Trestnoprávny formalizmus náš každodenný, no. 7

 

Tres­tnop­ráv­ny for­mal­izmus náš kaž­do­den­ný, no. 7

npor. JUDr. Mi­ros­lav Sr­ho­lec – vy­šet­ro­va­teľ PZ

Autor uve­de­ným člán­kom nad­vä­zu­je na zve­rej­ne­ný člá­nok:http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a665-tres­tnop­rav­ny-for­mal­izmus-nas-kaz­do­den­ny-no-6[1]a zá­ro­veň od­po­veď na kri­tic­ký člá­nok JUDr. Šam­ka: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a667-slu­zia-or­ga­ny-cin­ne-v-tres­tnom-ko­na­ni-iba-na-hro­ma­de­nie-spi­su-pre-sud .

Skôr ako autor pris­tú­pi k zhod­no­te­niu ako aj ná­le­ži­tej od­po­ve­di, vy­jad­ru­je JUDr. Šam­ko­vi úc­tu a tou­to ces­tou Ďaku­je za ve­de­nie po­le­mi­ky, kto­rá ako autor ve­rí, po­ve­die k zlep­še­niu úrov­ne poz­nat­kov auto­ra, prí­pad­ne zá­ujem­cov o da­nú prob­le­ma­ti­ku. Zá­me­rom auto­ra je do­vys­vet­le­nie a dopl­ne­nie svo­jich téz na pod­kla­de zve­rej­ne­nej kri­ti­ky, vý­hrad­ne v práv­nej ro­vi­ne a pri­me­ra­nej úrov­ni. Sta­no­vis­ko p. Šam­ka, autor vy­slo­ve­ne od­po­rú­ča na pre­čí­ta­nie, na­koľ­ko pres­ne po­pi­su­je li­mi­ty pred­lo­že­né­ho člán­ku. Poh­ľad sud­cu, te­da vhod­ne dopĺňa pô­vod­ný člá­nok, kto­rý prib­li­žo­val prob­le­ma­ti­ku z poh­ľa­du OČTK.

Autor sa vo svo­jom cyk­le „Tres­tnop­ráv­ny for­mal­izmus náš kaž­do­den­ný“ po­kú­ša o náčrt efek­tív­nej­šie­ho, no zá­ro­veň práv­ne kon­for­mné­ho vý­kla­du jed­not­li­vých in­šti­tú­tov tres­tné­ho prá­va za úče­lom pos­kyt­nu­tia po­le­mic­ké­ho ná­zo­ru k sú­čas­nej ap­li­kač­nej praxi for­mou kri­tic­ké­ho práv­ne­ho ná­zo­ru. V cyk­le sa autor ve­nu­je pre­važ­ne pre­pä­té­mu práv­ne­mu for­ma­liz­mu tjne­že­la­né­ho nás­led­ku „nes­trá­že­né­ho for­ma­liz­mu“ , kto­rý je v tres­tnom prá­ve ne­vyh­nut­ný.

V pre­doš­lom člán­ku autor prib­lí­žil prob­le­ma­ti­ku po­su­dzo­va­nia zá­kon­nos­ti do­ru­čo­va­ných dô­kaz­ných pros­tried­kov (te­da tých, kto­ré ne­vyt­vo­ril OČTK) do tres­tné­ho ko­na­nia a ich nás­led­né­ho po­su­dzo­va­nia a za­ra­de­nia do spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a to z poh­ľa­du OČTK.

Dok­tor Šam­ko pok­ra­čo­val v po­le­mi­ke s pou­ka­zom, že prob­le­ma­ti­ka sa dá po­su­dzo­vať je­di­ne zo šir­šej per­spek­tí­vy a to dô­ka­zov ako ta­kých, bez oh­ľa­du na to či sú do­ru­čo­va­né do tres­tné­ho ko­na­nia ale­bo vy­ko­ná­va­né vlas­tnou čin­nos­ťou OČTK. Pod­sta­tou pô­vod­né­ho člán­ku však bo­la po­mer­ne špe­ci­fic­ká sku­pi­na a to do­ru­čo­va­né dô­kaz­né pros­tried­ky (zá­kon­né, ne­zá­kon­né, spor­né), kto­ré ďa­lej roz­vá­dzal. Autor súh­la­sí s JUDr. Šam­kom, že úlo­hou OČTK nie je me­cha­nic­ké, či bez­du­ché hro­ma­de­nie dô­ka­zov a spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ako ta­ké­ho a že OČTK ne­má do spi­su zvia­zať všet­ko „čo ide oko­lo“ a čo mož­no ozna­čiť ako dô­kaz bez zá­uj­mu o to kto, ke­dy a akým spô­so­bom ten­to dô­kaz zís­kal. Tu je však pot­reb­né ur­či­té do­vys­vet­le­nie ar­gu­men­tu. Kva­lit­ná prá­ca zo stra­ny OČTK mu­sí spĺňať ur­či­té pa­ra­met­re a to jed­nak po práv­nej ako aj tech­nic­kej strán­ke. Tak, ako na via­ce­rých mies­tach dopĺňa dok­tor Šam­ko, nie je mož­né ak­cep­to­vať prí­pa­dy, ak OČTK vy­ko­ná kov­boj­skú ak­ciu v po­do­be do­mo­vej pre­hliad­ky bez prí­ka­zu a nás­led­ne dô­kaz­né pros­tried­ky (spo­mí­na­né sú dro­gy) pred­kla­dá sú­du. Na pro­ces­né pos­tu­py vy­ko­ná­va­né zo stra­ny OČTK je pot­reb­né mať vždy vy­so­ké ná­ro­ky! Čo však v ur­či­tých špe­ci­fic­kých prí­pa­doch uvá­dza­ných v pre­doš­lom člán­ku? Autor pou­žil prík­lad do­ru­če­nej nah­ráv­ky tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá bo­la vy­ko­na­ná taj­ne a nás­led­ne či­ta­te­ľa na­bá­dal na rie­še­nie prob­lé­mu. Sa­mot­ný prob­lém bol ale po­mer­ne „jed­no­duch­ší“, ľah­ko mož­no vy­vo­diť, že ak iš­lo o taj­nú nah­ráv­ku kto­rá bo­la vy­ko­na­ná bez ve­do­mia a súh­la­su pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu,jej po­sú­de­nie v mó­de –„nep­rí­pus­tné a ne­zá­kon­né“, mož­no len od­ob­riť. Čo v prí­pa­de do­ru­če­nej nah­ráv­ky, z kto­rej by ne­bo­lo vô­bec zjav­né, či bo­la ale­bo ne­bo­la vy­ho­to­ve­ná zá­kon­ným spô­so­bom? Prí­pad­ne, čo ak je spô­sob vy­ho­to­ve­nia ne­jed­noz­nač­ný a po­li­caj­to­vi sa na zá­kla­de je­ho po­sú­de­nia mô­že ja­viť jej ne­zá­kon­nosť ako „ľah­ko prav­de­po­dob­nej­šia“ prí­pad­ne „sil­no prav­de­po­dob­ná“ av­šak ne­dis­po­nu­je bliž­ší­mi in­for­má­cia­mi.

 Mal by ju po­li­cajt do tres­tné­ho spi­su za­hr­núť, ale­bo by ju mal jed­no­du­cho od­strá­niť (pod­ľa pred­sta­vi­vos­ti), aby súd ako ar­bi­ter ne­bol „ob­ťa­žo­va­ný“(v rôz­nej mie­re) spor­ný­mi dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi?

Ďal­ším roz­die­lom me­dzi súd­nym po­ní­ma­ním da­nej prob­le­ma­ti­ky a po­su­dzo­va­ní zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa je aj fakt, že sú­dy vní­ma­jú prob­le­ma­tic­ké si­tuácie, keď je vo ve­ci po­da­ná ob­ža­lo­ba, te­da keď sa im k po­su­dzo­va­niu dos­ta­ne spis. Vy­šet­ro­va­teľ nap­ro­ti to­mu mu­sí svo­ju kon­cep­ciu chá­pať zo šir­šie­ho poh­ľa­du a te­da aj v prí­pa­doch, ke­dy mu­sí zá­kon­ne od­ôvod­niť roz­hod­nu­tie nap­rík­lad o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, čias­toč­ne aj od­miet­nu­tie tres­tné­ho stí­ha­nia či za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia a ďal­šie, ke­dy spis ne­pu­tu­je na súd, kto­rý vo ve­ci roz­ho­du­je. Pri uve­de­ných for­mách roz­hod­nu­tia je pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľa se­kun­do­va­ný do­zo­ru­jú­cim pro­ku­rá­to­rom.

Spo­me­nu­tý prí­pad do­ru­če­nej vi­deo­nah­ráv­ky v kon­krét­nej ve­ci vy­šet­ro­va­teľ mu­sel rie­šiť. Iš­lo o prí­pad, kde k tres­tnej čin­nos­ti bo­li via­ce­ré ne­pria­me dô­ka­zy, pri­čom ten­to stav sa sna­žil sa­no­vať ozna­mo­va­teľ v po­do­be svoj­ské­ho agen­ta pro­vo­ka­té­ra. Vy­šet­ro­va­teľ v pos­tu­pe pod­ľa § 228 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku tj. pre­ru­še­nie tres­tné­ho ko­na­nia, pri­jal do­ru­če­ný dô­kaz do spi­su, pri­čom v prís­luš­nom od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia sa s nim mu­sel vy­spo­ria­dať as­poň la­ko­nic­kým kon­šta­to­va­ním:. „Poš­ko­de­ný do tres­tné­ho spi­su do­ru­čil audio nah­ráv­ku, kto­rá však nie je spô­so­bi­lá k po­sú­de­niu v tres­tnom ko­na­ní.“ Vy­šet­ro­va­teľ by te­da pos­tu­po­val správ­ne, ak by uve­de­ný pred­lo­že­ný dô­kaz ne­za­ra­dil do spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu? Čo v prí­pa­de, ak by vy­šet­ro­va­teľ uve­de­nú nah­ráv­ku zo spi­su od­strá­nil a ozna­mo­va­teľ by sa sťaž­nos­ťou do­má­hal sku­toč­nos­ti, že sa vy­šet­ro­va­teľ ne­vys­po­ria­dal s dô­kaz­nou si­tuáciou, či dos­lo­va „sto­pil“ dô­kaz­né pros­tried­ky zo spi­su? Akým spô­so­bom by ma­la byť nas­ta­ve­ná de­le­te-ova­cia čin­nosť zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa v sú­vis­los­ti s dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi?

Skús­me si pri­po­me­núť, že kon­šta­to­va­nie: to­to je zá­kon­ný / ne­zá­kon­ný dô­kaz resp. spor­ný dô­kaz je od­de­le­né čas­to po­mer­ne ne­jas­nou lí­niou, kto­rú je mož­ne ur­čiť je­di­ne poc­ti­vým prís­tu­pom, až pri riad­nej úva­he a to po sta­ros­tli­vom uvá­že­ní dos­tup­ných in­for­má­cií a ich za­ra­de­ní do sú­vi­su s ďal­ší­mi okol­nos­ťa­mi prí­pa­du (sa­moz­rej­me sú aj jed­noz­nač­nej­šie prí­pa­dy, napr. spo­me­nu­tá nah­ráv­ka). Kde in­de by ma­la byť prí­tom­ná tá­to úva­ha ako v od­ôvod­ne­ní prís­luš­né­ho roz­hod­nu­tia OČTK? Nad­väz­ne mož­no uviesť, že ak by sme ju za­ra­di­li do od­ôvod­ne­nia prís­luš­né­ho roz­hod­nu­tia, mô­že­me dô­kaz­ný pros­trie­dok od­strá­niť zo spi­su? Akým spô­so­bom bu­de mož­né ve­ri­fi­ko­vať správ­nosť a zá­kon­nosť tej­to úva­hy, ak uve­de­ný dô­kaz ne­bu­de k dis­po­zí­cií? Pán Šam­ko na via­ce­rých mies­tach uvá­dza, že „ak sú OČTK v tres­tnom ko­na­ní ná­zo­ru (zá­ve­ru), že doš­lo k po­ru­še­niu zá­ko­na“... tak mož­no uviesť, že ná­zor resp. zá­ver OČTK mu­sí byť op­re­tý o spi­so­vý ma­te­riál a mu­sí byť riad­ne od­ôvod­ne­ný a te­da zá­kon­ný na zá­kla­de pres­kú­ma­teľ­nos­ti.

Nie­čo z od­ôvod­ne­nia sú­dov: „Zá­kon­nos­ťou dô­ka­zu sa ro­zu­mie zis­te­nie, či bol ta­ký­to dô­kaz zís­ka­ný z pra­me­ňa kto­rý sta­no­vu­je ale­bo pri­púš­ťa zá­kon, či bol za­ob­sta­ra­ný a vy­ko­ná­va­ný prís­luš­ným or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo op­ráv­ne­nou stra­nou ko­na­nia, či sa tak sta­lo  v zod­po­ve­da­jú­com štá­diu toh­to ko­na­nia a ta­kým pos­tu­pom, kto­rý je v sú­la­de s práv­ny­mi pred­pis­mi. Ako dô­kaz mô­žu byť v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­té  poz­nat­ky zís­ka­né sí­ce pro­ces­ným do­ka­zo­va­ním, ak ale pri vy­hľa­dá­va­ní, za­ob­sta­rá­va­ní dô­ka­zu doš­lo k po­ru­še­niu práv­ne­ho pred­pi­su, kto­ré ma­lo po­va­hu pod­stat­nej va­dy ko­na­nia. Ta­kou va­dou by bo­lo pre­dov­šet­kým zís­ka­nie dô­ka­zov ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho do­nú­te­nia kto­ré Trest­ný po­ria­dok vý­slov­ne vy­lu­ču­je. Inak však Trest­ný po­ria­dok neob­sa­hu­je žiad­nu ka­te­go­ri­zá­ciu mož­ných vád dô­ka­zov, ani sa nez­mie­ňu­je o ich účin­ku. Pre­to prí­pad­nú ne­pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov pre ďal­šie pod­stat­né va­dy, kto­rý­mi sú za­ťa­že­né, je mož­né rie­šiť iba vý­kla­dom (aj vo vzťa­hu k ús­ta­ve a iným práv­nym pred­pi­sov) a to v kaž­dom kon­krét­nom prí­pa­de zvlášť. Vo vzťa­hu k vi­deo­nah­ráv­ke – ide jed­noz­nač­ne o dô­kaz v zmys­le ust. § 89 ods. 2 Tr. Por. Kto­rý bol zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom. Nah­ráv­ka ne­bo­la vy­ho­to­vo­va­ná or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­tím in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov, pri vy­hľa­dá­va­ní, resp. za­ob­sta­rá­va­ní dô­ka­zu, ale do sfé­ry pô­sob­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní bo­la pred­met­ná nah­ráv­ka vy­da­ná už vy­ho­to­ve­ná, a to v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku o vy­da­ní ve­ci – sved­ky­ňou XX. Z hľa­dis­ka tres­tno-pro­ces­né­ho po­su­dzo­va­nia zá­kon­nos­ti pred­met­né­ho dô­ka­zu, resp. zá­kon­nos­ti spô­so­bu zís­ka­nia pred­met­né­ho dô­ka­zu je pot­reb­né skú­mať zá­kon­nosť vy­da­nia pred­met­nej nah­ráv­ky sved­ky­ňou keď­že v tom­to prí­pa­de neš­lo o pro­ces­nú čin­nosť or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní pri vy­ho­to­vo­va­ní pred­met­né­ho dô­ka­zu. O pro­ces­nú čin­nosť or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku šlo až v štá­diu vy­da­nia pred­met­né­ho dô­ka­zu sved­ky­ňou. Keď­že vy­da­nie ve­ci tj. vi­deo­nah­ráv­ky bo­lo us­ku­toč­ne­né v sú­la­de so zá­ko­nom, a nej­de o dô­kaz kto­ré­ho pou­ži­tie  vý­slov­ne za­ka­zu­je Trest­ný po­ria­dok, súd pred­met­ný dô­kaz bez po­chýb  po­va­žu­je za dô­kaz zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom, pri­čom Trest­ný po­ria­dok ne­za­ka­zu­je pou­žiť ako dô­kaz zvu­ko­vý zá­znam, kto­rý si vy­ho­to­vi­la súk­rom­ná oso­ba, nap­rík­lad zo svoj­ho roz­ho­vo­ru s inou oso­bou...V zmys­le vy­ššie uve­de­né­ho žiad­ny druh dô­kaz­né­ho pros­tried­ku nie je mož­né a prio­ri vop­red vy­lú­čiť, ok­rem prí­pa­dov, pri kto­rých pria­mo z Tres­tné­ho po­riad­ku, ale­bo z iné­ho práv­ne­ho pred­pi­su vy­plý­va nep­rí­pus­tnosť ur­či­té­ho dô­ka­zu, resp. kde je mož­né od­vo­diť je­ho nep­rí­pus­tnosť za spl­ne­nia ur­či­tých okol­nos­tí...“[2]

Dok­tor Šam­ko správ­ne dô­vo­dí, že pro­ku­rá­tor je pá­nom tres­tné­ho ko­na­nia, on má ur­čo­vať kto­ré dô­ka­zy sú z poh­ľa­du súd­ne­ho ko­na­nia (nie však v prí­pa­de vi­ny a tres­tu o kto­rej roz­ho­du­je súd) prí­pus­tné a kto­ré ta­ké už nie sú[3]. Na dru­hej stra­ne, ale mož­no uviesť, že exis­tu­jú aj dô­ka­zy (rôz­nej po­va­hy v zá­vis­los­ti od prí­pa­du) kto­ré sú v men­šej ale­bo väč­šej mie­re spor­né. Bo­lo by správ­ne ak­cep­to­va­nie prí­pa­du, ak by pro­ku­rá­tor už pri naj­men­šej po­chyb­nos­ti (nie zjav­nej ne­zá­kon­nos­ti) vy­ra­dzo­val tie­to dô­kaz­né pros­tried­ky, ale­bo eš­te pred ním po­li­cajt?Akú po­do­bu by ma­lo tres­tné ko­na­nie napr. v prí­pa­doch spor­nej plat­nos­ti zmlúv či zme­niek?

Autor si do­vo­lí vý­kla­do­vú ka­zuis­ti­ku. Za­mes­tnan­ky­ňa (ro­di­ne spriaz­ne­ná so za­mes­tná­va­te­ľom) po­da­la tres­tné ozná­me­nie vo vec po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. V tres­tnom ko­na­ní bol preu­ká­za­ný za­čia­tok pra­cov­né­ho po­me­ru a dá­tum od­hlá­se­nia zo So­ciál­nej pois­ťov­ne (z hľa­dis­ka pra­cov­né­ho prá­va ne­re­le­vant­ný) a tiež ko­niec pra­cov­né­ho vzťa­hu zo stra­ny za­mes­tnan­ky­ne. Za­mes­tná­va­teľ (po­doz­ri­vý) tvr­dil, že k dá­tu­mu od­hlá­se­nia zo So­ciál­nej pois­ťov­ne dal za­mes­tnan­ky­ni riad­nu vý­po­veď (ne­dos­ta­toč­ne pod­lo­že­né tvr­de­nie), pri­čom v pre­doš­lom ob­do­bí mal uzat­vo­riť so za­mes­tnan­ky­ňou úp­ra­vu pra­cov­né­ho vzťa­hu, kto­rý sa tý­kal vý­šky mzdy a roz­sa­hu prá­ce, a te­da aj vý­šky ško­dy. Za­mes­tná­va­teľ do­ru­čil uve­de­nú lis­ti­nu, jed­na­lo sa o fo­to­kó­piu lis­ti­ny do­ho­dy, me­dzi za­mes­tnan­com a za­mes­tná­va­te­ľom. Pod­pis na tej­to fo­to­kó­pií za­mes­tnan­ky­ňa ozna­či­la za fa­loš­ný resp. fal­šo­va­ný. Uve­de­né tvr­de­nie, ale ne­bo­lo mož­né ve­ri­fi­ko­vať na zá­kla­de zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia.

Pos­tu­po­val by vy­šet­ro­va­teľ správ­ne, ak by spor­nú lis­ti­nu kto­rá zá­sad­ným spô­so­bom up­ra­vo­va­la vý­šku ško­dy a roz­sah pra­cov­né­ho ča­su, vy­ra­dil zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, le­bo ne­bo­la dos­ta­toč­ne ve­ri­fi­ko­va­ná? Vy­šet­ro­va­teľ v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia kon­šta­to­val, že uve­de­nú lis­ti­nu po­va­žu­je za spor­nú, rov­na­ko tak ako aj zá­kon­nosť roz­via­za­nia pra­cov­né­ho vzťa­hu zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa. Uve­de­nú spor­nosť ale mu­sel rie­šiť v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia a ako pod­klad pre svo­je roz­hod­nu­tie (vzne­se­nie ob­vi­ne­nia) po­va­žo­val naj­mä zá­ve­ry zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia z od­bo­ru úč­tov­níc­tvo, pod­ľa kto­ré­ho za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­lá­cal žiad­nu mzdu a to žiad­nym za­mes­tnan­com. V prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia bo­la do tres­tné­ho spi­su do­ru­če­ná ori­gi­nál­na lis­ti­na do­ho­dy o zme­ne vý­šky od­me­ny a roz­sa­hu prá­ce,nás­led­ným zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním  bo­la vy­vrá­te­ná auten­ti­ci­ta pod­pi­su za­mes­tnan­ky­ne.

Autor súh­la­sí s tvr­de­nia­mi dok­to­ra Šam­ka, kto­ré sa tý­ka­jú neexis­ten­cie us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku oh­ľad­ne se­lek­ti­vi­ty po­su­dzo­va­nia zá­kon­nos­ti dô­kaz­ných pros­tried­kov a rov­na­ko tak aj, „ab­so­lút­nej a re­la­tív­nej“ nep­lat­nos­ti dô­kaz­ných pros­tried­kov. Tiež mož­no súh­la­siť aj s tvr­de­ním, že po­su­dzo­va­nie ab­so­lút­nej ne­zá­kon­nos­ti zís­ka­né­ho dô­ka­zu je do­mé­nou OČTK. Je však pot­reb­né pou­ká­zať na kon­text a na sku­toč­nosť, že ak autor v pre­doš­lom texte spo­mí­nal prob­le­ma­ti­ku tzv. re­la­tív­nej a ab­so­lút­nej nep­lat­nos­ti dô­kaz­ných pros­tried­kov, tak uve­de­né roz­lí­še­nie bo­lo auto­rom „vy­tvo­re­né“ a vy­uži­té vý­hrad­ne k vý­kla­do­vým úče­lom. A to naj­mä z poh­ľa­du OČTK a roz­lí­še­nia prá­vo­mo­ci OČTK a sú­dov. Pri re­la­tív­nej ne/plat­nos­ti dô­kaz­ných pros­tried­kov vo vzťa­hu k vi­ne a ne­vi­ne autor dô­vo­dil, že v prí­pa­de, keď OČTK mu­sí vy­ko­nať zoh­ľad­ne­nie zá­kon­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, to­to po­sú­de­nie nie je pre súd práv­ne zá­väz­né. Zá­väz­nosť zá­ve­ru OČTK je len v sú­vis­los­ti s da­ným roz­hod­nu­tím v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré je mož­né skú­mať, nie je však „ab­so­lút­ne“ zá­väz­né v prí­pa­doch roz­ho­do­va­nia o vi­ne a tres­te. Prá­ve roz­diel v zá­väz­nos­ti mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať ako hlav­ný roz­diel pri pou­ži­tej teo­re­tic­kej po­môc­ke v po­do­be ab­so­lút­nej a re­la­tív­nej nep­lat­nos­ti dô­kaz­ných pros­tried­kov, kto­rú uvá­dzal autor. Autor úpl­ne súh­la­sí s ná­zo­rom dok­to­ra Šam­ka oh­ľad­ne po­vin­nos­ti za­bez­pe­čo­vať vý­hrad­ne zá­kon­né dô­kaz­né pros­tried­ky, je však pot­reb­né uviesť, kde sú kom­pe­ten­čné li­mi­ty tej­to sna­hy. Vy­šet­ro­va­teľ pod­ľa ná­zo­ru auto­ra ne­mô­že roz­hod­núť napr. o ne/plat­nos­ti pra­cov­né­ho vzťa­hu, o roz­sa­hu či prie­be­hu pra­cov­né­ho po­me­ru a pod. ho­ci mu tá­to po­vin­nosť vy­plý­va z po­vin­nos­ti sub­su­mo­vať sku­tok pod skut­ko­vú pod­sta­tu da­né­ho tres­tné­ho či­nu resp. roz­hod­nu­tia v rám­ci pred­bež­nej otáz­ky. Ak tak ro­bí, smie to ro­biť iba v rám­ci svo­jej kom­pe­ten­cie a v rám­ci po­trieb tres­tné­ho ko­na­nia. Ne­mož­no však uviesť, že ak vy­šet­ro­va­teľ dôj­de k zá­ve­ru, že ur­či­té lis­ti­ny, kto­ré ozna­čí za pra­vé (resp. re­le­van­tné) pred­sta­vu­jú „ab­so­lút­ne zá­kon­ný“ dô­kaz aj pre prís­luš­né­ho sud­cu,prí­pad­ne sud­cu v ci­vil­nom ko­na­ní.

Dok­tor Šam­ko v ďal­šej čas­ti hod­no­til ap­li­ká­ciu ju­di­ka­tú­ry zo stra­ny OČTK. Uvá­dzal prin­cíp „ar­gu­men­tač­nej zá­väz­nos­ti“ prí­pad­ne prin­cíp pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va. Cel­kom správ­ne uvá­dza, že je nep­ri­ja­teľ­né aby OČTK ig­no­ro­va­li zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ká NS SR. Tiež mož­no podtr­hnúť ra­cio­na­li­zač­ný ar­gu­ment pre OČTK, aby sa na zá­kla­de ju­di­ka­tú­ry pou­či­li o nes­práv­nom pos­tu­pe v pre­doš­lých prí­pa­doch. Autor s uve­de­ný­mi tvr­de­nia­mi súh­la­sí a od­ka­zu­je kaž­dé­mu prís­luš­ní­ko­vi PZ, aby si ich vzal ku sr­dcu. Autor v sa­mot­nom texte, však pri­már­ne nek­ri­ti­zo­val sú­dy, ale pos­tup OČTK, kto­rý napr. v prí­pa­doch, kde nie je pri­ja­té zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko NS SR, ali­bis­tic­ky vy­hľa­dá­va­li v ju­di­ka­tú­re všet­ky ur­če­né, prí­pad­ne pred­sta­vi­teľ­né zá­kon­né pre­káž­ky na­mies­to to­ho, aby hľa­dal zá­kon­né mož­nos­ti pre ob­jas­ne­nie a preu­ká­za­nie tres­tnej čin­nos­ti(zá­kon­nou ces­tou). Autor na mar­go ju­di­ka­tú­ry ďa­lej dopĺňa, že ak je te­da ju­di­ka­tú­ra v práv­nom po­riad­ku SR „zá­väz­ná“ (tak ako uvie­dol v pre­doš­lom člán­ku nie v le­gál­nom zmys­le) tak pri­már­ne pre sú­dy. Prá­ve sú­dom vy­plý­va ar­gu­men­tač­ná zá­väz­nosť a pred­ví­da­teľ­nosť prá­va resp. prin­cíp práv­nej is­to­ty, kto­ré sa však via­žu na zjed­no­co­va­nie nás­led­kov pred­ví­da­ných práv­nou nor­mou. „Zá­väz­nosť“ ju­di­ka­tú­ry pre OČTK vy­plý­va až se­kun­dár­ne.Tak, ako autor uvie­dol v pre­doš­lom člán­ku oce­ňu­je prí­nos ju­di­ka­tú­ry do tres­tné­ho ko­na­nia, sám autor by sa bez nej ne­po­hol, av­šak jej ap­li­kač­ný do­sah pre pot­re­by OČTK ne­mož­no sto­tož­ňo­vať s do­sa­hom na súd­nu prax. Pre­to ju­di­ka­tú­ru ne­mož­no vní­mať ako tre­tí kó­dex tres­tné­ho prá­va v le­gál­nom zmys­le.

K prob­le­ma­ti­ke teórie ovo­cia ot­rá­ve­né­ho stro­mu, mož­no nad rá­mec už uve­de­né­ho, jed­nak v sa­mot­nom člán­ku a jed­nak v reak­cií dok­to­ra Šam­ka uviesť, že sa­mot­ná prob­le­ma­ti­ka ovo­cia ot­rá­ve­né­ho stro­mu je na­via­za­ná na mo­ment, ke­dy mož­no z hľa­dis­ka prá­va bez­peč­ne uviesť, že ur­či­tý dô­kaz je ot­rá­ve­ný resp. je sa­mot­nou ot­ra­vou. Is­te v prí­pa­doch, keď sa jed­ná o ap­li­kač­né pos­tu­py OČTK nap­rík­lad ap­li­ká­cie ITP/OPČ je/ma­lo by byť pre ich reali­zá­to­ra po­mer­ne jed­no­duch­šie ur­čiť, či sa vtes­nal do li­mi­tov zá­kon­nos­ti (aj vďa­ka ju­di­ka­tú­re). Čo však v prí­pa­doch do­ru­če­ných dô­kaz­ných pros­tried­kov, kto­ré ne­bo­li evi­den­tne vy­ko­na­né pod­ľa zá­ko­na o PZ či Tres­tné­ho po­riad­ku? Má vy­šet­ro­va­teľ kom­pe­ten­ciu  (po­zi­tív­nu) k ur­če­niu ab­so­lút­nej ne/zá­kon­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, kto­rá by bo­la zá­väz­ná aj pre súd, resp. (ne­ga­tív­nu) v tom, že ne­za­ra­dí da­ný dô­kaz do spi­su aby ten­to (spor­ný) dô­kaz vy­ňal z kom­pe­ten­cie sud­cu na je­ho zhod­no­te­nie? 

Ak má te­da skú­se­ný vi­noh­rad­ník roz­ho­do­vať o tom, či je jab­loň zdra­vá; nie je lep­šie pred­lo­žiť jabl­ká ovo­ci­ná­ro­vi s pou­ká­za­ním na strom z kto­ré­ho bo­li jabl­ká poz­bie­ra­né, ako ich vy­ha­dzo­vať v re­ži­me „pre is­to­tu“?

Prí­pad Gäf­gen vz. Ne­mec­ko je špe­ci­fic­kým prí­pa­dom sám o se­be, kto­rý by si vy­ža­do­val hlb­šie štú­dium. Z poh­ľa­du auto­ra je pod­stat­ná ar­gu­men­tá­cia sú­du a vy­tvo­re­nie dopl­nku v po­do­be „roztr­hnu­tej re­ťa­ze“, kto­rá ako pr­vá up­ra­vi­la ul­ti­ma­tív­nosť kon­cep­cie ovo­cia ot­rá­ve­né­ho stro­mu a li­mi­ty tej­to kon­cep­cie. Autor priz­ná­va, že sa­mot­ný roz­su­dok je extrém­ny, má však za to, že pri inom prí­pa­de by bo­lo „oklieš­te­nie“ prin­cí­pu ovo­cia ot­rá­ve­né­ho stro­mu, eš­te me­nej ak­cep­to­va­né. Až ďal­šia roz­ho­do­va­cia čin­nosť uká­že, či je z poh­ľa­du práv­nych štan­dar­dov prí­pus­tné zneu­ží­va­nie kon­cep­tu ovo­cia ot­rá­ve­né­ho stro­mu zo stra­ny pá­cha­te­ľa ako prí­pus­tná for­ma ma­re­nia vy­šet­ro­va­nia resp. prí­pus­tná ob­ha­jo­va­cia tak­ti­ka. Prá­ve kri­ti­ka roz­sud­ku Gäf­genvz. Ne­mec­ko, pou­ká­za­la na fakt, že teória ovo­cia ot­rá­ve­né­ho stro­mu nie je práv­nic­ká man­tra, ale re­gu­lár­ny prís­tup k po­su­dzo­va­niu zá­kon­nos­ti dô­kaz­ných pros­tried­kov a ako ta­ký ne­mu­sí byť vždy, ab­so­lút­ne plat­ný.

Zá­ve­ry auto­ra ne­mož­no chá­pať ako útok na ap­li­ká­ciu ju­di­ka­tú­ry v čin­nos­ti OČTK, či pau­šál­ne kri­ti­zo­va­nie sú­dov bez bliž­šie­ho od­ôvod­ne­nia, prí­pad­ne „pa­šo­va­nie“ ne­zá­kon­ných dô­ka­zov do tres­tné­ho ko­na­nia so sna­hou pres­ved­čiť či­ta­te­ľa, že o tej­to ne­zá­kon­nos­ti mu­sia roz­ho­do­vať je­di­ne sú­dy, ale sna­hu o načr­tnu­tie li­mi­tov jed­not­li­vých vý­cho­dísk, kto­rý­mi sú: zod­po­ved­nosť vy­šet­ro­va­te­ľa za kva­li­tu tres­tné­ho stí­ha­nia bez vý­ho­vo­riek nas­por­nú ju­di­ka­tú­ru; zdr­žan­li­vosť OČTK v prí­pa­doch in­ge­ren­cie do vý­hrad­ných kom­pe­ten­cií sú­dov; prí­nos OČTK do tres­tné­ho ko­na­nia z hľa­dis­ka roz­vo­ja prá­va za dodr­ža­nia zá­kon­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia.

Autor na zá­ver po­va­žu­je za pot­reb­né zod­po­ve­da­nie ti­tul­nej otáz­ky dok­to­ra Šam­ka v kon­texte pre­bie­ha­jú­cej dis­ku­sie: slú­žia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní iba na hro­ma­de­nie spi­su pre súd? Od­po­veď: or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní slú­žia aj na hro­ma­de­nia spi­su, ak je to re­le­van­tné pre roz­hod­nu­tie sú­du.

 

 

 

 

Diskusia