Krajská prokuratúra v Bratislave a opakované trestné oznámenia: pretrváva prax upovedomení o nekonaní?

pplk. Mgr. Peter Brndiar, riaditeľ expozitúry Západ PZJ ÚBOK P PZ, externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Krajská prokuratúra v Bratislave a opakované trestné oznámenia: pretrváva prax upovedomení o nekonaní?

Dňa 14.06.2025 bol na portáli www.pravnelisty.sk zverejnený článok s názvom „Môže byť o opakovanom trestnom oznámení rozhodnuté upovedomením o nekonaní?“,v ktorom som sa zaoberal otázkou zákonnosti a ústavnej prípustnosti postupu orgánov činných v trestnom pri rozhodovaní o tzv. opakovanom trestnom oznámení prostredníctvom upovedomenia o nekonaní, teda mimo rámca formálneho procesného rozhodnutia podľa Trestného poriadku.

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1589-moze-byt-o-opakovanom-trestnom-oznameni-rozhodnute-upovedomenim-o-nekonani

V úvode uvedeného článku som zároveň poukázal na aktuálny príklad z aplikačnej praxe, kedy vyšetrovateľka okresného riaditeľstva Policajného zboru odmietla konať o opakovanom trestnom oznámení oznamovateľa, napriek jeho doplneniu o nové a relevantné dôkazy. Takýto postup formálne odôvodnila závermi pracovnej porady riaditeľa trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s námestníkmi krajských prokuratúr pre trestný úsek, konanej v dňoch 08.06. – 09.06.2009.

O preskúmanie postupu vyšetrovateľky požiadal oznamovateľ podľa § 198 ods. 2 Trestného poriadku per analogiam, keďže uvedený opravný prostriedok je zákonom výslovne upravený len pre prípady nadväzujúce na rozhodnutie policajta podľa § 197 Trestného poriadku. V danej veci však k vydaniu uznesenia vôbec nedošlo, nakoľko vyšetrovateľka postupovala len formou upovedomenia o nekonaní, čím oznamovateľovi fakticky odňala možnosť využiť riadny opravný prostriedok, t. j. sťažnosť podľa § 185 v nadväznosti na postup podľa § 197 Trestného poriadku.

Za týchto okolností bolo možné dosiahnuť prieskum zákonnosti postupu vyšetrovateľky len analogickou aplikáciou § 198 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého prokurátor preskúmava postup policajta podľa § 197 na základe žiadosti oznamovateľa alebo poškodeného podanej do 30 dní, pričom lehota začína plynúť nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia (k tomu ČENTÉŠ, J., KURILOVSKÁ, L., ŠIMOVČEK, I., BURDA, E. a kol. Trestný poriadok II. § 198. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 33).

Sťažovateľ vo svojej žiadosti namietal, že postup vyšetrovateľky bol v priamom rozpore so zásadami trestného konania a judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zdôraznil, že (ne)vybavenie trestného oznámenia formou upovedomenia o nekonaní, namiesto rozhodnutia podľa § 197 Trestného poriadku, predstavuje obchádzanie zákonom stanovenej procesnej formy a de facto odňatie možnosti podať opravný prostriedok. Takýto postup je preto potrebné považovať za porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Na podporu svojho stanoviska poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.11.2021, sp. zn. III. ÚS 415/2021, v ktorom ústavný súd konštatoval, že ak prokurátor podanie označené ako trestné oznámenie vyhodnotí ako podnet bez vydania rozhodnutia podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku, dochádza tým k porušeniu základného práva oznamovateľa na inú právnu ochranu. Ústavný súd zdôraznil, že právo oznamovateľa neznamená nárok na začatie trestného stíhania, ale na to, aby bolo jeho oznámenie riadne a zákonným spôsobom posúdené. Ak orgán činný v trestnom konaní nezvolí formu rozhodnutia predpokladanú zákonom, znižuje tým kvalitu poskytovanej právnej ochrany o prieskumnú inštanciu.

Na uvedený nález následne nadviazal Ústavný súd Slovenskej republiky ďalším nálezom zo dňa 30.05.2024, sp. zn. III. ÚS 53/2024-73, v ktorom zopakoval rovnaký právny záver a súčasne skonštatoval aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (bližšie pozri vyššie uvedený odkaz).

Na žiadosť oznamovateľa reagovala prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I upovedomením zo dňa 12.06.2025, sp. zn. 4 Pn 337/24/1101-25, ktorým sa v celom rozsahu stotožnila s postupom vyšetrovateľky. Z odôvodnenia vyplýva, že sa nevysporiadala s ústavnoprávnymi námietkami oznamovateľa, vychádzajúcimi z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 415/2021 a III. ÚS 53/2024-73. Relevantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v odôvodnení v plnej miere odignorovala a absenciu jej zohľadnenia žiadnym spôsobom nevysvetlila. Namiesto toho oprela svoje závery výlučne o usmernenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2019, sp. zn. IV/1 Spr 281/18/1000-25, ktoré nahradilo staršie závery pracovnej porady z roku 2009. Výklad tohto usmernenia považovala za záväzný a v danom prípade plne aplikovateľný, bez toho, aby odôvodnila, prečo mu prisudzuje vyššiu právnu silu než nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Oznamovateľ vo svojej následnej reakcii namietal, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I svojím postupom fakticky legitimizovala neprocesnú formu vybavenia trestného oznámenia tzv. upovedomením o (ne)vybavení trestného oznámenia. Takýto postup podľa neho nemá oporu v Trestnom poriadku, ktorý v štádiu pred začatím trestného stíhania pozná len rozhodnutia vo forme uznesenia podľa § 197 Trestného poriadku. V závere poukázal na to, že interné akty Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nemôžu nahrádzať procesnú úpravu predprípravného konania stanovenú Trestným poriadkom, a ak prokuratúra odmieta rešpektovať záväznú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, musí svoj odklon dostatočne a presvedčivo odôvodniť, čo v danom prípade neurobila. Takýto postup podľa oznamovateľa predstavuje porušenie jeho práva na spravodlivý proces a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Na uvedené podanie reagovala prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave upovedomením zo dňa 22.09.2025, sp. zn. 1 Kn 702/24/1100-12, v ktorom sa vyjadrila aj k námietke vzťahujúcej sa na ignoráciu judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti konštatovala: „K námietke, že prokurátorka absolútne odignorovala dva nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré ste poukázali v sťažnostnej argumentácii, resp. nevysvetlila prečo povýšila usmernenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nad autoritatívne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky uvádzam, že predmetné nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sa týkali iných procesných situácií, keď o trestnom oznámení oznamovateľa a skutočnostiach ním uvádzaným nebolo vôbec orgánom činným v trestnom konaní konané a rozhodnuté, t.j. bolo porušené právo oznamovateľa na to, aby sa jeho podaním kompetentný orgán riadne zaoberal. V danej trestnej veci však ide o inú procesnú situáciu, keďže o pôvodnom trestnom oznámení, ktoré sa zakladalo na rovnakých skutkových okolnostiach už v minulosti konané a rozhodované bolo, pričom bola zachovaná aj dvojinštančnosť konania ako komponent základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď o sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu vyšetrovateľky PZ o odmietnutí veci rozhodovala prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorá ju postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú. V neposlednom rade bola vec následne preskúmaná aj Krajskou prokuratúrou v Bratislave. Aj o Vašom podaní zo dňa 31.03.2025 bolo riadne konané, keď vyšetrovateľka PZ po dôslednom vyhodnotení všetkých Vami oznámených skutočností a predložených dôkazov dospela k záveru, že nejde o nové relevantné informácie týkajúce sa skutku, ktoré by mohli sami o sebe, alebo v spojení s informáciami už známymi odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, o čom Vás upovedomila a jej postup ako zákonný a dôvodný vyhodnotila aj prokurátorka konajúca na základe Vašej žiadosti o preskúmanie zákonnosti postupu policajta.“

So stanoviskom prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave sa však nemožno stotožniť z nasledujúcich právnych dôvodov. Podaním trestného oznámenia sa začína predprípravné štádium trestného konania, ktoré predstavuje osobitnú fázu pred začatím trestného stíhania. Ide o proces, ktorého účelom je preveriť, či existujú dôvody na začatie trestného stíhania alebo na vydanie rozhodnutia podľa § 197 Trestného poriadku. Tento proces môže byť meritórne ukončený výlučne vydaním uznesenia o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku alebo uznesenia o začatí trestného stíhania podľa § 199 Trestného poriadku. Každý iný spôsob vybavenia, najmä formou tzv. upovedomenia o (ne)vybavení podania, nemá zákonnú oporu a nezodpovedá procesným požiadavkám stanoveným Trestným poriadkom.

Takýto postup je zároveň v rozpore so zásadou legality, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní povinné stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedia. Táto zásada znamená, že orgány činné v trestnom konaní nemajú diskrečnú právomoc rozhodovať podľa vlastného uváženia, či o trestnom oznámení budú alebo nebudú konať, ale naopak, sú povinné bezodkladne vykonať úkony smerujúce k jeho prevereniu a ukončiť ho v zákonom stanovenej procesnej forme. Ak sa orgán činný v trestnom konaní namiesto toho obmedzí na vydanie neprocesného upovedomenia, ktoré nemá povahu rozhodnutia, koná ultra vires, t. j. mimo zákonom vymedzených právomocí, a tým porušuje princíp zákonnosti a zásadu spravodlivého procesu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Trestný poriadok pojem „upovedomenie o nekonaní“ vôbec nepozná. Ak by orgán činný v trestnom konaní mohol týmto spôsobom ukončiť preverovanie trestného oznámenia, poprel by tým zmysel a účel procesnej úpravy predprípravného konania. V praxi by to znamenalo, že o tom, či bolo trestné oznámenie odmietnuté zákonným spôsobom, by neexistoval preskúmateľný dokument spĺňajúci náležitosti podľa § 176 Trestného poriadku, teda uznesenie, ktoré musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.

Práve existencia takéhoto rozhodnutia zabezpečuje, že postup orgánu činného v trestnom konaní možno preskúmať v rámci dozoru prokurátora alebo prostredníctvom sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku. Odôvodnenie uznesenia podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku musí obsahovať jasný a logicky zdôvodnený opis skutkových zistení, právnu kvalifikáciu posudzovaného konania a úvahy, na základe ktorých orgán dospel k záveru o odmietnutí veci. Upovedomenie o nekonaní takúto funkciu nesplní, nakoľko neobsahuje výrok, neuvádza skutkové a právne dôvody, na ktorých je postavené, a neumožňuje ani podanie sťažnosti. Vydaním upovedomenia preto dochádza k obídeniu zákonom stanovenej procesnej formy, popiera sa ustanovená hierarchia procesných úkonov a oslabuje záruka spravodlivého procesu.

Na obsah uznesenia vydaného podľa § 197 Trestného poriadku sa kladú podstatne vyššie požiadavky ako na upovedomenie, ktorého formu ani náležitosti zákon neupravuje. Uznesenie musí podľa § 176 Trestného poriadku obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Vo výroku musí byť jednoznačne uvedené, akým spôsobom sa o veci rozhodlo a o aký právny dôvod sa rozhodnutie opiera. Odôvodnenie musí byť podľa ustálenej aplikačnej praxe tak presvedčivé, aby umožňovalo preskúmanie správnosti skutkových aj právnych záverov. Orgán činný v trestnom konaní je povinný v odôvodnení reagovať na všetky podstatné okolnosti uvádzané v oznámení, zhodnotiť, či opisované konanie napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, a vysvetliť, z akých dôvodov rozhodol spôsobom predpokladaným v ustanovení § 197 Trestného poriadku, ak nie sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania.

Potrebné je poukázať tiež na to, že oznamovateľ prakticky nikdy nepodáva identické trestné oznámenie ako v predchádzajúcom prípade. Takmer vždy ide o doplnené alebo spresnené podanie obsahujúce nové okolnosti, dôkazy alebo právne tvrdenia, ktoré musia byť, ak sa má zachovať procesná zákonnosť, v odôvodnení rozhodnutia výslovne vyhodnotené. Ustanovenie § 176 Trestného poriadku implicitne predpokladá, že odôvodnenie musí reagovať na všetky skutočnosti významné pre posúdenie skutkového stavu a právnej kvalifikácie konania. Ak by sa pripustil prístup, podľa ktorého by orgány činné v trestnom konaní oznamovateľov len formálne upovedomovali, že „neuviedli žiadne nové skutočnosti“, bez povinnosti vykonať právny a skutkový rozbor, nadobudol by takýto postup rozmer nepreskúmateľnej, autoritatívnej svojvôle, odporujúcej princípu právneho štátu.

V takom prípade by orgány činné v trestnom konaní mohli bez akejkoľvek procesnej zodpovednosti odmietať podania len s formálnym odkazom na ich údajne duplicitný charakter, bez toho, aby vôbec posúdili, či nové okolnosti, dôkazy alebo tvrdenia oznamovateľa neodôvodňujú odlišné právne závery. Takýto postup by popieral samotný zmysel zásady aktívneho zisťovania skutkového stavu, ktorá ukladá orgánom činným v trestnom konaní povinnosť vyhľadávať a preverovať všetky skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie, či bol spáchaný trestný čin, a kto ho spáchal. Nemožno totiž od oznamovateľa spravodlivo požadovať, aby sám niesol dôkazné bremeno o všetkých relevantných okolnostiach, pretože práve na orgánoch činných v trestnom konaní spočíva povinnosť tieto okolnosti aktívne vyhľadávať, preverovať a hodnotiť.

Zároveň by tento prístup popieral zásadu spravodlivého procesu, ktorá vyžaduje, aby bolo o každom podanom trestnom oznámení rozhodnuté zákonným a preskúmateľným spôsobom. Spravodlivý proces sa totiž nevyčerpáva len tým, že sa konanie formálne ukončí, jeho jadrom je povinnosť orgánov odôvodniť svoje závery tak, aby z nich bolo možné overiť, či konali v medziach zákona a v súlade s princípom rovnosti účastníkov konania. Ak by bolo prípustné odmietať podania len formálnym upovedomením bez skutkového a právneho rozboru, znamenalo by to oslabenie kontrolného mechanizmu legality a otvorenie priestoru pre arbitrárne rozhodovanie nezlučiteľné s požiadavkami právneho štátu.

Z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 415/2021 a III. ÚS 53/2024-73 jednoznačne vyplýva, že o každom trestnom oznámení musí byť rozhodnuté v procesnej forme predpokladanej Trestným poriadkom, t. j. uznesením podľa § 197 alebo postupom smerujúcim k začatiu trestného stíhania. Upovedomenie o nekonaní takýto charakter nemá a ani mať nemôže. Ak by sa tento spôsob stal akceptovanou praxou, znamenalo by to odklon od ústavne garantovaného systému zákonných foriem rozhodovania. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom majú všeobecnú záväznosť pre všetky orgány verejnej moci vrátane orgánov činných v trestnom konaní a prokuratúry a ich právne závery sú záväzné nielen pre účastníkov konkrétneho konania, ale aj pre orgány verejnej moci pri výklade a aplikácii právnych predpisov, čím zabezpečujú jednotnosť a ústavnú konformitu rozhodovacej praxe.

Oznamovateľ v ďalšom štádiu nepochybne využije opravný prostriedok proti upovedomeniu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave. Otázne však je, či týmto konaním už vyčerpal všetky dostupné prostriedky nápravy v zmysle podmienok prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, alebo či sa ešte môže obrátiť na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky ako najvyšší riadiaci a kontrolný orgán prokuratúry so žiadosťou o preskúmanie postupu prokurátorky nadriadenej prokuratúry. V súčasnej aplikačnej praxi sú totiž takéto žiadosti vracané späť na krajské prokuratúry len s formálnym odkazom na vecnú nepríslušnosť, bez toho, aby sa nimi Generálna prokuratúra skutočne obsahovo zaoberala. Tým dochádza k situácii, keď o zákonnosti postupu rozhoduje ten istý orgán, ktorého činnosť je predmetom námietky, pričom takto formálne uzavreté podanie buď zostáva bez ďalšieho posúdenia, nevyvoláva žiadny následný procesný postup, alebo oznamovateľ o spôsobe jeho vybavenia už nie je vôbec informovaný. Uvedený prístup fakticky zbavuje inštitút preskúmania jeho kontrolnej funkcie a mení ho na formálny proces bez reálneho obsahu. Výsledkom je stav, v ktorom sa postup prokuratúry stáva uzavretým voči nezávislej kontrole a oznamovateľ stráca možnosť efektívneho domáhania sa nápravy pred podaním ústavnej sťažnosti.

Problematike preskúmavania postupu nadriadených prokurátorov a reálnych možností Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky som sa podrobnejšie venoval v článku:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1637-preskumanie-postupu-nadriadeneho-prokuratora-realita-ci-fikcia

V kontexte celej veci, ktorej jadrom je nahrádzanie procesného uznesenia neformálnym upovedomením, je žiaduce, aby posledné slovo k zákonnosti a ústavnej konformite zvolenej praxe zaznelo buď od Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v podobe vecného preskúmania, alebo, v krajnom prípade od Ústavného súdu Slovenskej republiky v pokračujúcej línii nálezov, ktoré jednoznačne požadujú, aby o trestnom oznámení bolo rozhodnuté výlučne procesným spôsobom podľa Trestného poriadku. V záujme predchádzania prípadnej konštatácie Ústavného súdu Slovenskej republiky o nevyčerpaní všetkých dostupných opravných prostriedkov preto oznamovateľ využije aj poslednú dostupnú možnosť a podá žiadosť o preskúmanie postupu Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, aj keď sa tým nevyhne bludnému kruhu formálneho preskúmavania bez vecného posúdenia, ktoré v súčasnej aplikačnej praxi nahrádza skutočný výkon dozoru nad zákonnosťou.

Diskusia