Nezávislosť preverovania ako predpoklad jeho účinnosti

Ing. Tomas Pullmann, v danej veci poškodený podľa nálezu Ústavného súdu SR

                    Nezávislosť preverovania ako predpoklad jeho účinnosti

Poznámka k článku JUDr. Kataríny Roskoványi „Zamyslenie sa nad právom na efektívne vyšetrovanie v intenciách nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2026“

Príspevok autorky, prokurátorky GP https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1790-zamyslenie-sa-nad-pravom-na-efektivne-vysetrovanie-v-intenciach-nalezu-ustavneho-sudu-sr-sp-zn-i-us-242-2026

neobsahuje niektoré skutkové okolnosti, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné a preto by som ich chcel uviesť pre lepšie pochopenie aj čitateľom Právnych listov. Podľa pitvy a znaleckého posudku mohla nastať smrť nezvestného na šiesty deň nezvestnosti, 21. 11. 2022, v dôsledku podchladenia. Hoci rodina a dobrovoľníci nezvestného hľadali nepretržite počas dní aj nocí, museli čakať na informáciu z Dopravného podniku Bratislava, ku ktorej sa v danej situácii mohli dopracovať len na základe žiadosti o súčinnosť zo strany Policajného zboru. Bez tejto stopy nezvestného nemohli hľadať cielene, ale len po celom okolí, nemohli upresniť smer ani spôsob jeho pohybu.

Od 17. 11. 2022 žiadal syn nezvestného od polície opakovane preverenie kamerových záznamov, z ktorých bolo možné zistiť, kde nezvestný po nastúpení do autobusu vystúpil. O existencii dostupných kamerových záznamov mali oddelenie pátrania OR PZ Bratislava V aj oddelenie pátrania KR PZ v Bratislave vedomosť už od 17. 11. 2022. Napriek opakovaným žiadostiam rodiny zostali tieto záznamy nevyžiadané; z operačného strediska boli urgencie opakovane vybavované len všeobecným oznámením, že boli „prijaté účinné opatrenia“.

Zo spisového materiálu pritom vyplýva, v čom tieto opatrenia v skutočnosti spočívali. Prvý z dvoch policajtov zaradených na oddelení pátrania podľa vlastnej výpovede odoslanie žiadosti o kamerové záznamy – úkon kľúčový pre lokalizáciu osoby ohrozenej na živote – niekoľko dní odkladal a odoslal ho až po tom, čo bola v piatok 18. 11. 2022 o 22:07 h doručená správa zo SIRENE; túto správu si prevzal až v pondelok 21. 11. 2022, v šiesty deň nezvestnosti. Druhý z oboch policajtov pri telefonickom nahlásení nezvestnosti 16. 11. 2022 o 22:23 h operačnému dôstojníkovi uviedol, že „asi tam nie je čo viacej spraviť“, a počas svojej následnej neprítomnosti v službe od 17. 11. 2022 19:30 h do 21. 11. 2022 07:30 h nevykonal žiadnu ďalšiu činnosť smerujúcu k ochrane života nezvestného. Obaja policajti boli počas tohto obdobia mimo služby, pričom náhradu za ich neprítomnosť nikto neurčil.

Polícia si bola vedomá, že v období, počas ktorého bol nezvestný hľadaný, sa teploty pohybovali okolo bodu mrazu. Práve táto okolnosť je významná aj z hľadiska nariadenia upravujúceho výkon pátrania, ktoré pre taký prípad vyžaduje bezodkladnosť úkonov a určuje, akým spôsobom majú OR PZ Bratislava V a KR PZ v Bratislave v prípade nezvestnosti chránenej osoby postupovať. Bez zohľadnenia tejto časovej a vecnej súvislosti pôsobí časť argumentácie príspevku ako obhajoba postupu polície, ako aj postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktorý s touto povinnosťou nebol v súlade.

Dôležitosť úlohy

Potrebná stopa k lokalizácii nezvestného

Dispečer Dopravného podniku Bratislava identifikoval nezvestného už 21. 11. 2022 o 23:52 h v autobuse č. 94 – teda v ten istý deň, len 13 hodín po tom, čo mal byť podľa výpovede policajta odoslaná žiadosť o kamerové záznamy. Otázka, ktorú si v kontrolách kládlo KR PZ v Bratislave a ktorú vo svojich rozhodnutiach prebrala krajská aj generálna prokuratúra – či by preverenie kamerových záznamov viedlo k včasnejšej lokalizácii a ochrane života – tak bola priamo zodpovedaná samotným priebehom pátrania.

Nečinnosť oboch policajtov bola poškodeným v sťažnostnom konaní dôsledne namietaná; odbor kontroly KR PZ v Bratislave vo veci vykonal dve samostatné kontroly – jednu na podnet denníka Nový Čas a druhú na podnet samotného sťažovateľa.

Autorka vo svojom príspevku správne pripomína, že ústavný súd postavil záver o arbitrárnosti upovedomenia generálnej prokuratúry na pomerne úzkom základe – s čím sa možno stotožniť, keďže ústavný súd z viacerých namietaných pochybení vybral na vyslovenie porušenia práva len to najflagrantnejšie – na nezodpovedaní jedinej konkrétnej námietky sťažovateľa, týkajúcej sa zákonnosti operatívneho vyťaženia dotknutých policajtov namiesto ich výsluchu podľa Trestného poriadku. Z toho vyvodzuje otázku, či má táto skutočnosť taký význam, aby sama osebe zakladala porušenie práva na účinné vyšetrovanie.

Domnievam sa, že odpoveď na túto otázku nemožno hľadať izolovane od toho, akým spôsobom bol v danej veci vôbec zisťovaný skutkový stav. Rozsah, v akom ústavný súd v náleze výslovne vyslovil svoj záver, je totiž len jedným prejavom širšieho problému, ktorý z obsahu spisu vyplýva a ktorý podľa môjho názoru nebol v konaní pred generálnou prokuratúrou doposiaľ vecne posúdený – problému nezávislosti orgánu, ktorý skutkový stav fakticky zisťoval, a spôsobu, akým bolo preverovanie konania policajtov v tomto konkrétnom prípade vedené.

K tomu treba doplniť, že trestné oznámenie namiesto postupu podľa Trestného poriadku vybavovala operatívna pracovníčka v zmysle zákona o Policajnom zbore, ktorá dotknutých policajtov vyťažila mimoprocesne – teda bez poučenia a procesných záruk, aké by im prislúchali pri výsluchu podľa Trestného poriadku. Orgány, ktoré mali v tomto štádiu konania postupovať nezávisle, boli tak fakticky nahradené (suplované) činnosťou odboru kontroly KR PZ v Bratislave, ktorý spisový materiál dotváral mimoprocesnou cestou namiesto zákonného postupu.

Obaja dotknutí policajti vo svojich vyjadreniach preukázateľne neuvádzali pravdu. Ak by orgány činné v trestnom konaní postupovali od začiatku zákonným spôsobom, teda s využitím procesných záruk podľa Trestného poriadku, je vysoko pravdepodobné, že by sa skutkový stav podarilo náležite objasniť už v rámci riadneho prešetrovania – v procesnom výsluchu by totiž nepravdivá výpoveď mohla zakladať aj vlastnú trestnú zodpovednosť vypočúvaných policajtov, čo by ich od klamania s najväčšou pravdepodobnosťou odrádzalo.

Kto v konaní skutočne zisťoval skutkový stav

Vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby vykonal v predmetnej veci v podstate jediný procesný úkon v zmysle Trestného poriadku, a to nie z vlastnej iniciatívy – vyžiadanie záznamu z operačného strediska. Skutkový základ, z ktorého napokon vychádzalo jeho rozhodnutie o odovzdaní veci na disciplinárne konanie, tvorili prevažne výsledky dvoch operatívnych kontrol vykonaných odborom kontroly Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave – teda útvarom, ktorý je súčasťou tej istej organizačnej štruktúry Policajného zboru ako okresné riaditeľstvo, ktorého postup bol predmetom preverovania.

Ide o okolnosť, ktorú sám nález v inej súvislosti pripomína (bod 65 a nasl.), keď poukazuje na to, že predprípravné konanie umožňuje operatívne a mimoprocesné zisťovanie skutočností, pokiaľ nejde o nezákonný postup. Otázka inštitucionálnej väzby medzi kontrolným a kontrolovaným útvarom v rámci toho istého zboru však zostala v doterajšom priebehu konania stranou pozornosti – prokurátor krajskej prokuratúry aj generálna prokuratúra prevzali skutkové závery týchto kontrol bez toho, aby sa vysporiadali s otázkou, do akej miery mohli byť spôsobilé samostatne a nestranne preveriť konanie útvaru z vlastných radov.

Kvalitu takto vykonaného preverovania napokon ilustruje aj text oboch kontrol, ktoré si vo výsledku navzájom protirečia. Prvá z nich uzatvára, že nebolo zistené porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov ani interných predpisov – na inom mieste toho istého záznamu je však zaznamenaný nesprávny postup kontrolovaného útvaru vo vzťahu k jeho notifikačnej povinnosti podľa nariadenia o pátraní. Druhá kontrola, ktorú odbor kontroly KR PZ v Bratislave uzavrel až po konzultácii s operatívnou pracovníčkou Úradu inšpekčnej služby, jedno z ďalších namietaných pochybení napokon zistila a potvrdila – pred touto konzultáciou pritom žiadne pochybenia zistené neboli. Ostatné namietané okolnosti ostali nepreskúmané aj po dotvorení spisového materiálu. Nálezy uvedené v texte kontrol a ich výsledné závery si tak navzájom protirečia.

Reťaz prevzatých záverov

Zo spisového materiálu je zároveň badateľné, že viaceré kľúčové skutkové zistenia prechádzali od jedného orgánu k druhému v takmer nezmenenej podobe:

• záver prvej operatívnej kontroly KR PZ v Bratislave (12/2022) o „krátkosti procesu pátrania“ a „husto osídlenej oblasti“ sa v obdobnom znení objavuje aj v záveroch druhej kontroly toho istého útvaru (12/2023) a napokon aj v upovedomení generálnej prokuratúry (2/2025);
• formulácia, že „nebolo zistené porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov“, prešla z prvej kontroly KR PZ do uznesenia vyšetrovateľa ÚIS (7/2024) aj do upovedomenia generálnej prokuratúry (2/2025), pričom prokurátor krajskej prokuratúry (9/2024) ju parafrázoval ako konštatovanie, že kontrola „nezistila vážnejšie pochybenia“ – a to napriek tomu, že vyšetrovateľ ÚIS vo svojom vlastnom rozhodnutí súčasne zistil porušenie konkrétnych ustanovení nariadenia o pátraní dvoma z dotknutých policajtov, čo je s takto prevzatou formuláciou len ťažko zlučiteľné;
• zistenie o tom, že žiadosti o kamerové záznamy boli vyhotovené 18. 11. 2022, prevzal takmer doslovne prokurátor krajskej prokuratúry a v nezmenenej podobe aj generálna prokuratúra, hoci vyšetrovateľ ÚIS aj výpovede samotných dotknutých policajtov uvádzajú ako deň ich odoslania 21. 11. 2022.

Toto opakované prevzatie formulácií naprieč tromi rokmi a štyrmi rôznymi orgánmi samo osebe nedokazuje nesprávnosť záveru, o ktorom sa rozhodovalo. Je však indíciou, že žiadny z orgánov, ktoré sa k veci postupne vyjadrovali, zjavne nevykonal vlastné samostatné vyhodnotenie skutkového stavu, ale prevzal záver predchádzajúceho článku v reťazci – pôvodne vzídený z kontroly vykonanej útvarom, ktorý bol súčasťou tej istej organizačnej štruktúry ako kontrolovaný subjekt.

Prečo na tom záleží

Autorka vo svojom príspevku zdôrazňuje, že požiadavky na účinné vyšetrovanie stanovené judikatúrou tvoria súhrn vzájomne prepojených kritérií, z ktorých žiadne posudzované samostatne nie je cieľom samo osebe. Nezávislosť a nestrannosť orgánu, ktorý zisťuje skutkový stav, patrí medzi tieto kritériá rovnocenne popri dôkladnosti, rýchlosti a zapojení poškodeného. Pokiaľ skutkový základ rozhodnutia v konaní pred začatím trestného stíhania vytvoril prevažne útvar hierarchicky a organizačne prepojený s kontrolovaným subjektom a pokiaľ ho následné orgány v nezmenenej podobe len preberali, ide o okolnosť, ktorá sa tejto požiadavky priamo dotýka – bez ohľadu na to, ako kvalitne alebo nekvalitne bolo samotné odôvodnenie napadnutého upovedomenia formulované.

Generálna prokuratúra sa touto otázkou doposiaľ vecne nezaoberala, keďže sťažovateľ ju v konaní pred ňou výslovne nenamietal. Nález (body 81 a 82) mu v tomto smere výslovne ponecháva priestor námietku uplatniť po vrátení veci na ďalšie konanie.

Autorka sa v príspevku ďalej zamýšľa nad tým, že judikatúra ESĽP si v posudzovanom prípade nevyžaduje striktne trestnoprávny mechanizmus, že postačuje aj existencia iného nezávislého systému ochrany, za ktorý možno považovať aj disciplinárne konanie, a že sťažovateľovi navyše zostáva k dispozícii postup podľa zákona č. 514/2013 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci – ak bude v disciplinárnom konaní konštatovaný nesprávny úradný postup dotknutých policajtov, môže si poškodený uplatniť nárok na náhradu škody.

Táto úvaha podľa môjho názoru opomína podmienku, na ktorej uplatnenie takéhoto nároku stojí: aby mohol poškodený postup podľa zákona č. 514/2013 Z. z. vôbec využiť, musí príslušný orgán nesprávny úradný postup najprv sám zistiť a konštatovať. V opísanom prípade pritom odbor kontroly KR PZ v Bratislave – teda útvar, ktorý mal toto zistenie urobiť ako prvý – v oboch svojich kontrolách po podaní sťažnosti opakovane uzavrel, že k porušeniu predpisov nedošlo, a to aj napriek vlastným zisteniam, ktoré takému záveru nezodpovedali. K zisteniu porušenia napokon došlo až po zásahu tretej, od kontrolovaného útvaru odlišnej zložky – Úradu inšpekčnej služby, ktorý však vec posudzoval mimoprocesne a pod odlišnou právnou kvalifikáciou (podľa § 326), nie v rámci disciplinárneho konania samotného. Odkaz na zákon č. 514/2013 Z. z. ako dostatočnú alternatívu k účinnému vyšetrovaniu tak sám osebe predpokladá práve tú nezávislosť a dôkladnosť zisťovania skutkového stavu, ktorej existencii je venovaný tento príspevok.

Autorka napokon vyjadruje názor, že zásah ústavného súdu do rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní by mal zostať vyhradený len výnimočným, extrémnym prípadom s mimoriadne intenzívnym a pretrvávajúcim dopadom na poškodeného, a to okrem iného s poukazom na rovnováhu medzi pozitívnymi záväzkami štátu voči poškodeným a negatívnymi záväzkami voči obvineným.

S týmto východiskom sa podľa môjho názoru nemožno bez výhrad stotožniť. Posúdiť, či v konkrétnej veci skutočne došlo k porušeniu základného práva, je práve úlohou ústavného súdu – a v prejednávanej veci ústavný súd ústavnú sťažnosť v príslušnej časti prijal na ďalšie konanie a po jej meritórnom prejednaní porušenie práva aj vyslovil. Miera, akou pochybenie orgánov činných v trestnom konaní dosahuje ústavnoprávnu intenzitu, je tak v tejto veci už posúdenou otázkou, nie priestorom na dodatočnú polemiku o tom, či mal ústavný súd vôbec zasiahnuť. Zostáva aj praktická otázka: ak generálna prokuratúra v konaní o žiadosti podľa príkazu generálneho prokurátora rozhodne spôsobom, ktorý sám ústavný súd označil za arbitrárny, na koho iného sa má poškodený v takom prípade obrátiť, ak nie na ústavný súd?

Pri tomto hodnotení autorka podľa môjho názoru nedocenila podstatu toho, čo nález v skutočnosti vytýka. Jej úvaha vychádza z predpokladu, že orgány činné v trestnom konaní riadne zistili skutkový stav a len sa rozhodli nevyvodiť z neho trestnoprávnu zodpovednosť. Zo spisového materiálu však vyplýva niečo iné – samotný skutkový základ, na ktorom prokurátor krajskej prokuratúry postavil svoje rozhodnutie, je v rozpore s vykonanými dôkazmi aj so zisteniami samotného vyšetrovateľa (pozri vyššie uvedenú reťaz formulácií, najmä zistenie o dátume odoslania žiadostí o kamerové záznamy). Tento rozpor prevzala do svojho upovedomenia aj generálna prokuratúra, bez toho, aby ho akokoľvek odstránila. Otázka, či mali byť dotknutí policajti vypočutí v procesnom postavení podozrivých, je tak len jedným – a nie jediným – prejavom toho, že skutkový stav v tejto veci nebol riadne zistený. Za tohto stavu neprekvapuje, že ústavný súd pristúpil k zrušeniu napadnutého upovedomenia a vráteniu veci na ďalšie konanie.

Autorka napokon pripomína, že ochranu práv poškodených nemožno bez ďalšieho uprednostňovať pred ochranou práv obvinených, keďže obaja sú rovnocennými subjektmi základných práv, a že treba zachovávať rovnováhu medzi pozitívnymi záväzkami štátu voči poškodeným a negatívnymi záväzkami voči obvineným.

S touto všeobecnou tézou možno v zásade súhlasiť, za okolností posudzovanej veci ju však podľa môjho názoru nemožno použiť ako argument proti sťažovateľovi. Úlohou orgánov činných v trestnom konaní nie je vyvažovať záujmy poškodeného a podozrivých policajtov, ale zistiť, či konanie, ktoré malo smerovať k ochrane života nezvestného, naplnilo znaky trestného činu. Že aj samotné opomenutie – nepredloženie, resp. neodoslanie už pripravených písomných materiálov – môže samo osebe napĺňať skutkovú podstatu trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Trestného zákona, potvrdil Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Tdo/94/2016, keď vo veci sudcu, ktorý v zákonnej lehote nepredložil nadriadenému súdu sťažnosť obvinených a súdny spis, uviedol, že takýmto konaním „naplnil skutkovú podstatu trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona“.

Napokon treba dodať, že ani v disciplinárnom konaní, na ktoré generálna prokuratúra ako na dostatočnú alternatívu odkazuje, nebolo dotknutým policajtom zistené žiadne pochybenie vo výkone služby; k dnešnému dňu neboli za svoj postup pri pátraní nijako sankcionovaní.

Autorka sama v tejto súvislosti pripomína, že podľa judikatúry ESĽP sa v posudzovanom type prípadov nevyžaduje striktne aplikácia trestnoprávnych mechanizmov, ale postačuje, ak existuje aj iný nezávislý systém ochrany práva sťažovateľa, za ktorý možno považovať aj disciplinárne konanie. Pri pohľade na priebeh a výsledok tohto konkrétneho disciplinárneho konania – vedeného útvarom hierarchicky prepojeným s kontrolovaným subjektom, bez zisteného pochybenia vo výkone služby a bez akejkoľvek sankcie – však možno konštatovať, že práve tento alternatívny, nezávislý systém ochrany v danej veci zlyhal.

Namiesto odpovede na záverečnú otázku

Namiesto vlastného záveru ponúka odpoveď na otázku autorky samotný citovaný nález, keď uviedol:

V zmysle § 196 ods. 2 Trestného poriadku ak prokurátor alebo policajt po prijatí trestného oznámenia zistí, že je potrebné ho doplniť, doplnenie vykoná výsluchom oznamovateľa alebo poškodeného alebo vyžiadaním písomných podkladov od oznamovateľa alebo od inej osoby alebo orgánu príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa § 197 alebo § 199 v lehote do 30 dní od prijatia trestného oznámenia. Prokurátor alebo policajt môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin...

Policajti Úradu inšpekčnej služby vyťažili dotknutých policajtov v zmysle zákona o Policajnom zbore, a nie v zmysle Trestného poriadku, a to až po podaní trestného oznámenia. V tomto smere platí aj záver zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo 4/2019:

Mimoprocesný postup na odhaľovanie trestnej činnosti podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (na ktorý nie je potrebná pôsobnosť policajta podľa § 10 ods. 8 a 10 Trestného poriadku) môže byť popri postupe pred začatím trestného stíhania podľa Trestného poriadku použitý, ale len vtedy, ak v Trestnom poriadku nie je upravený obsahovo rovnorodý (ekvivalentný) postup viažuci sa prípadne aj na špecifické procesné podmienky trestného konania, ako je postavenie obvineného alebo svedka pri ich výsluchu, ktorý má v dôkaznom ohľade exkluzivitu.

Odpoveďou na otázku autorky, ako si majú orgány činné v trestnom konaní nález vykladať, tak je, že postačuje, ak si svoje úlohy budú plniť v súlade so zákonom.

 

Diskusia