Skutočne nie je možné spáchať pokračovací (daňový) trestný čin závažnejším spôsobom konania po dlhší čas?

JUDr. Adam Petrovič, PhD., prokurátor

Skutočne nie je možné spáchať pokračovací (daňový) trestný čin závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. b) Trestného zákona (po dlhší čas)?

Dňa 24.06.2025 bol na tomto webovom portáli publikovaný príspevok sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Petra Šamka (ďalej len „autor príspevku“) s názvom: „Pokračovací daňový trestný čin znamená páchanie trestného činu po dlhší čas? (nad jedným rozhodnutím generálneho prokurátora)“ – dostupný tu: https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1593-pokracovaci-danovy-trestny-cin-znamena-pachanie-trestneho-cinu-po-dlhsi-cas-nad-jednym-rozhodnutim-generalneho-prokuratora, v ktorom menovaný autor príspevku vypichol a podrobil kritike jeden fragment inak obsiahleho odôvodnenia kasačného rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.

Nakoľko tam konkretizovanú časť odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora autor príspevku ponúkol ako podklad pre diskusiu o uplatniteľnosti jednej zo všeobecných okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby, konkrétne závažnejšieho spôsobu konania vo forme jeho páchania „po dlhší čas“ v zmysle ustanovenia § 138 písm. b) Trestného zákona, v prípade pokračovacích trestných činov, dovoľujem si týmto k nastolenej aplikačnej otázke zaujať vlastné vecné stanovisko.

Podnietilo ma k tomu zistenie, že autor príspevku, ktorého právne názory vzhľadom na jeho funkčné zaradenie a vysoký odborný kredit, dôvodne požívaný v právnickej verejnosti, majú značný formatívny vplyv na služobnú prax orgánov činných v trestnom konaní (čo konštatujem aj sám za seba), a zároveň na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, vo svojom príspevku formuluje v pertraktovanej oblasti tvrdenia do určitej miery zásadného právneho významu.

Rozbor stručného argumentačného podkladu spomínaných tvrdení, ktorý v kontexte súčasného stavu poznatkov jurisprudencie v predmetnej oblasti nevyznieva dostatočne presvedčivo, mi pritom neumožňuje inklinovať k tam vyjadreným prelomovým záverom. Dotknutá problematika totiž vôbec nie je taká triviálna, aby sa jej riešenie dalo zhrnúť do niekoľkých paušalizovaných premís.

Nemožno uprieť racionálny základ úvahe autora príspevku, prezentovanej na tomto webovom portáli už pred takmer 14 rokmi – dostupné tu: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a36-ekonomicka-trestna-cinnost-a-trestne-ciny-proti-mene, popierajúcej vhodnosť inkorporovania do Trestného zákona výrazne neurčitých právnych pojmov, akým je napr. kvalifikačný moment páchania trestného činu „po dlhší čas“, keď neexistujú žiadne objektívne vodítka, podľa ktorých možno určiť, aká doba pri akom konkrétnom trestnom čine môže byť považovaná už za dlhší čas.

Na druhej strane sa však k uplatňovaniu tohto znaku, predstavujúceho riadnu súčasť kvalifikačnej škály jednotlivých markantov objektívnej stránky vopred neohraničenej množiny skutkových podstát trestných činov v intenciách aktuálne platnej a účinnej hmotno-právnej úpravy, nemožno stavať a priori odmietavo.

Namiesto toho je náležitým kvalifikovane sa vysporiadať s možnosťami jeho uplatnenia, a to aj pri jednej z tohto pohľadu typovo najpriliehavejších foriem deliktuálneho konania, akou je pokračovacia trestná činnosť, opierajúc sa pritom o postupne sa profilujúce, avšak v súčasnosti už vo viacerých parciálnych ohľadoch ustálené východiská rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Vo všeobecnosti platí, že „dlhším časom“ v zmysle ustanovenia § 138 písm. b) Trestného zákona sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka je ovplyvnená intenzitou trestného činu (tzn. závažnosťou trestného činu z hľadiska výšky zákonom ustanovenej trestnej sadzby). Predpokladom aplikácie tohto osobitného kvalifikačného pojmu sa tak stáva skutok určitej intenzity, ktorá zvyšuje protiprávnosť konania uvedeného v základnej skutkovej podstate príslušného trestného činu.[1]

Už z názvu tohto osobitného kvalifikačného pojmu vyplýva, že musí ísť o tak dlhší čas, ktorý jednak prekračuje inak obvyklý čas páchania konkrétnej trestnej činnosti – kvantitatívna stránka, a jednak prekračuje obvyklý čas tak, že použitie základnej skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu by dostatočne nevystihovalo závažnosť spôsobu konania obvineného – kvalitatívna stránka.[2]

Nakoľko zmienený kvalifikačný znak nebol zákonodarcom vo všeobecnej ani v osobitnej časti explicitne zadefinovaný, je nevyhnutné ho v každej konkrétnej veci posudzovať individuálne, vezmúc do úvahy komplex jej osobitných okolností.[3]

Pre všetky prípady tak v zásade nemožno všeobecne vymedziť, aký čas sa považuje za dlhší. V záujme takého posúdenia bude smerodajný charakter (povaha) toho‑ktorého druhu trestnej činnosti a jej v konkrétnej situácii uplatnený modus operandi, a to z hľadiska všetkých jeho štrukturálnych prvkov, vrátane množiny aktov, z ktorých sa skladá.

V prípade, ak pôjde o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší čas“ kratší, ako pri trestnom čine s nižšou trestnou sadzbou. Pre oba varianty zostáva podstatným, že nepôjde o jednorazovú trestnú činnosť, alebo trestnú činnosť krátkeho trvania.[4]

Hoci na naplnenie tohto zákonného znaku možno po formálnej stránke usudzovať aj vtedy, ak ide o čas kratší ako šesť mesiacov[5], súdna prax spravidla akceptuje jeho uplatnenie v prípade páchania trestného činu práve po dobu aspoň šiestich mesiacov.[6]

Vychádzajúc z obsahovej kompozície komentovaného príspevku považujem za vhodné zaujať k nemu, z hľadiska aplikability kvalifikačného momentu „po dlhší čas“ podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, stanovisko diferencovane vo vzťahu k pokračovacím trestným činom vo všeobecnosti, a následne špecificky vo vzťahu k pokračovacím trestným činom hmotno-právne posúdeným podľa § 276 Trestného zákona (trestný čin skrátenia dane a poistného).

V uvedenom zmysle je primárne žiaduce pristaviť sa pri generálnom konštatovaní autora príspevku, z uvedeného dôvodu len zdanlivo sa koncentrujúceho výhradne na daňovú trestnú činnosť, v zmysle ktorého nie je možné páchateľovi pokračovacieho trestného činu pričítať navyše aj okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 138 písm. b) Trestného zákona (spáchanie trestného činu po dlhší čas), nakoľko táto okolnosť je už súčasťou pokračovacieho trestného činu.

Citované rigorózne tvrdenie autora príspevku tak implicitne vyjadruje jeho úsudok, že aplikácia kvalifikačného momentu podľa § 138 písm. b) Trestného zákona pri akomkoľvek pokračovacom trestnom čine naráža na princíp ne bis in idem, zrejme v konceptuálnej podobe jeho zakotvenia v ustanovení § 38 ods. 1 Trestného zákona.

Presvedčenie, že dlhší čas je v tom-ktorom konkrétnom prípade inherentným komponentom pokračovacieho trestného činu, autor príspevku podľa všetkého opiera o mnohosť jeho čiastkových útokov, ktorých spáchanie prichádza objektívne do úvahy až v priebehu určitej doby (určitého časového obdobia – blízka súvislosť v čase).

V reáliách páchania trestnej činnosti však neplatí, že každý pokračovací trestný čin je páchaný „po dlhší čas“ v zmysle ustanovenia § 138 písm. b) Trestného zákona. To napokon uznáva aj samotný autor príspevku, keď uvádza, že páchateľ môže jeho čiastkové útoky spáchať aj v krátkom slede, tzn. z časového hľadiska nie v kvalite požadovanej citovaným zákonným ustanovením.

Logicko‑právnou implikáciou sa potom nemôže ponúkať záver, že dlhšie trvajúca doba je obligatórnym predpokladom každého pokračovania v trestnej činnosti v intenciách jeho legálnej definície obsiahnutej v ustanovení § 122 ods. 10 Trestného zákona.

Pokiaľ ale ten-ktorý pokračovací trestný čin bude naozaj páchaný sústavne a v objektívnom ponímaní dlhodobo, vypovedá to o hlbšie zakorenenom opovrhujúcom postoji jeho páchateľa k normám spoločenského spolužitia (čo spravidla nebude zastúpené pri trestnej činnosti epizódneho charakteru, o akú sa môže jednať napr. aj v prípade autorom príspevku spomínaného príkladu vniknutia do viacerých motorových vozidiel počas jednej noci).

To si potom v závislosti od kontextuálneho vyhodnotenia individuálnych okolností prípadu – medziiným celkového počtu všetkých čiastkových útokov, charakteru, trvania a skladby každého z nich, časového odstupu medzi nimi a celkovej doby páchania pokračovacieho trestného činu, môže opodstatnene vyžadovať razantnejšiu trestnú odozvu na preukázané spáchanie trestno‑právne relevantného konania v zmysle jeho právneho posúdenia zohľadňujúceho kvalifikačný moment podľa § 138 písm. b) Trestného zákona.

Pod zorným uhlom zhora prezentovaných záverov sa s fundamentálnym východiskom komentovaného príspevku, v zmysle ktorého je aplikácia jednej zo všeobecných okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby, a to závažnejšieho spôsobu konania podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, v prípade pokračovacích trestných činov z povahy veci vylúčená, nemôžem stotožniť.

V smere bezvýhradnej akceptácie zmieneného východiska ma nepresvedčil ani argument, že sčítavanie spôsobenej škody, potenciálne rezultujúce do použitia vyššej trestnej sadzby, je namieste vnímať ako akúsi sankciu za navyšovanie čiastkových útokov, ktorá tak by zrejme z pohľadu autora príspevku mala konkurovať použitiu kvalifikačného momentu podľa § 138 písm. b) Trestného zákona.

Podľa môjho názoru tu ide výlučne o objektivizáciu rozsahu trestno-právne relevantného následku, ktorý je sám o sebe legitímnym korelátom príslušnej trestnej sadzby, a to nezávisle od potenciálnej mnohosti čiastkových aktov vedúcich k jeho spôsobeniu, vrátane časového rámca ich uskutočnenia. Pluralita čiastkových útokov totiž v tomto prípade nie je zákonným znakom skutkovej podstaty, ale formou vykonania trestného činu, ktorá sa v niektorom konkrétnom prípade jeho spáchania môže vyskytovať, ale v ďalšom nemusí.

Na podklade vyššie vyjadreného pre mňa osobne znegovanie aplikability kvalifikačnej okolnosti „po dlhší čas“ vo vzťahu k páchaniu pokračovacích trestných činov in genere vyznieva veľmi prekvapivo. Z môjho subjektívneho hľadiska ide o nóvum v doposiaľ zaužívanej praxi právnej kvalifikácie dlhodobo páchaných skutkov vykazujúcich atribúty vzájomnej objektívnej i subjektívnej koherencie, ohľadom ktorého v rámci vlastnej služobnej činnosti neevidujem, že by bolo zvalidované najvyššími súdnymi autoritami.

Naopak, stabilizovaná rozhodovacia činnosť všeobecných súdov svedčí o opaku, čo pregnantne ilustruje aprobácia uplatnenia kvalifikačného momentu podľa § 138 písm. b) Trestného zákona pri pokračovacích trestných činoch v dovolacom konaní, resp. jeho priame uplatnenie v odvolacom konaní zo strany najvyššieho súdu.

Uvedené pritom platí aj v prípade autorom prízvukovaných majetkových a hospodárskych pokračovacích trestných činov, vyznačujúcich sa sčítavaním spôsobenej škody, ako je napr. krádež[7], sprenevera[8], podvod[9], subvenčný podvod[10], legalizácia príjmu z trestnej činnosti[11], poškodzovanie finančných záujmov Európskej únie[12], machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe[13], či v neposlednom rade práve skrátenie dane a poistného[14].

Na tomto mieste je ďalej osobitne žiaduce poukázať na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Tdo/74/2020 z 30.04.2021, v odôvodnení ktorého sa konajúci senát špecificky zaoberal dovolacou námietkou obvineného, smerujúcou proti právnemu posúdeniu jeho skutku ako obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, a to pokiaľ ide o jeho spáchanie „po dlhší čas“.

V predmetnej spojitosti obvinený poukazoval na legálnu definíciu pokračovacieho trestného činu v zmysle ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona, z ktorej vyvodil, že na to, aby určité trestno-právne relevantné konanie mohlo byť takto kvalifikované, predpokladá zákon spáchanie jednotlivých čiastkových útokov v určitom čase, hoci aj po dlhší čas, pričom časová súvislosť je, spolu s inými zákonnými znakmi, jednou zo základných fragmentov pokračovacieho trestného činu. S poukazom na ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona preto obvinený zastával názor, že v prípade pokračovacieho trestného činu je vylúčená možnosť právnej kvalifikácie skutku aj podľa [§ 221 ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na] § 138 písm. b) Trestného zákona.

V reflexii na predmetnú výhradu najvyšší súd obvinenému oponoval nasledovne: „Čo sa týka páchania trestného činu po dlhší čas je potrebné uviesť, že páchanie činu po dlhší čas sa rozumie pokračovanie v trestnej činnosti po dobu viacerých mesiacov. Súdna prax akceptuje časové obdobie spravidla 6 mesiacov. Obvineného dovolacie námietky však smerovali k skutočnosti, že ak by bol predmetný skutok kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona, nemohol by byť použitý osobitý kvalifikačný pojem v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona. Toto tvrdenie však nemožno považovať za správne, nakoľko tak ako to už správne konštatoval prokurátor vo svojom vyjadrení, kvalifikácia skutku ako pokračovacieho trestného činu za súčasného použitia ustanovenia § 138 písm. b) Trestného zákona je možná a nevylučuje sa. Teda aj pokračovací trestný čin je možné páchať po dlhšiu dobu. A závisí len od dĺžky a intenzity pokračovacieho trestného činu, či bude možné aplikovať § 138 písm. b) Trestného zákona. Ak by teda nastala hypotetická situácia, bolo by možné pokračovací trestný čin posúdiť ako páchaný po dlhší čas bez porušenia zásady „ne bis in idem“. Pokračovanie v trestnej činnosti podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona nie je totožné so závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. b) Trestného zákona.“

Na dôvažok považujem v rámci tejto časti môjho stanoviska za potrebné poznamenať, že okrem jednotlivých senátov najvyššieho súdu sa k možnosti aplikácie kvalifikačného momentu závažnejšieho spôsobu konania – páchania pokračovacieho trestného činu „po dlhší čas“ podľa § 138 písm. b) Trestného zákona už tradične unisono súhlasne stavia aj komentovaná odborná literatúra.[15]

Preto opačný postoj autora príspevku, čo do opodstatnenosti v jeho všeobecnej časti formulovaných záverov, ani čo do predpokladov, na ktorých boli tieto závery vystavané, podľa môjho názoru neobstojí.

Nakoľko autor príspevku svoju argumentáciu, en bloc spochybňujúcu dôvodnosť právneho posúdenia pokračovacieho trestného činu, spáchaného koľkýmikoľvek a po akúkoľvek dlhú dobu uskutočňovanými čiastkovými útokmi akéhokoľvek charakteru, aj podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, ďalej rámcovo rozvinul dotýkajúc sa oblasti daňových trestných činov, konkrétne trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Trestného zákona (ktorý predstavoval predmet generálnym prokurátorom preskúmavaného trestného konania), dovolím si aj k tejto časti jeho príspevku predostrieť niekoľko vlastných úvah.

Záver autora príspevku vo vzťahu k problematike skracovania dane počas šiestich po sebe nasledujúcich mesačných zdaňovacích období podaním nepravdivého daňového priznania (neoprávnené znižovanie vlastnej daňovej povinnosti), v zmysle ktorého daňový subjekt v takomto prípade nepácha trestný čin skrátenia dane a poistného po dobu šiestich mesiacov, ale pácha ju fakticky v šiestich dňoch, v ktorých podáva daňové priznanie, považujem nielen za neprípustne zovšeobecňujúci, ale v konkrétnostiach načrtnutého modus operandi, nahliadajúc naň optikou jeho prvkov prevalentných v aplikačnej praxi, aj za skutkovo neopodstatnený.

Notorickým sprievodným javom skracovania vlastnej daňovej povinnosti, predovšetkým na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), totiž býva fingovanie uskutočnenia zdaniteľných plnení, za ktorého účelom je navzájom zosynchronizovanou formou realizovaných množstvo čiastkových úkonov, a to nevyhnutne ešte v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia, tzn. pred uplynutím lehoty splatnosti dane a od nej sa odvíjajúcim momentom podania daňového priznania.

Typicky pôjde o vystavovanie fiktívnych faktúr, ich zaevidovanie do účtovníctva, predstieranie vykonania úhrad za takto nasimulované zdaniteľné plnenia, nadväzujúci výber použitých peňažných prostriedkov z inkasného účtu v záujme ich vrátenia deklarovanému odberateľovi, resp. umožnenia ich ďalšieho účelového kolobehu, vyhotovovanie falošného zmluvného podkladu k fiktívnym fakturáciám, fingovanie prepravy len „papierovo“ dodávaného tovaru, vytváranie falošných skladových príjemiek takéhoto tovaru, podávanie nepravdivých kontrolných či súhrnných výkazov a pod.

Logickým cieľom páchateľov trestného činu skrátenia dane a poistného, obzvlášť ak ide o dlhodobý jav, kedy je skracovanie vlastnej daňovej povinnosti počas určitého časového obdobia pevne etablovanou súčasťou fungovania dotknutého daňového subjektu, je totiž zabezpečiť, aby ich fiktívna činnosť bola náležitým spôsobom zdokladovaná, a to jednak v záujme existencie presvedčivého podkladu predovšetkým pre uplatnenie odpočítania DPH, a jednak preto, aby uvedená činnosť nevyvolala nežiaducu pozornosť správcu dane.

Priečilo by sa potom logike veci, ako aj v trestno-právnej vede[16] všeobecne akceptovaným zásadám, pokiaľ by takéto vecne súvisiace, skoordinované a mnohokrát dlhšiu dobu trvajúce prípravné aktivity páchateľa, v konečnom dôsledku determinujúce úspešnosť zrealizovania jeho kriminálneho zámeru, boli v otázke posudzovania časového aspektu páchania obdobnej trestnej činnosti prehliadané.

Inými slovami, za rozhodujúci v tomto smere nemožno považovať len samotný okamih dokonania trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Trestného zákona, resp. uskutočnenia niektorého z jeho čiastkových útokov (skrátením vlastnej daňovej povinnosti), ale je potrebné vziať do úvahy aj začiatok a priebeh celého prípravného konania páchateľa smerujúceho k uvedenému trestno-právne relevantnému následku, keď na pomyselnej časovej osi existuje viacero aktov zapadajúcich do skutkovej mozaiky zavŕšenej podaním nepravdivého daňového priznania.[17]

Z odôvodnenia autorom príspevku zverejneného uznesenia generálneho prokurátora je pritom zistiteľné, že súčasťou modus operandi vo vzťahujúcej sa trestnej veci malo byť práve fingovanie dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi dvomi obchodnými spoločnosťami, ktoré malo byť zabezpečované obvineným na viacerých úrovniach, a to pokiaľ ide o (i) podpisovanie vystavených fiktívnych faktúr, (ii) potvrdzovanie deklarovaných dodaní pred príslušnými orgánmi daňovej správy, (iii) predstieranie prijatia súvisiacich platieb, či (iv) odovzdávanie takto inkasovaných prostriedkov určeným osobám.

Opísaný materiálny obsah komisívneho konania obvineného, k realizácii ktorého malo dochádzať sériovo v priebehu šiestich po sebe bezprostredne nasledujúcich zdaňovacích období, mal byť navyše koordinovaný s ďalšou osobou, trestne stíhanou v samostatnom konaní.

Preto redukovať páchanie trestnej činnosti v individuálnych okolnostiach zmienenej trestnej veci výhradne na šesť dní, v ktorých bolo fakticky podané daňové priznanie, ako to naznačuje autor príspevku, sa mi javí ako nenáležité.

Celková doba, počas ktorej malo zo strany obvineného v dotknutej trestnej veci dochádzať k páchaniu pokračovacieho prečinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona (účinného od 06.08.2024) účastníctvom vo forme pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona (účinného od 06.08.2024), dosiahla pomyslené (súdnou praxou akceptované) 6‑mesačné minimum a jeho modus operandi pokrýval viaceré prípravné akty, vyúsťujúce do uskutočnenia jednotlivých čiastkových útokov zakaždým v časovom odstupe zhruba jedného mesiaca (prirodzene sa odvíjajúc od frekvencie podávania daňových priznaní).

Z hľadiska eventuality uplatnenia okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby, a to závažnejšieho spôsobu konania podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, tzn. páchania trestného činu „po dlhší čas", možno považovať za rozhodujúce, že v uvedenom prípade nemalo ísť o jednorazovú, ani ojedinelú aktivitu. Naopak, takáto trestná činnosť zjavne vykazovala určité kontinuum, trvanie ktorého výraznejšie deformovalo podnikateľské prostredie, utvrdzovalo pravdepodobných páchateľov v úspešnosti realizácie ich trestného úmyslu a zvyšovalo riziko motivovania iných podnikateľských subjektov k neplneniu svojich daňových povinností.

S ohľadom na konkrétnosti generálnym prokurátorom preskúmavanej trestnej veci je azda len pre úplnosť potrebné poznamenať, že pre uplatnenie jeho mimoriadnej kasačnej právomoci nebola autorom príspevku spochybňovaná aplikácia závažnejšieho spôsobu konania podľa § 138 písm. b) Trestného zákona rozhodná.

Skutok tvoriaci predmet dotknutého trestného konania bol totiž aj bez ohľadu na časové hľadisko jeho spáchania právne posúdený na úrovni kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 2 písm. d) Trestného zákona (účinného od 06.08.2024), a to so zreteľom na jeho väčší rozsah, zároveň prevyšujúci PIF dohovorom indikovanú hranicu 50.000,- Eur.

Aj keby tomu tak však v partikulárnej trestnej veci nebolo a jediným kritériom, odôvodňujúcim považovať v danom prípravnom konaní prejednávaný pokračovací daňový trestný čin týkajúci sa DPH za závažný (v záujme jeho podliehania v rozhodnutí generálneho prokurátora akcentovaným judikatórnym záverom Súdneho dvora EÚ, in fine rezultujúcim do pokračovania vzťahujúceho sa trestného stíhania obvineného namiesto jeho zastavenia v dôsledku premlčania po nadobudnutí účinnosti novely Trestného zákona dňom 06.08.2024), by malo byť jeho páchanie „po dlhší čas“, zastávam názor, že v obdobných hraničných prípadoch, v ktorých doba skracovania daňovej povinnosti na DPH v prípade mesačných zdaňovacích období formou viacúrovňovej simulácie splnenia zákonných podmienok pre odpočítanie tejto dane dosiahla súdnou praxou akceptovaných 6 mesiacov, by sa orgány prokuratúry mali spravidla prikloniť k záveru o naplnení predmetného kvalifikačného momentu.

Iba tak môžu vytvoriť procesnú platformu pre iný orgán aplikácie práva, ktorý bude mať v ďalšom slede potenciálne nadväzujúcej fázy trestného konania vedeného pred súdom v otázke posúdenia identických aspektov trestnosti (nevynímajúc dĺžku premlčacej doby, ktorej determinantom je horná hranica zákonom v príslušnom kvalifikačnom pásme ustanovenej trestnej sadzby) „hlavné slovo“.

Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že pokiaľ by v zmienenej hraničnej situácii orgány prokuratúry uplatnili výklad pre obvineného priaznivejší, k posúdeniu dôvodnosti (ne)aplikovania kvalifikačného momentu podľa § 138 písm. b) Trestného zákona by sa konajúci súd v dotknutej trestnej veci nikdy nedostal, nakoľko zastavenie trestného stíhania obvineného ešte v jeho predsúdnej fáze prokurátorom by sa stalo nezvratným a pokračovanie v ňom na identickom skutkovom základe vzhľadom na prekážku právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicatae) vylúčeným.

Napokon platí, že až v súdnom konaní môže byť s konečnou platnosťou potvrdené (rovnako tak vyvrátené), či obvinený skutočne spáchal pokračovací daňový trestný čin závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, so všetkými s tým spojenými dosahmi na priebeh vnútroštátneho trestného konania.

Na úplný záver je v reakcii na autorom príspevku načrtnutú polemiku ohľadom toho, ako by sa v zmysle ustanovenia § 138 písm. b) Trestného zákona malo kvalifikovať konanie páchateľa, skutkovo spočívajúce v skrátení dane z príjmu (pri ktorej je zdaňovacím obdobím jeden kalendárny rok) v tom zmysle, či je použitie tohto kvalifikačného znaku namieste, ak sa páchateľ uvedeného konania dopustí dva roky po sebe, alebo to musí byť viac rokov, aspoň v stručnosti žiaduce poznamenať, že počet čiastkových útokov príslušného pokračovacieho trestného činu je taktiež jedným z relevantných kritérií v procese posúdenia intenzity nevyhnutnej pre pozitívny záver o zmienenom charaktere závažnejšieho spôsobu konania.[18]

V uvedenom zmysle sa potom aj určitý minimálny počet čiastkových útokov stáva jedným z významných faktorov kvantitatívnej stránky páchania pokračovacieho trestného činu „po dlhší čas“.

Vyššie konštatované východisko sa opiera o už spomínaný postulát určitej miery sústavnosti páchania pokračovacieho trestného činu v záujme založenia dôvodnosti úvah o subsumpcii jeho skutkového základu aj pod ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona.

Z tohto pohľadu by potom malo platiť, že čím častejšie dochádza k spáchaniu jednotlivých čiastkových útokov (tzn. čím kratšie sú časové intervaly medzi nimi), tým kratšia doba páchania postačuje k naplneniu závažnejšieho spôsobu konania podľa § 138 písm. b) Trestného zákona (teda páchania pokračovacieho trestného činu „po dlhší čas“), a naopak.

Preto sa nazdávam, že pri dvoch čiastkových útokoch, spáchaných s jednoročným časovým odstupom, takýto kvalifikačný predpoklad ešte nebude možné považovať za splnený.

 

Diskusia