Odpočítavanie technickej neistoty merania pri dychových skúškach v trestnom konaní
Mgr. Ing. Jozef Chajdiak
Odpočítavanie technickej neistoty merania pri dychových skúškach v trestnom konaníRád by som reagoval na dva texty publikované na Právnych listoch:
1. „Od výsledku dychovej skúšky na alkohol sa neodpočítava žiadna paušálna hodnota - aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu ČR“, týkajúci sa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 6 Tdo 576/2024.
2. „Je možné pri trestnom čine podľa § 289 Tr. zák. odpočítavať odchýlky analyzátora dychu od nameraných hodnôt?“, týkajúci sa uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/18/2024.
Obe rozhodnutia smerujú k rovnakému záveru - od výsledku dychovej skúšky vykonanej certifikovaným analyzátorom dychu sa v trestnom konaní neodpočítava žiadna paušálna hodnota ani technická odchýlka meradla. S týmto záverom nesúhlasím.
Problém však nevidím v postihovaní jazdy pod vplyvom alkoholu ako takom, ale v dôkaznom štandarde trestného konania, v právnej istote a v práci s hraničnými hodnotami.
i. K českej línii - problém nie je záväznosť metodiky, ale dôkazná istota
V českom rozhodnutí je významným argumentom to, že metodika merania alkoholu v dychu nemá povahu všeobecne záväzného právneho predpisu. Z toho sa následne vyvodzuje, že orgány činné v trestnom konaní ani súdy nemajú povinnosť odpočítavať paušálnu hodnotu alebo metodickú odchýlku.
Lenže podľa môjho názoru sa tým odpovedá na nesprávnu otázku - otázka nemá znieť iba tak, či je metodika právne záväzná. Pravdepodobne nie je.
Relevantná otázka pre trestné konanie znie: Ak existuje odborná metodika, ktorá pripúšťa relevantnú neistotu merania pri hraničnej hodnote, vytvára táto neistota rozumnú pochybnosť v prospech obvineného?
Podľa mňa áno.
Metodika môže byť právne nezáväzná, ale to neznamená, že je dôkazne irelevantná. Ak bola vytvorená odbornou autoritou a pracuje s chybovosťou merania a možnou fyziologickou hladinou alkoholu alebo neistotou prepočtu medzi dychom a krvou, tak ju nemožno jednoducho odsunúť bokom s tým, že nejde o všeobecne záväzný právny predpis.
V trestnom konaní totiž nejde o to, či má obvinený subjektívne právo na „odpočítanie“ nejakej odchýlky. Ide o to, či štát preukázal naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu bez rozumných pochybností.
Metodika nemusí byť právne záväzná, aby bola dôkazne významná.
ii. K slovenskému rozhodnutiu - zákon o metrológii nerieši trestnoprávny dôkazný štandard
V slovenskom rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sa argumentuje najmä § 11 ods. 4 zákona č. 157/2018 Z. z. o metrológii, podľa ktorého je pri používaní určeného meradla hodnotou meranej veličiny hodnota indikovaná určeným meradlom.
Z toho krajský súd vyvodil, že hodnota zistená certifikovaným analyzátorom dychu je konečná a žiadna číselná hodnota sa od nej neodpočítava. Tento záver považujem za problematický, pretože metrológia a trestné právo majú odlišné ciele a štandardy.
Zákon o metrológii samozrejme môže riešiť otázku, aká hodnota sa v „metrologickom režime“ považuje za hodnotu meranej veličiny. A tiež môže riešiť, či meradlo spĺňa požiadavky na používanie.
Ale to ešte neznamená, že tým automaticky rieši otázku trestnoprávnej dôkaznej istoty.
Inak povedané, metrologická použiteľnosť meradla nie je totožná s trestnoprávnou istotou dôkazu.
Platné overenie analyzátora dychu v podstate znamená, že prístroj možno používať a spĺňa legislatívne a výrobcom deklarované parametre. Neznamená však, že každá ním indikovaná hodnota je fyzikálne absolútne presná a trestnoprávne nepochybná.
Najväčšia dovolená chyba meradla nezmizne tým, že prístroj úspešne prešiel overením. Práve naopak - overenie s touto chybou počíta.
Ak výrobca deklaruje presnosť merania na úrovni +/- 5%, znamená to, že aj meradlo s takouto odchýlkou môže byť z hľadiska metrológie vyhovujúce.
Technicky si možno predstaviť dve riadne overené meradlá, ktoré pri tej istej reálnej hodnote ukážu opačnú odchýlku - jedno -5%, druhé +5%. Obe môžu byť z hľadiska metrológie vyhovujúce. Rozdiel medzi ich indikovanými hodnotami však môže byť až 10%.
Pri bežnom technickom meraní to môže byť akceptovateľné. Pri hraničnej hodnote, ktorá rozhoduje o trestnoprávnej kvalifikácii skutku, je to zásadný rozdiel. Preto podľa mňa nemožno z metrologického pravidla o použiteľnosti meradla vyvodiť záver, že technická neistota merania je v trestnom konaní dôkazne irelevantná.
Použiteľnosť dôkazu podľa zákona o metrológii ešte neznamená, že dôkaz dosahuje trestnoprávny štandard preukázania viny bez rozumných pochybností.
iii. Hranica 1 promile - formálne síce nie je ustanovená zákonom, ale prakticky rozhoduje
Formálne síce zákon nevyžaduje konkrétnu hodnotu 1 promile, ale „stav vylučujúci spôsobilosť“. V aplikačnej praxi však táto hranica funguje ako rozhodujúci kvalifikačný filter - pod 1 promile sa vec spravidla rieši ako priestupok, nad 1 promile ako trestný čin.
Potom nie je presvedčivé tvrdiť, že hodnota 1 promile vlastne nie je až taká podstatná. V praxi podstatná je. Rozhoduje o právnom režime veci, procesnom postavení osoby a intenzite zásahu štátu.
Ak teda súdna a aplikačná prax používa hranicu 1 promile ako prakticky rozhodujúci dôkazný prah pre záver o stave vylučujúcom spôsobilosť, musí byť spôsob určenia tejto hodnoty predvídateľný, jednotný a musí rešpektovať technickú neistotu merania.
Treba tiež poukázať na dve roviny problému.
Jedna vec je medicínsko-právny záver, že pri skutočnej hladine alkoholu 1 promile je vodič spravidla v stave vylučujúcom spôsobilosť. V tomto zmysle možno teoreticky uvažovať, že hranica 1 promile už v sebe zahŕňa určitú mieru zovšeobecnenia fyziologických rozdielov medzi osobami.
Úplne iná vec je však technická odchýlka meradla, ktorá nemôže byť v žiadnom prípade už „započítaná“ v samotnej hranici 1 promile. Hranica 1 promile sa vzťahuje na stav organizmu. Technická odchýlka sa týka spoľahlivosti dôkazného prostriedku, ktorým tento stav zisťujeme. Ide o dve úplne odlišné roviny.
Ak výrobca počíta s možnou odchýlkou meradla napríklad už spomenutých +/- 5%, potom pri skutočnej hodnote 1 promile môže jeden riadne úradne overený prístroj ukázať hodnotu 0,95 promile a iný riadne overený prístroj hodnotu 1,05 promile.
Oba prístroje môžu byť z hľadiska metrológie vyhovujúce. Trestnoprávny dôsledok by však bol úplne odlišný. V jednom prípade by sa vec riešila ako priestupok. V druhom prípade ako trestný čin.
To je podľa mňa neudržateľné. O trestnoprávnej kvalifikácii nemôže pri hraničných hodnotách rozhodovať technická odchýlka konkrétneho meradla. Je nutné preukázať, že rozhodujúca hranica bola dosiahnutá aj pri zohľadnení známej objektívnej technickej neistoty merania.
Právnu istotu nenarúša prísne pravidlo, narúša ju nejasné pravidlo, ktorého negatívne dôsledky znáša obvinený.
iv. Právna istota a rozdiel medzi správnym trestaním a trestným konaním
Osobitný problém vidím v právnej istote a v rozdielnom prístupe k tým istým meraniam pri správnom trestaní a v trestnom konaní.
Najmä v českom kontexte z citovaného rozhodnutia vyplýva, že obhajoba poukazovala aj na rozhodnutia správnych súdov, v ktorých bol akceptovaný postup zasahujúcich orgánov, ktoré pracovali s metodikou a odchýlkami priaznivejšie pre vodiča.
Takýto rozdielny prístup narúša právnu istotu. Občan by mal vopred vedieť, ako štát naloží s technickou neistotou rovnakého meradla, bez ohľadu na to, či ide o správnu alebo trestnú sankciu. Nie je dôvod, aby osoba v trestnom konaní mala slabšiu ochranu pred technickou neistotou merania než osoba pri správnom trestaní.
Problém je aj v tom, že takýto prístup umožňuje nejednotnosť. Jeden súd môže povedať, že odchýlku nezohľadní, pretože metodika nie je záväzná. Iný súd však môže v inom hraničnom prípade povedať, že odchýlku zohľadní v rámci zásady in dubio pro reo, aby rozptýlil akékoľvek pochybnosti. Formálne sa pritom nemusí odchýliť od judikatúry, pretože tá hovorí len to, že paušálny odpočet nie je povinný.
Ponechanie otázky na nejednotnú judikatúru a aplikačnú prax vedie k nepredvídateľnosti. Ak má prekročenie určitej hodnoty alkoholu zakladať trestnú zodpovednosť, pravidlá práce s technickou neistotou musia byť jasné, jednotné a zákonné - nie výsledkom kombinácie metrológie, metodík a individuálneho prístupu súdov.
Technickú neistotu merania nemožno v trestnom konaní prenášať na obvineného.
v. Procesný kontext
Problém nadobúda osobitnú váhu vzhľadom na zrýchlené procesné postupy. Podľa § 204 Trestného poriadku (resp. § 179e českého Trestního řádu) môže byť osoba zadržaná pri podozrení z prečinu odovzdaná súdu spolu s obžalobou (návrhom na potrestanie) už do 48 hodín.
Pri jazde pod vplyvom alkoholu to znamená, že hraničný výsledok dychovej skúšky môže veľmi rýchlo rozhodnúť o prechode z policajnej kontroly do trestného konania so všetkými dôsledkami.
Práve preto nemožno technickú neistotu merania pri hraničných hodnotách bagatelizovať. Nejde o spory o desatiny promile, ale o základné procesné postavenie osoby a intenzitu zásahu štátu.
vi. In dubio pro reo nie je subjektívny pocit sudcu
Za osobitne problematické považujem zužovanie zásady in dubio pro reo len na subjektívny stav sudcu („súd pochybnosti nemal“).
Trestné právo nie je postavené na tom, že pri relevantnej neistote si štát vyberie pre seba priaznivejšiu verziu skutku. Naopak, trestné právo je prostriedkom ultima ratio a ak existuje rozumná pochybnosť relevantná pre záver o vine, musí ísť v prospech obvineného.
Ak teda technická odchýlka meradla pripúšťa, že skutočná hodnota mohla byť pod hranicou, ktorá v praxi rozhoduje o prechode z priestupku do trestného činu, potom nemožno bez ďalšieho vychádzať z hodnoty menej priaznivej pre obvineného.
To nie je „bonus“ pre vodiča pod vplyvom alkoholu. To je normálny dôsledok dôkazného štandardu v trestnom konaní.
Pochybnosť v trestnom konaní nemožno redukovať iba na subjektívny psychologický stav sudcu. Musí ísť o objektívny štandard dokazovania - či bola vina preukázaná bez rozumných pochybností.
Ak existuje objektívna technická tolerancia meradla a odborná metodika, ktorá s neistotou výsledku merania počíta, nejde o svojvoľnú alebo účelovú pochybnosť obvineného. Ide o pochybnosť vyplývajúcu z povahy samotného dôkazu.
Samozrejme, trestnosť možno teoreticky dovodiť aj pri hodnote nižšej než 1 promile, ak sú preukázané konkrétne prejavy nespôsobilosti vodiča alebo iné okolnosti prípadu, potom to však musí byť riadne preukázané.
Nestačí iba dodatočne argumentovať, že aj pod 1 promile môže ísť o stav vylučujúci spôsobilosť, ak sa v reálnej praxi trestné konanie začína práve preto, že nameraná hodnota prekročila hranicu 1 promile.
vii. Záver
Podľa môjho názoru nejde o otázku, či má obvinený automatický „nárok“ na odpočet odchýlky ako na subjektívne právo.
Ide o otázku, či štát v konkrétnej veci preukázal naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu bez rozumných pochybností.
Ak je záver o trestnosti založený prevažne na hraničnom výsledku dychovej skúšky a známa technická alebo metodická neistota môže posunúť hodnotu pod prakticky uplatňovaný prah 1 promile, musí sa súd s touto neistotou vysporiadať podstatne dôkladnejšie, než len odkazom na metrologickú certifikáciu alebo nezáväznosť metodiky.
Ak štát chce prísne postihovať jazdu pod vplyvom alkoholu, má na to legitímne právo. Musí to však robiť predvídateľne, zákonne a transparentne – jasnou právnou úpravou hranice, spôsobu merania a pravidiel pre prácu s technickou neistotou. Nie tak, že túto neistotu v praxi prenáša na obvineného.
Použiteľnosť dôkazu podľa metrologického štandardu totiž ešte neznamená, že vina bola preukázaná v štandarde trestného konania.
Diskusia
Najčítanejšie články
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.