Dôvody povinnej obhajoby vznikajú až vznesením obvinenia - pokračovanie článku

Dô­vo­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by vzni­ka­jú až vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, nie za­dr­ža­ním – pok­ra­čo­va­nie člán­ku

Autor: JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček     

            Dňa 02. 06. 2018 bol zve­rej­ne­ný na tej­to strán­ke môj člá­nok pod náz­vom „Dô­vo­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by vzni­ka­jú až vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, nie za­dr­ža­ním.“ Viď:

 http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a657-do­vo­dy-po­vin­nej-ob­ha­jo­by-vzni­ka­ju-az-vzne­se­nim-ob­vi­ne­nia-nie-za­dr­za­nim

 Nás­led­ne bo­la pá­nom Pet­rom Bil­či­kom uve­rej­ne­ná ne­ga­tív­na reak­cia (vo for­me dvoch ko­men­tá­rov), na  práv­ne zá­ve­ry uve­de­né v mo­jom prís­pev­ku. Tie­to ko­men­tá­re si do­vo­lím uviesť v pl­nom roz­sa­hu, aby si či­ta­teľ mo­hol uro­biť uce­le­ný ob­raz:

„Do­vo­lím si tro­chu práv­ne teo­re­ti­zo­vať. Tu vi­dím prob­lém s chá­pa­ním prá­va vo for­mál­nom a v ma­te­riál­nom zmys­le. Osob­ne za­stá­vam ná­zor, že prá­vo sa ne­má čí­tať, ale prá­vo (zá­kon) sa má vy­kla­dať. Čo sa tý­ka tres­tné­ho prá­va tak tu sa dá o tom­to po­ní­ma­ní prá­va aj po­le­mi­zo­vať, na­koľ­ko v je­ho hmot­nom po­ní­ma­ní sú strik­tne da­né pres­né pod­mien­ky sprá­va­nia sa, kto­rých napl­ne­ním sa oso­ba do­púš­ťa tres­tné­ho či­nu (v osob­ti­nej čas­ti TZ). Tu je nap­rík­lad ana­ló­gia z lo­gi­ky ve­ci ab­so­lút­ne vy­lú­če­ná (nullum­cri­men si­ne le­ge). Ale čo sa tý­ka pro­ce­su, tu by som po­ve­dal, že ana­ló­gia a hra­nie sa s vý­kla­dom prá­va priam žia­dú­ce. Tre­ba po­cho­piť aj duch zá­ko­na a nie­len je­ho práv­nu pod­sta­tu (pri­čom však v tom­to sa­mot­nom ne­vi­dím prob­lém, keď niek­to sa za­me­ria­va len na je­ho práv­ny zá­klad). Pre­to v tom­to by som troš­ku za­bŕdol aj do to­ho, že nie­ke­dy aj v prí­pa­de pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, aj keď to zá­kon strik­tne ne­ho­vo­rí, sú prá­va na po­vin­nú ob­ha­jo­bu za­cho­va­né. Pre­to tre­ba po­su­dzo­vať a pris­tu­po­vať ku kaž­dé­mu prí­pa­du in­di­vi­duál­ne a naj­mä s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou. Prík­lad - za­dr­ža­ný pá­cha­teľ kto­ré­mu hro­zí vý­ni­moč­ný trest, v prí­pa­de preu­ká­za­nia vi­ny. Ne­má vzne­se­né ob­vi­ne­nie, ale je za­dr­ža­ný pre trest­ný čin, pre kto­rý (ale­bo vzhľa­dom na je­ho tres­tnú mi­nu­losť) mu hro­zí ta­ký­to vý­ni­moč­ný trest. Má prá­vo na ob­ha­jo­bu? (naschvál uvá­dzam ob­ha­jo­bu a nie ob­haj­cu). Sa­moz­rej­me že má. A akým spô­so­bom mu to­to prá­vo umož­ní­me? Po­vie nám me­ná troch ad­vo­ká­tov, ale tí sú ne­dos­tup­ní a iné­ho ne­má ko­ho by si zvo­lil. Tak­že mu uprie­me to­to prá­vo? For­mál­ne keď ob­haj­cu ne­bu­de mať eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, ne­po­ru­ší­me jed­not­li­vé us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku. Ale len po for­mál­nej strán­ke. Ale čo s je­ho prá­vom na ob­ha­jo­bu? Tú po­ru­ší­me zá­sad­ným spô­so­bom ak vy­hlá­si, že si žia­da ob­haj­cu eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia. Ako vie­me, tak Trest­ný po­ria­dok OČTK uk­la­dá po­vin­nosť za­dr­ža­né­ho bez­od­klad­ne vy­po­čuť. Tak­že tu ne­má­me mož­nosť ho hneď ob­vi­niť bez je­ho vy­po­ču­tia, aj ke­by to uľah­či­lo ro­bo­tu. Tak­že nič iné OČTK neos­ta­ne, len po­žia­dať súd o us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu a súd mu­sí aby dodr­žal je­ho prá­va toh­to ob­haj­cu mu us­ta­no­viť.
Tak­že su­ma su­má­rum spo­chyb­ne­nie ná­zo­ru niek­to­rých OČTK je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ni­čím neo­dô­vod­ne­né (reak­cia na pr­vú ve­tu prís­pev­ku). Skôr ná­zor tých­to OČTK je mož­né po­va­žo­vať za sú­lad­ný s prá­vom. Roz­hod­ne by sa na to tak­to po­ze­ral ESĽP.“

Ko­men­tár 2

„Uve­de­ný prík­lad vy­chá­dzal z reál­nej si­tuácie, či skôr tú­to reál­ne opi­so­val. Súh­la­sím s tým, že prá­vo na ob­ha­jo­bu nie je bez­bre­hé. Pre­to som uvie­dol, že kaž­dý je­den prí­pad tre­ba po­su­dzo­vať in­di­vi­duál­ne a s ná­le­ži­tou od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou. ESĽP nie je mý­tic­kou ve­cou, ale v niek­to­rých prí­pa­doch bo­hu­žiaľ až kru­to reál­nou.
Rea­go­val som na ten­to člá­nok, pre­to­že ab­so­lút­ne vy­lú­čiť po­vin­nú ob­ha­jo­bu pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia je ab­so­lút­ny práv­ny nez­my­sel. Je to sí­ce vy­ar­gu­men­to­va­né pou­ži­tím us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, len nie je ak­cep­to­va­ný vy­šší roz­mer prá­va, kto­rý OČTK a sú­dy sú po­vin­né dodr­žia­vať. To, že to­to neov­lá­da­jú nie je prob­lém prá­va, ale prob­lém sa­mot­né­ho OČTK ale­bo sú­du. Pred­pok­la­dá sa že iura­no­vit­cu­ria a to­to per ana­lo­giam aj OČTK rep­re­zen­tu­jú­ce štát v tres­tnom ko­na­ní. Btw. tres­tné ko­na­nie. Čas­tok­rát sa v praxi za­bú­da na jed­not­li­vé štá­dia tres­tné­ho ko­na­nia. Te­da na pred­príp­rav­né, príp­rav­né a ko­na­nie pred sú­dom. OČTK sú v kaž­dom jed­nom oka­mi­hu tres­tné­ho ko­na­nia via­za­né nie­len Tres­tným po­riad­kom ale aj nad­ra­de­ným práv­nym pred­pi­som, kto­ré sa pred­pok­la­dá, že poz­na­jú. Z to­ho vy­plý­va (a nie je to môj vý­my­sel, ale zá­kla­dy teórie prá­va), že nad­ra­de­ný práv­ny pred­pis má väč­šiu si­lu než pod­ra­de­ný práv­ny pred­pis a te­da, že práv­ny pred­pis niž­šej práv­nej si­ly ne­mô­že byť v roz­po­re s práv­nym pred­pi­som a v ňom ob­siah­nu­tých práv­nych nor­mách vy­ššej práv­nej si­ly. Te­da sí­ce bu­de OČTK dodr­žia­vať Trest­ný po­ria­dok av­šak je­mu je nad­ra­de­ným práv­nym pred­pi­som Ústa­va SR. Čl. 7 Ústa­vy ok­rem iné­ho ho­vo­rí aj to, že me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach (ak bo­li pri­ja­té ús­ta­vou pred­pok­la­da­ným spô­so­bom) ma­jú pred­nosť pred na­ši­mi zá­kon­mi. Spo­me­nul si čl. 6 Do­ho­vo­ru. Ja k to­mu pri­dám eš­te čl. 11 Char­ty ľud­ských práv (Všeo­bec­ná dek­la­rá­cia ľud­ských práv OSN). Tie­to člán­ky sa vy­kla­da­jú (vrá­ta­ne čl. 46 a nasl. Ústa­vy) väč­ši­nou exten­zív­ne. Te­da tie­to nad­ra­de­né práv­ne nor­my ma­jú a mu­sia mať pred­nosť pred práv­ny­mi nor­ma­mi ob­siah­nu­tý­mi v Tres­tnom po­riad­ku, či­že to zna­me­ná, že prá­va v nich ob­siah­nu­té sa vzťa­hu­jú na ce­lé tres­tné ko­na­nie, te­da vrá­ta­ne pred­príp­rav­né­ho, príp­rav­né­ho a súd­ne­ho ko­na­nia - či­že aj na ko­na­nie pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, keď je oso­ba v pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vé­ho. A je úpl­ne jed­no, či sa to nie­ko­mu pá­či ale­bo nie. Tak­to to jed­no­du­cho je. Ale ako som už uvie­dol, tre­ba mať na zre­te­li, že kaž­dý je­den prí­pad tre­ba po­su­dzo­vať jed­not­li­vo. A eš­te raz ho­vo­rím, že ap­li­ko­vať vý­klad aký pou­žil autor člán­ku je.... hmmm... jed­no­du­cho v roz­po­re s prá­vom. Eš­te do­dám. Dodr­žia­vať us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku a ne­dodr­žia­vať us­ta­no­ve­nia Ústa­vy je po­ru­še­ním prá­va a te­da zá­kla­dom (v ko­neč­nom dôs­led­ku) na os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok, na­koľ­ko bo­li po­ru­še­né prá­va. To je ce­lé čo som tým chcel po­ve­dať.“

 Na ar­gu­ment pá­na Bil­či­ka v ním uve­de­nom prík­la­de, že ak za­dr­ža­ný po­vie me­ná troch ob­haj­cov a tí sú ne­do­siah­nu­teľ­ní a iné­ho ne­má ko­ho by si zvo­lil, uvá­dzam, že Slo­ven­ská ad­vo­kát­ska ko­mo­ra ne­má za­pí­sa­ných len troch ad­vo­ká­tov, tak­že ne­mô­že nas­tať si­tuácia, že za­dr­ža­ný ne­má „ko­ho iné­ho“ si zvo­liť. Z mo­jej praxe viem, že OČTK ma­jú nie­koľ­ko ob­haj­cov, kto­rí sú ochot­ní ke­dy­koľ­vek na te­le­fo­nic­ké za­vo­la­nie prísť k úko­nom a pos­kyt­núť za­dr­ža­né­mu pot­reb­nú práv­nu po­moc, resp. pos­kyt­nú za­dr­ža­né­mu zoz­nam ad­vo­ká­tov, z kto­ré­ho si mô­že ľu­bo­voľ­ne vy­brať.  To, že za­dr­ža­ný tých­to ob­haj­cov od­miet­ne, nie je dô­vod na kon­šta­to­va­nie, že bo­lo po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu.

 Na­šou té­mou sa za­obe­ral aj Naj­vyš­ší súd SR, z kto­ré­ho ju­di­ka­tú­ry vy­plý­va:

 Práv­na ve­ta: 

 Uzn. NS SR    4 Tdo 47/2014

 Po­kiaľ ide o ná­miet­ku do­vo­la­te­ľa, že  uve­de­né  vý­slu­chy  bo­li  vy­ko­na­né  v nep­rí­tom­nos­ti  ob­haj­cu,  tú­to  ne­mož­no  po­va­žo­vať za  opod­stat­ne­nú,  pre­to­že  v tom­to  štá­diu  tres­tné­ho  ko­na­nia  neexis­to­val  zá­kon­ný  dô­vod na po­vin­nú ob­ha­jo­bu

Ok­rem iné­ho, v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 37 ods. 1 Tr. por., to­tiž po­vin­ná ob­ha­jo­ba vzni­ká až mo­men­tom vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, te­da vte­dy, keď sa oso­ba po­doz­ri­vá dos­ta­ne do po­zí­cie oso­by ob­vi­ne­nej z tres­tné­ho či­nu. Zme­nou pos­ta­ve­nia sa to­tiž pod­stat­ne me­ní pos­ta­ve­nie tej­to oso­by pre­dov­šet­kým čo do jej práv a po­vin­nos­tí,rov­na­ko ako mož­nos­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du za­sa­ho­vať do jej práv v sú­vis­los­ti s tým­to tres­tným ko­na­ním. Zá­ko­no­dar­ca te­da jas­ne vy­jad­ril vô­ľu chrá­niť prá­va osôb ob­vi­ne­ných z tres­tné­ho či­nu po­vin­nou ob­ha­jo­bou tak, aby sa moh­li kva­li­fi­ko­va­ne brá­niť.

            Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­ných ar­gu­men­tov a ju­di­ka­tú­ry po­va­žu­jem práv­ne ná­zo­ry uve­de­né v mo­jom pô­vod­nom člán­ku za práv­ne kon­for­mné.

Diskusia