Vyjadrenie k medializovanej údajnej zaujatosti pri rozhodovaní o väzbe v tzv. kauze Dobytkár
JUDr. Michal Truban, Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica
Vážená pani,
JUDr. Elena Berthotyová
predsedníčka komisie Súdnej rady Slovenskej republiky
k č. SR 577/2020
VEC:
Vyjadrenie
Vážená pani predsedníčka komisie,
V súvislosti s rozhodovaním o návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor ÚŠP GP SR“) na vzatie do väzby obvinených P.K. a N.B. predkladám nasledovné vyjadrenie:
Prokurátor ÚŠP GP SR predložil dňa 4. júla 2020 pod sp. zn. VII/3 Gv 106/19/1000-313 návrh na vzatie do väzby obidvoch obvinených z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. O tomto návrhu som rozhodoval ako sudca pre prípravné konanie tak, že po obdržaní návrhu som vytýčil termín výsluchu oboch obvinených na deň 5. júla 2020 a následne rozhodol tak, že obvineného P.K. beriem do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu obvineného P.K. dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahrádzam a u obvineného N.B. podľa § 72 ods. 3 Trestného poriadku návrh prokurátora ÚŠP GP SR na vzatie do väzby nevyhovujem a prepúšťam ho zo zadržania na slobodu.
Proti uzneseniu o vzatí do väzby P.K. podal obvinený sťažnosť a proti uzneseniu o nevzatí obvineného N.B. do väzby podal sťažnosť prokurátor ÚŠP GP SR. U obvineného N.B. som určil v súlade s ustanovením § 192 ods. 3 Trestného poriadku, § 292 ods. 5 Trestného poriadku termín verejného zasadnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na deň 9. júla 2020 o 14.00 hod.
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 Tost 30/2020 zo dňa 9. júla 2020 rozhodnutie o nevyhovení návrhu prokurátora na vzatie obvineného N.B. do väzby zrušil a tohto vzal do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. Ďalším uznesením sp. zn. 3 Tost 31/2020 z 9. júla 2020 rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby P.K. potvrdil a jeho sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietol.
Na základe medializovaných správ, ktoré boli zverejnené nasledujúceho dňa po rozhodnutí, teda 6. júla 2020 (pondelok), som mal údajne oznámiť svoju zaujatosť vo veci, nakoľko majú existovať pochybnosti o mojej nezaujatosti pre pomer k prejednávanej veci.
S uvedenými medializovanými tvrdeniami, ktoré vyvolali pochybnosti o mojej nezaujatosti vo veci rozhodovať sa nestotožňujem, nakoľko k prejednávanej veci, ani osobách, ktorých sa úkon trestného konania – rozhodovania o väzbe obvinených P.K. a N.B. nemám žiadny vzťah.
Podstatou zverejnených informácií má byť skutočnosť, že sa nejavím ako nezaujatý, nakoľko v roku 2016 mala byť podpísaná zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo strany žiadateľa obchodnej spoločnosti Altmayer, s.r.o., zastúpeného spoločníčkou a konateľkou mojou dcérou JUDr. Natáliou Trubanovou a zo strany poskytovateľa Poľnohospodárska platobná agentúra Ľ.P.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobách, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia skutočnosťou, na základe ktorej možno mať údajne pochybnosť o nezaujatosti aj k prejednávanej veci uvádzam, že rovnako tak, ako k obvineným nemám žiadny pomer k prejednávanej veci, vedenej na NAKA, P PZ pod sp. zn. ČVS: PPZ-349/NKA-BA3-2019 (tzv. kauza „Dobytkár“).
Na základe podaného návrhu prokurátora ÚŠP GP SR som rozhodoval o väzbe obvinených osôb P.K. a N.B. a nerozhodoval som vo veci kauzy „Dobytkár“, nakoľko pokiaľ ide o rozhodovanie vo veci, tak ide o rozhodovanie po podaní obžaloby.
Podľa uvádzaných mediálnych informácií má byť dôvodom pochybnosti o mojej nezaujatosti skutočnosť, že moja dcéra JUDr. Natália Trubanová mala podpísať zmluvu o poskytnutí NFP a za PPA mal zmluvu podpísať Ľ.P., v tom čase zrejme štatutárny zástupca PPA.
Poukazujem na tú skutočnosť, že v čase môjho rozhodovania, teda v nedeľu 5. júla 2020 som nemal žiadnu vedomosť o tom, že mal zmluvu so žiadateľom obchodnou spoločnosťou zastúpenou dcérou JUDr. Natáliou Trubanovoupodpísať jeden z obvinených Ľ.P., pričom túto osobu vôbec nepoznám, nie som s ňou v žiadnom vzťahu, ani som s ňou v kontakte nikdy nebol.
Považujem za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že po medializovaní môjho rozhodnutia v pondelok dňa 6. júla 2020 som sa skontaktoval s mojou dcérou za účelom zistenia, kto podpisoval v zastúpení PPA zmluvu o poskytnutí NFP, na čo mi dcéra uviedla, že to zistí a následne mi oznámila, že zmluva bola podpísaná s PPA v zastúpení štatutárny orgán Ľ.P.Na moju otázku uviedla, že uvedenú osobu nepozná, nikdy sa s ňou nestretla, zmluvy jej boli predložené, tak ako asi ďalším štyridsiatim žiadateľom na podpis na PPA zo strany referentiek PPA s tým, že zmluvy už boli podpísané štatutárom PPA.
V čase rozhodovania tu bol teda taký stav, že som nemal žiadny pomer k osobám, ktorých sa úkon trestného konania (rozhodovanie o väzbe) dotýkal a nemal som ani žiadny vzťah k osobám ostatných obvinených, ich obhajcov, zákonným zástupcom, splnomocnencom alebo pre pomer k orgánu činnému v tomto konaní,teda k veci (§ 31 ods. 1 Trestného poriadku). Takýto vzťah k uvedeným osobám a ani k veci nemám ani v súčasnej dobe.
Z medializovaných informácií je zrejmé, že sa tu verejnosti podsúva moja údajná zaujatosť vo veci, ktorá zaujatosť vo veci je odvodzovaná od skutočnosti, že v roku 2016 bola podpísaná zmluva o poskytnutí NFP medzi PPA v zastúpení jedného z obvinených Ľ.P. a obchodnou spoločnosťou mojej dcéry JUDr. Natáliou Trubanovou. Nepriamo sa tak podsúva, z môjho pohľadu, médiami zverejnenou zmluvou záver, že som nemal rozhodovať, lebo podpísala ona s PPA zmluvu o poskytnutí NFP. V tejto súvislosti si dovoľujem poznamenať, že podľa informácií, ktoré od dcéry mám, PPA napriek tomu, že z jej strany boli splnené všetky podmienky na poskytnutie NFP, na základe čoho bola podpísaná zmluva o poskytnutí NFP, jej tento vyplatený nebol po dobu viac ako dva roky, napriek tomu, že opakovane sústavne písomne urgovala a žiadala, aby bola vykonaná kontrola zo strany PPA, ktorú povinnosť PPA zmluvne zakotvenú mala, nakoľko táto kontrola bola podmienkou pre vyplatenie NFP. Keďže hrozilo podľa jej vyjadrenia premlčanie nároku na plnenie, pri ďalšej urgencii zaslala aj predžalobnú výzvu PPA. S odstupom času napokon kontrola vykonaná bola a až na jej základe potom došlo k plneniu a bol jej poskytnutý NFP približne vo výške 28.000,- €.
Mal som a mám za to, že obchodné aktivity mojej dcéry z obdobia z pred štyroch rokov, ktoré sa mojej osoby,súkromného a už vôbec nie pracovného života vôbec nijako nedotýkajú, nemôžu byť podkladom pre pochybnosti o nejakej mojej údajnej nezaujatosti len preto, že zmluvu za finančnú agentúru podpísal v tom čase štatutár, ktorý je dnes (v roku 2020) obvinený a je vo väzbe. Dovolím si v tejto súvislosti dať do pozornosti, že z môjho pohľadu ide o rovnaký prípad, ako keby si dcéra požiadala o príspevok alebo úver finančnú inštitúciu, pred rokmi by podpísala zmluvu o úvere alebo príspevku a štatutár by bol v čase môjho rozhodovania stíhaný za korupčnú trestnú činnosť a ja by som mal rozhodovať o väzbe osôb, ktoré mali legalizovať príjem z korupčnej trestnej činnosti.
Preto spochybňovanie mojej nezaujatosti a ruka v ruke s ňou idúcim spochybňovaním aj môjho rozhodnutia, ktoré skutočnosti sú predmetom brutálnej mediálnej (a žiaľ aj jedného vrcholného predstaviteľa zákonodárnej moci) diskreditácie voči mojej osobe, je založené na neprijateľnej a neprípustnej účelovosti v snahe vyjadriť nesúhlas s mojím postupom a rozhodnutím, a to aj napriek tomu, že rozsiahla judikatúra ukladá nielen fyzickým, ale aj právnickým osobám povinnosť rešpektovať rozhodnutia súdov, čo je jednou zo základných atribútov a podmienok fungovania demokratického právneho štátu.
V súvislosti s meritom tohto vyjadrenia uvádzam, že je mi zrejmá a som dostatočne oboznámený s judikatúrou vnútroštátnych súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskych orgánov ochrany práva dotýkajúcou sa tak subjektívnej, ako aj objektívnej nezaujatosti, rovnako tak s tým, že súd nielenže musí byť vo veci nestranný, ale sa takým musí navonok aj javiť. V zmysle platnej judikatúry dotýkajúcou sa vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb (§ 31 ods. 1 Trestného poriadku)si dovoľujem poukázať na všeobecne uznávané a rešpektované pravidlo, že pochybnosti a nestrannosti sudcu musia vyplývať z faktických a zrejmých okolností svedčiacich o jeho neobjektívnom prístupe. Za zaujatosť sudcu pre pomer k veci nemôže byť považovaná každá skutočnosť odvodzovaná len zo subjektívnych názorov, či už obvineného alebo iných ničím nepodložených predpokladov a domnienok. O zaujatosti sudcu preto možno usudzovať len v tom prípade, pokiaľ existujú skutočné a konkrétne okolnosti svedčiace o tom, že sudca nie je schopný spravodlivo a nestranne rozhodovať.
Uvedenou zásadou sa dôsledne riadim po celý môj profesionálny život a rovnako tak tomu bolo aj v prípade rozhodovania o väzbe obvinených P.K. a N.B.
Rovnako tak, poukazujem na to, že samotné posudzovanie dôvodov subjektívnej, aj objektívnej nezaujatosti je výsledkom hodnotiacich záverov konajúceho sudcu, a to na základe podkladov vyplývajúcich z obsahu predloženého spisu, ako aj podaní strán v konaní po dôslednej úvahe s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti majúci vplyv na výsledok týchto hodnotiacich úvah. Pokiaľ ide o moje vlastné hodnotiace úvahy ako sudcu, tieto sú rozvedené vyššie a pokiaľ ide o podanie strán v konaní, poukazujem na to, že v predmetnej veci nebola vznesená voči mojej osobe, ako konajúceho sudcu pre prípravné konanie žiadna námietka, hoci tak ako to malo byť medializované, mal vyšetrovateľ navrhovať prokurátorovi ÚŠP GP SR v uvedenej veci, aby vzniesol voči mojej osobe námietku. Táto skutočnosť má údajne vyplývať z medializovaného vyjadrenia podpredsedu NR SR J.Š. Keď som sa následne po rozhodnutí pýtal dozorujúceho prokurátora R.H., či je uvedená skutočnosť pravdivá uviedol, že to pravda nie je a moju osobu nemal dôvod ani namietať.
Teda skutočnosť, že námietka zo strany prokurátora vznesená nebola svedčí z môjho pohľadu pre záver, že ani on sám nevidel dôvod na podanie námietky z dôvodu prípadnej možnej zaujatosti rozhodovať o väzbe obvinených P.K. a N.B. nestranne.
Tiež chcem uviesť, že skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu (najmä výpoveď obvineného M.K. z 5. mája 2020) mne boli v čase rozhodovania zrejmé, pretože som sa s jeho výpoveďami oboznámil, nakoľko poznanie jeho vyjadrenia bolo nevyhnutné pre rozhodnutie o väzbe.
Uvádzam, že som sa napriek tomu, že námietka zaujatosti vznesená nebola vyššie uvádzanými skutočnosťami dôsledne zaoberal, najmä z pohľadu, či skutočnosti, že obchodnej spoločnosti mojej dcéry bol poskytnutý NFP a vyjadrenie obvineného M.K., nemôžu byť skutočnosťami, ktoré by mohli u nestranného pozorovateľa vzbudiť pochybnosti o prípadnej mojej zaujatosti pri rozhodovaní o väzbe obvinených P.K. a N.B. Dospel som k záveru, že tieto skutočnosti nie sú spôsobilé vzbudiť moju pochybnosť pri rozhodovaní o väzbe vyššie uvedených obvinených osôb, ktoré nie sú stíhané za korupciu tak, ako osoby trestne stíhané v kauze „Dobytkár“, či už v postavení prijímateľov alebo poskytovateľov úplatkov, o ktorej veci – v kauze „Dobytkár“ opakovane uvádzam, som nerozhodoval. Čo sa týka zaujatosti pre pomer k veci zdôrazňujem teda, že nie som zákonným sudcom pre prejednanie veci v kauze „Dobytkár“, teda po podaní obžaloby, ale som rozhodoval ako sudca pre prípravné konanie o väzbe vyššie uvedených dvoch obvinených. Navyše, ja ako osoba, ani žiadne mne blízke osoby na konečnom výsledku trestného konania žiadny záujem nemajú.
Hoci si autori medializovaných článkov nedali ani najmenšiu námahu, aby moju prípadnú zaujatosť špecifikovali spôsobom uvedeným vyššie, vylučovacím spôsobom je z ich obsahu možné usúdiť, že v mojom prípade má ísť o posledne uvedený druh zaujatosti. Ako som už uviedol, obchodná spoločnosti vo vlastníctve mojej dcéry, skutočne v roku 2016 získala možnosť poskytnutia NFP z PPA (rozhodnutie PPA a podpísaná zmluva o poskytnutí NFP s PPA). Ja však predpokladám, že PPA ako špecifický orgán štátnej správy verejných financií udeľuje príspevok, dotácie každému, kto splní predpísané podmienky. Preto akýkoľvek podnikateľský subjekt, ktorý splní podmienky a dotáciu obdrží, nemá žiadny dôvod pociťovať voči tomuto orgánu, ani voči jeho štatutárnym zástupcom, ani voči jeho zamestnancom akúkoľvek vďačnosť. Je to obdobné, ako žiadny občan nemá dôvod pociťovať vďačnosť súdu, alebo konkrétnemu sudcovi za to, že prejedná jeho vec. A rovnako to platí do budúcnosti. Pokiaľ komukoľvek vznikne v budúcnosti nárok na udelenie dotácie prostredníctvom PPA a splní predpísané podmienky, mal by túto dotáciu dostať. Za výkon verejnej moci sa neďakuje.
Optikou médií by sudca nemohol rozhodovať ani napr. o riaditeľovi Sociálnej poisťovne, nakoľko každý sudca je v tejto poisťovni poistený a vyplácajú sa mu odtiaľ nemocenské dávky a po skončení výkonu funkcie aj dôchodok. Sociálne poistenie je však nárokovateľná vec a závisí výlučne od splnenia zákonných podmienok a nie od vôle riaditeľa. Rovnako to platí aj o štatutároch zdravotných poisťovní. Takto široko chápaná zaujatosť sudcu je absurdná a v úplnom rozpore so zmyslom tohto procesného inštitútu.
Ani ja, ani mne blízke osoby preto nepociťujeme žiadnu vďačnosť za poskytnutie príspevku pre obchodnú spoločnosť mojej dcéry, rovnako ako nepociťujeme žiadnu vďačnosť za to, že sme sociálne a zdravotne poistení. Preto niet žiadneho dôvodu na predpoklad mojej zaujatosti ako sa to účelovo podsúva (média, či iné subjekty). Opakovane uvádzam obchodná spoločnosť mojej dcéry ako samostatný právny subjekt dostala NFP na základe toho, že splnila podmienky, ktoré boli špecifikované vo výzve na predkladanie žiadostí o NFP. Len ona (a iní uchádzači) vediaakou procedúrou museli prejsť na to, aby im tento príspevok mohol byť vyplatený. V prípade potreby Vám podrobnosti vie uviesť moja dcéra, avšak čo ja potrebujem zdôrazniť je to, žez jej rozprávania viem, že vyplatenie NFP z PPA riešila cca tri roky. Napriek tomu, že v 3/2016 podpísala s PPA zmluvu ako výsledok toho, že splnila všetky podmienky potrebnépre poskytnutie NFP, samotný NFP jej bol vyplatený až 12/2018, pričom z jej strany išliopakované urgencie, žiadosti, telefonáty, dopyty. Záverom keď sa obávala, že sa jej nárokpremlčí, lebo PPA bezdôvodne nekonala, zaslala PPA predžalobnú výzvu, pričom mi povedala, že ak nedôjde k vyplateniu NFP, podá na PPA žalobu. Uviedla mi, že si naštudovala judikatúru v súvislosti s PPA a že takýto postup nevyplatenia zazmluvnenýchpeňažných prostriedkov je zo strany PPA bežný a žiadateľom potom len ostáva domáhať sasvojichzazmluvnených nárokov súdnou cestou. Ak tu niekto podsúva premisu, že som mal v danom prípade rozhodovať zaujato, tak uvádzam, že je to absolútny nezmysel, nakoľko keby sommal byť zaujatý, tak jednoznačne v neprospech PPA a jej predstaviteľov, nakoľko mojadcéra mi opakovane hovorila, že už nikdy by takúto byrokraciu a tortúru, ktorú si zažilas PPA nepodstúpila. Takže obraz, ktorý účelovo prezentujú média a pán J.Š. (že, spoločnosti mojej dcéry bol zo dňa na deň poskytnutý NFP) je s poukazom na vyššie uvedené iluzórny, scestný, tendenčný a neobjektívny. Na podporu uvedenej účelovosti poukazujem aj na judikatúru ESĽP, či ÚS SR, podľa ktorej „za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k sporu disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu iba v prípade (vždy ide o výnimku!), keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k sporu, k stranám sporu alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sineira et studio“, teda nezávisle a nestranne“ (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Na princípe predvídateľného nároku je založené fungovanie všetkých orgánov verejnej moci. V tom je najväčší rozdiel medzi nimi a súkromnými subjektami. Ja nemôžem za to, že v súčasnej spoločenskej atmosfére sa pomaly každý úkon orgánu verejnej moci pokladá nie za nárokovateľný, ale za vybavený. A to či už ide o dotáciu z PPA, alebo o priaznivé rozhodnutie súdu. Tento náhľad (hoci je do istej miery pochopiteľný) je však zásadne nesprávny. Ja, ktorý sám dlhoročne pôsobím ako orgán verejnej moci, predpokladám, že všetky osoby pôsobiace v iných štátnych orgánoch poskytujú plnenia a vydávajú rozhodnutia nie na základe svojej svojvôle, ale na základe splnenia zákonných podmienok.
Pri prijatí tohto záveru uvádzam, že som dôsledne oboznámený so súvisiacou judikatúrou vnútroštátnych súdov, Ústavného súdu, ako aj ESLP, ktoré rozhodovanie vo všeobecnosti, v stručnosti zhrnuté v nadväznosti na rozhodovanie o veci nezávislým a nestranným súdom je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces garantovaného článkom 6 ods. 3 Dohovoru ochraňujúci ľudských práv a základných slobôd, článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vo vzťahu k nestrannosti (synonymom tohto výrazu je nezaujatosť) je potrebné uviesť, že už zo samotného gramatického znenie pojmu „nestrannosť“ vyplýva požiadavka, aby sudca bol nestranný a teda nenadržoval ani jednej, ani druhej strane, z dôvodu, aby bol zabezpečený riadny a férový súdny proces. Ide o požiadavku, ktorá sa teda dotýka predovšetkým samotných strán v konaní, ktoré majú právo namietať osobu konajúceho sudcu, ak majú za to, že uvedená osoba sudcu nedáva záruku riadneho a nestranného rozhodovania vo veci. Tomu zodpovedá aj súčasná platná práva v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku a nasl. Konkrétne, tak vyplýva v prípade vznesenia námietky povinnosť konajúceho sudcu o tejto námietke obligatórne rozhodnúť o tom, či sa cíti alebo necíti zaujatý vo veci konať (okrem prípadov uvedených v § 32 ods. 6 Trestného poriadku).
Vzhľadom na skutočnosť, že stranám v konaní nemusia byť zrejmé skutočnosti, ktoré by mohli svedčiť o možnej zaujatosti sudcu, je tu právo a zároveň aj povinnosť konajúceho sudcu, ak mu je taká povinnosť zrejmá, aby svoju zaujatosť oznámil a predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Na rozdiel od vznesenej námietky stranami v konaní, kedy má konajúci sudca obligatórnu povinnosť o námietke rozhodnúť, v prípade, že sú sudcovi zrejmé skutočnosti na základe, ktorých sa cíti byť zaujatý, resp. na základe ktorých by mohli vzniknúť pochybnosti o nestrannosti, je na úvahe konajúceho sudcu, či skutočnosti, ktoré sú mu známe sú takej intenzity a takého charakteru, že by mohli nielen u strán, ale aj u nestranného pozorovateľa vzbudiť pochybnosti o nezaujatosti konajúceho sudcu. V tejto súvislosti v kontexte s mojím rozhodovaním uvádzam, že som nemal žiadny dôvod zvažovať oznámenie mojej zaujatosti, pretože tak ako som už uviedol, nemal som žiadny pomer k osobám, ani k veci, teda opakovane uvádzam v čase rozhodovania som nemal žiadny vzťah a dodnes ani nemám, ani k ostatným obvineným osobám, ani k poškodenému a nemal som žiadny vzťah k osobám, o väzbe ktorých som rozhodoval.
Zákonná úprava nadväzujúca na vyššie uvedené ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Ústavy Slovenskej republiky v otázke posudzovania nestrannosti konajúceho sudcu primárne zveruje posudzovanie tejto otázky stranám v konaní, a sekundárne konajúcemu sudcovi a až v poslednom rade tzv. nezávislému pozorovateľovi, ktorým však nemôže byť politik alebo médiá. Navyše, tak ako v mojom prípade účelovo diskreditujúce moju osobu a to jednak za rozhodovaciu činnosť, ktorá nezodpovedá ich predstavám o tom, ako by malo byť rozhodnuté a jednak odvíjajúcu od vyššie uvedeného moje konanie a postupy vo funkcii predsedu súdu, a keď už ani to nestačilo, tak spochybňovaním mojich osobných a majetkových pomerov. Tu považujem za nutné uviesť, že celý môj profesný život sa v rámci mojej rozhodovacej činnosti dôkladne riadim príslušnými právnymi normami, judikatúrou a dôkazmi, ktoré sú produkované procesným stranami v prípravnom konaní. Je v rozpore s mojim presvedčením, aby sudcovia rozhodovali na základe pocitov, emócii, podliehali mediálnemu tlaku alebo vôli verejnosti. Na konci dňa totiž za vydané rozhodnutie nesie zodpovednosť práve dotknutý sudca a nie média alebo verejnosť. Som presvedčený, že v podmienkach demokratického a právneho štátu je sudca práve preto sudcom, aby rozhodoval na základe svojich odborných vedomostí a profesných skúseností, nie na základe vôle novinárov alebo verejnosti. Každému sudcovi pôsobiacemu v praxi sa nesporne udialo x situácií, kedy ako človek (z ľudu) by rozhodol inak, ako musel rozhodnúť na základe dôkazov vyplývajúcich zo spisu. Zákonmi, judikatúrou a dôkazmi produkovanými stranami v konaní sa však média, verejnosť a ani politici nemusia zaoberať, preto je pre nich neporovnateľne jednoduchšie „vynášať jednoznačné súdy“ nad obvinenými. Na rozdiel od sudcov sú totiž pri „vynášaní týchto súdov“ vizaní iba vlastným presvedčením, čo si sudca v demokratickom a právnom štáte z môjho pohľadu nemôže dovoliť. A pokiaľ sme sa dostali do takej doby, že môže, eventuálne aj má alebo musí, tak sudcom dnes môže byť potom skutočne každý.
Nezávislý pozorovateľ z môjho pohľadu nemôže dospieť k inému záveru, ako je záver o masívnej, účelovej, mediálnej kampani proti mojej osobe a ďalšom hľadaní dôvodov, pre označenie môjho konania, ako minimálne neetického. V posudzovanom prípade, keďže nie je možné moje rozhodnutie o väzbe v predmetnej veci označiť ako neetické, hľadá satakýto pohľad v mojom údajnom etickom zlyhaní pri posudzovaní mojej nezaujatosti vo veci konať a rozhodnúť. Rovnako tak nezávislému pozorovateľovi nemôže ujsť a neujde tá skutočnosť, že moje údajné etické zlyhanie sa má dotýkať obvineného N.B., ktorého som do väzby nevzal, a nedotýka sa obvineného P.K., ktorého som do väzby vzal. Aj tento záver svedčí o tom, že v danom posudzovanom prípade zo strany médií a politika vo vrcholovej funkcii predstaviteľa zákonodárnej moci ide o účelové konanie, kde sa neposudzujú relevantné skutočnosti, pretože v ich postupe nie argumenty a seriózne posúdenie veci, ale „želanie je otcom myšlienky“. Želanie za každú cenu dosiahnuť moje verejné zneváženie. Opakovane uvádzam bez rešpektovania povinnosti všetkých fyzických a právnických osôb rešpektovať súdne rozhodnutia.
Rovnako tak pri posudzovaní vyššie uvedenej otázky, či by nemohli vzniknúť pochybnosti o prípadnej mojej zaujatosti vo veci konať som sa dôsledne riadil aj všeobecne známymi a v praxi uplatňovanými štandardami pri posudzovaní nezávislosti a nestrannosti súdneho rozhodovania a s tým súvisiacou disciplinárnou a trestno-právnou zodpovednosťou konajúceho sudcu v súvislosti s rozhodovacou činnosťou. Z týchto je zrejmé, že sudcu trestne alebo disciplinárne stíhať možno len v tom prípade, ak sudca konal so zlým úmyslom alebo sa dopustil hrubej nedbanlivosti (Benátska komisia – zoznam kritérií právneho štátu CDL-AD (2016) 007: „Je nevyhnutné, aby disciplinárne opatrenia boli jasne zadefinované a aby sankcie postihovali iba úmyselné konanie a hrubú nedbanlivosť, Stanovisko Benátskej komisie k trestnej zodpovednosti sudcov (Moldavsko) CDL-AD (2017)002, CDL-AD (2019)028, Článok 66 odporúčania CM/Rec 2010/12: „Interpretácia práva, zisťovanie skutkového stavu a hodnotenie dôkazov sudcami pri rozhodovaní vo veci by nemali viesť k civilnej, či disciplinárnej zodpovednosti s výnimkou prípadov úmyselného konania alebo hrubej nedbanlivosti.“, Poradná rada Európskych sudcov stanovisko číslo 18/2015. „Pokiaľ ide o občianskoprávnu, trestnoprávnu a disciplinárnu zodpovednosť (represívna zodpovednosť), hlavným prostriedkom nápravy justičných omylov, ak k nim nedošlo v dôsledku zlého úmyslu, má byť opravný prostriedok. Ak sa má chrániť sudcovská nezávislosť pred neprípustným vplyvom, musí sa vynaložiť veľká starostlivosť pri nastavovaní sudcovskej zodpovednosti na trestnoprávnej, občianskoprávnej a disciplinárnej úrovni. Úloha interpretácie práva, zisťovania skutkového stavu a váženia dôkazov, ktorú sudca pri rozhodovaní vo veci vykonáva, by nemala viesť k disciplinárnej alebo občianskoprávnej zodpovednosti sudcu s výnimkou prípadov zlého úmyslu, úmyselného nekonania, prípadne hrubej nedbanlivosti.“ Rovnako tak ďalšie stanoviská (Gruzínsko) k návrhu novely zákona o disciplinárnej zodpovednosti a disciplinárnom konaní proti sudcom všeobecných súdov CDL-AD (2014) 032.
Na mieste je preto otázka, že ak by sa aj neprihliadalo na základnú skutočnosť, že som nerozhodoval vo veci samej o vine obvinených osôb v kauze „Dobytkár“, ale som rozhodoval o väzbeosôb, ktoré mali legalizovať príjem z trestnej činnosti jedného z obvinených obvineného Ľ.P., tak potom s akým zlým úmyslom alebo na základe akej hrubej nedbanlivosti som sa dopustil, keď som neoznámil údajnú zaujatosť na rozhodnutie o väzbe obvinených P.K. a N.B., a potom ako som na základe zákonom uloženej povinnosti zaoberať sa týmito úvahami, som sa týmito zaoberal a vyhodnotil som ich vyššie uvedeným spôsobom ako svoj právny názor, ktoré hodnotiace úvahy nie sú v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku ani podmienené vyhotovením procesného uznesenia súčasťou ktorého by malo byť odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. V tejto súvislosti považujem za potrebné tiež uviesť, že prípadné úvahy, pri ktorých je potrebné prihliadať na vyššie uvedenú „teóriu zdania“ sú z pohľadu filozofie zákona v úplne inej rovine ako situácia po predložení námietky zaujatosti, kde na rozdiel od situácie, keď ide o vnútorné vysporiadanie sa konajúceho sudcu s okolnosťami, ktoré môžu vzbudiť pochybnosti o nezaujatosti a teda, ktorá je predmetom voľnej úvahy konajúceho sudcu, v prípade vznesenej námietky ide o jednoznačne a striktne upravený postup konajúceho sudcu, ktorý v takom prípade musí o námietke rozhodnúť procesne určeným spôsobom, svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a v prípade podania opravného prostriedku bezodkladne predložiť vec na rozhodnutie nadriadenému súdu. Tak ako už bolo vyššie uvedené, v mojom prípade išlo o uvádzané vnútorné úvahy ako výsledku duševnej činnosti pri posudzovaní prípadnej zaujatosti a nie o rozhodovanie o námietke, ktorá podaná nebola.
V súvislosti s vyššie uvedeným si dovoľujem dať do pozornosti Súdnej rady Slovenskej republiky aj tú skutočnosť, že Súdna rada Slovenskej republiky už v obdobnom prípade rozhodla, a to svojim Uznesením č. 448 zo dňa 30. marca 2015, kedy prejednalapodnet na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni v tom čase Okresného súdu v Nitre, P.Z. Išlo o prípad v stručnosti zhrnuté, keď P.Z. rozhodovala o väzbe obvinenej Z., ktorá si zvolila krátko pred rozhodnutím za obhajcu K., voči ktorému sudkyňa v inom konaní oznámila svoju zaujatosť ako obžalovanému. Obžalovaná Z. si popri Š. zvolila za obhajcu aj K. Po vznesení námietky obvinenou Z., o tejto rozhodla podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku, teda vo veci nekonala z dôvodov tam uvedených a následne bol podaný podnet Súdnej rade Slovenskej republiky z dôvodu, že údajne neoznámila zaujatosť vo veci rozhodovať pre pomer k obvinenej a jej obhajcovi. Súdna rada pri prerokovaní tak ako to vyplýva zo zápisnice zabezpečila okrem iného aj rozhodnutie Českého disciplinárneho súdu a aj s prihliadnutím naň konštatovala, že bolo potrebné posúdiť, či to má takú intenzitu, že je potrebné iniciovať návrh na disciplinárne konanie. Tak ako už bolo vyššie uvedené, bol prijatý záver, že nie sú tu dôvody a neodporúča predsedníčke Súdnej rady Slovenskej republiky podať návrh na disciplinárne konanie. Rovnaký podnet bol podaný aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj predsedom Okresného a aj Krajského súdu v Nitre, pričom ani jeden z týchto oprávnených subjektov na podanie disciplinárneho návrhu nevidel na podanie návrhu dôvod. Bazálne ide o úplne totožný prípad, kedy konajúca sudkyňa na základe vnútorných úvah dospela k záveru, že sú tu nie skutočnosti, ktoré by ju mali viesť k oznámeniu zaujatosti.
Záverom si dovoľujem ešte uviesť, že uvedenú mediálnu konštrukciu považujem jednoznačne za účelovú spochybňovať moju osobu, moju nezaujatosť v úmysle „vyrábať“ podozrenia o nezaujatosti môjho rozhodovania v úmysle ma diskreditovať, pričom uvedená diskreditačná kampaň zo strany niektorých médií je voči mne vedená od roku 2018, po tom ako som oznámil svoju kandidatúru na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky a následne pokračuje po tom, ako som oznámil svoju kandidatúru na funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu.
V nadväznosti na vyššie uvedené som toho názoru, že medializované skutočnosti predstavujú z môjho pohľadu súbor názorov, ničím nepodložených predpokladov a domnienok bez existencie skutočných a konkrétnych skutočností svedčiacich o tom, že ako sudca nie som schopný spravodlivo a nestranne rozhodovať.
S úctou.
V Banskej Bystrici, dňa 10. augusta 2020
JUDr. Michal Truban
Vyjadrenie JUDr. Natálie Trubanovej možno nájsť tu:
Diskusia
Najčítanejšie články
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.