Ešte raz k prezumpcii neviny a nestrannosti sudcu pri prejednávaní skupinových vecí

Mgr. Erika Krutková

Ešte raz k prezumpcii neviny a nestrannosti sudcu pri prejednávaní skupinových vecí

Prezumpcia neviny predstavuje fundamentálnu procesnú záruku, ktorej ochrana má byť zabezpečená na všetkých úrovniach trestného konania. Napriek jej všeobecne akceptovanému významu, judikatúra aj aplikačná prax potvrdzujú, že v určitých procesných situáciách zostáva jej materiálny obsah výrazne ohrozený a jej praktické uplatnenie osobitne krehké. Jednou z nich je aj rozhodovanie sudcu v samostatných, no skutkovo alebo personálne previazaných trestných veciach, ktoré môže vytvárať skrytý tlak na kontinuitu jeho hodnotenia a v zmysle objektívneho testu nestrannosti situácia vyvolávať legitímne pochybnosti o jeho nestrannosti. Napriek tomu, že som sa tejto otázke opakovane venovala už v minulosti, vývoj rozhodovacej činnosti a opakujúce sa aplikačné problémy ukazujú, že otázka hraníc medzi efektívnym trestným konaním a ochranou základných práv obvineného nie je ani zďaleka uzavretá. Nejde pritom len o abstraktnú teoretickú diskusiu, ale o fundamentálny prvok dôvery v súdnu moc a integritu trestného konania. Tento text sa preto k téme vracia ešte raz – s cieľom kriticky preskúmať, kam sme sa odvtedy posunuli a aké výzvy stále pretrvávajú, s cieľom pomenovať, kde pretrvávajú najväčšie nedostatky a čo je potrebné urobiť, ak má prezumpcia neviny zostať skutočným právom, nie len floskulou.

Epilóg k trestnej veci Róberta Lališa a spol.

Otázka prezumpcie neviny v skupinových veciach bola v centre pozornosti odbornej aj laickej verejnosti v súvislosti s trestnou vecou obvineného Róberta Lališa a spol. prejednávanej na ŠTS pôvodne pod sp. zn. BB-3T/32/2014, na procesné okolnosti ktorej sa sústredil aj článok Prezumpcia neviny a nestrannosť sudcu pri prejednávaní skupinových vecí v samostatných konaniach. Ani expresne prijaté stanovisko najvyššieho súdu R 15/2017 k vzťahu medzi prezumpciou neviny a rozhodovaním o návrhu na schválenie dohody o vine a treste, , zmena Trestného poriadku zákonom č. 321/2018 Z. z. účinným od 01.01.2019 do 14.03.2024[1] a ani zmena zloženia odvolacieho senátu 4T najvyššieho súdu v rozvrhu pre rok 2018 nezabránili tomu, že najvyšší súd v konaní o dovolaní rozsudkom zo dňa 27.03.2024 sp. zn. 2TdoV/10/2021 zrušil rozsudok odvolacieho a prvostupňového súdu z dôvodu, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny dovolateľa, pričom má ten dôsledok, že sudca/senát, ktorého rozhodnutím k takému porušeniu došlo, je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo vzťahu k danej osobe, keďže sa takým porušením vytvára určitá špecifická forma zaujatosti objektívneho charakteru pre pomer k veci. K ostatným dovolacím námietkam obvineného sa však žiaľ najvyšší súd nevyjadril, pričom jednou zo zásadných námietok bola aj otázka netransparentnosti zloženia odvolacieho senátu najvyššieho súdu. Aktuálne je trestná vec vedená na ŠTS pod. sp. zn. 16T/4/2024 a dňa 03.09.2025 bol vyhlásený v poradí už štvrtý rozsudok. Pochybnosti o nestrannosti sa nevyhli trestnej veci ani v tomto konaní, ktorých okolnosti boli predmetom ústavnej sťažnosti vedenej pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II. ÚS 140/2025.

Nevyriešenou aj naďalej zostáva otázka príslušnosti ŠTS vzhľadom na odňatie trestnej veci ŠTS a jej prikázanie Krajskému súdu Banská Bystrica. Najvyšší súd uznesením z 07.07.2017, sp. zn. 4 To 2/2017. Nesúhlas s rozhodnutím a jeho odôvodnením nie je možné riešiť podaním návrhu na odňatie a prikázanie veci zo strany prokurátora a následným opätovným rozhodnutím o odňatí trestnej veci Krajskému súdu Banská Bystrica a jej „spätným“ prikázaním ŠTS, a to ani v prípade vecnej nesprávnosti takého predchádzajúceho rozhodnutia. Aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 09.03.2017 sp. zn. 5 Ndt 3/2017 o návrhu predsedu ŠTS z 18.10.2018 sp. zn. 5Ndt/19/2017 a rozhodnutie o návrhu prokurátora ÚŠP z 09.03.2017 sp. zn. 5 Ndt 3/2017 je potrebné vykladať v kontexte záverov rozsudku sp. zn. 2TdoV/10/2021, ktorý potvrdil správnosť úvah senátu 4T najvyššieho súdu. Ak senát 5T najvyššieho súdu vytýkal senátu 4T „zjavnú svojvôľu so snahou o dlhodobú a opakovanú elimináciu rozhodovacej činnosti Špecializovaného trestného súdu, ktorá nemá oporu v zákone a ani v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva...a bránenie výkonu spravodlivosti“, keď nerešpektoval predchádzajúce rozhodnutia najvyššieho súdu o nevylúčení sudcov ŠTS ako aj o neodňatí trestnej veci ŠTS, potom rovnaké výhrady možno adresovať aj uzneseniu senátu 5T najvyššieho súdu o odňatí trestnej veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

Trestná vec Róberta Lališa nie je ani zďaleka jediná, v ktorej sa prejavila neschopnosť sudcov ŠTS chápať podstatu a zmysel prezumpcie neviny a ako veľmi cudzia im je filozofia základných ľudských práv. Rozsudky ESĽP vo veciach Mucha proti Slovensku z 25.11.2021 a Krátky proti Slovensku z 15.02.2024 ako aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 72/2023 v trestnej veci Bališ a spol. svedčia o systémovom probléme a zlyhaní ŠTS. Aktuálne sú pred ESĽP podané ďalšie sťažnosti, a to vo veci Okoličány pod č. 4646/202[2]4 a Blasko pod č. 50301/22, ktoré sa týkajú aj problematiky prezumpcie neviny.

Ďalšie rozhodnutia mimo verejného záujmu

V rovnakom období ako verejnosť riešila procesnú situáciu v trestnej veci Róberta Lališa a spol. došlo k obdobnej procesnej situácií aj v dvoch ďalších trestných veciach prejednávaných pred ŠTS, a to:

- v trestnej veci obvinený Bc. G. G. a spol. pre obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, 4 písm. b) Trestného zákona v spolupáchateľstve, vedená na ŠTS pod sp. zn. PK-1T/36/2014 a

- v trestnej veci obvinený Ing. J. M. pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, vedená na ŠTS pod sp. zn. PK-2T/38/2010,

v ktorých odvolací senát 4T najvyššieho súdu zrušil rozsudky ŠTS a prikázal trestnú vec prejednať a rozhodnúť v inom zložení senátu z dôvodu pochybností o nestrannosti zákonných sudcov.

Napriek tomu, že k zrušeniu rozsudkov ŠTS došlo v rovnakom období, každú z trestných vecí nakoniec postretol iný procesný osud. Trestné veci neovplyvnilo ani tak rozhodnutie najvyššieho súdu ako ich následné nezákonné pridelenie senátom v rozpore s princípom náhodného výberu na základe pokynu vtedajšieho predsedu ŠTS. V trestnej veci PK-1T/36/2014 tak rozhodoval senát 2T a v trestnej veci PK-2T/38/2010 rozhodoval senát 1T podľa zásad určených pre zastupovanie.

Napriek tomu, že podľa § 316 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd skúma zákonnosť zloženia prvostupňového súdu aj bez námietky[3]. Pod pojmom „nezákonne zložený súd“ sa rozumie aj prípad, keď vo veci rozhodoval sudca, ktorý nebol zákonným sudcom, pretože mu vec nebula pridelená v súlade s rozvrhom práce. V praxi najvyššieho súdu sa tak deje len výnimočne a až na námietku odvolateľa. Ľudsky chápem, že rozvrh práce ŠTS je neprehľadný, nelogický a len ťažko uchopiteľný aj pre samotných sudcov, na druhej strane niektoré pochybenia sú natoľko flagrantné a neprehliadnuteľné pre svoj zjavný rozpor so zákonom o súdoch, ako porušenie zásady náhodného výberu, že nevyžadujú ani hlbšiu znalosť rozvrhu práce ŠTS. Akokoľvek komplikovaný môže byť rozvrhu práce súdu prvého stupňa nezbavuje to odvolací súd, ani najvyšší súd, povinnosti riadne a s plnou vážnosťou pristupovať k svojim prieskumným kompetenciám vyplývajúcim mu z Trestného poriadku.

PK-1T/36/2014

Uznesením z 28.09.2017 sp. zn. 4To/3/2016 najvyšší súd zrušil rozsudok ŠTS z 26.10.2015, sp. zn. PK-1T/36/2014 a vec vrátil ŠTS, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol v inom zložení senátu. Problematickým bolo prijatie vyhlásenia spoluobvineného o vine senátom 1T, a to dokonca napriek nesúhlasu prokurátora, ktorý poukazoval na vzájomné prepojenie konania obvinených. Po vykonaní dokazovania aj voči druhému spoluobvinenému senát ŠTS vyhlásil jeden spoločný rozsudok. Odvolací senát najvyššieho súdu konštatoval, že senát ŠTS formálne neporušil ustanovenie ustanovenia Trestného poriadku avšak tým, že v skutkovej vete v bode opakovane uviedol meno a priezvisko druhého spoluobvineného nepochybne prejudikoval jeho vinu skôr, ako bol právoplatne odsúdený. Najvyšší súd nepresvedčilo ani to, že senát 1T, vzhľadom na výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní, upravil vo vzťahu k druhému spoluobvinenému skutkovú vetu. V tomto smere konštatoval, že súd má v procese rozhodovania o prijatí vyhlásenia o vine, okrem jeho odmietnutia, možnosť uplatniť výhrady ku skutkovej vete, či právnej kvalifikácii v prípade pochybností o výsledkoch prípravného konania. Právoplatným a procesne nezvrátiteľným prijatím vyhlásenia spoluobvineného o vine v znení vyjadrenom v obžalobe skutkovú vetu už senát ŠTS modifikovat' nemohol. Uvedenému záveru korešponduje aj názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku z 12.01.2017 sp. zn. 5To/11/2016, keď konštatoval, že vyhlásenie obvineného v spojení s jeho kladnými odpoveďami na otázky a s následným prijatím vyhlásenia, vylučuje, aby súd dokazovaním zameraným na druh a výmeru trestu, resp. na náhradu škody, dospel k odlišným záverom týkajúcim sa právnej kvalifikácie skutku alebo formy účasti obžalovaného na žalovanom trestnom čine. Pokiaľ mal súd pochybnosti, môže vyhlásenie obvineného neprijať.

Ako je už spomenuté vyššie, trestná vec bola pridelená priamo senátu 2T ako zastupujúcemu senátu a práve z uznesenia najvyššieho súdu z 21.09.2023 sp. zn. 2To/9/2021 je možné zistiť následný sled udalostí po vrátení veci najvyšším súdom uznesením sp. zn. 4To/3/2016.

Po vrátení veci predseda ŠTS listom z 23.10.2017 vec spolu so spisovým materiálom odstúpil na prejednanie a rozhodnutie senátu 2T ako senátu zastupujúcemu senát 1T, pričom poukázal na § 325 Trestného poriadku a oddiel III Rozvrhu práce.

Listom z 31.10.2017 predsedníčka senátu 2T vrátila spisový materiál v predmetnej veci predsedovi ŠTS s odôvodnením, že vo veci nie je zákonnou sudkyňou a preto nie je oprávnená konať a rozhodovať. Na tento list reagoval predseda ŠTS listom z 07.11.2017, v ktorom uviedol, že predmetná vec bola senátu 2T odstúpená z dôvodu, že uznesením najvyššieho súdu z 28.09.2017, sp. zn. 4 To 3/2016 bol rozsudok ŠTS zrušený a vec bola vrátená ŠTS na nové prejednanie a rozhodnutie, s tým, že podľa § 325 Trestného poriadku[4] najvyšší súd nariadil ŠTS, aby bola vec prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu. Rešpektujúc právoplatné a vykonateľné rozhodnutie odvolacieho súdu bola vec v súlade s Rozvrhom práce ŠTS na rok 2017 odstúpená senátu 2T ako zastupujúcemu senátu 1T na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.

V spise sa taktiež nachádzal aj úradný záznam predsedu ŠTS súdu z 19.06.2018, Spr 161/2018 v ktorom predseda súdu po citácii § 51 ods. 4 písm. d),[5] § 50 ods. 2 písm. c)[6] zákona o súdoch a III. oddielu v tom čase platného Rozvrhu práce ŠTS uviedol, že odvolací súd nerozhodol o vylúčení sudcu, preto neboli splnené zákonné podmienky na postup v zmysle § 51 ods. 4 písm. d) zákona o súdoch, pretože podľa tohto ustanovenia sa náhodným výberom prerozdelia veci len v prípade, ak dôjde k vylúčeniu sudcu. Dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu podľa § 325 Trestného poriadku sú však natoľko jasné, rovnako ako text § 51 ods. 4 písm. d) zákona o súdoch, že v tomto prípade buď išlo o absolútnu nekompetentnosť vedenia súdu alebo úmysel. Osobne sa prikláňam k tomu druhému, pričom cieľom bolo zaistiť, aby trestná vec, v prípade pridelenia náhodným výberom, nebola pridelená senátu v Banskej Bystrici ale zostala v Pezinku, tak ako to neskôr výslovne deklaroval JUDr. Hrubala, keď na porade v júni 2022 doslova kričal, že nikdy nedopustí, aby pezinské veci robili v Banskej Bystrici. Zákon o súdoch však v § 51 ods. 7 rovnako jasne uvádza, že zastupujúci sudca koná a rozhoduje vo veci v prípade náhlej prekážky trvajúcej kratší čas ako šesť týždňov, a to vrátane dovolenky zákonného sudcu. Jasný text zákona tak nedával priestor pre úvahy a závery, k akým dospel predseda ŠTS.

Predmetom výhrad JUDr. Sabovej však primárne bol jej nesúhlas s rozhodnutím najvyššieho súdu v kontexte stanoviska trestnoprávneho kolégia zo dňa 05.04.2017, sp. zn. Tpj 11/2017, čo v prípise predsedovi trestnoprávneho kolégia označila za: „v rozpore s čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a odporujúce i základnému demokratickému princípu, na základe ktorého kolégium najvyššieho súdu prijíma stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov“. Následne predsedníčka senátu JUDr. Sabová svoj nesúhlas s rozhodnutím najvyššieho súdu premietla do oznámenia svojej zaujatosti, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením zo dňa 18.04.2018 sp. zn. 6 Ndt 32/2017 tak, že ju nevylúčil z konania a rozhodovania vo veci nakoľko „napriek skutočnosti, že predsedníčka senátu sa nestotožňuje s názorom vysloveným súdom vyššieho stupňa v uznesení, sp .zn. 4To/3/2016, zo dňa 28.09.2017, nie je možné chápať' tento jej subjektívny nesúhlas ako zaujatosť“ Súčasne výslovne uviedol, že rozhodnutie podľa § 325 Trestného poriadku má rovnakú povahu ako rozhodnutia v zmysle § 22, § 23, § 31, § 280 ods. 1 a§ 388 Trestného poriadku. Čím definitívne vyvrátil úvahy predsedu ŠTS. Napriek tomu nedošlo k náprave a prideleniu veci náhodným výberom. Ani prejudiciálna otázka, ktorú práve v súvislosti s touto trestnou vecou podala Súdnemu dvoru EÚ nedopadla podľa jej predstáv[7]. Menej sa už vie, že v tejto súvislosti dokonca podala trestné oznámenie. K argumentácii JUDr. Sabovej len na okraj dodám, že záväznosť stanoviska kolégia pre členov kolégia bola doplnené do zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch až zákonom č. 282/2019 Z. z. účinným od 15.10.2019. Zmenu právnej úpravy zákonodarca odôvodnil požiadavkou jednotnosti rozhodovania a právnej istoty. Rokovací poriadok najvyššieho súdu však účinky stanoviska vníma ako povinnosť sudcov kolégia pri svojom rozhodovaní z prijatého stanoviska vychádzať a nezakotvuje explicitne jeho bezvýhradnú záväznosť v zmysle vlastnom precedenčnému systému práva.

Je trochu paradoxom, že práve JUDr. Sabová v nadväznosti na kritické vyjadrenie JUDr. Buvalu na adresu rozhodovacej činnosti niektorých senátov najvyššieho súdu adresovala Súdnej rade SR žiadosť o zodpovedanie etickej dilemy, či verejné vyjadrenie sudcu v médiách obsahujúce nesúhlasný názor s rozhodovacou činnosťou nadriadeného súdu v súlade so všeobecnými zásadami sudcovskej etiky,[8] keď sama nebola schopná rešpektovať záväzný právny názor vyslovený senátom najvyššieho súdu, ktorý napriek svojmu rozporu so stanoviskom trestnoprávneho kolégia, sa aj v kontexte následnej rozhodovacej činnosti ESĽP potvrdil ako vecne správny a vyústil do podania trestného oznámenia. Na druhej strane, pri početnosti rôznych sťažností a trestných oznámení, ktoré podala, jedno do počtu sa doslova stratí[9].

Nakoniec najvyšší súd uznesením zo dňa 21.09.2023 sp. zn. 2To/9/2021 zrušil aj následný rozsudok ŠTS z 05.08.2021 a vrátil vec ŠTS na nové prejednanie, nie prekvapivo, z dôvodu porušenia zásady náhodného výberu pri opätovnom pridelení veci. Je potrebné zdôrazniť, že tak spravil až na námietku obžalovaného. Po vrátení veci ŠTS bola vec pridelená novému senátu 13T v zložení predseda senátu JUDr. Púchovský a členovia senátu JUDr. Pulman, LL.M. a JUDr. Truban, ktorý obžalobu uznesením z 12.01.2024 odmietol z dôvodu, že dozor v prípravnom konaní vykonával a obžalobu podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre na Okresný súd v Nitre, ktorý trestnú vec postúpil ŠTS ako súdu vecne príslušnému. Uvedená „vada“ mala podľa senátu 13T ŠTS za následok nezákonnosť celého prípravného konania. Najvyšší súd za nezákonné neoznačil prípravné konanie dozorované prokurátorom Krajskej prokuratúry v Nitre a ani rozhodnutia Okresného súdu v Nitre ale rozhodnutie ŠTS s jednoduchým odôvodnením, a to, že: „Pokiaľ súd nariadi hlavné pojednávanie, vec sa tým dostáva do štádia konania hlavného pojednávania podľa tretej hlavy tretej časti Trestného poriadku a nie je možné následne už vydať žiadne z rozhodnutí uvedených v § 241 Trestného poriadku, resp. § 244 Trestného poriadku (okrem prípadov uvedených v § 245 Trestného poriadku), a to ani ak dôjde k zmene samosudcu alebo zloženia senátu, ktorí z pohľadu posudzovania štádia konania vstupujú do procesného postavenia predošlého samosudcu, resp. senátu. O podanej obžalobe je možné v takom prípade rozhodnúť len niektorým zo spôsobov rozhodnutia uvedených v § 279 až § 290 Trestného poriadku.“ Trestná vec tak ani po 12 rokoch nie je právoplatne skončená, pričom na celkovej dĺžke konania majú najväčší podiel procesné pochybenia ŠTS a jeho neschopnosť zložiť zákonným spôsobom senát.

Trestná vec spoluobvineného, ktorý spravil vyhlásenie o vine, bola dňa 19.05.2021 vylúčená na samostatné konanie a rozsudkom zo dňa 22.06.2021 sp. zn. 12T/7/2021 mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere osem rokov. I keď v odôvodnení rozhodnutia senát rieši otázku pridelenia veci po je vylúčení na samostatné konanie, skutočnosť, že nebola pridelená v súlade so zásadou náhodného výberu už ani nespomenul. Nakoniec Najvyšší súd rozsudkom z 04.08.2022 sp. zn. 5 To 8/2021 mu uložiltrest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, pričom prihliadol na celkovú dĺžku konania 9 rokov, z toho konanie pred súdom, napriek vyhláseniu o vine, trvalo 7,5 roka.

K odlišným záverom dospel v otázke prijatia vyhlásenia o vine spoluobvineného v kontexte prezumpcie neviny a nestrannosti sudcu Ústavný súd SR v náleze z 07.12.2023 sp. zn. III. ÚS 589/2023, keď konštatoval: „vyhlásenie viny spoluobžalovaného je len prejavom jeho vôle k otázke priznania sa k spáchanému skutku. Prijatie vyhlásenia o vine nie je ešte meritómym rozhodnutím súdu o vine, ale má deklaratórny charakter, dôsledkom ktorého je, že súd v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, dokazovanie nevykoná a vykoná len dôkazy týkajúce sa nepriznaného skutku, trestu, náhrady škody, prípadne ochranného opatrenia. O vine obžalovaného sa v súdnom konaní rozhoduje výlučne rozsudkom podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku...Procesný postup okresného súdu, ktorým prijal vyhlásenie spoluobžalovaných, nenarúša zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, pretože prijatím vyhlásenia o vine súd nerozhoduje meritórne o vine žiadneho z obžalovaných.“[10]

Na druhej strane k rovnakým záverom ako senát 4T najvyššieho súdu v roku 2017 dospel aj iný senát najvyššieho súdu v uznesení z 09.04.2025 sp. zn. 3To/10/2023, keď zrušil rozsudok ŠTS z 27.01.2023, sp. zn. 9T/11/2021 vo vzťahu k obžalovanej v celom rozsahu a vec sa vrátil ŠTS, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol iným samosudcom, nakoľko o obžalobe podanej proti obvinenej. rozhodoval samosudca JUDr. Giertli, ktorý na podklade tej istej obžaloby vyhlásil uznesenie, ktorým prijal vyhlásenie spoluobžalovaného o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, čím došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny odvolateľky.

PK-2T/38/2010

Uznesením z 24.07.2017 sp. zn. 4To/2/2015 najvyšší súd zrušil rozsudok ŠTS z 01.12.2014, sp. zn. PK-2T/38/2010 a vec vrátil ŠTS, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol v inom zložení senátu z dôvodu pochybností o nestrannosti zákonných sudcov, keďže rozsudkom z 19.10.2010, sp. zn. PK-2T/35/2010, t. j. rozhodnutím predchádzajúcim napadnutému rozsudku, ŠTS po schválení dohody o vine a treste uzavretej medzi prokurátorom a spoluobvinenou rozhodol samosudkyňou JUDr. Sabovou tak, že obvinená je vinná z prečinu podplácania spolupáchateľstvom podľa § 20, § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona na tom istom skutkovom základe ako bol následne odsúdený obžalovaný.

Obdobne ako trestná vec PK-1T/36/2014 aj trestná vec PK-2T/35/2010 bola pridelená na ďalšie konanie a rozhodnutie zastupujúcemu senátu, ktorý neriešil ani samotný obsah rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval pochybnosti o nestrannosti len na strane JUDr. Sabovej, a nie ostatných dvoch členov senátu a už vôbec nie pridelenie veci v rozpore so zásadou náhodného výberu a dňa 12.12.2018 vyhlásil v poradí už tretí odsudzujúci rozsudok, ktorý najvyšší súd rozsudkom z 15.03.2022 sp. zn. 4To/2/2019 zrušil len vo výroku o treste a uložil mu trest nespojený s odňatím slobody aj vzhľadom a celkovú dĺžku konania, 12 rokov.

Trestná vec známa ako „Takáčovci“ a vylúčenie sudcov na druhý pokus

Asi nenájdeme trestnú vec na ŠTS, v ktorej by obvinení podali viac námietok zaujatosti. Z hľadiska tematického zamerania článku sú významné dve, ktoré sa týkali rozsudkov, ktorými boli schválené dohody o vine a treste niektorých spoluobvinených, a to sp. zn. 1T/36/2020, sp. zn. 1T/32/2020 a sp. zn. 12T/13/2021 a rozsudku v trestnej veci sp. zn. 3T/5/2021, ktorých súčasťou bola skutková veta popisujúca štruktúru údajnej skupiny obžalobou označovanej ako „Takáčovci“ ako aj odkaz na ďalšie rozsudky ŠTS, ktorými bola schválená dohoda o vine a treste spoluobvinených stíhaných v samostatných konaniach (3T/15/2018, 4T/36/2019, 2T/41/2019, 1T/32/2020, 3T/39/2020, 1T/36/2020, 3T/35/2020, či 8T/11/2021) v ktorých malo byť inkriminujúcim spôsobom uvedené, že obvinený „bol na čele skupiny“, a to v kontexte v tom čase aktuálneho rozsudku ESĽP vo veci Mucha.

Najvyšší súd uznesením z 22.04.2022 sp. zn. 2 Tost/9/2023 zamietol sťažnosti obvinených proti uzneseniu ŠTS o nevylúčení sudcov senátu 1T JUDr. Buvalu, Mgr. Záleskej a JUDr. Mačuru nakoľko mal za to, že: „v skutkovej vete je výslovne uvedené, že sú trestne stíhaní v inom konaní a o ich veci nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté“ , a to aj v prípade obvinených označených len iniciálkami alebo skutková veta obsahovala formulácia „bol za šéfa skupiny považovaný...“, a teda o obvinenom sa zmieňuje len v rovine pravdepodobnosti.

O dva roky už bola situácia iná a uznesením z 09.04.2024 sp. zn. 1T/11/2021 senát ŠTS rozhodol o vylúčení predsedu senátu JUDr. Buvalu a člena senátu Mgr. Záleskej pričom v odôvodnení poukázali na legislatívnu zmenu § 31 ods, 3 Trestného poriadku v reakcii na aktuálnu rozhodovaciu činnosť ESĽP a ďalej konštatoval, že: „So znalosťou aktuálne sa vyvíjajúcej súdnej praxe, senát dospel k záveru, že pri formulácii skutkovej vety rozsudku, ktorým je schválená dohoda o vine a treste, by nemalo byť k tretej osobe uvádzané v dokonavom vide ...stál na čele..., ...bol zaradený na strednej úrovni..., ale by mala byť použitá formulácia ...mal stáť na čele..., ...mal byť zaradený na strednej úrovni... Ďalej by malo byť uvedené : „je stíhaný v samostatnom konaní“ čím bude vyjadrené, že nielen v inom, ale v konaní ktoré sa bude výslovne týkať práve jeho osoby. Rovnako nevyhnutné je uvádzať, že ...o jeho vine doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.... „ Najvyšší súd uznesením z 26.11.2024 sp. zn. 1Tost/25/2024 zamietol sťažnosť prokurátora a aproboval postup senátu ŠTS, ktorý podľa najvyššieho súdu „správne zareagoval na aktuálnu rozhodovaciu činnosť“.

Napriek tomu, že trestná vec bola opakovane predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku až v uznesení z 19.03.2025 sp. zn. 4Tost/11/2025 najvyšší súd konštatoval nezákonné zloženie senátu a opäť až na námietku obvineného, ktorý poukázal na to, že: „druhý člen senátu JUDr. Marián Mačura bol za člena senátu určený ingerenciou predsedu súdu JUDr. Jánom Hrubalom...hoci sudca JUDr. Marián Mačura sa stal sudcom Špecializovaného trestného súdu až 1, septembra 2021, teda dva mesiace po tom, ako bola 12.07.2021 opätovne podaná obžaloba v predmetnej veci.“ Najvyšší súd po zhrnutí priebehu zmien v zložení senátu a pomerne chaotických zmien rozvrhu práce dodatkami a opatreniami predsedu súdu JUDr. Hrubalu konštatoval, že: „na určenie zloženia senátu prípadne zástupcov jeho členov možno použiť len pravidlá existujúce v čase nápadu veci prípadne okamihu vzniku dôvodu opodstatňujúceho potrebu určenia zástupcu člena senátu. Prejednávaná trestná vec napadla do senátu 1T dňa 12.07.2021, čo znamená, že potreba určenia zástupcu druhého člena senátu vznikla 12.07.2021.....pravidlá zakotvené v rozvrhu práce po 02.09.2021 bolo možné postupovať len vo veciach, ktorá napadli na súd prvého stupňa po 02.09.2021, o to viac, že nové pravidlo bolo do Rozvrhu práce doplnené v deň zmenu v obsadení súdu, pričom predseda špecializovaného trestného súdu takýmto spôsobom rozhodol o sebe samom a bez náležitého odôvodnenia opatrenia, ktorým nahradil svoju osobu novonastupujúcim sudcom...bez zavinenia obžalovaných dôjde k výraznému predĺženiu trestného konania“.

Ide o tak závažné konštatovania najvyššieho súdu, že je až zarážajúce, že dodnes nedošlo k vyvodeniu minimálne disciplinárnej zodpovednosti JUDr. Hrubalu za subjektívne zavinené prieťahy v trestnej veci resp. vzhľadom na postup orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci bývalého predsedu Okresného súdu Bratislava V by prichádzalo do úvahy aj vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti[11]. Nezákonnosť postupu JUDr. Hrubalu ako v tom čase predsedu súdu bola zjavná od počiatku a je nanajvýš poľutovaniahodné až zarážajúce, že žiaden sudca ŠTS, napriek svojmu postaveniu, sa neozval až na jednu vyššiu súdnu úradníčku, ktorá naivne verila v právo na spravodlivý proces pre každého a zaplatila za to.

Trestná vec známa ako „vražda novinára“ a nevylúčenie sudcu na druhý pokus

Predmetom námietok zaujatosti v trestnej veci známej ako „vražda novinára“ bolo jednak schválenie dohody o vine a treste jedného zo spoluobvinených v samostatnom konaní senátom 1T ŠTS a prijatie vyhlásenia o vine jedného zo spoluobvinených senátom 2T ŠTS na hlavnom pojednávaní, o ktorej však senát nekonal s poukazom na dnes už zrušený § 31 ods. 3 Trestného poriadku.

O námietke zaujatosti podanej prokurátorom voči predsedníčke senátu JUDr. Sabovej a členovi senátu JUDr. Stierankovi z dôvodu pochybností o nestrannosti pre prijatie vyhlásenia spoluobvineného o vine síce senátu 2T už konala a uznesením z 28.03.2022 rozhodol, že nie sú vylúčení, uvedené uznesenie však najvyšší súd uznesením z 12.04.2022 sp. zn 2Tost/7/2022 bez ďalšieho zrušil z dôvodu oneskoreného podania námietky, pričom konštatoval, že: „skutočnosť, že jedným rozhodnutím najvyššieho súdu v jednej konkrétnej veci došlo k vysloveniu iného právneho názoru, než aký ma prokurátor doposiaľ, nemôže byť tým momentom, od ktorého možno odvodzovať čas, kedy sa prokurátor dozvedel o dôvodoch vylúčenia“. Je paradoxné, že v trestnej veci „Takáčovci“ vývoj rozhodovacej činnosť zakladal dôvod na zmenu predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu o nevylúčení sudcov a v inej zas nie.

Námietku zaujatosti prokurátor podal potom, čo iný senát najvyššieho súdu uznesením z 22.03.2022 sp. zn. 4Tost/5/2022 vylúčil z konania a rozhodovania vo veci Mgr. Záleskú, čím plynule premostíme k problému číslo dva, a to schváleniu dohody o vine a treste spoluobvineného, ktorého trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie rozsudkom z 30.12.2019 sp. zn. PK-1T/31/2019 senátom v zložení predsedu senátu Mgr. Záleskej a členov senátu JUDr. Buvalu a JUDr. Klemaniča. Nad rámec bežnej argumentácie týkajúcej sa „posúdenia úlohy a konkrétnej špecifikácie účasti osobu následne súdenej za trestný čin“ vzal najvyšší súd do úvahy aj „rozsah a mieru do akej súd pri schvaľovaní dohody o vine a treste v konkrétnej veci musí skúmať a posudzovať dôkaznú situáciu s dopadom na skutkové okolnosti daného prípadu“ a zdôraznil, že „skutkový popis je vo svojej podstate vo veľkej časti zhodný “.

S odstupom 3 rokov však iný senát v prípade totožnej situácie dospel k inému názoru, keď uznesením z 28.07.2025 sp. zn. 2Ndt/15/2025 nevylúčil z konania a rozhodovania vo veci JUDr. Buvalu, ktorý bol členom senátu, ktorý schválil predmetnú dohodu o vine a treste, v súvislosti s ktorou bola vylúčená aj Mgr. Záleská, a to napriek tomu, že sám sudca oznámil svoju zaujatosť s poukazom na uznesenie senátu 4Tost. Svoje rozhodnutie senát najvyššieho súdu založil najmä na záveroch rozhodnutia ESĽP vo veci Bouša , ktoré rozsiahlo cituje. Podrobnejšie úvahy k posúdeniu nestrannosti sudcu JUDr. Buvalu, tak ako to spravil senát 4Tost, však v rozhodnutí absentujú. Kvalitatívne je rozhodnutie na úrovni „copy-paste“ a jeho podstatu tvorí len otrocká citácia celý pasáží rozhodnutia ESĽP vo veci Bouša. Rovnako je sporné, či senát 2Ndt aplikoval závery rozhodnutia ESĽP vo veci Bouša správne, pretože aj vzhľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť ESĽP sa určite nedá povedať, že by išlo zásadný obrat v jeho rozhodovacej činnosti, ktorý by odôvodňoval potrebu odlišného prístupu najvyššieho súdu.

Poľutovaniahodným faktom však zostáva, že obžaloba v predmetnej trestnej veci bola podaná dňa 21.10.2019 a po viac ako šiestich rokoch je konanie pred súdom na samotnom začiatku, pričom ani súčasné zloženie senátu nedáva záruky, že trestná vec bude v dohľadnej dobe právoplatne skončená, a to nielen z dôvodu pretrvávajúcich pochybností o správnosti aplikácie rozhodnutia ESĽP vo veci Bouša najvyšším súdom vo vzťahu k nevylúčeniu sudcu JUDr. Buvalu.

Ani trestnej veci „vraždy novinára“ sa nevyhli problémy so zákonnosťou zloženia senátu. Keď trestná vec napadla do senátu 2T a JUDr. Sabová ako riadiaca predsedníčka senátu určila za sudcu spravodajcu a predsedníčku senátu v trestnej veci samú seba, a to mimo poradia stanoveného internými pravidlami. Je síce istou notorietou, že nie je rozhodujúce kto je sudcom spravodajcom, pretože vo veci rozhoduje senát ako kolektív, úloha predsedu senátu so sebou prináša rozsiahle právomoci a diskreciu pri vedení a zabezpečení riadneho priebehu hlavného pojednávania a v tejto súvislosti disponuje rozsiahlymi samostatnými rozhodovacími právomocami ako napríklad ustanovenie náhradného obhajcu. Aktuálne najmä vďaka mojím výhradám a pripomienkam je aj predseda senátu určovaný náhodným výberom.

Dňa 29.09.2021 oznámil Mgr. Matel náhlu prekážku, práceneschopnosť, pričom najneskôr dňa 04.10.2025 mal oznámiť osobnému úradu, že pracovná neschopnosť bude zrejme dlhodobejšia a dňa 22.11.2021 mu z tohto dôvodu bol zastavený nápad nových vecí a k tomuto dňu ako dňu, keď nastala skutočnosť malo dôjsť aj k prerozdeleniu jeho trestných vecí, či určeniu tretieho člena senátu podľa v tom čase platného rozvrhu práce v zmysle § 51 ods. 4 písm. a) zákona o sudcoch a nie podľa rozvrhu práce platného v čase, keď trestná vec na súd napadla[12]. JUDr. Pikna sa stal sudcom ŠTS až dňa 02.12.2021 a JUDr. Cisarik sa stal sudcom až dňa 07.12.2021. Dovtedy opatreniami predsedu súdu určení predsedovia senátu a tretí členovia senátu v trestných veciach Mgr. Matela boli určení len v rámci zastupovania z dôvodu náhlej prekážky a nie ako riadni členovia senátu v dôsledku nutnosti zmeny zloženia senátu pre prekážku dlhšieho trvania.

Podľa opatrenia predsedu súdu č. 29/2021 k rozvrhu práce „v súvislosti so senátnou vecou 2T 32/2019 (obž. Kočner a spol. – 3 osoby), v ktorej je Mgr. Ivan Matel člen senátu doteraz nebol zo strany predsedu súdu s ohľadom na návetie tohto opatrenia dôvod prijať žiadne opatrenia, pričom zároveň je potrebné konštatovať, že v zmysle rozvrhov práce platných v čase nápadu tej ktorej veci bol zastupujúcim senátom „vtedajší“ senát 1T v poradí Buvala a Záleská.... Prihliadnuc k aktuálnej zaťaženosti menovaných sudcov i sudcov, ktorých sa toto opatrenie dotýka vcelku,.. prijímam „opatrenie vyrovnávajúce pracovné zaťaženie sudcov“ a vo veci sp. zn. 2T/32/2019 znižujem okruh súdnych oddelení, ktorým sa má vec prideliť na sudcov súdnych oddelení 17T a 18T“ a tak sa týmto nanajvýš neštandardným spôsobom stal tretím členom senátu JUDr. Cisarik zo súdneho oddelenia 18T. Po spojení vecí „vraždy novinára“ a „prípravy vrážd prokurátorov“ uznesením zo dňa 08.02.2022 došlo na základe § 31 ods. 2 Trestného poriadku k vylúčeniu senátu JUDr. Cisarika z konania a rozhodovania vo veci ex lege z dôvodu, že prípravnom konaní bol činný ako prokurátor v pripojenej trestnej veci a v zmysle rozvrhu práce pre rok 2022, zázračne už nie v zmysle rozvrhu práce účinného v čase podania obžaloby ako tvrdil predseda súdu v opatrení, ho ako zastupujúca prvá v poradí nahradila Mgr. Záleská. Po jej následnom vylúčení uznesením najvyššieho súdu zo dňa 22.03.2022 sp. zn. 4Tost/5/2022 ju mal v zmysle rozvrhu práce pre rok 2022 nahradiť ako zastupujúci v poradí JUDr. Buvala. Dodnes mi je záhadou akým kreatívnym „výkladom“ rozvrhu práce sa namiesto JUDr. Buvalu stal tretím členom senátu JUDr. Pikna.

Rozhodnutie ESĽP vo veci Bouša proti Českej republike a jeho sporná aplikácia

ESĽP vo viacerých prípadoch už pred rozhodnutím vo veci Bouša rozhodol tak, že nekonštatoval porušenie práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo porušenie prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, avšak práve až rozsudok vo veci Bouša viedol najvyšší súd k aktuálnej zmene v doterajšej rozhodovacej činnosti. Sú však závery ESĽP vo veci Bouša aplikovateľné aj na prípady prejednávané pred slovenskými súdmi? Medzi prístupom súdov a zákonodarcu k rozhodovacej činnosti ESĽP v Českej republike a na Slovensku je priepastný rozdiel, ktorý sa v nemalej miere prejavil aj v záveroch rozhodnutia ESĽP. V bode 63 rozsudku vo veci Bouša ESĽPocenil promptnú reakciu vnútroštátnych orgánov na rozsudok a závery ESĽP vo veci Mucha. Poukázal nielen na následnú rozhodovaciu činnosť súdov ale aj metodickú činnosť najvyššieho štátneho zastupiteľstva v tomto smere.

Inštitút dohody o vine a treste je súčasťou trestného procesu okamihom prijatia nového Trestného poriadku účinného od 01.01.2006. Postup prokurátora v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu je bližšie upravený aj vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti SR č. 619/2005 Z. z., ktorá sa od svojho prijatia 20.12.2005 nezmenila. Trojstranový dokument napriek svojej stručnosti v § 4 ods. 2 písm. d) ako jednu z podmienok uzavretia dohody o vine a treste požaduje, aby nemala nepriaznivý vplyv na trestné stíhanie iných osôb. Svoju rozhodovaciu činnosť slovenské súdy prispôsobili rozhodovacej praxi ESĽP až po rozsudku vo veci Krátky, t. j. po 15.02.2024 a aj to len na čas do rozhodnutia vo veci Bouša. Rešpektovanie imperatívu v § 238 ods. 3 Trestného poriadku ukladajúceho súdu povinnosti dbať pri využití odklonu o dodržiavanie prezumpcie neviny, bolo skôr výnimkou než pravidlom s mechanickým odkazom na zrušený § 31 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 14.03.2025

V Českej republike bol inštitút dohody o vine a treste zavedený do právneho poriadku zákonom č. 193/2012 Sb. s účinnosťou od 01.09.2012 s významnými obmedzeniami. Do septembra 2020 sa preto táto možnosť využívala len v niekoľkých prípadoch. Dňa 01.10.2020 nadobudla účinnosť novela Trestného poriadku č. 114/2020, ktorá viedla k významnému nárastu počtu dohôd o vine a treste, požiadavka povinného zastúpenia pri rokovaní o návrhu dohody bola vypustená, možnosť uzavrieť dohodu o vine a treste bola rozšírená na všetky trestné činy, vrátane obzvlášť závažných trestných činov a umožnila uzavrieť dohodu o vine a treste aj po nariadení hlavného pojednávania a dokonca aj počas hlavného pojednávania.

Zatiaľ čo na Slovensku bolo reakcia na rozhodnutia senátu 4T najvyššieho súdu v trestnej veci Róberta Lališa a spol. v podobe prijatia stanovisko trestnoprávneho kolégia a následne zákon č. 321/2018 Z. z., ktoré de facto popierali závery ESĽP, v Českej republike najvyššie štátne zastupiteľstvo vydalo v januári 2023 podrobnú metodiku, ktorá dôsledne zohľadňovala závery rozsudku ESĽP vo veci Mucha. V prípade špecifík uzatvárania dohody o vine a treste v skupinových veciach akcentuje:

- v spoločnom konaní proti viacerým spoluobvineným, ktorí môžu byť v rôznej miere zapojení do trestnej súčinnosti v súvislosti s jednotlivými trestnými činmi je vždy potrebné zvážiť dôkazy vo vzťahu k jednotlivým obžalovaným samostatne aj vo vzťahu ku všetkým spolupáchateľom, ako aj dôkaznú hodnotu výpovedí jednotlivých obvinených vo vzťahu k sebe navzájom, a na tomto základe zvoliť procesný

- z hľadiska procesnej taktiky sa nejaví ako vhodné uzatvárať dohodu o vine a treste s obvineným, ktorý usvedčuje iných spoluobvinených, ktorí popierajú svoju vinu alebo odmietajú vypovedať, spôsobom, ktorý ohrozuje procesné použitie jeho usvedčujúcej výpovede ako dôkazu v súdnom konaní

- v závažnejších trestných veciach nemožno vylúčiť spoločnú taktiku spoluobvinených, a to napríklad v tom zmysle, že všetci prejavujú záujem o dosiahnutie dohody, hoci popierali vinu alebo k veci vôbec nevypovedali, aby následne dosiahli oslobodenie vo vzťahu k hlavnému páchateľovi.

- v dôsledku zmeny procesného postavenia spoluobvinených po schválení dohody súdom môžu títo využiť svojho práva nevypovedať k veci aj proti obvinenému, v ktorého trestnom stíhaní sa pokračuje, tak aby pre nedostatok dôkazov mohlo trestné stíhanie dospieť do štádia nemožnosti odsúdenia

- v skupinových trestných veciach, v ktorých sa dohoda dosiahne len s niektorými obvinenými, zatiaľ čo ostatní obvinení popierajú svoju vinu, je potrebné venovať zvýšenú pozornosť opisu trestného činu, najmä ak ten istý súd bude rozhodovať o schválení dohody a o otázke viny a treste ostatných obvinených; skutkovú vetu je potrebné formulovať tak, aby nedošlo k porušeniu prezumpcie neviny vo vzťahu k osobám, ktorých trestné stíhanie nebolo právoplatne skončené.

Vzhľadom na početnosť rozhodnutí týkajúcich sa problematiky prezumpcie neviny spoluobvinených stíhaných v samostatných konaniach a v rámci využitia niektorého z odklonov trestného konania ESĽP svoju rozhodovaciu činnosť zhrnul v rozsudku vo veci Iosif proti Cypru z 25.09.2025 a súčasne sumarizoval kritéria vyplývajúce z jeho doterajšej rozhodovacej činnosti, ktoré je potrebné zohľadniť pri posudzovaní, či v konkrétnej veci došlo k porušeniu prezumpcie neviny obvineného, ktorého trestné vec bola prejednávaná v samostatnom konaní.

Rozsudok ESĽP vo veci Iosif proti Cypru

Dňa 26.11.2018 dve osoby na skútri spustili paľbu na auto, ktoré v uliciach Nikózie viedol podnikateľ. Polícia mala podozrenie, že streľba bola pokusom o atentát, ktorý riadil sťažovateľ a vykonali ho dvaja ďalší ľudia. V neznámy deň sťažovateľ, grécky Cyperčan s bydliskom na slobodných územiach krajiny, prekročil hranice okupovaných území. V decembri 2018 súd v Nikózii vydal príkaz na jeho zatknutie.

Dňa 24.09.2019 sa súde v Nikózii začaté trestné stíhanie proti podozrivým útočníkom. Dňa 03.09.2021 súd uznal podozrivých útočníkov vinnými z pokusu o vraždu a iných trestných činov. V 200-stranovom rozsudku boli meno alebo prezývka sťažovateľa spomenuté približne 100-krát. Dňa 10.11.2022 najvyšší súd potvrdil rozsudok vo vzťahu k útočníkom. V 120-stranovom rozsudku bolo meno sťažovateľa uvedené tridsaťsedemkrát.

Dňa 09.01.2019 turecko-cyperské orgány zatkli sťažovateľa pre podozrenie z nelegálneho držania strelných zbraní a streliva a dňa 12.03.2021 ho vydali na trestné stíhanie. Dňa 01.06.2021 sa začalo súdne konanie so sťažovateľom pred senátom, ktorý zasadal v inom zložení ako senát, ktorý odsúdil podozrivých útočníkov. V septembri 2023 prokuratúra vzala obžalobu proti sťažovateľovi späť.

Sťažovateľ v priebehu konania pred súdom vyjadril obavy nad početnými odkazmi na svoju osobu v rozsudku odsudzujúcom útočníkov a tvrdil, že odkazy na neho v rozsudku predstavujú jasné vyhlásenie o jeho vine, čím je zaručené, že jeho vlastný proces bude nespravodlivý. Samotný počet týchto zmienok znemožňoval analyzovať každú z nich jednotlivo. Spolu vytvárali celkový dojem, že je vinný, čím bola narušená spravodlivosť jeho procesu. Bez toho, aby ho tak rozsiahlo zapojili do prípravy atentátu, by prokuratúra nebola schopná dosiahnuť odsúdenie útočníkov. Tvrdil, že sudcovia, ktorí ho budú súdiť, si už vytvorili názor, že je vinný, čím ho nútia dokazovať svoju nevinu. Tiež argumentoval, že na rozdiel od správ v médiách, rozhodnutie súdu zloženého z kolegov by určite ovplyvnilo sudcov. Aby bolo zaručené jeho právo na prezumpciu neviny, mal súd prvého stupňa súdiť troch podozrivých spoločne. Namiesto toho bolo jeho právo obetované v záujme želania generálneho prokurátora rýchlo uzavrieť prípady. Hoci súdny proces s útočníkmi bol v čase zatknutia navrhovateľa už v pokročilom štádiu, bolo „zásadne nesprávne“ pokračovať v ich súdení oddelene.

Vnútroštátny súd súhlasil s názorom sťažovateľa, že rozsudok v prípade útočníkov sa o ňom podrobne zmieňoval a opísal tieto zmienky ako „veľmi konkrétne odkazy na priamu a jasnú účasť sťažovateľa na trestných činoch spáchaných [útočníkmi]“. Podľa názoru vnútroštátneho súdu však takéto odkazy boli nevyhnutné. Bolo potrebné súdiť útočníkov samostatne od sťažovateľa, pretože ten ušiel do okupovaných území a nebolo možné ho včas zadržať. Medzitým súdne konanie proti útočníkom trvalo osemnásť mesiacov a vypovedalo štyridsaťdva zo štyridsaťštyroch svedkov. Prerušenie tohto konania s cieľom spojiť ho s konaním proti sťažovateľovi by znamenalo plytvanie časom súdu a verejnými zdrojmi a zvýšilo by počet nevybavených prípadov súdu. Rozsudok musel tiež odzrkadľovať obžalobu, v ktorej bol sťažovateľ spomenutý. Ďalej konštatoval, že odkazy na sťažovateľa boli uvedené výlučne v súvislosti s posúdením viny útočníkov; inak by meno sťažovateľa bolo uvedené pri každej príležitosti, vrátane výroku o treste. Zdôraznil, že rozsudok formálne neuznal sťažovateľa za vinného. Poukázal na to, že nebol viazaný rozsudkom ani ovplyvnený, či už vedome alebo podvedome, žiadnym iným orgánom. Ubezpečil sťažovateľa, že členovia senátu, ktorí ho súdia, budú nestranní a neutrálni a začnú s čistým stolom.

Záver, či zmienka neprítomného spoluobvineného v rozsudku proti spoluobvineným môže mať negatívny vplyv na jeho vlastný proces a porušovať článok 6 ods. 2 dohovoru bude závisieť od nasledujúcich kritérií:

1. prečo bolo potrebné súdiť spoluobvinených v samostatných konaniach

2. či ich bolo možné súdiť všetkých spoločne

3. či rozsudok spomínal neprítomného obvineného čo najmenej

4. konkrétne použité formulácie

5. koľko podrobností bolo odhalených o úlohe neprítomného obvineného v danej veci

6. ako jasne rozsudok uvádzal, že nerozhoduje o vine neprítomného obžalovaného

7. ako jasne orgány uviedli, že odkazy neprejudikujú vinu neprítomného obžalovaného

8. do akej miery bola známa totožnosť neprítomného obvineného, vrátane toho, či bolo uvedené celé meno, prezývka alebo iniciály

9. či bol rozsudok vyhlásený verejne

10. ako médiá reagovali na rozsudok

11. aký právny účinok mal rozsudok na proces s neprítomným obvineným

12. či sa súdy snažili zmierniť akúkoľvek výslednú ujmu

13. či vyššie súdy túto ujmu napravili, pričom spomedzi týchto kritérií má najväčšiu váhu konkrétna formulácia použitých slov.

V danom prípade ESĽP súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že rozhodnutie začať konanie proti spoluobvineným pred zatknutím sťažovateľa bolo primerané, keďže sa nachádzal na území mimo kontroly vlády a nebolo isté, či bude možné ho vydať. ESĽP tiež uznáva, že rozsudok formálne neuznal sťažovateľa za vinného, že trestný súd ním nebol viazaný a že sa trestný súd zaviazal sťažovateľa súdiť nanovo. Po doručení obžaloby proti spoluobvineným, ktorá obsahovala viacero odkazov na sťažovateľa menom, však trestný súd mohol zabrániť vzniku problému tým, že by uložil prokuratúre, aby obžalobu zmenila a doplnila s cieľom chrániť práva sťažovateľa. Tým by sa zabezpečilo splnenie požiadavky minimalizovať uvádzanie mena neprítomného obvineného. Najdôležitejšie je, že použité slovné formulácie, ktoré samotný súd prvého stupňa opísal ako „veľmi konkrétne odkazy na priamu a jasnú účasť sťažovateľa na trestných činoch spáchaných útočníkmi“ spolu s veľkým počtom týchto odkazov vedú ESĽP k záveru, že právo sťažovateľa na prezumpciu neviny bolo porušené.

Záverom

O ŠTS sa dá povedať mnohé, a určite nie pozitívne. Čo ho však doslova definuje je jeho až fatálna neschopnosť zložiť nestranný senát zákonným spôsobom, pričom pochybenia a nezrovnalosti pri výklade ustanovení zákona o súdoch a rozvrhu práce, ktoré sú okrajovo naznačené v tomto článku, ani zďaleka nepredstavujú skutočný rozsah nezákonného prideľovania a prerozdeľovania spisov na ŠTS už od počiatku jeho vzniku, ktoré za vedenia JUDr. Hrubalu a JUDr. Králika dosiahlo až nevídaných rozmerov. Je paradoxom, že právom na zákonného súdu sa odôvodňuje potreba ďalšej existencie ŠTS a problematickosť jeho zrušenia, pričom nenájdeme súd, na ktorom by práve toto základné právo bolo porušované masívnejšie.

 

Diskusia