Dostatok dôkazov na vznesenie obvinenia verzus dôkazná núdza na podanie obžaloby

 

JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček 

Dos­ta­tok dô­ka­zov na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia ver­zus dô­kaz­ná nú­dza na po­da­nie ob­ža­lo­by

Z ak­tuál­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov (Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III.) vy­plý­va, že ci­ga­re­to­vý oho­rok náj­de­ný na mies­te či­nu ob­sa­hu­jú­ci DNA ob­ža­lo­va­né­ho, pria­mo preu­ka­zu­je iba to, kto tú­to ci­ga­re­tu faj­čil, resp. kto ju mal v ús­tach, av­šak oho­rok sám o ose­be nep­reu­ka­zu­je, kto trest­ný čin spá­chal. Ci­ga­re­to­vý oho­rok náj­de­ný na mies­te či­nu je mož­né po­va­žo­vať iba za ne­pria­my dô­kaz, na zá­kla­de kto­ré­ho nie je mož­né vy­slo­viť ná­zor, že sku­tok spá­cha­la oso­ba, kto­rej DNA sa na ci­ga­re­to­vom ohor­ku na­chá­dza.

            Z vy­ššie uve­de­né­ho je zrej­mé, že za si­tuácie, keď ok­rem ci­ga­re­to­vé­ho ohor­ku nie je k dis­po­zí­cii žiad­ny iný dô­kaz, je kon­trap­ro­duk­tív­ne po­dá­vať ob­ža­lo­bu na súd, na­koľ­ko nie je mož­né oča­ká­vať vy­ne­se­nie od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku. Na tom­to ne­mô­že nič zme­niť ani „bo­ha­tá“ kri­mi­nál­na mi­nu­losť po­doz­ri­vé­ho, pre­to­že tá­to sku­toč­nosť ni­ja­kým spô­so­bom ne­do­ka­zu­je a ani ne­mô­že do­ka­zo­vať spá­chanie kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, pre­to­že sa ne­tý­ka skut­ko­vých okol­nos­tí, ale iba oso­by po­doz­ri­vé­ho. Tu je na mies­te uviesť, že v ap­li­kač­nej praxi sa OČTK veľ­mi čas­to stre­tá­va­jú s re­ci­dí­vou (naj­mä pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch), av­šak sku­toč­nosť, že po­doz­ri­vý je re­ci­div­ista ne­má z hľa­dis­ka do­ka­zo­va­nia kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu žiad­nu re­le­van­ciu.Uve­diem reál­ny prí­pad, keď bol pá­cha­teľ prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zá­ko­na, na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že pri žia­dos­ti o úver pred­lo­žil fa­loš­nú pra­cov­nú zmlu­vu, kto­rou dek­la­ro­val svo­ju bo­ni­tu a pra­vi­del­ný me­sač­ný prí­jem, čo však ne­bo­la prav­da, pre­to­že bol ne­za­mes­tna­ný, bez pra­vi­del­né­ho príj­mu. Na pod­kla­de tých­to nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí mu bol úver schvá­le­ný a pos­kyt­nu­tý. S od­stu­pom ča­su bo­lo po­da­né ďal­šie tres­tné ozná­me­nie iným sub­jek­tom pos­ky­tu­jú­cim úve­ry, pri­čom mo­dus ope­ran­di pri vy­lá­ka­ní toh­to dru­hé­ho úve­ru bol úpl­ne to­tož­ný s pred­chá­dza­jú­cim skut­kom (rov­na­ký dok­lad to­tož­nos­ti, pra­cov­ná zmlu­va od rov­na­ké­ho fik­tív­ne­ho za­mes­tná­va­te­ľa), pri­čom sa zda­lo úpl­ne evi­den­tné, že aj ten­to dru­hý sku­tok spá­cha­la rov­na­ká oso­ba. Do­ka­zo­va­ním sa zis­ti­lo, že skut­ku sa do­pus­til ka­ma­rát od­sú­de­né­ho, kto­rý mal prís­tup k je­ho ob­čian­ske­mu preu­ka­zu, aj ve­do­mosť o je­ho pred­chá­dza­jú­cej tres­tnej čin­nos­ti a spô­so­be jej pá­chania, tak­že iba „na­po­dob­nil“ tres­tnú čin­nosť od­sú­de­né­ho, pri­čom sa spo­lie­hal na to, že OČTK ten­to sku­tok auto­ma­tic­ky pri­čí­ta­jú od­sú­de­né­mu.  

            Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je vy­ššie spo­me­nu­tá ar­gu­men­tá­cia sú­dov  správ­na a lo­gic­ká, av­šak na dru­hej stra­ne je pot­reb­né uviesť, že ak­cep­to­va­ním tých­to práv­nych úvah sa dos­tá­va­jú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní do ab­sur­dnej si­tuácie, keď­že aj keď je to­tož­nosť po­doz­ri­vej oso­by zná­ma (oso­ba, kto­rej DNA sa na­chá­dza na ci­ga­re­to­vom ohor­ku), je nut­né tres­tné stí­ha­nie pre­ru­šiť pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. po­riad­ku, na­koľ­ko sa ne­zis­ti­li sku­toč­nos­ti op­ráv­ňu­jú­ce vy­ko­nať tres­tné stí­ha­nie pro­ti ur­či­tej oso­be.

Ďal­šou ab­sur­di­tou je fakt, že po­doz­ri­vé­ho nie je mož­né ani len vy­po­čuť v práv­ne kon­for­mnom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, na­koľ­ko je vy­lú­če­né vy­po­čú­vať ako sved­ka oso­bu, kto­rá je dô­vod­ne po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (nik­to ne­mô­že byť sved­kom svo­jej vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti), tak­tiež nie je mož­né tú­to oso­bu vy­po­čuť v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko ne­bo­lo vo­či nej vzne­se­né ob­vi­ne­nie a na­ko­niec po­doz­ri­vý ne­bol ani za­dr­ža­ný pod­ľa § 85 Tr. por. a te­da, nie je mož­né ho vy­po­čuť ani v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­né­ho-po­doz­ri­vé­ho (ta­ký­to pos­tup by bol mož­ný iba pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a to pos­tu­pom pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por., av­šak ci­ga­re­to­vé ohor­ky sú za­is­ťo­va­né ako sto­py pri vy­ko­ná­va­ní ob­hlia­dok mies­ta či­nu, pri­čom ob­hliad­ka mies­ta či­nu je neod­klad­ným a neo­pa­ko­va­teľ­ným úko­nom, kto­rým sa za­čí­na auto­ma­tic­ky tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci).

            Tu by som rád pou­ká­zal na práv­ne ná­zo­ry, pod­ľa kto­rých na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be nie je ne­vyh­nu­tá is­to­ta, že tá­to oso­ba trest­ný čin spá­cha­la, sta­čí dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ná prav­de­po­dob­nosť. Niek­to­ré ná­zo­ry idú eš­te ďa­lej a uvá­dza­jú, že na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pos­ta­ču­je do­kon­ca iba mož­nosť, že ob­vi­ne­ný spá­chal trest­ný čin, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Ak by sme na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vy­ža­do­va­li is­to­tu, nú­ti­li by sme or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­vať dô­ka­zy, pred­bež­ne zis­ťo­vať a za­is­ťo­vať dô­ka­zy pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia bez to­ho, aby sme ob­vi­ne­né­mu pos­kyt­li akú­koľ­vek in­ge­ren­ciu a mož­nosť za­sa­ho­vať do pro­ce­su vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov, kto­ré inak po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tvo­rí pod­sta­tu je­ho prá­va na ob­ha­jo­bu. Ob­vi­ne­nie ob­ča­na, o kto­rom sa nes­kôr po­čas stí­ha­nia zis­tí, že nie je vin­ný a tres­tné stí­ha­nie sa za­sta­ví, po­va­žu­je­me to­tiž za men­ší ne­dos­ta­tok, ako sku­toč­nosť, že sa bu­dú pro­ti ne­mu vy­hľa­dá­vať sku­toč­nos­ti a dô­ka­zy, ku kto­rým sa ne­mô­že vy­jad­riť a kto­rých vy­ko­ná­va­nie ne­mô­že ov­plyv­niť.

            Z vy­ššie uve­de­ných práv­nych téz re­zul­tu­je zá­ver, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní by ma­li vzniesť ob­vi­ne­nie po­doz­ri­vej oso­be, aj v tých prí­pa­doch, ak je je­di­ným pro­du­ko­va­ným dô­ka­zom iba ci­ga­re­to­vý oho­rok, kto­rý sa na­chá­dza na mies­te či­nu, pre­to­že na zá­kla­de toh­to dô­ka­zu je mož­nosť, že sku­tok spá­chal po­doz­ri­vý reál­na. Nás­led­ne by ma­la byť tá­to oso­ba vy­po­ču­tá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, aby moh­la up­lat­niť svo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu.Ak sa v tom­to pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ku skut­ku nep­riz­ná, resp. ne­bu­dú vy­pro­du­ko­va­né žiad­ne iné us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy (čo je veľ­mi prav­de­po­dob­né), nie je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd (§ 234 ods. 1 Tr. por.). Tým­to však vznik­ne ne­rie­ši­teľ­ná, resp. ťaž­ko rie­ši­teľ­ná si­tuácia, pre­to­že tres­tné stí­ha­nie by ma­lo byť za­sta­ve­né pod­ľa § 215 ods. 1 písm. c) Tr. por., av­šak ten­to pos­tup je mož­né up­lat­niť iba v tom prí­pa­de, ak je ne­po­chyb­né, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný (k poj­mu „ne­po­chyb­nosť“ viď: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a119-k-za­sa­de-v-po­chyb­nos­tiach-v-pros­pech-pos­ko­de­ne­ho-up­lat­no­va­nej-v-prip­rav­nom-ko­na­ni).

Pod­ľa ná­zo­ru NS SR, roz­su­dok zo 17. no­vem­bra 1998, sp. zn. 6 Tz 13/98 mô­že vy­šet­ro­va­teľ za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie len za pred­pok­la­du, že je spo­ľah­li­vo a mi­mo akú­koľ­vek po­chyb­nosť zis­te­né, že sku­tok, pre kto­rý sa tres­tné stí­ha­nie ve­die, nie je tres­tným či­nom (pre na­še pot­re­by, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný). V prí­pa­doch, v kto­rých aj po vy­ko­na­ní všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov tr­va­jú po­chyb­nos­ti o tej­to otáz­ke ale­bo do úva­hy pri­chá­dza via­ce­ro ver­zií skut­ko­vých zis­te­ní a tre­ba roz­hod­núť o tom, kto­rá z nich je prav­di­vá na pod­kla­de po­sú­de­nia a hod­no­te­nia dô­ka­zov, je ne­vyh­nut­né, aby pro­ku­rá­tor po­dal ob­ža­lo­bu a aby ta­ké roz­hod­nu­tie uro­bil súd.

Z roz­sud­ku Naj­vyš­šie­ho sú­du je zrej­mé, že by ma­la byť pro­ku­rá­to­rom po­da­ná ob­ža­lo­ba na súd, av­šak je evi­den­tné, že súd vy­ne­sie os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok, pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný (§ 285 písm. c/ Tr. por.).

            Vý­cho­dis­kom z toh­to „za­ča­ro­va­né­ho kru­hu“ a ab­sur­dnej si­tuácie by moh­la byť no­ve­li­zá­cia § 228 Tr. por., a to kon­krét­ne vlo­že­ním pís­me­na g) do ods. 2 v nas­le­dov­nom zne­ní:

2) po­li­cajt pre­ru­ší tres­tné stí­ha­nie, ak

„g) do­po­siaľ za­do­vá­že­né dô­ka­zy nie sú dos­ta­toč­né na po­da­nie ob­ža­lo­by a pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd.“

            Ten­to dô­vod na pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia by sa dal vy­užiť aj v tých prí­pa­doch, ak pro­ti se­be sto­ja dve sku­pi­ny proti­chod­ných dô­ka­zov – jed­ny v pros­pech a dru­hé v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, pri­čom iné dô­ka­zy (kto­ré by po­my­sel­nú mis­ku váh nak­lo­ni­li na jed­nu ale­bo dru­hú stra­nu) neexis­tu­jú, resp. za­tiaľ nie sú zná­me a z to­ho dô­vo­du je jas­né, že súd bu­de nú­te­ný vy­slo­viť zá­ver, že sku­tok sa sí­ce stal, je tres­tným či­nom, av­šak ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný.

            Up­lat­ne­ním toh­to pos­tu­pu by sme do­cie­li­li aj to, že tak­to pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nia by sa nep­reml­ča­li(§ 87 ods. 2 písm. e/ TZ), na roz­diel od pre­ru­še­ných tres­tných stí­ha­ní pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. por., bliž­šie k ply­nu­tiu preml­ča­cej do­by v pre­ru­še­ných tres­tných ve­ciach viď: 

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a218-pre­ru­se­nie-tres­tne­ho-sti­ha­nia-za­ca­te­ho-vo-ve­ci-a-spo­ci­va­nie-preml­ca­cej-do­by

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a460-ply­nu­tie-preml­ca­cej-do­by-po­cas-pre­ru­se­nia-tres­tne­ho-sti­ha­nia-vo-ve­ci

            Je však nut­né priz­nať, že niek­to­ré oso­by by moh­li os­tať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­ných dl­hé ro­ky (mož­no aj ce­lý ži­vot), kým by sa ne­po­da­ri­lo za­do­vá­žiť ďal­šie dô­ka­zy. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru by bol ten­to práv­ny stav ak­cep­to­va­teľ­ný, na­koľ­ko ak je oso­ba sku­toč­ne ne­vin­ná, ne­má dô­vod obá­vať sa, že nes­kôr sa náj­du ďal­šie dô­ka­zy, kto­ré ju vi­ny zba­vu­jú. Na dru­hej stra­ne štát má pl­né prá­vo „dr­žať“ sku­toč­ných pá­cha­te­ľov v „neis­to­te“, že v bu­dúc­nos­ti sa náj­du us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy a že ich tres­tná čin­nosť neos­ta­ne ne­pot­res­ta­ná.

           

 

Diskusia