Zamyslenie sa nad rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 1TdoV 2/2023

mjr. JUDr. Miroslav Srholec, PhD., vyšetrovateľ PZ

                Zamyslenie sa nad rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 1TdoV 2/2023

Po odznení prvotných názorov a po ochladnutí rôznych emócií, stojí za to opakovane sa vrátiť k široko diskutovanému a podotýkame platnému rozhodnutiu NS SR 1TdoV 2/2023, zo dňa 11.12.2025,ktoré sa týka verejnosti známej kauzy.

Našim cieľom je dôsledne dodržať nepísanú právnu zásadu, že súdne rozhodnutia sa vykonávajú a s ktorými sa nepolemizuje. V článku úplne opomenieme rôzne názorové prúdy, samotnú kauzu či aktérov a zameriame sa na možné vývody použitých argumentov z pohľadu vyšetrovania resp. vyšetrovateľa. Dôvodom, prečo sa tak autor rozhodol je skutočnosť, že rozhodnutí vyšších súdov, ktoré by podrobne vysvetľovali, napr. problematiku zaujatosti vyšetrovateľa, nie je až tak veľa. Z tohto pohľadu je rozhodnutie mimoriadne cenné a stojí za analýzu možných dôsledkov.

Vysoká atraktivita tohto rozhodnutia doslova pozýva, aby sme z tejto súdnej studnice múdrosti načerpali a zistili čo možno najviac o požiadavkách na vyšetrujúce orgány.

Predkladaný, svojrázny typ textu je primárne adresovaný vyšetrovateľom či povereným príslušníkom PZ čo znamená, že nemusí byť úplne zrozumiteľný pre iné právne povolania. Ostatných čitateľov preto autor prosí o zhovievavosť.

Pre každého, kto má záujem a ochotu vytvoriť si vlastný názor na rozhodnutie, toto je dostupné aj na stránkach pravnelisty.sk[1]. Naštudovanie rozhodnutia autor vyslovene odporúča, aby bol čitateľ uzrozumený s rozsahom prípadnej fabulácie.

Užitočnosť uvedeného rozhodnutia vo vzťahu k vyšetrovateľom, podľa názoru autora tkvie najmä v tom, že na základe podrobnej argumentácie, súd v podstate vyvracia celý rad názorov na problematiku vyšetrovania a role vyšetrovateľa v trestnom konaní. Rozhodnutie vyvracia jednak laické predstavy, čo by nebolo až také nezvyčajné, ale najmä odborné, akademické, faktické ale aj právne, čo možno považovať za významné nóvum. Vždy je totiž podnetný, nezaujatý pohľad osôb „zvonku“. Potencionálne dopady rozhodnutia sú z pohľadu autora natoľko ďalekosiahle, že sa s nimi v určitom rozsahu bude musieť vysporiadať každý praktik.

. Nezaujatosť...

Azda najviac, čo pre potreby článku prinieslo samotné rozhodnutie je fundamentálna zmena chápania toho, čo možno považovať za nezaujatosť vyšetrovateľa a jeho pomeru k veci. V úvode zreprízujeme bod. č. 464. rozhodnutia, kde súd konštatuje, že: „Nestrannosťou je pritom treba rozumieť (ako to už bolo vyššie uvedené) absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale len na predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti) - m. m. II. ÚS 36/2012, II. ÚS 44/2013, III. ÚS 39/2021, IV. ÚS 44/2023.“av nasledujúcom bode č. 465., dokonca spomína viaceré rozhodnutia a nároky Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa nestrannosti sudcov(!) nakoľko podľa bodu č. 462.,„Na tomto mieste je potrebné opätovne uviesť, že rovnaké požiadavky a kritériá na nestrannosť, nezaujatosť, objektívnosť ako sudca musí spĺňať aj orgán činný v trestnom konaní, pričom zo žiadneho právneho predpisu (ani ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku) neplynie, že by na nezaujatosť policajta boli kladené nižšie nároky, štandardy, ako na nezaujatosť sudcu.“[2]

Z hľadiska práva sú použité argumenty samozrejmé a korektné. Snáď ani netreba poukazovať na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, či početné procesné normy. Otázkou však je presne a len pomer resp. miera nezaujatosti/nestrannosti/objektívnosti vyšetrovateľov. Dovolací sudcovia senátu NS SR a to v pomere 5:0, túto mieru vidia inak, ako to bolo vo všeobecnosti chápané.

Súd okrem iného v danom prípade akcentuje, že policajti boli zaujatí na základe individuálneho posúdenia aj po zohľadnení napr.: zvoleného názvu policajnej akcie Moby Diek(sic!), výhradne súkromnej konverzácie medzi policajtmi, ktorú smerovali voči vyšetrovaným na ktorých si tak „brúsili harpúny“ alebo využitím bojovného veľrybárskeho pokriku (bod č. 478.) čím vyšetrovateľ/lia: „chcel vyšetrovanie podriadiť vopred určenému cieľu, a to „obvineného uloviť“, avšak vyšetrovateľ má vyšetrovať, nie loviť.“

Podrobnosti si čitateľ môže dohľadať v samotnom rozhodnutí, nás však zaujíma najmä skutočnosť, že za zaujatosť súd už nepovažuje výhradne zjavný vonkajší pomer, napr. že vyšetrovaná osoba je bratom vyšetrujúceho, vnútorný vzťah k vyšetrovanej osobe, obhajobe alebo veci ale dokonca aj mieru emocionálnej reakcie. Z tejto logiky okrem iného vyplýva, že vyšetrovateľ môže byť „právne zaujatý/stranný/neobjektívny“ už aj v prípadoch, keď sú na jeho strane prítomné rôzne typy predsudkov vychádzajúce z akékoľvek subjektívneho kritéria. A to aj v prípadoch, keď sa sám za zaujatého nepovažuje, resp. zaujato nekoná, avšak pri externom posúdení mentálneho stavu/sveta/obrazu vyšetrujúcej osoby, môže o nezaujatosti vznikať pochybnosť. Doposiaľ boli prejavy tohto „mentálneho“ elementu (charakteru, temperamentu, výchovy...) u vyšetrovateľov považované len za objekt povinnej kultivácie každého profesionála, avšak bez zrejmej právnej implikácie.

Vychádzajúc z rozhodnutia, ak má však vyšetrovateľ podozrenie, že môže byť akokoľvek(!) subjektívne zaujatý, mal by sa vyvarovať nedostatkov dovolaného prípadu a postupovať v súlade s procesným postupom a avizovať možnosť subjektívnej zaujatosti. Ak by tak neurobil, sám tým ohrozuje zákonnosť celého trestného konania do budúcna. Otázkou samozrejme bude, akými nástrojmi prokurátor posúdi či dokonca vyšetrí, podľa § 32 ods. 1 TP subjektívne stanovisko zaujatosti zo strany vyšetrovateľa. A samozrejme, ako sa k takémuto, hoc aj zamietavému rozhodnutiu prokurátora neskôr postaví súd. Ako si má napríklad súd vyhodnotiť, ak sa v spise bude nachádzať stanovisko vyšetrujúceho, ktorý prehlási svoju subjektívnu zaujatosť avšak túto prokurátor odmietne a „prinúti“ vyšetrujúceho k nezaujatému prístupu?

Predstavme si prípad, ak by sa policajt rozišiel napr. s družkou „pre inú“ a táto by sa v snahe o zachovanie férovosti rozhodla podať oznámenie s tým, že jej bývalý druh-policajt sa v domácnosti či prostredníctvom súkromných hovorov a komunikácie (ktorú ochotne predloží) vyjadroval k pracovnej záťaži, komentoval by jednotlivé prípady, hoci vo všeobecnosti. V niektorých prípadoch sa však priamo a negatívne vyjadroval na margo vyšetrovaných osôb takým spôsobom, že by to mohlo po niekoľkých rokoch u nezaujatého sudcu vzbudiť pochybnosti o nezaujatosti a tým by vlastne založil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) TP („Dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania“).

Podľa rozhodnutia môže byť rovnako závažná aj medzipersonálna komunikácia policajtov, akýsi odraz policajného psyché. Súd ešte v bode 476. síce konštatuje, že: „Je potrebné prokurátorovi prisvedčiť, že použitie vulgarizmov samé osebe, bez ďalšieho, zvlášť za situácie, že nešlo o verejnú komunikáciu, ešte nevyhnutne nemusí svedčiť o zaujatosti policajta a môže skutočne ísť o nejaký komunikačný štýl príslušníkov ozbrojeného bezpečnostného zboru.“ Teda súd uznal, že policajti neverejne ešte môžu komunikovať a to aj dosť osobitným štýlom, ale ak súkromná komunikácia smeruje voči vyšetrovanej osobe, môže jestvovať dôvod na ďalšie posudzovanie nezaujatosti vyšetrujúceho. V prípade, ak teda v návale pracovnej činnosti vyšetrujúca osoba napr. nazve vyšetrovaného inak ako jeho procesným postavením (podozrivý, obvinený atď.), prípadne občianskym menom, je na mieste zváženie, či sa policajt nepovažuje za vylúčenú osobu, spätne by sa to tak mohlo javiť. O to viac, ak napr. by v ďalšom konaní boli prítomné také momenty ako rozhodnutie vyšetrovateľa o odmietnutí obhajobou navrhnutého úkonu resp. obhajobou namietaná zaujatosť vyšetrujúceho a pod. Ak by vyšetrujúci uvedené označenie, ktoré samozrejme nemusí byť len nadávka ale akékoľvek označenie s „citovým podfarbením“[3], vyslovil len sám vo svojej kancelárií, mal by mať na pamäti následky daného prípadu a možnosť, že napr. kancelária môže byť odpočúvaná ÚIS prípadne by mal chápať, že jeho kolega, potencionálny agent ÚIS, nemusí vždy správne pochopiť všetky jeho komunikačné nuansy. Z rozhodnutia preto môže vyplývať potreba preventívneho prístupu vyšetrujúcej osoby voči sebe samému a to pre prípadnú možnosť nezmariť účel trestného konania.

Našťastie, súd „odporúča“ vyautovať akékoľvek inovácie zo strany vyšetrujúcich orgánov vo formáte Lesson learned[4]. Podľa bodu č. 484 „Javí sa preto, že orgány činné v trestnom konaní, uvedomujúc si aktuálnu judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa nemožnosti odstraňovania rozporov vo výpovediach svedka čítaním zápisnice z inej trestnej veci, ktorou sa vec stane aj po jej vylúčení zo spoločného konania, získali možnosť vypočuť si svedka takpovediac „na nečisto“ a zistiť, čo o veci vie...“. Ak teda jestvuje určitý postup, ku ktorému je zákonodarca indiferentný, judikatúra ho dovysvetlí pre potreby aplikujúcich orgánov a metodika vyšetrovania ho odporúča, tak tento sa nemusí javiť vhodný, nakoľko spätne môže byť za istých okolností práve zložkou (argumentom) pre vyhodnotenie zaujatosť zo strany súdu.

Určite by sme nemali zabúdať na zhodnotenie proaktívneho prístupu vyšetrujúcich. Pod vplyvom detektívok či rôznych seriálov sa nám mohli javiť vzrušujúce rôzne predstavy o vyšetrovateľoch či detektívoch, s charakteristicky rozpadnutými manželstvami, nadmierou fajčenia či alkoholu, spravidla s veľmi chabou vizážou, no v prvom rade s chronickým workoholizmom a nadmieru silným citom pre spravodlivosť a agilitou. Za ďalšie neodstrániteľné atribúty možno považovať romantické avantúry, až fanatické presvedčenie o všeobecnej dôležitosti a spoločenskej prospešnosti tohto, skôr poslania ako povolania a ktorý je zväčša doprevádzaný slabým platovým ohodnotením.

Všetky tieto a ďalšie vlastnosti sú charakterizujúce už len pre svet literatúry a pop kultúry. Hoci samotné rozhodnutie tak nehovorí expressis verbis, v podstate v praxi môže viesť k potieraniu súkromných, ľudských prejavov a reakcií angažovanosti, iniciatívy, súťaživosti, rivality či záujmu vyšetrujúcich o výsledok trestného konania. Vo svojich vývodoch môže odsúvať napríklad aplikáciu metodiky vyšetrovania, kriminalistiky, či fortieľa vedenia výsluchov do sféry subjektívneho prejavu „posadnutosti“ vyšetrujúcich voči vyšetrovaným.

Autorom predkladaný, hyperbolický oblúk vychádza z každodennej praxe, v ktorej si vyšetrovateľ má a ak chce byť efektívny aj musí vytvárať určité vyšetrovacie verzie, budovať a vždy preverovať domnienky, pestovať praktickú intuíciu, konfrontovať predpoklady či získavať skúsenosti a krvopotne rokmi budovať „funkčné predsudky“, ktoré sú schopné z hľadiska dokazovania „oddeliť zrno od pliev“. Odhadnúť ako bude za napr. ďalších 5 rokov posudzovať súd hranicu medzi vhodným a nevhodným spôsobom vyšetrovania nebude pre praktikov ľahké odhadnúť. Akokoľvek však budeme vykladať potrebu presadzovania prezumpcie neviny, z povahy veci by nemalo byť možné, aby sa vyšetrujúce orgány pridržiavali takých, „nezaujatých“ vyšetrujúcich verzií, že spáchaný trestný čin nespáchal nikto, resp. že spáchanie trestného činu zo strany podozrivej osoby je najmenej pravdepodobné.

Nemecký filozof Hans-Georg Gadamer v 60. rokoch postuloval, problematiku predporozumenia ako nevyhnutného predpokladu kvalifikovanej hermeneutiky. Aj posilňovanie predpojatosti a zároveň vedomé budovanie schopnosti odstupu od vlastných predsudkov formovalo kvalifikovaného vyšetrovateľa, ktorý tak bol schopný dodávať do trestného konania charakteristickú pridanú hodnotu. Súd však ukázal, že aj z takýchto momentov možno vyvodzovať subjektívnu zaujatosť vyšetrujúcej osoby.

V neposlednom rade by sme chceli poukázať aj na zaujímavú okolnosť a to aktivitu vykonávajúcu objasňovanie v prospech obvineného. Ak sa historicky uvedená povinnosť OČTK odvodzovala od povinnosti zákazu skresľovania dokazovania proti vyšetrovanej osobe, či zákazu prehliadania zjavných dôkazov v prospech vyšetrovaných, túto pozíciu rozvíja bod č. 463., „...Ak teda policajt napriek svojej povinnosti neobjasní okolnosť svedčiacu v prospech obvineného z dôvodu svojej zaujatosti, sudca sa o tejto skutočnosti ani nemusí dozvedieť a aj pri najlepšej snahe a vlastnej nezaujatosti prijme, z dôvodu nesprávneho podkladu zabezpečeného zaujatým policajtom, nespravodlivé rozhodnutie. Preto nároky na nezaujatosť, nestrannosť policajta musia byť rovnaké ako na nezaujatosť, nestrannosť sudcu...“.

Ako je zjavné, súd k výkladu ustanovenia § 10 ods. 2 TP, OČTK „...Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. ... Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.“ (obdobne aj § 201 ods. 4 TP), zdôrazňuje potrebu aplikácie extenzívneho výkladu, resp. „advokačného náhľadu“ na tieto ustanovenia zo strany vyšetrujúcich osôb[5]. Ako sa javí, práve extenzívny výklad, ako jediný v úplnosti umožní súdu spravodlivo rozhodnúť. Bezbrehé plnenie tejto súdnej kondície, však môže viesť až k zmätočnosti spisovej situácie a síce naoko ľúbivej, zákonnej, avšak pre poškodené osoby neriešiacej situácie, keď obžaloba pre hlušinu neunesie dôkazné bremeno. Súd teda zákonne, po práve a spravodlivo oslobodí obžalované osoby resp. čo je však pravdepodobnejšie, spis sa pred nezávislého a nestranného sudcu ani nikdy nedostane.

Všeobecne sa práca vyšetrovateľa považovala skôr za policajné remeslo, ktoré je a musí byť pevne zošnurované procesnými obmedzeniami a ktoré je vykonávané pod bedlivým dohľadom justičnej autority (prokurátor/sudca). Rozhodnutie však postupuje v trende „profesionalizácie“ vyšetrovateľov a to už nie len zvyšujúcimi sa nárokmi na právne odôvodnenie procesných rozhodnutí, ale už aj preberaním právnych nárokov nezaujatosti na úrovni súdov, či „osvojenia si záujmov“ obvinených, možno až na úrovni obhajoby, teda v trende celkového „poprávničenia“ tejto pozície a jej zaradzovania medzi klasické „právne povolania“, avšak už nie v zmysle vyšetrovateľa ale dôkazného archivára.

Zmienená požiadavka nezaujatosti na úrovni odstupu sudcu dovolacieho súdu sa však „pasívnemu“ sudcovi v súdnej sieni oveľa ľahšie udržuje oproti „aktívnemu“ príslušníkovi, ktorý je v teréne, vykonáva obhliadky miesta činu napr. vraždy, vypočúvajú emocionálne zasiahnutých poškodených tesne po skutku, napr. pri lúpeži, znásilnení a pod. Je to totiž práve vyšetrujúci orgán, ktorý musí a to, či sa mu to páči alebo nie, vstupovať do virvaru faktov, poloprávd, klamstiev, osôb, emócií a aj na základe svojej predpojatosti daný „vzruch“ funkčne podchytiť. Častokrát pritom musí bojovať nielen proti „systému“, s technickými problémami, „nedostatkami“ právnej normy, ale aj vlastnými neúspechmi. Práve preto musí byť vyšetrovateľ v strehu.

Vyšetrovateľský kumšt umožňoval zorientovať sa v tejto spleti a nájsť legálne východisko. Práve takýto „blatitý“ prístup neskôr umožňoval napr. súdu zachovať si skvejúcu sa auru nezaujatosti a možnosť posúdiť argumenty protistrán a spravodlivo rozhodnúť vo veci samej.

Záujem na kultivácií zmienenej pridanej hodnoty vyšetrovateľov však zjavne neprevážil nad diskurzom profesionalizácie vyšetrujúcich orgánov. Tento diskurz skôr preferuje formálny a nezaujatý prístupu OČTK lege artis k vyšetrovaniu trestnej činnosti a lá nižší súdny úradník. Otázkou je: kto má byť vlastne legitimovaný na aktívne presadzovanie trestných politík štátu? Je totiž veľký rozdiel či vyšetrujúca osoba reálne vyšetruje trestnú činnosť „v blate“ alebo len ošetruje trestný spis rôznymi „kúpeľnými“ procedúrami trestného konania tak, aby bol „v pohode“. Záverečný verdikt, že skutok sa nepodarilo preukázať, možno vyniesť aj v čistom župane a papučkách.

Z načrtnutých argumentov rozhodnutia, teda presakuje názor na vývoj v ktorom vyšetrovateľ ako OČTK, nemá byť voči obhajobe „skutočnou protistranou“ resp. výkonným OČTK ale skôr, nezaujatým a v podstate nezaujímajúcim sa formalistickým technokratom, ktorý má byť najmä v oblasti angažovanosti sterilný, aby aj navonok voči zúčastneným stranám ako aj dovnútra voči sebe, pestoval vlastnú nezaujatosť na výsledku vyšetrovania.

A záver ?

Napriek expresívnosti príspevku si je potrebné uvedomiť, že kým v minulosti závery o hone na čarodejnice zo strany štátnych orgánov, pokútne odznievali z rôznych poľovníckych chát, aktuálne sudcovia NS SR deklarujú, že dochádzalo k lovu podozrivých osôb zo strany vyšetrujúcich resp. justičných orgánov. Bez ohľadu na názory na toto súdne rozhodnutie, súd jednoznačne postuluje právnu realitu takto. Svojim spôsobom je to zdrvujúce zrkadlo celému trestnému úseku a doterajšej praxe a tieto systémové vady jednoducho nemožno nereflektovať. Každým ďalším rozhodnutím nižších súdov, ktoré bude reflektovať názory dovolacieho senátu sa význam tohto rozhodnutia bude, buď zvyšovať alebo naopak znižovať.

Otázkou je, či preto nie je čas a miesto rozmýšľať aj nad zmenou zostavy v tíme. V texte sme naznačili otázku totožnosti aktívne legitimovaného subjektu na presadzovanie trestných politík. V podstate by sa mohlo jednať aj o príslušníka PZ, keďže z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 171/1993 Zb. o PZ vyplýva, že: „Policajný zbor plní tieto úlohy: b) odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov,“ a to aj s poukazom na § 200 TP a nasl., ale do úvahy prichádzajú najmä prokurátori, kde podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre „Pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori a) trestným stíhaním osôb podozrivých zo spáchania trestných činov a dozorom nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania v rozsahu podľa osobitného zákona a v prípravnom konaní; to neplatí, ak ide o veci patriace do pôsobnosti Európskej prokuratúry,“.

V rozoberanom svetle rozhodnutia NS SR sa javí schodný už aj prístup, že nezaujatý vyšetrovateľ aktívne vykoná len neodkladné a neopakovateľné úkony (obhliadky, výsluchy zadržaných atď.) tak, aby ani nestihol spadnúť do nejakej z foriem negatívnej angažovanosti, teda asi len do vznesenia obvinenia, kde bez meškania prokuratúra prevezme stíhanie podozrivých osôb, nakoľko podľa § 10 ods. 1 TP sa orgánom činným v trestnom konaní rozumie v prvom rade prokurátor a až v druhom rade policajt.

Uvedený aktívny status prokuratúry ako, nie nezávislej justičnej autority, už dlhodobo avizuje vo svojej judikatúre ESĽP. Kompetenčno-funkčný „zosun“ prokurátora v trestnom konaní potvrdzujú aj nedávne zásahy zákonodarcu, ktorý na úkor pozície „pána prípravného konania“ posilnil procesné kompetencie sudcu pre prípravné konanie. Z rozhodnutia NS SR presakuje záver, že už nie len zákonodarná aj súdna moc vidí potrebu zmeny v trestnom mechanizme.

Možný obraz zajtrajška vidno už dnes a to vo vzorovej, aktívnej kooperácie prokurátora EPPO v trestnom konaní, ktorý napr. vydáva procesné rozhodnutia vo vysokej právnej kvalite, prípade aktívne a funkčne smeruje vyšetrovanie svojimi pokynmi. Koniec koncov, procesných úkonov z ktorých by bol prokurátor procesnou normou vyslovene vylúčený, až tak veľa nie je.

 

Diskusia