Porušenie prezumpcie neviny, uvedenie vylúčeného spoluobvineného v rozsudku o vine - Iosif proti Cypru

Porušenie prezumpcie neviny, uvedenie vylúčeného spoluobvineného v rozsudku o vine – Iosif proti Cypru

Tento príspevok prináša ďalšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa zaoberalo porušením prezumpcie neviny v situáciách, ak je v rozsudku o vine uvedený vylúčený spoluobvinený, ktorý nebol právoplatne odsúdený, a to spôsobom, ktorý ho fakticky označuje za vinného.

V tomto smere ESĽP v rozhodnutí vo veci Iosif proti Cypru zo dňa 25.09.2025 ďalej rozvíja svoju rozhodovaciu činnosť, ktorá bola vymedzená najmä v rozhodnutiach vo veci Mucha proti SR a Bouša proti ČR. Týmto rozhodnutiam bola venovaná bližšia pozornosť tu:

https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1034-rozsudok-eslp-vo-veci-mucha-v-slovenska-republika-zo-dna-25-11-2021

https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1604-rozhodnutie-eslp-vo-veci-bousa-proti-cr-formovanie-vynimky-z-rozhodnutia-mucha-proti-sr

Sumarizujúc judikatúru ESĽP treba uviesť, že ak je spomenutý vylúčený spoluobvinený v rozsudku o vine iného (pôvodne) spoluobvineného, neznamená to automaticky porušenie prezumpcie neviny. Rozhoduje forma a kontext, v akom je vylúčený spoluobvinený v rozsudku spomenutý.

O porušenie prezumpcie neviny by v takýchto prípadoch išlo najmä vtedy, ak by rozsudok

- výslovne konštatoval vinu vylúčenej osoby, vytváral dojem, že o vine tejto osoby už bolo rozhodnuté,

- neobsahoval žiadne jazykové zjemnenie (napríklad „mal sa dopustiť podľa obžaloby“, „je podozrivý“),

- nie je logicky vysvetliteľné, prečo bolo nutné súdiť spoluobvinené osoby oddelene.

O porušenie prezumpcie neviny by na strane druhej nešlo v prípadoch a súd môže vylúčeného spoluobvineného v rozsudku spomenúť, pokiaľ

- je to nevyhnutné pre opis skutku,

- používa neutrálne a opatrné formulácie, napríklad „podľa obžaloby mal konať spolu s…“, „skutok bol podľa zistení prokurátora spáchaný viacerými osobami“

- je výslovne zdôraznené, že o vine tejto osoby nebolo rozhodnuté a konanie voči nej prebieha samostatne.

Rozhodujúce teda nie je to, že je vylúčená osoba spomenutá v rozsudku o vine iného pôvodne spoluobvineného, ale ako je spomenutá. Relevantné kritériá prehľadne uvádza ESĽP práve v rozsudku vo veci Iosef proti Cypru.

Európsky súd pre ľudské práva vo veci IOSIF proti Cypru zo dňa 25.09.2025, (sťažnosť č. 11500/23) zhrnul podstatné skutočnosti, ktoré môžu viesť k porušeniu prezumpcie neviny a musia byť preto vzaté do úvahy) a to nasledovne:

Súd opätovne zdôrazňuje, že ak je neprítomný obžalovaný spomenutý v rozsudku proti svojim spoluobžalovaným, tieto zmienky môžu mať negatívny vplyv na jeho vlastný proces a porušovať článok 6 § 2 (pozri Karaman proti Nemecku, č. 17103/10, §§ 43–44, 27. február 2014).

60. Záver súdu v tejto veci bude závisieť od nasledujúcich faktorov:

(a) prečo bolo potrebné súdiť spoluobžalovaných oddelene (pozri Bauras proti Litve, č. 56795/13, § 54, 31. október 2017);

(b) či bolo možné súdiť všetkých spoločne (pozri Karaman, citované vyššie, § 64);

(c) či rozsudok spomínal neprítomného obžalovaného čo najmenej (ibid., § 64);

(d) konkrétne použité formulácie (tamže, § 65; pozri tiež Mucha proti Slovensku, č. 63703/19, § 66, 25. november 2021; Negulyayev proti Rusku, č. 49330/16, § 7, 8. marec 2022; a Krátký proti Slovensku, č. 35025/20, § 17, 15. február 2024);

(e) ako podrobne bola odhalená úloha neprítomného obžalovaného v prerokovávanej veci (pozri Mucha, citované vyššie, § 60);

(f) ako jasne rozsudok uvádzal, že nerozhoduje o vine neprítomného obžalovaného (pozri Karaman, citovaný vyššie, § 67, a Beltsios proti Grécku, č. 57333/14, § 19, 28. november 2023);

(g) ako jasne orgány uviedli, že odkazy nebudú predurčovať vinu neprítomného obžalovaného (pozri Karaman, citované vyššie, § 70);

(h) ako veľká časť totožnosti neprítomného obžalovaného bola zverejnená, vrátane toho, či išlo o celé meno, prezývku alebo iniciály (pozri Vulakh a iní proti Rusku, č. 33468/03, § 36, 10. január 2012; Karaman, citovaný vyššie, § 69; a Mucha, citovaný vyššie, § 62);

(i) či bol rozsudok verejne prečítaný (pozri Krátký, citované vyššie, § 18);

(j) ako na rozsudok reagovali médiá (pozri Karaman, citované vyššie, § 68);

(k) aký právny účinok mal rozsudok na proces s neprítomným obžalovaným (pozri Bauras, citované vyššie, § 55, a Navalnyy a Ofitserov proti Rusku, č. 46632/13 a 28671/14, §§ 105, 107, 23. február 2016);

(l) či sa súdy snažili zmierniť akékoľvek výsledné predsudky (pozri Krátký, citované vyššie, § 21); a

(m) či vyššie súdy napravili túto ujmu (pozri Mucha, citované vyššie, § 67).

61. Medzi týmito faktormi má najväčšiu váhu konkrétne použité znenie (pozri Mucha, citované vyššie, § 66, a Negulyayev, citované vyššie, § 8).

65. Najdôležitejšie je, že konkrétne použité formulácie, ktoré samotný súd prvého stupňa opísal ako „veľmi konkrétne odkazy na priamu a jasnú účasť navrhovateľa na trestných činoch spáchaných [útočníkmi]“ (pozri bod24 vyššie), spolu s veľkým počtom týchto odkazov (pozri bod13 vyššie), vedú súd k záveru, že právo navrhovateľa na prezumpciu neviny bolo porušené (pozri bod60 (d) a (c) vyššie)..

66. Dôsledkom toho došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 dohovoru.

Kompletné znenie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci IOSIF proti Cypru zo dňa 25.09.2025, (Sťažnosť č. 11500/23)

Vo veci Iosif proti Cypru

Európsky súd pre ľudské práva (piata sekcia), zasadajúci ako výbor v zložení:

Gilberto Felici, predseda,
Georgios A. Serghides,
Diana Sârcu, sudcovia,
a Martina Keller, zástupkyňa tajomníka sekcie,

so zreteľom na:

sťažnosť (č. 11500/23) proti Cyperskej republike podanú na súde podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („dohovor“) cyperským štátnym príslušníkom, pánom Iosifom Iosifom („sťažovateľ“), dňa 9. marca 2023;

rozhodnutie o doručení oznámenia o sťažnosti cyperskej vláde („vláda“);

pripomienky strán;

po uzavretom rokovaní dňa 4. septembra 2025

vydáva nasledujúci rozsudok, ktorý bol prijatý v ten istý deň:

ÚVOD

1. Prípad sa týka najmä predpojatoých výrokov uvedených v rozsudku týkajúcom sa spoluobžalovaného navrhovateľa a vyvoláva otázky podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru.

SKUTOČNOSTI

2. Žalobca sa narodil v roku 1978 a žije v Nikózii. Zastupovali ho pán C. Paraskeva a pán Y. Polychronis, advokáti pôsobiaci v Nikózii, resp. Larnake.

3. Vládu zastupoval jej zástupca, pán G. Savvides, generálny prokurátor Cyperskej republiky.

4. Skutočnosti prípadu možno zhrnúť takto.

I. STÍHANIE ŽALOBCU ZA RIADENIE POKUSU O VRAŽDU A ODKAZY NA NEHO V ROZSUDKU PROTI ÚTOČNÍKOM

5. Dňa 26. novembra 2018 dve osoby na skútri otvorili paľbu na auto, ktoré viedol podnikateľ v uliciach Nikózie. Guľky zasiahli zadnú časť auta, ale vodič nebol zranený.

6. Polícia mala podozrenie, že streľba bola pokusom o vraždu, ktorý riadil žiadateľ a vykonali ho dvaja ďalší ľudia.

7. V neurčený deň žiadateľ, grécky Cyperčan s bydliskom na slobodných územiach krajiny, prekročil hranice do okupovaných území.

8. V decembri 2018 nariadil okresný súd v Nikózii jeho zatknutie.

9. Dňa 9. januára 2019 tureckocyperské orgány zatkli žiadateľa pre podozrenie z nezákonného držania strelných zbraní a streliva.

10. Dňa 24. septembra 2019 bolo na súde v Nikózii začaté trestné stíhanie proti podozrivým útočníkom.

11. Dňa 12. marca 2021 tureckocyperské orgány odovzdali žiadateľa štátnym orgánom.

12. 1. júna 2021 bolo na súde v Nikózii začaté trestné stíhanie proti navrhovateľovi.

13. Dňa 3. septembra 2021 súd uznal podozrivých útočníkov vinnými z pokusu o vraždu a iných trestných činov. V 200-stranovom rozsudku bol navrhovateľ spomenutý pod menom alebo prezývkou približne 100-krát.

II. NEÚSPEŠNÁ ŽALOBY ŽALOBCU PROTI ODSÚDENIU ÚTOČNÍKOV

14. Žalobca vyjadril obavy z početných odkazov na svoju osobu v rozsudku a podal na Najvyšší súd žiadosť o vydanie príkazu certiorari na preskúmanie odsúdenia útočníkov (αρ. 194/21).

15. Z procesného hľadiska tvrdil, že certiorari je jediným opravným prostriedkom, ktorý má k dispozícii.

16. Z vecného hľadiska navrhovateľ argumentoval, že odkazy na neho v rozsudku predstavujú jasné vyhlásenie o jeho vine, čím je zaručené, že jeho vlastný proces bude nespravodlivý. Tvrdil, že sudcovia, ktorí ho budú súdiť, si už vytvorili názor, že je vinný, čím ho nútia dokazovať svoju nevinu.

17. Dňa 14. októbra 2021 jednomiestny nižší senát Najvyššieho súdu zamietol žiadosť, hlavne preto, že sa týkala odsúdenia iných osôb.

18. Dňa 17. januára 2022 päťčlenný vyšší senát Najvyššieho súdu potvrdil toto rozhodnutie (αρ. 289/2021).

III. NEÚSPEŠNÁ ŽIADOSŤ ŽALOBCU O UKONČENIE TRESTNÉHO KONANIA PROTI NEMU

19. Žalobca bol postavený pred súd v Nikózii, ktorý mal iné zloženie ako súd, ktorý súdil útočníkov.

20. Dňa 11. februára 2022 požiadal súd o zastavenie trestného konania proti nemu s tvrdením, že ide o zneužitie procesu (αρ. 10571/21).

21. Z procesného hľadiska tvrdil, že táto žiadosť bola jediným opravným prostriedkom, ktorý mal k dispozícii.

22. Z vecného hľadiska navrhovateľ argumentoval, že ak by bol postavený pred súd, mal by pocit, že sudcovia si už vytvorili názor, že je vinný. Argumentoval tiež, že na rozdiel od správ v médiách, rozhodnutie súdu zloženého z rovnocenných osôb určite ovplyvní sudcov.

23. Dňa 1. júna 2022 trojčlenný senát súdu prvého stupňa zamietol žiadosť navrhovateľa prostredníctvom predbežného rozhodnutia.

24. Súd súhlasil so žiadateľom, že rozsudok v prípade útočníkov sa o ňom podrobne zmieňoval. Súd opísal tieto odkazy ako „veľmi konkrétne odkazy na priamu a jasnú účasť žiadateľa na trestných činoch spáchaných [útočníkmi]“.

25. Podľa názoru súdu však takéto odkazy boli nevyhnutné. Bolo potrebné súdiť útočníkov oddelene od žiadateľa, pretože ten ušiel na okupované územia a nebolo možné ho včas zadržať. Medzitým súdne konanie proti útočníkom trvalo osemnásť mesiacov a vypovedalo štyridsaťdva zo štyridsaťštyroch svedkov. Prerušenie tohto konania s cieľom zlúčiť ho s konaním proti navrhovateľovi by znamenalo plytvanie časom súdu a verejnými prostriedkami a zvýšilo by počet nevybavených prípadov súdu. Rozsudok musel tiež odzrkadľovať obžalobu, v ktorej bol navrhovateľ spomenutý.

26Súd ďalej konštatoval, že odkazy na navrhovateľa boli uvedené výlučne v súvislosti s určovaním viny útočníkov; inak by meno navrhovateľa bolo uvedené pri každej príležitosti, vrátane odôvodnenia rozsudku. Súd zdôraznil, že rozsudok formálne neuznal navrhovateľa za vinného.

27Súd poukázal na to, že nebol viazaný rozsudkom ani vedome alebo podvedome ovplyvnený žiadnym iným orgánom. Ubezpečil navrhovateľa, že členovia súdu, ktorí ho súdia, budú nestranní a neutrálni a začnú s čistým štítom.

IV. ĎALŠÍ VÝVOJ

28. Dňa 10. novembra 2022 Najvyšší súd potvrdil rozsudok vo veci útočníkov (αρ. 148/2021 και 155/2021). V 120-stranovom rozsudku bolo meno navrhovateľa uvedené tridsaťsedemkrát.

29. Dňa 9. marca 2023 podal sťažovateľ svoju sťažnosť na súd.

30. V septembri 2023 prokuratúra stiahla obvinenia z vraždy proti nemu.

31. Dňa 22. septembra 2023 súd oznámil žiadosť vláde.

32. Dňa 29. februára 2024 člen úradu vládneho zástupcu napísal jednému zo zástupcov navrhovateľa pred súdom, či navrhovateľ má v úmysle pokračovať vo svojej žiadosti pred súdom vzhľadom na stiahnutie obvinenia z vraždy proti nemu. Zástupca navrhovateľa dostal list a sľúbil, že v primeranom čase odpovie.

33. Zástupca zmeškal lehotu na predloženie svojich pripomienok k prípustnosti a veci samej súdu. Dňa 1. mája 2024 napísal súdu list, v ktorom sa ospravedlnil a vysvetlil, že táto nešťastná situácia bola okrem iného výsledkom „rokovaní jeho klienta s úradom [vládneho zástupcu] o možnom mimosúdnom vyrovnaní“.

PRÁVO

I. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 6 § 2 DOHOVORU

34. S odvolaním sa na článok 6 ods. 2 Dohovoru navrhovateľ tvrdil, že tým, že sa na neho odvolával v rozsudku vynesenom proti iným osobám, ho súd prvého stupňa odsúdil bez súdneho konania, a tým vylúčil akúkoľvek možnosť, aby mal spravodlivý proces. Článok 6 ods. 2 znie takto:

„Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, pokiaľ nie je podľa zákona preukázaná jeho vina.“

A. Prijateľnosť

1. Námietky strán

(a) Vláda

35. Vláda tvrdila, že sťažnosť je neprípustná, pretože ide o zneužitie práva na podanie sťažnosti, je oneskorená, je v rozpore s ustanoveniami Dohovoru a je zjavne neopodstatnená, a pretože sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne opravné prostriedky a už nie je obeťou údajného porušenia.

(i) Zneužitie práva na individuálnu žiadosť

36. Vláda argumentovala, že sťažovateľ sa pokúsil zavádzať Súd tým, že zatajil stiahnutie obvinení z vraždy proti nemu (pozri bod30 vyššie). To bol kľúčový vývoj, keďže súdne konanie vo veci týchto obvinení bolo jadrom jeho sťažnosti.

37. Vláda naznačila, že zneužívanie postavenia voči súdu zo strany navrhovateľa preukázala aj nečestnosť jeho zástupcu. Zástupca nepravdivo informoval súd, že s vládou rokoval o mimosúdnom vyrovnaní (pozri bod33 vyššie).

(ii) Neslučiteľnosť ratione materiae

38. Vláda argumentovala, že po stiahnutí obvinení z vraždy proti sťažovateľovi už nebol osobou „obvinenou z trestného činu“ a ako taký sa na neho už nevzťahoval článok 6 § 2, a sťažnosť podľa tohto článku sa tak stala nezlučiteľnou ratione materiae s ustanoveniami dohovoru.

(iii) Postavenie obete

39. Vláda tiež argumentovala, že sťažovateľ sa už nemôže domáhať toho, že je obeťou údajného porušenia. Po stiahnutí obvinenia z vraždy by sa nekonalo žiadne súdne konanie, a preto by nebolo nič, čo by mohlo byť spornými odkazmi považované za nespravodlivé.

(iv) Vyčerpanie vnútroštátnych opravných prostriedkov

40. Vláda tvrdila, že na vyčerpanie všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov, ako to vyžaduje článok 35 § 1 dohovoru, mal sťažovateľ podať žalobu proti štátu na civilnom súde za porušenie svojich ľudských práv (Takis Yiallouros proti Evgeniosovi Nicolaouovi ([2001] 1 C.L.R. 558)).

41. Išlo o rozsudok Najvyššieho súdu v občianskoprávnej veci, ktorá sa týkala porušenia práva na súkromný život a korešpondenciu. Najvyšší súd v plnom zložení rozhodol, že údajné porušenia ľudských práv sú žalovateľné, čo znamená, že okresné súdy môžu rozhodovať o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia ľudských práv v rámci občianskoprávneho konania a že obete uvedených porušení majú nárok na náhradu škody a iné primerané opravné prostriedky, ktoré je oprávnený udeliť súd vykonávajúci občianskoprávnu jurisdikciu. Náhrada škody v takýchto prípadoch zahŕňala majetkovú a nemajetkovú ujmu, pričom tá druhá zahŕňala aj náhradu za utrpenie. Význam uvedeného rozsudku bol zrejmý. V podstate sa konštatovalo, že porušenia ľudských práv podľa dohovoru sú občianskoprávnymi deliktmi, a preto sú žalovateľné, a že právo podať občianskoprávnu žalobu za uvedené porušenia nebolo ovplyvnené možnosťou podať občianskoprávnu žalobu na základe iných vnútroštátnych právnych predpisov (napríklad zákona o občianskoprávnych deliktoch (kapitola 148)). Uvedený rozsudok bol považovaný za záväzný precedens pre nižšie súdy a Najvyšší súd, pričom právomoc okresných súdov na Cypre rozhodovať o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia ľudských práv podľa dohovoru už nebola sporná.

(v) Štyri mesiace

42Vláda ďalej argumentovala, že sťažovateľ premeškal lehotu na podanie sťažnosti stanovenú v článku 35 ods. 1 Dohovoru. Podľa jej názoru mal podať sťažnosť na súd do štyroch mesiacov od predbežného rozhodnutia súdu v Nikózii z 1. júna 2022, ktoré považovala za „konečné rozhodnutie“ podľa článku 35 ods. 1. Tvrdila, že sťažovateľ sa mýlil, keď sa domnieval, že „konečným rozhodnutím“ bol rozsudok Najvyššieho súdu z 10. novembra 2022 vo veci útočníkov. Táto chyba bola podľa vlády neospravedlniteľná, vzhľadom na jasné vyhlásenie súdu prvého stupňa, že jeho záver o prezumpcii neviny nemôže byť ovplyvnený rozsudkom Najvyššieho súdu.

(vi) Neopodstatnená povaha sťažnosti

43. Nakoniec vláda argumentovala, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

44. Súhlasili so zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa vo svojom predbežnom rozhodnutí (pozri body24 –27 vyššie), a tvrdili, že v rozsudku proti útočníkom nevideli žiadne vyhlásenie o vine sťažovateľa.

(b) Sťažovateľ

45. Sťažovateľ svoju sťažnosť udržal.

(i) Postavenie obete

46. Sťažovateľ tvrdil, že údajné porušenie práv ho ovplyvňovalo minimálne do momentu stiahnutia obvinenia z vraždy.

(ii) Neopodstatnenosť sťažnosti

47. Žalobca obvinil súd prvého stupňa a vládu z nesprávneho pochopenia prístupu súdu k tejto veci. Hoci rozsudok súdu prvého stupňa ho výslovne neoznačil za „vinného“, spomenul ho 100-krát. Rozsudok Najvyššieho súdu ho spomínal tridsaťsedemkrát. Samotný počet týchto zmienok znemožňoval analyzovať každú z nich jednotlivo. Spolu vytvárali celkový dojem, že je vinný, čím bola narušená spravodlivosť jeho procesu. Bez toho, aby ho tak rozsiahlo zapojili do sprisahania na vraždu, by prokuratúra nebola schopná dosiahnuť odsúdenie útočníkov.

48Aby bolo zaručené právo navrhovateľa na prezumpciu neviny, mal súd prvého stupňa súdiť troch podozrivých spoločne. Namiesto toho bolo jeho právo obetované v záujme želania generálneho prokurátora rýchlo uzavrieť prípady. Hoci súdny proces s útočníkmi bol v čase zatknutia navrhovateľa už v pokročilom štádiu, bolo „podstatne nesprávne“ pokračovať v ich súdení oddelene.

2. Posúdenie súdu

(a) Zneužitie práva na individuálne podanie sťažnosti

49. Súd nezistil žiadnu zlomyseľnosť a teda ani žiadne zneužitie práva na podanie sťažnosti v konaní sťažovateľa.

50Obvinenia z vraždy proti nemu boli stiahnuté krátko predtým, ako súd oznámil sťažnosť vláde (pozri odsek30 vyššie), čím sťažovateľovi zostalo málo času na to, aby súd informoval o tomto vývoji. V každom prípade, ako bude vysvetlené nižšie, tento vývoj nebol pre preskúmanie sťažnosti rozhodujúci.

51. Odkaz zástupcu sťažovateľa na údajné rokovania o mimosúdnom vyrovnaní, ktoré vláda poprela, nebránil súdu v plnení jeho povinností. Zástupca sťažovateľa neporušil dôvernosť rokovaní o mimosúdnom vyrovnaní (pozri naopak Hadrabová a iní proti Českej republike (rozhodnutie), č. 42165/02 a 466/03, 25. september 2007).

(b) Neslučiteľnosť ratione materiae

52Súd sa domnieva, že má právomoc vo veci samej, pretože keď sa súd prvého stupňa odvolával na navrhovateľa v rozsudku proti útočníkom, bol stále „obvinený“ z vraždy.

(c) Postavenie obete

53. Hoci je v tejto fáze nepravdepodobné, že by bol sťažovateľ súdený za vraždu, Súdny dvor konštatuje, že naďalej trpí údajným porušením prezumpcie neviny. V skutočnosti aj v prípade oslobodenia môže byť obvinený naďalej považovaný za obeť porušenia prezumpcie neviny podľa článku 6 ods. 2 (pozri Ayetullah Ay proti Turecku, č. 29084/07 a 1191/08, § 112, 27. október 2020).

(d) Vyčerpanie vnútroštátnych opravných prostriedkov

54. Súd opätovne zdôrazňuje, že je na navrhovateľovi, aby si vybral jeden z možných vnútroštátnych opravných prostriedkov (pozri O’Keeffe proti Írsku xml-ph-0001@deepl.inter

55. Súd konštatuje, že žiadosť sťažovateľa o zastavenie trestného stíhania proti nemu, v ktorej vyjadril svoje obavy týkajúce sa predpojatých názorov na jeho vinu, bola preskúmaná súdom, ktorý bol príslušný na prejednanie podstaty veci (pozri odseky20 –27 vyššie). Tým je splnená požiadavka vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov.

(e) Štyri mesiace

56. Súd konštatuje, že sťažovateľ podal svoju sťažnosť menej ako štyri mesiace po 10. novembri 2022, keď Najvyšší súd potvrdil rozsudok vo veci útočníkov, čím potvrdil napadnutý prístup, ktorý údajne porušil jeho práva. Konanie, ktoré viedlo k rozsudku z 10. novembra 2022, mohlo viesť k odstráneniu zdroja údajného porušenia a nebolo neprimerané, aby sťažovateľ čakal na jeho výsledok.

(f) Neopodstatnená povaha sťažnosti

57. Súd na základe podaní strán konštatuje, že sťažnosť vyvoláva závažné otázky týkajúce sa skutkového stavu a práva podľa Dohovoru, ktorých posúdenie si vyžaduje preskúmanie vecnej stránky veci. Súd preto konštatuje, že táto sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru. Neboli zistené žiadne ďalšie dôvody na vyhlásenie jej neprípustnosti.

B. Vecná stránka

58. Argumenty strán týkajúce sa podstaty sťažnosti sú zhrnuté v odsekoch44 a47 –48 vyššie.

59. Súd opätovne zdôrazňuje, že ak je neprítomný obžalovaný spomenutý v rozsudku proti svojim spoluobžalovaným, tieto zmienky môžu mať negatívny vplyv na jeho vlastný proces a porušovať článok 6 § 2 (pozri Karaman proti Nemecku, č. 17103/10, §§ 43–44, 27. február 2014).

60. Záver súdu v tejto veci bude závisieť od nasledujúcich faktorov:

(n) prečo bolo potrebné súdiť spoluobžalovaných oddelene (pozri Bauras proti Litve, č. 56795/13, § 54, 31. október 2017);

(o) či bolo možné súdiť všetkých spoločne (pozri Karaman, citované vyššie, § 64);

(p) či rozsudok spomínal neprítomného obžalovaného čo najmenej (ibid., § 64);

(q) konkrétne použité formulácie (tamže, § 65; pozri tiež Mucha proti Slovensku, č. 63703/19, § 66, 25. november 2021; Negulyayev proti Rusku, č. 49330/16, § 7, 8. marec 2022; a Krátký proti Slovensku, č. 35025/20, § 17, 15. február 2024);

(r) ako podrobne bola odhalená úloha neprítomného obžalovaného v prerokovávanej veci (pozri Mucha, citované vyššie, § 60);

(s) ako jasne rozsudok uvádzal, že nerozhoduje o vine neprítomného obžalovaného (pozri Karaman, citovaný vyššie, § 67, a Beltsios proti Grécku, č. 57333/14, § 19, 28. november 2023);

(t) ako jasne orgány uviedli, že odkazy nebudú predurčovať vinu neprítomného obžalovaného (pozri Karaman, citované vyššie, § 70);

(u) ako veľká časť totožnosti neprítomného obžalovaného bola zverejnená, vrátane toho, či išlo o celé meno, prezývku alebo iniciály (pozri Vulakh a iní proti Rusku, č. 33468/03, § 36, 10. január 2012; Karaman, citovaný vyššie, § 69; a Mucha, citovaný vyššie, § 62);

(v) či bol rozsudok verejne prečítaný (pozri Krátký, citované vyššie, § 18);

(w) ako na rozsudok reagovali médiá (pozri Karaman, citované vyššie, § 68);

(x) aký právny účinok mal rozsudok na proces s neprítomným obžalovaným (pozri Bauras, citované vyššie, § 55, a Navalnyy a Ofitserov proti Rusku, č. 46632/13 a 28671/14, §§ 105, 107, 23. február 2016);

(y) či sa súdy snažili zmierniť akékoľvek výsledné predsudky (pozri Krátký, citované vyššie, § 21); a

(z) či vyššie súdy napravili túto ujmu (pozri Mucha, citované vyššie, § 67).

61. Medzi týmito faktormi má najväčšiu váhu konkrétne použité znenie (pozri Mucha, citované vyššie, § 66, a Negulyayev, citované vyššie, § 8).

62. V danom prípade súd súhlasí s trestným súdom (pozri bod25 vyššie), že rozhodnutie začať konanie proti spoluobžalovaným pred zatknutím sťažovateľa bolo primerané, keďže sa nachádzal na území mimo kontroly vlády a nebolo isté, či bude možné ho vydať.

63. Súd tiež uznáva, že rozsudok formálne neuznal sťažovateľa za vinného, že trestný súd ním nebol viazaný a že sa trestný súd zaviazal sťažovateľa súdiť znovu (pozri body26 a27 vyššie).

64. Po doručení obžaloby proti spoluobžalovaným, ktorá obsahovala viacero odkazov na sťažovateľa menom, však trestný súd mohol zabrániť vzniku problému tým, že by nariadil prokuratúre zmeniť a doplniť obžalobu s cieľom chrániť práva sťažovateľa. Tým by sa zabezpečilo splnenie požiadavky minimalizovať uvádzanie mena neprítomného obžalovaného (pozri bod60 (c) vyššie).

65. Najdôležitejšie je, že konkrétne použité formulácie, ktoré samotný súd prvého stupňa opísal ako „veľmi konkrétne odkazy na priamu a jasnú účasť navrhovateľa na trestných činoch spáchaných [útočníkmi]“ (pozri bod24 vyššie), spolu s veľkým počtom týchto odkazov (pozri bod13 vyššie), vedú súd k záveru, že právo navrhovateľa na prezumpciu neviny bolo porušené (pozri bod60 (d) a (c) vyššie)..

66. Dôsledkom toho došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 dohovoru.

II. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 13 DOHOVORU

67. S odvolaním sa na článok 13 Dohovoru v spojení s článkom 6 ods. 2 sťažovateľ namietal, že nemal k dispozícii žiadny účinný opravný prostriedok proti predbežnému posúdeniu jeho viny, keďže jeho žiadosti o vydanie príkazu certiorari a o zastavenie trestného konania proti nemu boli zamietnuté a proti tomuto zamietnutiu nebolo možné podať odvolanie. Článok 13 znie takto:

„Každý, koho práva a slobody stanovené v [tejto] dohovore sú porušené, má právo na účinnú nápravu pred vnútroštátnym orgánom, a to aj v prípade, že porušenie bolo spáchané osobami konajúcimi v úradnej funkcii.“

Prijateľnosť

1. Námietky strán

(a) Vláda

68. Vláda tvrdila, že táto sťažnosť by mala byť vyhlásená za neprípustnú, pretože po stiahnutí obvinenia z vraždy proti sťažovateľovi prestala byť sťažnosť „diskutabilná“ a pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinné vnútroštátne opravné prostriedky.

69. Prvým opravným prostriedkom, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, bola žiadosť o zastavenie trestného stíhania proti nemu z dôvodu zneužitia procesu (pozri odseky20 –27 vyššie). Tento opravný prostriedok bol účinný, pretože mohol konštatovať, že stíhanie bolo procesne chybné v dôsledku porušenia prezumpcie neviny (na rozdiel od napríklad Konstas proti Grécku, č. 53466/07, §§ 55–57, 24. mája 2011). Výsledok opravného prostriedku mohol žiadateľa sklamať, ale to neznamenalo, že bol neúčinný.

70Druhým opravným prostriedkom, ktorý mal žiadateľ k dispozícii, bola občianskoprávna žaloba v súlade s judikatúrou vo veci Takis Yiallouros.

(b) Žalobca

71. Žalobca trval na svojej sťažnosti.

72. Nesúhlasil s tým, že predbežné rozhodnutie jediného sudcu je neodvolateľné. Spochybnil, či by občianskoprávna žaloba bola v jeho prípade účinná, keďže náhrada škody mohla byť priznaná len v prípade uznaného porušenia ľudských práv a občianskoprávny súd pravdepodobne nerozhodol, že bola porušená prezumpcia neviny, keď trestný súd konštatoval, že tomu tak nebolo.

2. Posúdenie súdu

73. Súd súhlasí s vládou, že sklamanie sťažovateľa z výsledku príslušných opravných prostriedkov nie je znakom ich neúčinnosti (pozri s ďalšími odkazmi Vassiliou a iní proti Cypru, č. 58699/15, § 111, 31/08/2021).

74. Pokiaľ ide o druhú časť sťažnosti sťažovateľa, súd opakuje, že článok 13 ako taký nezaručuje právo na odvolanie (pozri napríklad Kübli proti Švajčiarsku (rozhodnutie), č. 17495/90, 2. december 1992).

75. Žiadosť sťažovateľa o zastavenie trestného stíhania proti nemu preskúmal trojčlenný (a nie jednočlenný, ako tvrdil sťažovateľ, pozri odsek23 vyššie) súd, ktorý bol oprávnený tejto žiadosti vyhovieť. Tento opravný prostriedok sám osebe postačoval na splnenie požiadaviek článku 13. Okrem toho mohol riešiť akékoľvek predsudky o jeho vine, ktoré mohli vzniknúť počas jeho procesu.

76. Keďže článok 13 vyžaduje len jeden účinný opravný prostriedok, nie je potrebné skúmať, či by bolo účinné občianske konanie podľa judikatúry Takis Yiallouros (Takis Yiallouros proti Evgeniosovi Nicolaouovi ([2001] 1 C.L.R. 558)).

77Súd konštatuje, že táto sťažnosť je zjavne neopodstatnená a musí byť zamietnutá v súlade s článkom 35 ods. 3 písm. a) a ods. 4 dohovoru.

III. UPLATNENIE ČLÁNKU 41 DOHOVORU

78. Článok 41 Dohovoru stanovuje:

„Ak súd zistí, že došlo k porušeniu Dohovoru alebo protokolov k nemu, a ak vnútroštátne právo príslušnej zmluvnej strany umožňuje iba čiastočnú nápravu, súd v prípade potreby poskytne poškodenej strane spravodlivé odškodnenie.“

A. Náhrada škody

79. Žalobca požadoval 5 000 eur (EUR) za nemajetkovú ujmu.

80. Vláda považovala túto požiadavku za neprimeranú.

81Súd priznáva žalobcovi nárok na odškodnenie vo výške 5 000 EUR, ku ktorému sa pripočíta prípadná daň.

B. Náklady a výdavky

82. Žalobca tiež požadoval 1 000 EUR na náhradu nákladov a výdavkov.

83. Vláda namietala proti tejto požiadavke, pretože nebola podložená dôkazmi.

84. Podľa judikatúry súdu má sťažovateľ nárok na náhradu nákladov a výdavkov len vtedy, ak preukáže, že tieto náklady a výdavky skutočne a nevyhnutne vznikli a že ich výška je primeraná. V danom prípade sťažovateľ nepredložil podrobné výkazy alebo faktúry, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (článok 60 ods. 2 rokovacieho poriadku súdu). Súd preto túto požiadavku zamieta.

Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD JEDNOMYSEĽNE

1. vyhlasuje sťažnosť podľa článku 6 § 2 týkajúcu sa prezumpcie neviny za prípustnú a zvyšok sťažnosti za neprípustný;

2. konštatuje, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru;

3. rozhodol

(a) že žalovaný štát je povinný zaplatiť navrhovateľovi do troch mesiacov sumu 5 000 EUR (päť tisíc eur) plus prípadnú daň, ktorá môže byť účtovaná, ako náhradu nemajetkovej ujmy;

(b) že od uplynutia uvedenej trojmesačnej lehoty až do vyrovnania sa z uvedenej sumy zaplatia jednoduché úroky vo výške rovnajúcej sa maržovej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania plus tri percentuálne body;

4. Zamieta zvyšnú časť žiadosti navrhovateľa o spravodlivé odškodnenie.

Vyhotovené v anglickom jazyku a oznámené písomne dňa 25. septembra 2025 v súlade s článkom 77 ods. 2 a 3 rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

 

Diskusia