Falošné doznania ako príčina justičných omylov - 2. časť

 

Bar­bo­ra F.

                   Fa­loš­né doz­na­nia ako prí­či­na jus­tič­ných omy­lov – 2. časť

Ten­to člá­nok nad­vä­zu­je na môj pred­chá­dza­jú­ci člá­nok. V tej­to čas­ti sa bu­dem ve­no­vať ana­lý­ze šty­roch od­ha­le­ných jus­tič­ných omy­lov, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia, pri­čom pri­már­ne vy­chá­dzam z The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions a zo zve­rej­ne­ných práv­nych do­ku­men­tov, kto­ré sú­vi­sia s da­ný­mi kau­za­mi. Vzhľa­dom k to­mu, že som v pr­vej čas­ti pou­ká­za­la na to, že vo vzor­ke 125 preu­ká­za­ných fa­loš­ných doz­na­ní, kto­ré skú­ma­li S. Dri­zin a R. Leo, prek­va­pi­vo až 30 % ob­sa­ho­va­lo viac­ná­sob­né fa­loš­né doz­na­nia, me­dzi kto­ré pa­tria aj prí­pa­dy viac­ná­sob­ných fa­loš­ných doz­na­ní k to­mu is­té­mu zlo­či­nu, bu­dem naj­prv ana­ly­zo­vať tri jus­tič­né omy­ly, kto­ré ma­jú ta­ký­to cha­rak­ter. Kaž­dý z tých­to prí­pa­dov je pri­tom za­ují­ma­vý nie­čím iným.V pos­led­nej kau­ze si pred­sta­ví­me prí­pad Ja­me­sa Klup­pel­ber­ga, kto­rý bol nes­pra­vod­li­vo od­sú­de­ný, ho­ci sud­ca vy­hod­no­til je­ho doz­na­nie ako vy­nú­te­né.

Pred­tým ako sa oboz­ná­mi­me s tý­mi­to jus­tič­ný­mi omyl­mi z USA, by som eš­te chce­la v sú­vis­los­ti s fa­loš­ný­mi doz­na­nia­mi vo všeo­bec­nos­ti upo­zor­niť na niek­to­ré dô­le­ži­té sku­toč­nos­ti. Saul Kas­sin v člán­ku Fal­se Con­fes­sions: Cau­ses, Con­sequen­ces, and Im­pli­ca­tions for Re­form na s. 115 uvá­dza, že „štú­die v USA uka­zu­jú, že väč­ši­na vý­slu­chov tr­vá od 30 mi­nút do2 ho­dín (Feld, 2013; Leo, 1996)... se­ve­roa­me­ric­ká po­lí­cia sta­no­vi­la prie­mer­ný vý­sluch na 1,60 ho­di­ny... (Kas­sin et al., 2007). Av­šak prí­pa­dy, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia, os­tro kon­tras­tu­jú s tý­mi­to nor­ma­mi. V 125 preu­ká­za­ných fa­loš­ných doz­na­niach 34% vý­slu­chov tr­va­lo od 6 do 12 ho­dín, 39 % tr­va­lo od 12 do 24 ho­dín a prie­mer­ná dĺžka bo­la 16,3 ho­di­ny (Dri­zin & Leo, 2004).Kas­sin a Gud­jon­sson v člán­ku z ro­ku 2005, s náz­vom True Cri­mes, Fal­se Con­fes­sions, na s. 29 pí­šu, že po­doz­ri­ví, kto­rí sú v USA vy­po­čú­va­ní, sa doz­ná­va­jú prib­liž­ne v 42 %, v An­glic­ku sa tá­to mie­ra prib­li­žu­je k 60 %, pri­čom v Ja­pon­sku sa doz­ná­va viac než 90 % po­doz­ri­vých.

V od­ha­le­ných prí­pa­doch nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia sa uká­za­lo, že ob­ža­lo­ba ar­gu­men­to­va­la dvo­mi zá­sad­ný­mi tvr­de­nia­mi, kto­ré pres­ved­či­vo za­pô­so­bi­li na sud­cov, po­ro­ty aj ve­rej­nosť. Pr­vým bo­lo tvr­de­nie, že ne­vin­ný sa ne­doz­ná, pri­čom v tých­to prí­pa­doch sa uvá­dza­li po­dob­né od­ôvod­ne­nia ako v prí­pa­de pro­ku­rá­to­ra Mar­ka Gil­so­na, kto­rý v zá­ve­reč­nej re­či na s. 108 pred po­ro­tou po­ve­dal: „ľu­dia, kto­rí ne­ma­jú ani po­ňa­tia [o zlo­či­ne], kto­rí tam ne­bo­li, kto­rí sa na ňom ne­po­die­ľa­li, sa ne­doz­na­jú, zvlášť nie k vraž­de. Ide to pro­ti všet­ké­mu čo vie­te a cel­kom pro­ti váš­muz­dra­vé­mu ro­zu­mu. Nik­to sa ne­doz­ná k vraž­de, kto­rú nes­pá­chal; nik­to.“(Com­monwealth v.Willie Vea­sy;Vea­sy,kto­rý sa doz­nal, bol v ro­ku 1993 od­sú­de­ný za vraž­du na do­ži­vo­tie, re­ha­bi­li­to­va­ný bol v ro­ku 2019).Dru­hým dô­le­ži­tým tvr­de­ním ob­ža­lo­by bo­lo kon­šta­to­va­nie, že ob­ža­lo­va­ný uvie­dol v doz­na­ní ta­ké de­tai­ly, kto­ré mo­hol poz­nať iba sku­toč­ný pá­cha­teľ.

Te­raz mô­že­me prejsť k ana­lý­ze šty­roch jus­tič­ných omy­lov, kto­ré­sa tý­ka­jú vrážd. Zvo­li­la som siich vzhľa­dom k to­mu,že fa­loš­né doz­na­nia sa v dr­vi­vej väč­ši­ne ob­ja­vu­jú prá­ve v prí­pa­doch vrážd, kto­ré čas­to bu­dia veľ­kú po­zor­nosť. Ve­rím, že aj tie­to kau­zy, kto­ré do­ku­men­tu­jú tra­gic­kú si­lu fa­loš­ných doz­na­ní, pris­pe­jú k lep­šie­mu po­cho­pe­niu toh­to fe­no­mé­nu. Nech sú pre­to va­ro­va­ním.

1.  prí­pad: zná­sil­ne­nie a vraž­da Mi­chel­le Bos­ko­vej z ro­ku 1997, Nor­folk

Dňa 7. jú­la 1997 bo­la v Nor­fol­ku zná­sil­ne­ná a za­vraž­de­ná 18 roč­ná Mi­chel­le Bos­ko­vá. Po­lí­cia okam­ži­te za­ča­la vy­po­čú­vať 25 roč­né­ho ná­mor­ní­ka Da­nia­la William­sa, o kto­rom sa doz­ve­de­la, že sa nez­dra­vo fixoval na Mi­chel­le Bos­ko­vú. Williams ne­mal žiad­ny zá­znam v re­gis­tri tres­tov. Vý­sluch za­čal 8. 7. po 8:00 hod. ve­čer. De­tek­tív­ka Evan­so­vá ho po­čas vý­slu­chu ok­la­ma­la, že ma­jú sved­ka, kto­rý vi­del, ako opúš­ťa Bos­ko­vej apar­tmán po tom, ako ju na­pos­le­dy vi­de­li ži­vú a že nep­re­šiel de­tek­to­rom lži. De­tek­tí­vi Evan­so­vá a Hal­ver­son William­sa ag­re­sív­ne ob­vi­ňo­va­li, kla­ma­li mu oh­ľa­dom dô­ka­zov a opa­ko­va­ne tvr­di­li, že ve­dia, že je vin­ný, ale on aj tak tr­val na svo­jej ne­vi­ne. Po 9. ho­di­nách vý­slu­chu, Evan­so­vú vy­strie­dal de­tek­tív Ford, kto­rý pri­šiel o 4:51hod. rá­no. Williams sa na­ko­niec doz­nal k to­mu, že spá­chal ten­to zlo­čin, po tom, ako mu Ford po­ve­dal, že ak bu­de tr­vať na svo­jej ne­vi­ne, dos­ta­ne trest smr­ti a že doz­na­nie je je­di­nou ces­tou ako z to­ho von (Dec­la­ra­tion of Dr. Ri­chard Of­she,ďa­lej len Of­she, s. 12-13). Vý­sluch tr­val do 11:00 hod. do­po­lud­nia (Opi­nion of Jud­ge Gib­ney,ďa­lej len Gib­ney, s. 10, 37).

Nav­zdo­ry to­mu, že mno­hé tvr­de­nia v doz­na­ní William­sa bo­li v roz­po­re so sku­toč­nos­ťou (napr. uvie­dol, že obeť za­bil tak, že ju udie­ral to­pán­kou a že ne­pou­žil žiad­nu inú zbraň – viď s. 5 tej­to tej­to ta­buľ­ky), ob­vi­ni­li ho zo zlo­či­nu. Pr­vé doz­na­nie bo­lo nah­ra­né aj na mag­ne­to­fó­no­vú pás­ku, av­šak po­tom ako vy­šet­ro­va­te­lia na zá­kla­de pit­vy zis­ti­li, že obeť bo­la do­bo­da­ná, Williams uro­bil dru­hé op­ra­ve­né doz­na­nie, kto­ré bo­lo nás­led­ne tiež nah­ra­né na pás­ku (Gib­ney, s. 11-12;William­so­ve tvr­de­nia, kto­ré sú v roz­po­re s fak­ta­mi, sú zve­rej­ne­né v tej­to ta­buľ­ke, na s. 19). V tom ča­se bo­li po­li­caj­ti pres­ved­če­ní, že Williams ko­nal sám, pre­to­že vy­chá­dza­li z to­ho, že na mies­te či­nu ne­vi­de­li nič, čo by ich pri­vie­dlo k pres­ved­če­niu, že ten­to zlo­čin spá­cha­li via­ce­rí pá­cha­te­lia.

V de­cem­bri 1997 la­bo­ra­tór­ne tes­ty preu­ká­za­li, že sper­mie, krv a zvyš­ný ge­ne­tic­ký ma­te­riál z mies­ta či­nu sa nez­ho­du­je s William­so­vou DNA.

Vy­šet­ro­va­te­lia po­tom za­ča­li vy­po­čú­vať 20 roč­né­ho ná­mor­ní­ka Jo­sep­ha Di­cka, kto­rý žil v rov­na­kom apar­tmá­no­vom kom­plexe ako Williams. Ani on ne­mal žiad­ny zá­znam v re­gis­tri tres­tov. Di­ck tiež zo za­čiat­ku ho­di­ny tr­val na svo­jej ne­vi­ne a opa­ko­va­ne tvr­dil, že mal služ­bu po­čas vraž­dy.12.1. 1998, po tom, ako sa aj je­mu de­tek­tív Ford vy­hrá­žal tres­tom smr­ti ak sa ne­doz­ná, sa doz­nal k to­mu, že zlo­čin spá­chal spo­lu s William­som (Of­she, s. 13). Je­ho doz­na­nie bo­lo v roz­po­re s fak­ta­mi tý­ka­jú­ci­mi sa mies­ta či­nu a aj s pr­vot­ný­mi vy­jad­re­nia­mi William­sa (Di­ck naj­prv po­ve­dal, že zná­sil­ne­nie a vraž­da sa sta­li v obý­vač­ke, ho­ci v sku­toč­nos­ti sa to sta­lo v spál­ni –Of­she, s.16; v jed­nom nes­kor­šom doz­na­ní tiež uvie­dol - po tom ako mu de­tek­tív Ford uká­zal fo­tog­ra­fie z mies­ta či­nu - že po vraž­de za­kr­yl te­lo Bos­ko­vej prik­rýv­kou, pri­tom v sku­toč­nos­ti te­lo Bos­ko­vej prikr­yl až jej man­žel, keď ju na­šiel – viď ta­buľ­ku, s. 7; ďal­šie roz­po­ry sú po­pí­sa­né tu: Of­she, ta­buľ­ka, s. 20-21). Aj nav­zdo­ry to­mu bol Di­ck ob­vi­ne­ný z vraž­dy a zná­sil­ne­nia.

Vý­sled­ky z la­bo­ra­tó­ria preu­ká­za­li, že Di­cko­va DNA sa nez­ho­du­je s dô­kaz­mi z mies­ta či­nu.

Po­li­caj­ti na Di­cka na­sa­di­li in­for­má­to­ra. Di­ck in­for­má­to­ro­vi po­ve­dal o ďal­šom ná­mor­ní­ko­vi, kto­ré­ho ozna­čil – iš­lo o 21 roč­né­ho Eri­ca Wil­so­na.Po­čet no­vých po­doz­ri­vých sa to­tiž roz­ras­tal vždy, keď de­tek­tív Ford pot­re­bo­val me­ná no­vých ná­mor­ní­kov, od kto­rých by zís­kal DNA. Wil­son tak­tiež ne­mal žiad­ny zá­znam v tres­tnom re­gis­tri. Za­ča­li ho vy­po­čú­vať 8. 4. 1998 a aj on zo za­čiat­ku tr­val na svo­jej ne­vi­ne (Gib­ney, s. 17). Po­dob­ne ako v pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­doch, po tom ako mu bo­lo vy­hrá­ža­né tres­tom smr­ti, ak sa ne­doz­ná, sa doz­nal vy­šet­ro­va­te­ľo­vi For­do­vi, že zlo­čin spá­chal spo­lu s William­som a Di­ckom. Aj v je­ho prí­pa­de bo­lo doz­na­nie v roz­po­re so zis­te­ný­mi fak­ta­mi oh­ľa­dom mies­ta či­nu a s doz­na­nia­mi William­sa a Di­cka (v jed­nom doz­na­ní napr. uvie­dol, že zlo­čin sa stal v obý­vač­ke, ho­ci v sku­toč­nos­ti sa to sta­lo v spál­ni: viď ta­buľ­ku, s. 2).

Pod vply­vom in­for­má­to­ra Di­ck na­pí­sal Ni­co­le William­so­vej (William­so­vej man­žel­ke) 4 lis­ty. Di­ck sí­ce ve­del, že zom­re­la v no­vem­bri 1997, ale aj tak uve­ril in­for­má­to­ro­vi, že je na­ži­ve. V lis­toch z ap­rí­la 1998 priz­nal, že mal po­diel na zlo­či­ne, ale tvr­dil, že Wil­son a Williams sú “sku­toč­ní vra­ho­via“ (Gib­ney, s. 19-20). Ford mu po­tom na vý­slu­chu tie­to lis­ty uká­zal (Gib­ney, s. 18).

La­bo­ra­tór­ne vý­sled­ky z 10. jú­na 1998 uká­za­li, že Wil­so­no­va DNA sa nez­ho­du­je s dô­kaz­mi z mies­ta či­nu (Gib­ney, s. 20). Po­li­caj­ti pre­to zno­va vy­po­ču­li Di­cka, tvr­diac, že im ne­po­ve­dal ce­lú prav­du, a tak od ne­ho chce­li, aby im po­ve­dal, kto ďal­ší bol pri zlo­či­ne. Di­ck v dôs­led­ku to­ho po­pí­sal bý­va­lých ná­mor­ní­kov,  kto­rí s ním ma­li spá­chať zlo­čin.

Jed­ným z nich mal byť aj 27 roč­nýDe­rek Ti­ce, kto­rý tak­tiež ne­mal žiad­ny zá­znam v re­gis­tri tres­tov. Pri vy­po­čú­va­ní naj­prv po­dob­ne ako je­ho pred­chod­co­via, ho­di­ny tr­val na svo­jej ne­vi­ne, ale po tom ako sa mu Ford vy­hrá­žal tres­tom smr­ti, doz­nal sa. Ford mu tiež po­ve­dal, že ma­jú oči­té­ho sved­ka,kto­rý ho ozna­čil (žiad­ny ta­ký sve­dok neexis­to­val -tým “sved­kom“ bol Jo­seph Di­ck, kto­rý ozna­čil Ti­cea vo svo­jom doz­na­ní po tom, ako bol k to­mu do­nú­te­ný -Of­she, s. 10). Vo svo­jom doz­na­ní Ti­ce uvie­dol aj William­sa, Di­cka a Wil­so­na a tiež ozna­čil ako spolu­pá­cha­te­ľov aj Geof­freya Farri­sa a Ri­char­da Pau­leya. Farris aj Pau­ley bo­li tak­tiež ob­vi­ne­ní zo zná­sil­ne­nia a vraž­dy, ale stá­le tr­va­li na svo­jej ne­vi­ne.

Aj Ti­ceo­ve doz­na­nie bo­lo v roz­po­re s fak­ta­mi tý­ka­jú­ci­mi sa mies­ta či­nu a s doz­na­nia­mi William­sa, Di­cka a Wil­so­na (Ti­ceo­ve roz­po­ry s fak­ta­mi sú po­pí­sa­né tu: Of­she, s. 21).

Ti­ceo­ve doz­na­nie bo­lo nes­kôr nah­ra­né na pás­ke. Keď de­tek­tív Ford spus­til nah­rá­va­nie, Ti­ce po­ve­dal, že poš­ko­dil dve­re te­sár­skym kla­di­vom, pre­to­že Bos­ko­vá od­mie­ta­la ot­vo­riť dve­re. Tu Ford za­sta­vil nah­rá­va­nie a po­ve­dal mu, že dve­re ne­bo­li poš­ko­de­né. Keď sa uis­til, že Ti­ce ne­zo­pa­ku­je rov­na­kú chy­bu, pok­ra­čo­val v nah­rá­va­ní (Of­she, s. 16-17).

Vý­sled­ky la­bo­ra­tór­nych tes­tov, viac ako rok po vraž­de - v augus­te 1998 uká­za­li, že Ti­ceo­va, Farri­so­va a Pau­ley­ho DNA sa nez­ho­du­je s dô­kaz­mi z mies­ta či­nu.

            Po­lí­cia po­tom zno­vu vy­po­ču­la Ti­cea a Di­cka a tí uvied­li šty­roch ďal­ších mu­žov, vrá­ta­ne Dan­se­ra.Ti­ce po­ve­dal vy­šet­ro­va­te­ľom, že aj ne­ja­ký čer­noch sa zú­čas­tnil na zlo­či­ne a do­dal, že pred­tým sa o ňom nez­mie­nil, pre­to­že sa ho všet­ci bá­li. Di­ck tiež po­ve­dal po­lí­cii a svoj­mu ad­vo­ká­to­vi, že aj ne­ja­ký čer­noch sa zú­čas­tnil na zlo­či­ne.Dan­ser bol ob­vi­ne­ný,ale ne­doz­nal sa. Je­ho DNA sa nez­ho­do­va­la s DNA z mies­ta či­nu.4. 11. 1998 Ford zis­til, že Dan­ser ne­bol v ča­se zlo­či­nu v Nor­fol­ku (bol 290 míľ ďa­le­ko: viď Gib­ney, s. 23, 39).

Vy­šet­ro­va­nie s po­tom za­sta­vi­lo. V tom ča­se bo­lo vo väz­be se­dem mu­žov. Šty­ria z nich sa doz­na­li, ale žiad­na sto­pa, žiad­ny fy­zic­ký dô­kaz z mies­ta či­nu, vrá­ta­ne dô­ka­zov z te­la obe­te, sa nez­ho­do­va­li so žiad­nou DNA ob­vi­ne­ných.   

Williams, Di­ck, Wil­son a Ti­ce bo­li sú­de­ní v sa­mos­tat­ných ko­na­niach. 22. 1. 1999 Da­nial Williams uro­bil do­ho­du o vi­ne a tres­te za zná­sil­ne­nie a vraž­du, nav­zdo­ry to­mu, že ve­del, že vý­sled­ky z la­bo­ra­tó­ria uká­za­li, že je­ho DNA sa nez­ho­do­va­la so žiad­nym dô­ka­zom z mies­ta či­nu. Tú­to do­ho­du uro­bil po tom, ako mu ad­vo­ká­ti po­ve­da­li, že ne­má “žiad­nu šan­cu“ pres­ved­čiť súd a že naj­prav­de­po­dob­nej­šie dos­ta­ne trest smr­ti (Gib­ney, s. 23). Aby sa vy­hol tres­tu smr­ti, pod­pí­sal do­ho­du tvr­diac, že zlo­čin spá­chal s Di­ckom, Ti­ceom, Wil­so­nom, Pau­leyom, Farri­som a Dan­se­rom.

18. feb­ruára 1999 vý­sled­ky cit­li­vej­ších tes­tov DNA uká­za­li, že DNA William­sa, Di­cka, Wil­so­na, Ti­cea, Pau­leya, Farri­sa a Dan­se­ra sa nez­ho­du­jú so žiad­ny­mi DNA vzor­ka­mi z mies­ta či­nu, vrá­ta­ne DNA z te­la obe­te (Gib­ney, s. 24).

22. 2. 1999, priš­la na po­lí­ciu že­na s lis­tom, kto­rý pos­lal z vä­ze­nia Omar Ballard jej dcé­re (Gib­ney, s. 24). Ballard bol vo vä­ze­ní za dva zlo­či­ny a poz­nal Mi­chel­le Bos­ko­vú. Dva týž­dne pred jej vraž­dou, na­pa­dol jed­nu že­nu v apar­tmá­no­vom kom­plexe, kde bý­va­la aj Bos­ko­vá. 10 dní po vraž­de Bos­ko­vej, zná­sil­nil 14 roč­né di­ev­ča, jed­nu mí­ľu ďa­le­ko od apar­tmá­nu, kde bý­va­la Mi­chel­le. 25. 7. 1997, tak­mer tri týž­dne po vraž­de Bos­ko­vej, po­lí­cia za­dr­ža­la Ballar­da za zná­sil­ne­nie tí­ne­džer­ky. V ra­nom štá­diu vy­šet­ro­va­nia, Bos­ko­vej pria­teľ­ka po­ve­da­la, že po­va­žu­je Ballar­da za po­doz­ri­vé­ho. Nav­zdo­ry tým­to sku­toč­nos­tiam de­tek­tí­vi ne­po­va­žo­va­li Ballar­da za po­doz­ri­vé­ho z vraž­dy Bos­ko­vej, až kým sa ne­doz­ve­de­li o lis­te.

V lis­te, kto­rý Ballard pos­lal z vä­ze­nia, sa svo­jej bý­va­lej pria­teľ­ke priz­nal, že za­vraž­dil Bos­ko­vú. V mar­ci 1999 pre­to de­tek­tí­vi od­iš­li za ním do vä­ze­nia. On sa s ni­mi nech­cel ba­viť o zlo­či­ne, ale pos­ky­tol fy­zic­ké dô­ka­zy na po­rov­na­nie s dô­kaz­mi z mies­ta či­nu. 4. 3.1999 tes­ty do­ká­za­li zho­du je­ho DNA s DNA z mies­ta či­nu (Gib­ney, s. 24). V ten deň sa Ballard doz­nal a bol ob­vi­ne­ný.Vy­po­čú­val ho aj de­tek­tív Ford. Bez za­stra­šo­va­nia a do­nu­co­va­cích tak­tík, sa po 20. mi­nú­tach doz­nal a opa­ko­va­ne po­ve­dal, že ko­nal sám. Na roz­diel od doz­na­ní šty­roch ná­mor­ní­kov, bol je­ho po­pis apar­tmá­nu, mies­ta či­nu, prie­be­hu zlo­či­nu a po­pis vra­žed­nej zbra­ne kon­zis­tent­ný s fak­ta­mi, kto­ré tiež uká­za­li, že zlo­čin spá­chal je­den pá­cha­teľ. V zve­rej­ne­nom vi­deu s náz­vom Nor­fol­ská štvor­ka: jus­tič­ný om­yl, mô­že­me vi­dieť časť toh­to Ballar­dov­ho vý­slu­chu, po tom ako sa doz­nal, kde (v ča­se od 24:30) uvie­dol: „Otáz­ka: Vie­te, že ďal­ších 7 ľu­dí bo­lo ob­vi­ne­ných z toh­to zlo­či­nu, bo­li s Va­mi? O. B.: Nie. Otáz­ka: Poz­ná­te nie­ko­ho z nich? O. B.: Iba jed­né­ho, E. Wil­so­na. Aj to iba z väz­by. Otáz­ka: Ho­vo­ri­li ste nie­ke­dy s D. William­som? O. B.: Nik­dy. Otáz­ka: Bol niek­to s Va­mi po­čas toh­to zlo­či­nu? O. B.: Nie.“.

21. 4. 1999 Di­ck uro­bil do­ho­du o vi­ne a tres­te, vý­me­nou za to, aby ne­dos­tal trest smr­ti (Gib­ney, s. 28). Keď tú­to do­ho­du uro­bil, ve­del, že Ballard sa doz­nal k to­mu, že zlo­čin spá­chal sám. Na jú­no­vom vy­po­ču­tí pro­ku­rá­tor po­žia­dal Di­cka, aby vy­svet­lil, pre­čo sa doz­nal. On od­po­ve­dal: „Pre­to­že mám sve­do­mie. Trá­pi­lo ma sve­do­mie a bo­lo správ­ne, že som to uro­bil.“. Na pos­led­nom vy­po­ču­tí pred vy­ne­se­ním roz­sud­ku, v sep­tem­bri 1999, sa Di­ck osob­ne os­pra­vedl­nil ro­di­ne Mi­chel­le Bos­ko­vej, pri­čom opa­ko­va­ne vy­jad­ril, že má vý­čit­ky sve­do­mia za to, čo uro­bil.Bol od­sú­de­ný na do­ži­vo­tie.

Pred vy­ne­se­ním roz­sud­ku v prí­pa­de William­sa,dos­ta­li je­ho ad­vo­ká­ti list, v kto­rom sa Ballard doz­nal a vý­sled­ky tes­tov je­ho DNA. Williams chcel pre­to okam­ži­te stiah­nuť svo­ju do­ho­du o vi­ne a tres­te, ale súd to za­mie­tol a 28. 4. 1999 ho od­sú­dil na do­ži­vo­tie (Gib­ney, s. 24).

14. 5. 1999 pro­ku­rá­tor stia­hol ob­vi­ne­nia pro­ti Dan­se­ro­vi, Farri­so­vi a Pau­ley­mu. Zis­ti­lo sa tiež, že Pau­ley bol v ča­se zlo­či­nu do­ma so svo­ji­mi ro­dič­mi (Gib­ney,s. 28, 39).

Eric Wil­son neu­ro­bil do­ho­du o vi­ne a tres­te a súd s ním sa ko­nal v jú­ni 1999. Jo­seph Di­ck ako sve­dok ob­ža­lo­by sved­čil, že on, Williams, Ti­ce, Wil­son, Pau­ley, Farris a Dan­ser chce­li spo­loč­ne ísť do apar­tmá­nu M. Bos­ko­vej, ale to sa im to ne­po­da­ri­lo a tak sa vrá­ti­li na par­ko­vis­ko, kde stret­li Ballar­da, s kto­rým sa vrá­ti­li nas­päť do jej apar­tmá­nu, kde spá­cha­li zlo­čin. Tu tre­ba zdô­raz­niť, že tí­to ná­mor­ní­ci sa v sku­toč­nos­ti s Ballar­dom ne­poz­na­li.

Wil­so­no­vo nah­ra­né doz­na­nie bo­lo preh­ra­né pred po­ro­tou, ale on tvr­dil, že nes­pá­chal žiad­ny zlo­čin. Po­ro­ta sa doz­ve­de­la, že Ballar­do­va DNA sa zho­du­je s DNA náj­de­nou v te­le obe­te a že neexis­tu­je žiad­na DNA, ale­bo iný fy­zic­ký dô­kaz, kto­rý by spá­jal Wil­so­na s mies­tom či­nu. Na mies­te či­nu sa naš­la len Ballar­do­va DNA. 21. jú­na 1999 po­ro­ta od­sú­di­la Wil­so­na za zná­sil­ne­nie na osem a pol ro­ka. Je­ho od­vo­la­nia bo­li za­miet­nu­té.

De­rek Ti­ce neu­ro­bil do­ho­du o vi­ne a tres­te a je­ho pro­ces sa ko­nal vo feb­ruári 2000. Kvô­li ob­rov­skej pub­li­ci­te sa pro­ces ne­ko­nal v Nor­fol­ku, ale bol pre­su­nu­tý do Arlin­gto­nu. Di­ck bol hlav­ným sved­kom ob­ža­lo­by, kto­rý sved­čil o Ti­ceo­vej účas­ti na zlo­či­ne, kto­rý ma­li spá­chať ôs­mi mu­ži. Ballard však sved­čil, že Ti­ce ne­mal účasť na zlo­či­ne (Gib­ney, s. 28). Ti­ceo­ve doz­na­nie bo­lo preh­ra­né pred po­ro­tou a tá ho uz­na­la vin­ným z vraž­dy a zná­sil­ne­nia. Bol od­sú­de­ný na do­ži­vo­tie.

            15. 3. 2000 sa de­tek­tív Ford roz­prá­val s Ballar­dom osa­mo­te. Ford mu naj­prv po­ve­dal, že mu hro­zí trest smr­ti a že pre­to je pre ne­ho je­di­ným vý­cho­dis­kom doz­na­nie, kde potvr­dí do­te­raj­šiu po­li­caj­nú teóriu o zlo­či­ne. Ballard sa zľa­kol tres­tu smr­ti a uro­bil v po­ra­dí 3. doz­na­nie, kde však už po­ve­dal to, čo sa od ne­ho žia­da­lo, te­da, že zlo­čin spá­chal s William­som, Wil­so­non, Di­ckom a Ti­ceom. Na vy­po­ču­tí tý­ka­jú­com sa Ti­cea, Ballard, aby vy­ho­vel For­do­vi a vy­hol sa tres­tu smr­ti, sved­čil a ozna­čil aj William­sa, Ti­cea, Wil­so­na a Di­cka(Gib­ney, s. 26-27).

22. mar­ca 2000, Ballard, aby sa vy­hol tres­tu smr­ti, uro­bil do­ho­du o vi­ne a tres­te za zná­sil­ne­nie a vraž­du. Bol od­sú­de­ný na do­ži­vo­tie (Gib­ney, s. 28).

Ti­ce bol zno­vu sú­de­ný v ja­nuá­ri 2003. Di­ck zno­va sved­čil pro­ti ne­mu a Ti­ce bol opäť od­sú­de­ný­na do­ži­vo­tie (Gib­ney, s. 28). Je­ho dru­hý roz­su­dok bol potvr­de­ný od­vo­la­cím sú­dom.

V ro­ku 2005 Ballard v preh­lá­se­ní priz­nal, že zná­sil­ne­nie a vraž­du spá­chal sám. Di­ck od­vo­lal svo­je sve­dec­tvo pro­ti Wil­so­no­vi a Ti­ceo­vi. Ballard aj nes­kôr opa­ko­va­ne tvr­dil, že ko­nal sám, čo uvie­dol aj v zve­rej­ne­nom do­ku­men­te, kto­rý bol od­vy­sie­la­ný v ro­ku 2010, v epi­zó­de naz­va­nej The Con­fes­sions (v ča­se od 1:09:32).

27. 10. 2010 bol de­tek­tív Ford od­sú­de­ný za vy­die­ra­nie a kla­ma­nie FBI na 12 a pol ro­ka vä­ze­nia.

            V sep­tem­bri 2011 Naj­vyš­ší súd vo Vir­gi­nii za­mie­tol od­vo­la­nia William­sa, Wil­so­na a Di­cka, kto­ré bo­li za­lo­že­né na For­do­vom od­sú­de­ní. Súd tvr­dil, že nep­red­sta­vi­li žiad­ny no­vý dô­kaz a že ne­zis­til žiad­ne spo­je­nie me­dzi od­sú­de­ním For­da a prí­pad­mi šty­roch od­sú­de­ných ná­mor­ní­kov.

Ti­ce, Williams, Di­ck a Wil­son bo­li na­po­kon re­ha­bi­li­to­va­ní. V ro­ku 2011 bol re­ha­bi­li­to­va­ný De­rek Ti­ce. Williams bol spo­lu s Di­ckom re­ha­bi­li­to­va­ný v ro­ku 2016. Potvr­di­lo sa, že Williams bol v ča­se zlo­či­nu (v no­ci) so svo­jou man­žel­kou a že Ti­ce bol v ča­se zlo­či­nu v prá­ci (Gib­ney, s. 35-36 a 43). Wil­son bol re­ha­bi­li­to­va­ný v ro­ku 2017.

Prí­či­ny toh­to jus­tič­né­ho omy­lu: fa­loš­né doz­na­nia; kri­vá prí­sa­ha, ale­bo fa­loš­né ob­vi­ne­nie; nes­práv­ne ko­na­nie zo stra­ny OČTK a nea­dek­vát­na ob­ha­jo­ba.

2.  prí­pad: úno­sa vraž­da C. Schma­lo­vej a L. Lion­ber­ga z ro­ku 1978, Chi­ca­go

Dňa 11. 5. 1978 bo­li náj­de­né te­lá Lawren­ca Lion­ber­ga a Ca­rol Schma­lo­vej, kto­rí bo­li une­se­ní a za­stre­le­ní, pri­čom Schma­lo­vá bo­la sku­pi­no­vo zná­sil­ne­ná.

Tip od Charle­sa McCray­ney­ho, kto­rý žil blíz­ko mies­ta či­nu, vie­dol k za­dr­ža­niu šty­roch Ame­ri­ča­nov: Den­ni­sa William­sa, Ken­net­ha Adam­sa, Willie Rain­gea a Ver­nea­la Ji­mer­so­na. 

Ok­rem nich bo­la vy­po­čú­va­ná aj 17 roč­ná Pau­la Grayová (IQ, kto­ré jej me­ra­li od det­stva, ma­la v roz­sa­hu me­dzi 55 a 71, viď Jud­ge O'Neal's opi­nion, ďa­lej len O‘Neal, s. 25).Pri vý­slu­chu jej po­li­caj­ti uka­zo­va­li fo­tog­ra­fie obe­tí a po­ve­da­li jej, že sa zú­čas­tni­la na zlo­či­noch. Tvr­di­li jej, že ak ne­zo­pa­ku­je ich ver­ziu to­ho, čo sa sta­lo, dos­ta­ne do­ži­vo­tie a nik­dy viac neu­vi­dí svo­ju ro­di­nu (O‘Neal, s. 26).

16. má­ja, po tom ako bo­la Grayová dva dni bez ad­vo­ká­ta, sa pred veľ­kou po­ro­tou priz­na­la, že bo­la pri tom keď Rain­ge, Adams, Ji­mer­son a Williams 7 krát zná­sil­ni­li Schma­lo­vú. Tvr­di­la tiež, že vi­de­la William­sa ako za­stre­lil obe obe­te piš­to­ľou ka­lib­ru 38.

19. jú­na Pau­la na pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by od­vo­la­la svo­ju vý­po­ve­ďa tvr­di­la, že„ne­bo­la sved­ky­ňou zná­sil­ne­ní a vrážd a že sve­dec­tvo pred veľ­kou po­ro­tou je lož, ku kto­rej ju do­nú­ti­li or­gá­ny.“ (O’Neal, s. 27). Grayová však bo­la nás­led­ne ob­vi­ne­ná zo zná­sil­ne­nia, vrážd a kri­vej prí­sa­hya ča­kal ju pro­ces, rov­na­ko ako Adam­sa, Rain­gea a William­sa. Keď­že pro­ti Ji­mer­so­no­vi ne­bo­lo dosť dô­ka­zov, na­koľ­ko McCra­ney ho vo svo­jej vý­po­ve­di neuvie­dol, ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu bo­li stiah­nu­té.

            Hlav­ný­mi dô­kaz­mi v prí­pa­doch zos­tá­va­jú­cich ob­ža­lo­va­ných bo­lo sve­dec­tvo McCray­ney­ho a sve­dec­tvo vä­zen­ské­ho in­for­má­to­ra Da­vi­da Jac­kso­na, kto­rý tvr­dil, že po­čul, ako sa Rain­ge a Williams roz­prá­va­jú o tom, že spá­cha­li zlo­čin.Všet­ci šty­ria bo­li od­sú­de­ní v ro­ku 1978.Rain­ge dos­tal do­ži­vo­tie,Williams trest smr­ti, Adams 75 ro­kov a Grayová 50 ro­kov­za zná­sil­ne­nie a vraž­dy a 10 ro­kov za kri­vú prí­sa­hu. Spo­čiat­ku bo­li tie­to roz­sud­ky potvr­de­né aj v rám­ci od­vo­la­ní.

V ro­ku  1984 Grayová kvô­li dep­re­sii a te­ro­ru, kto­rý za­ži­la vo vý­ko­ne tres­tu, súh­la­si­la s návr­hom pro­ku­rá­to­rov a uro­bi­la s ni­mi do­ho­du, pre­to­že jej pris­ľú­bi­li pre­pus­te­nie vý­me­nou za sve­dec­tvo pro­ti William­so­vi a Rain­go­vi na ich no­vých pro­ce­soch. Sú­čas­ťou do­ho­dy bo­lo, že Grayová súh­la­si­la, že bu­de sved­čiť aj pro­ti Ji­mer­so­no­vi, kto­rý bol po­tom ob­vi­ne­ný (O’Neal, s. 28). Na tom­to pro­ce­se, fo­renz­ný ana­ly­tik Mi­chael Pod­lec­ki sved­čil, že v te­le obe­te sa naš­li kr­vné sku­pi­ny A a 0, pri­čom obeť ma­la kr­vnú sku­pi­nu 0. Rain­ge a Ji­mer­son ma­li kr­vnú sku­pi­nu 0 a Adams a Williams ma­li kr­vnú sku­pi­nu A. Pod­lec­ki však sved­čil, že Ji­mer­son ne­mo­hol byť vy­lú­če­ný ako pá­cha­teľ, pri­čom uvie­dol, že 47 % po­pu­lá­cie zdie­ľa s Ji­mer­so­nom kr­vnú sku­pi­nu 0. Iš­lo však o za­vá­dza­jú­ce tvr­de­nie, na­koľ­ko časť po­pu­lá­cie, kto­rá ne­moh­la byť vy­lú­če­ná je v sku­toč­nos­ti väč­šia ako uvie­dol Pod­lec­ki (správ­ny po­diel sa v sku­toč­nos­ti prib­li­žu­je k 80 % po­pu­lá­cie).Sved­čil tiež, že vla­sy náj­de­né na za­dnom se­dad­le Toyo­ty D. William­sa bo­li “kon­zis­ten­tné (con­sis­tent)“ a “po­dob­né (si­mi­lar)“ vla­som Lion­ber­ga. Oh­ľa­dom po­rov­na­nia vla­sov Pod­lec­ki vy­po­ve­dal: „Ne­vi­del som žiad­ne roz­die­ly v cha­rak­te­ris­ti­ke. Bo­lo to ako­by som sa po­ze­ral na je­den vlas.“. Sved­čil zá­ro­veň aj o tom, že vla­sy z pod­la­hy a kuf­ra au­ta bo­li “po­dob­né“ Schma­lo­vej vla­som. V ro­ku 1985 bol Ji­mer­son od­sú­de­ný na trest smr­ti.

            Nes­kôr bo­li Williams a Rain­ge zno­vu sú­de­ní a na zá­kla­de kri­vé­ho sve­dec­tva Grayovej a McCray­ne­ho (kto­rý pô­vod­ne ne­ho­vo­ril o prí­tom­nos­ti Ji­mer­so­na, ale na pro­ce­se uvie­dol aj je­ho) bo­li  od­sú­de­ní dru­hý krát – Williams opäť na trest smr­ti a Rain­ge na do­ži­vo­tie.

V ro­ku 1994, vä­zen­ský in­for­má­tor Da­vid Jac­kson, kto­rý sved­čil pro­ti ob­ža­lo­va­ným na ich pr­vom pro­ce­se, od­vo­lal svo­je sve­dec­tvo. Po­ve­dal, že kla­mal pre­to­že mu za to pro­ku­rá­to­ri po­núk­li vý­hod­nú do­ho­du v sú­vis­los­ti s ob­vi­ne­nia­mi, kto­rým vte­dy če­lil.

V ro­ku 1995 Naj­vyš­ší súd v Illi­nois jed­no­my­seľ­ne zvrá­til Ji­mer­so­nov roz­su­dok a na­ria­dil no­vý pro­ces kvô­li kri­vej prí­sa­he sved­ky­ne - pro­ku­rá­to­ri to­tiž umož­ni­li Grayovej kla­mať o tom, že nep­ri­ja­la žiad­ny be­ne­fit za svo­je sve­dec­tvo.

Vzhľa­dom k to­mu, že pro­ti Ji­mer­so­no­vi chý­bal vie­ro­hod­ný dô­kaz, bo­lo na­ria­de­né vy­ko­nať tes­ty DNA. Me­dzi­tým, štu­den­ti žur­na­lis­ti­ky naš­li po­li­caj­nú sprá­vu, kto­rá uká­za­la, že v týž­dni zlo­či­nu je­den sve­dok po­ve­dal še­ri­fo­vi, že za­dr­ža­li nes­práv­nych mu­žov. Sve­dok tvr­dil, že ve­del kto spá­chal zlo­čin, pre­to­že po­čul vý­stre­ly, vi­del 4. mu­žov ute­kať z mies­ta či­nu a na ďal­ší deň ich vi­del ako pre­dá­va­jú ve­ci, kto­ré od­cu­dzi­li obe­tiam. Tá­to sprá­va bo­la za­ta­je­ná. Tra­ja z tých­to mu­žov sa na­ko­niec doz­na­li.V sú­vis­los­ti s tou­to za­ta­je­nou sprá­vou sa žia­da do­dať, že pod­ľa The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions, pre­beh­lo v USA od ro­ku 1989 (ku dňu 20. 8. 2021)2 843 re­ha­bi­li­tá­cií, pri­čom až v 1 311 prí­pa­doch (46 %) bo­li za­ta­je­né dô­ka­zy v pros­pech ob­ža­lo­va­ných (v rám­ci OM Tags sú uve­de­né pod skrat­kou WH).

V ro­ku 1996 DNA tes­ty pres­ved­či­vo do­ká­za­li ne­vi­nu všet­kých pia­tich ob­ža­lo­va­ných a potvr­di­li vi­nu troch sku­toč­ných pá­cha­te­ľov (štvr­tý zom­rel). Grayová od­vo­la­la sve­dec­tvo pro­ti ob­ža­lo­va­ným. Na­viac, Edward Bla­ke, fo­renz­ný ana­ly­tik a expert na DNA zis­til, že Williams bol v sku­toč­nos­ti ne­vy­lu­čo­va­te­ľom, čo bo­lo v roz­po­re s pô­vod­ným sve­dec­tvom Pod­lec­ke­ho.Sud­ca O’Neal v ro­ku 2001 vo svo­jom roz­sud­ku uvie­dol: „Pri­nú­te­nie sleč­ny Grayovej k to­mu, aby po­ve­da­la ich vy­mys­le­ný, ob­vi­ňu­jú­ci prí­beh a nás­led­né za­ta­je­nie hod­no­ver­né­ho dô­ka­zu uka­zu­jú­ce­ho na vi­nu iných, bo­lo aj od­pu­di­vé aj ne­le­gál­ne.“.

Ji­mer­son, Williams, Adams a Rain­ge bo­li re­ha­bi­li­to­va­ní v ro­ku 1996, Pau­la Grayová v ro­ku 2002.

Prí­či­ny toh­to jus­tič­né­ho omy­lu: nes­práv­na iden­ti­fi­ká­cia sved­kom; fa­loš­né doz­na­nie; fa­loš­ný, ale­bo za­vá­dza­jú­ci fo­renz­ný dô­kaz; kri­vá prí­sa­ha, ale­bo fa­loš­né ob­vi­ne­nie; nes­práv­ne ko­na­nie zo stra­ny OČTK a nea­dek­vát­na ob­ha­jo­ba.

Na zá­ver tej­to čas­ti je v sú­vis­los­ti s prob­le­ma­ti­kou mik­ros­ko­pic­ké­ho po­rov­ná­va­nia vla­sov, kto­ré sa po­die­ľa­lo na ne­jed­nom od­ha­le­nom jus­tič­nom omy­le, vrá­ta­ne tých, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia, dô­le­ži­té zmie­niť nie­koľ­ko sku­toč­nos­tí. V zve­rej­ne­nom  člán­ku  Bran­do­na L. Garret­ta a Pet­ra J. Neu­fel­da z ro­ku 2009, s náz­vom In­va­lid Fo­ren­sic Scien­ce Tes­ti­mo­ny and Wron­gful Con­vic­tions (Vir­gi­nia Law Re­view, vo­lu­me 95) sa na s. 51 pou­ka­zu­je na niek­to­ré prí­pa­dy DNA re­ha­bi­li­tá­cií, kde sa uká­za­lo, že: „ana­ly­tik na hlav­nom po­jed­ná­va­ní iden­ti­fi­ko­val vla­sy ako kon­zis­ten­tné s ob­ža­lo­va­ným, ale mi­to­chon­driál­na, ale­bo iná DNA ana­lý­za nes­kôr us­tá­li­la, že tie­to to­tož­né vla­sy po­chá­dza­li od inej oso­by ako od od­sú­de­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho.“. V zve­rej­ne­nej sprá­ve Na­tio­nal Aca­de­my of Scien­ces, s náz­vom Stren­gthe­ning Fo­ren­sic Scien­ce in the Uni­ted Sta­tes: A Path Forward, z ro­ku 2009, sa na s. 161 v rám­ci mik­ros­ko­pic­ké­ho skú­ma­nia vla­sov kon­šta­tu­je, že „... sú­dy tiež uz­ná­va­jú, že sve­dec­tvo spá­ja­jú­ce  mik­ros­ko­pic­kú ana­lý­zu vla­sov s kon­krét­ny­mi ob­ža­lo­va­ný­mi, je veľ­mi nes­po­ľah­li­vé. V prí­pa­doch kde sa zdá, že exis­tu­je mor­fo­lo­gic­ká zho­da (za­lo­že­ná na mik­ros­ko­pic­kom skú­ma­ní), mu­sí byť tá­to potvr­de­ná za pou­ži­tia mtDNA ana­lý­zy;mik­ros­ko­pic­ké skú­ma­nia sa­mot­né ma­jú li­mi­to­va­nú dô­kaz­nú hod­no­tu. Ko­mi­sia ne­naš­la žiad­nu ve­dec­kú opo­ru pre vy­uží­va­nie po­rov­ná­va­ní vla­sov pre in­di­vi­dua­li­zá­ciu za ab­sen­cie nuk­leár­nej DNA.“. Na ofi­ciál­nej webstrán­ke vlá­dy USA sa uvá­dza, že vlá­da iden­ti­fi­ko­va­la tak­mer 3000 prí­pa­dov, kde fo­ren­zní ana­ly­ti­ci z FBI moh­li pred­lo­žiť sprá­vy, ale­bo sved­čiť na hlav­ných po­jed­ná­va­niach oh­ľa­dom mik­ros­ko­pic­kej ana­lý­zy vla­sov. Od mar­ca 2015 FBI pres­kú­ma­la prib­liž­ne 500 prí­pa­dov. Vo väč­ši­ne iš­lo o súd­ne ko­na­nia, kde sa pres­kú­ma­li zá­pis­ni­ce zo sve­dec­kých vý­po­ve­dí tých­to ana­ly­ti­kov. V 268 prí­pa­doch kde ana­ly­ti­ci pos­kyt­li sve­dec­tvo, kto­ré bo­lo pou­ži­té na ob­vi­ne­nie ob­ža­lo­va­né­ho pred sú­dom, bo­li uro­be­né chyb­né preh­lá­se­nia v 257 prí­pa­doch (96 %). Ob­ža­lo­va­ní v pri­naj­men­šom v 35 z tých­to prí­pa­dov dos­ta­li tres­ty smr­ti, pri­čom chyb­né preh­lá­se­nia sa tu zis­ti­li v 33 prí­pa­doch (94 %). De­väť z tých­to ob­ža­lo­va­ných už bo­lo pop­ra­ve­ných a pia­ti zom­re­li z iných prí­čin. Upo­zor­ňu­je sa tu tiež na to, že pro­ces pok­ra­ču­je, tak­že poč­ty sa bu­dú me­niť. Pred­tým ako sa za­ča­li na ana­lý­zu vla­sov vy­uží­vať mi­to­chon­driál­ne DNA tes­ty, pro­ku­rá­to­ri v ce­lej kra­ji­ne sa bež­ne spo­lie­ha­li na mik­ros­ko­pic­ké ana­lý­zy vla­sov, aby spo­ji­li ob­ža­lo­va­né­ho so zlo­či­nom. Uvá­dza sa tu ďa­lej, že nav­zdo­ry vy­ššie uve­de­nej sprá­ve Na­tio­nal Aca­de­my of Scien­ces z ro­ku 2009, niek­to­ré ju­ris­dik­cie pok­ra­ču­jú vo vy­uží­va­ní vla­so­vej ana­lý­zy, keď­že mtDNA tes­ty sú po­va­žo­va­né za príl­iš dra­hé, ča­so­vo ná­roč­né, ale­bo sú ne­dos­tup­né z iných dô­vo­dov. Pod­ľa úda­jov In­no­cen­ce Pro­ject, 74 z 329 nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní, kto­ré bo­li zvrá­te­né tes­ta­mi DNA, ob­sa­ho­va­lo nes­práv­ny dô­kaz tý­ka­jú­ci sa vla­sov. Cel­kom na zá­ver tej­to čas­ti už len do­dám, že prob­le­ma­ti­ke nes­práv­nych sve­dec­kých vý­po­ve­dí fo­ren­zných ana­ly­ti­kov z ob­las­ti sé­ro­ló­gie, sa vy­ššie spo­mí­na­ný člá­nok Bran­do­na L. Garret­ta a Pet­ra J. Neu­fel­da ve­nu­je na s. 35 - 46.

3. prí­pad: zná­sil­ne­nie a vraž­da He­len Wil­so­no­vej z ro­ku 1985,  Beat­ri­ce, Neb­ras­ka

Dňa 5. feb­ruára v ro­ku 1985 bo­la v Beat­ri­ce za­vraž­de­ná 68 roč­ná He­len Wil­so­no­vá. He­len bo­la zná­sil­ne­ná, do­bo­da­ná a udu­se­ná. Ten­to deň ma­la náv­šte­vu, kto­rá ve­čer od­iš­la. Obeť bý­va­la sa­ma, pri­čom v jej apar­tmá­ne sa naš­la znač­ná ho­to­vosť. Vy­šet­ro­va­te­lia naš­li sper­mie a kr­va­vé škvr­ny na ob­le­če­ní obe­te a pos­teľ­nej súp­ra­ve a tiež tri od­tlač­ky pr­stov  (je­den sa na­šiel na no­ži a dva na rá­me dve­rí).

Po­lí­cia uro­bi­la po­doz­ri­vým kr­vné tes­ty, ale nez­ho­do­va­li sa s tý­mi z mies­ta či­nu. Me­dzi po­doz­ri­vý­mi, kto­rí bo­li vy­lú­če­ní, bol aj Bru­ce Allen Smith. Po­li­caj­ná la­bo­ran­tka - Joy­ce Gilchris­to­vá, kto­rá bo­la nes­kôr pre­pus­te­ná za to, že sa po­die­ľa­la na fo­ren­zných pod­vo­doch, tes­to­va­la aj Smit­ho­vu bio­lo­gic­kú vzor­ku a na zá­kla­de to­ho ho vy­lú­či­la ako po­doz­ri­vé­ho.

Bý­va­lý vy­šet­ro­va­teľ, kto­rý pra­co­val ako far­már – Bur­det­te Sear­cey, za­čal svo­je vlas­tné ne­zá­vis­lé vy­šet­ro­va­nie. Vy­po­čú­val nie­koľ­ko bý­va­lých in­for­má­to­rov, s po­mo­cou kto­rých iden­ti­fi­ko­val niek­to­rých ľu­dí, kto­rí sa čas­to ob­ja­vo­va­li v ob­las­ti Wil­so­no­vej apar­tmá­nu - Jo­sep­ha Whi­tea, Tho­ma­sa Win­slowa, Adu Joann Tay­lo­ro­vú, Clif­fa Shel­de­na, Mar­ka Good­so­na, Beth Joh­nso­no­vú, Deb­ru Shel­de­no­vú a Charlot­tu Bis­ho­po­vú. Sear­cey si mys­lel, že vraž­du spá­cha­li via­ce­ré oso­by a po­do­zrie­val Tay­lo­ro­vú, Whi­tea a Win­slowa.

V ro­ku 1987 še­rif Jerry DeWitt pri­jal Sear­cey­ho do za­mes­tna­nia ako še­ri­fa. V ro­ku 1989 Sear­cey dos­tal po­vo­le­nie k to­mu, aby za­čal vy­šet­ro­vať vraž­du H. Wil­so­no­vej. Sear­ceyova naj­dô­le­ži­tej­šia sved­ky­ňa bo­la Li­sa Po­den­dor­fo­vá, kto­rá tvr­di­la, že o 7:30 hod. rá­no, 6. feb­ruára - kým po­li­caj­né au­tá par­ko­va­li pred Wil­so­no­vej apar­tmá­nom, sa jej Tay­lo­ro­vá priz­na­la, že spo­lu s Whi­teom spá­cha­li zlo­čin. Po­den­dor­fo­vá tiež tvr­di­la, že ve­čer pred zlo­či­nom vi­de­la auto s Tay­lo­ro­vou, Whi­teom, Win­slowom a Joh­nso­no­vou par­ko­vať blíz­ko Wil­so­no­vej apar­tmá­nu. Sear­cey uve­ril vý­po­ve­di Po­den­dor­fo­vej, nav­zdo­ry to­mu, že po­lí­cia priš­la až po 9:30 hod. rá­no a nav­zdo­ry to­mu, že zis­til, že Joh­nso­no­vá bo­la so svo­ji­mi ro­dič­mi v no­ci, keď sa stal zlo­čin, tak­že ne­moh­la byť v aute s Tay­lo­ro­vou, Whi­teom a Win­slowom.

13. 2. 1989 Sear­cey vy­po­čú­val Tho­ma­sa Win­slowa, kto­rý bol vo väz­be za iný prí­pad. Sear­cey vy­po­čú­val Win­slowa už v ro­ku 1985. Vte­dy Win­slow tvr­dil, že bol v prá­ci v noc zlo­či­nu, ale Sear­cey po­va­žo­val tú­to vý­po­veď za fa­loš­nú. Te­raz Win­slow priz­nal, že kla­mal o tom kde bol a tvr­dil, že v noc zlo­či­nu po­ži­čal svo­je auto Whi­teo­vi, Tay­lo­ro­vej a Clif­fo­vi Shel­de­no­vi. Keď Sear­cey na­pí­sal sprá­vu o tom­to vý­slu­chu, vy­ne­chal akú­koľ­vek zmien­ku o Shel­de­no­vi, pre­to­že pred­tým zis­til, že Shel­den bol v tú noc v ne­moc­ni­ci.

Sear­cey nás­led­ne vy­po­čú­val aj Bis­ho­po­vú, kto­rá po­dob­ne ako Po­den­dor­fo­vá, tvr­di­la, že deň po vraž­de sa Tay­lo­ro­vá priz­na­la, že ma­la na nej účasť. Bis­ho­po­vá však po­ve­da­la, že vi­de­la po­lí­ciu v apar­tmá­ne v no­ci 5. feb­ruára, te­da pred­tým ako sa na zlo­čin priš­lo.

15. 3. 1989 bo­li Tay­lo­ro­vá a Whi­te za­dr­ža­ní. Na dru­hý deň, Whi­te od­mie­tal akú­koľ­vek účasť, ale­bo poz­na­tok o zlo­či­ne.

Sear­cey po­tom po­ve­dal Win­slowovi, že pres­ved­čí sud­cu, aby ho pre­pus­til za s tým ne­sú­vi­sia­ci útok, za kto­rý bol vo väz­be. Pri vý­slu­chu Win­slow tvr­dil, že v noc 5. feb­ruára 1985, ako išiel autom oko­lo Beat­ri­ce s Whi­teom a Tay­lo­ro­vou, po­čul ako sa Tay­lo­ro­vá a Whi­te roz­prá­va­jú o lú­pe­ži sta­rej že­ny. Po­ve­dal tiež, že Whi­te a Tay­lo­ro­vá od­ces­to­va­li do Bis­ho­po­vej apar­tmá­nu a nas­le­du­jú­ce rá­no mu vrá­ti­li auto. Keď Sear­cey po­ve­dal Win­slo­vowi, že sved­ky­ňa vi­de­la ako vy­stu­pu­je zo svoj­ho au­ta spo­lu s Whi­teom, Tay­lo­ro­vou a Joh­nso­no­vou pri bu­do­ve, kde ma­la apar­tmán Wil­so­no­vá, Win­slow priz­nal, že to bo­la prav­da. Po­ve­dal, že sa o tom nez­mie­nil, pre­to­že nech­cel byť spá­ja­ný so zlo­či­nom. Stá­le však po­pie­ral svo­ju účasť na zlo­či­ne. Keď mu Sear­cey po­ve­dal, že mu ne­ve­rí, uro­bil pres­táv­ku. Po­tom Win­slow po­ve­dal, že on, Whi­te, Tay­lo­ro­vá a Joh­nso­no­vá iš­li do Wil­so­no­vej apar­tmá­nu, že Tay­lo­ro­vá a Whi­te na­pad­li Wil­so­no­vú a že on spa­ni­ká­ril a od­išiel spo­lu s Joh­nso­no­vou.

16. mar­ca 1989 Sear­cey išiel vy­po­čú­vať Tay­lo­ro­vú do North Ca­ro­li­ny, kto­rá sa tu­naj­šej po­lí­cii doz­na­la, že bo­la prí­tom­ná pri zlo­či­ne. Tay­lo­ro­vá tvr­di­la, že sa doz­na­la až po tom, ako jej po­li­cajt po­ve­dal, že tam bo­la. Po­čas vý­slu­chu so Sear­ceyom si Tay­lo­ro­vá len s ťaž­kos­ťa­mi spo­mí­na­la na zá­klad­né fak­ty, ako bol deň zlo­či­nu a typ bu­do­vy, kde ži­la obeť. Nie­koľ­kok­rát uvied­la, že tr­pí po­ru­chou osob­nos­ti a ne­bo­la na ňu lie­če­ná, že uží­va­la dro­gy a al­ko­hol v ro­ku 1985 a že sa vte­dy po­kú­si­la o sa­mov­raž­du. Po­ve­da­la, že si z ro­ku 1985 to­ho ve­ľa ne­pa­mä­tá a že muž me­nom “Lo­bo“ - nes­kor­šie dru­hé me­no Whi­tea, spá­chal vraž­du. Uvied­la aj to, že aj ďal­ší muž spá­chal ten­to zlo­čin, ale ne­pa­mä­tá si ako vy­ze­ral.

Tay­lo­ro­vá spo­čiat­ku od­mie­ta­la, že by s kým­koľ­vek ho­vo­ri­la o vraž­de. Nes­kôr súh­la­si­la s tým, že mož­no o vraž­de Wil­so­no­vej ho­vo­ri­la s Po­den­dor­fo­vou a Bis­ho­po­vou. Súh­la­si­la aj s množ­stvom návr­hov, kto­ré jej dal Sear­cey, vrá­ta­ne to­ho, aby na­pí­sa­la Clif­fo­vi Shel­de­no­vi list, kde sa priz­na­la k svo­jej účas­ti na zlo­či­ne, ďa­lej s tým, že vraž­da bo­la spá­cha­ná v apar­tmá­no­vej bu­do­ve, nie v do­me, že Whi­te pred­vie­dol trik s pe­niaz­mi a že po­čas vraž­dy Wil­so­no­vej tam bo­la aj ďal­šia oso­ba me­nom “Beth“. Tay­lo­ro­vá ne­ve­de­la uviesť žiad­ne iné me­ná a nás­led­ne bo­la ob­vi­ne­ná z vraž­dy.

Po­čas ďal­ších vý­slu­chov jej Sear­cey naz­na­čo­val de­tai­ly zlo­či­nu, uká­zal jej fo­tog­ra­fie osôb, kde bol aj Win­slow a ona po­to­me iden­ti­fi­ko­va­la Win­slowa ako účas­tní­ka na zlo­či­ne.

17. mar­ca 1989 bol Win­slow za­dr­ža­ný. Od­vo­lal svo­ju pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď o tom, že bol sved­kom vraž­dy a tvr­dil, že Tay­lo­ro­vá a Whi­te priš­li do je­ho by­tu s kr­vou na svo­jich ša­tách. Tiež po­ve­dal, že Joh­nso­no­vá mô­že sved­čiť o vraž­de Wil­so­no­vej.

19. 3. 1989 Joh­nso­no­vá po­ve­da­la Sear­cey­mu, že noc 5. 2. 1985 strá­vi­la  po­ze­ra­ním te­le­ví­zie s Win­slowom, Tay­lo­ro­vou a Bis­ho­po­vou v Bis­ho­po­vej apar­tmá­ne. Sear­cey tiež zís­kal preh­lá­se­nie od Mar­ka Good­so­na, kto­rý po­ve­dal, že v ro­ku 1985 sa mu Tay­lo­ro­vá priz­na­la, že spo­lu s Whi­teom za­vraž­di­li Wil­so­no­vú.

Tes­ty kr­vi Tay­lo­ro­vej a Win­slowa uká­za­li, že ani je­den ne­má kr­vnú sku­pi­nu B, kto­rá sa naš­la na mies­te či­nu.

24. mar­ca 1989 Sear­cey a de­tek­tív Ste­vens vy­po­čú­va­li Deb­ru Shel­de­no­vú. Pod­ľa Ste­ven­so­vej sprá­vy ma­la uviesť, že jej man­žel Cliff Shel­den jej po­ve­dal, že dos­tal list od Tay­lo­ro­vej, kde Tay­lo­ro­vá priz­na­la účasť na vraž­de a že ona list ne­čí­ta­la, ale že list sa mo­hol zmie­ňo­vať aj o Whi­teo­vi.  Sear­ceyova sprá­va o vý­slu­chu však uvá­dza­la, že po­ve­da­la, že čí­ta­la list a ten ho­vo­ril, že Tay­lo­ro­vá a Whi­te spá­cha­li vraž­du.

12. 4. 1989 po tri a pol ho­di­no­vom vý­slu­chu, Cliff Shel­den uro­bil nah­ra­né preh­lá­se­nie, kde tvr­dil, že dos­tal list od Tay­lo­ro­vej, tri me­sia­ce po vraž­de, v kto­rom Tay­lo­ro­vá priz­na­la účasť na zlo­či­ne spo­lu s Whi­teom a Win­slowom. C. Shel­den tiež uvie­dol, že Win­slow mu po­ve­dal o vraž­de Wil­so­no­vej a že Tay­lo­ro­vá, Win­slow, Whi­te a Deb­ra Shel­de­no­vá bo­li pri tom. Sear­ceyova sprá­va uvá­dza­la, že C. Shel­den po­ve­dal, že aj  Ja­mes Dean mo­hol tiež byť účast­ný na zlo­či­ne, ho­ci pre­pis vý­slu­chu sa o Dea­no­vi vô­bec nez­mie­nil.

13. 4. 1989 Sear­cey spo­lu s ďal­ším po­li­caj­tom opäť vy­po­ču­li Deb­ru Shel­de­no­vú. V nah­rá­va­nej čas­ti vý­slu­chu po­ve­da­la, že bo­la prí­tom­ná pri vraž­de Wil­so­no­vej spo­lu s Tay­lo­ro­vou, Win­slowom a Whi­teom. Nás­led­kom to­ho bo­la za­dr­ža­ná.

Na dru­hý deň bo­la opäť vy­po­čú­va­ná a po­ve­da­la, že Dean bol tiež prí­tom­ný pri vraž­de.  

            Po­tom po­li­caj­ti za­dr­ža­li aj Dea­na. On po­pie­ral, že by mal akú­koľ­vek ve­do­mosť o zlo­či­ne a je­ho kr­vná sku­pi­na bo­la 0 – te­da nez­ho­do­va­la sa s tou z mies­ta či­nu. Ho­ci žia­dal o ad­vo­ká­ta, vy­po­čú­va­li ho aj na­ďa­lej bez účas­ti ad­vo­ká­ta.

O dva dni nes­kôr, Sear­cey spo­lu s ďal­ším po­li­caj­tom opäť vy­po­čú­va­li Dea­na viac než 2 ho­di­ny. Zno­va mu za­miet­li žia­dosť o ad­vo­ká­ta. Po­čas 3. ho­di­no­vé­ho vý­slu­chu Dea­no­vi po­ve­da­li, že Tay­lo­ro­vá, D. Shel­de­no­vá a Kat­hleen Gon­za­le­zo­vá uvied­li, že mal účasť na zlo­či­ne. V ten deň bol Dean ob­vi­ne­ný a bol mu us­ta­no­ve­ný ad­vo­kát. Nav­zdo­ry to­mu, Sear­cey a os­tat­ní po­li­caj­ti s ním ďa­lej ve­ľa krát ho­vo­ri­li bez prí­tom­nos­ti ad­vo­ká­ta. Dean nes­kôr po­ve­dal, že mu po­ve­da­li, že ak ne­bu­de spolu­pra­co­vať, dos­ta­ne elek­tric­ké kres­lo.

24. 4. 1989 Deb­ra Shel­de­no­vá uro­bi­la do­ho­du o vi­ne a tres­te.

2. 5. 1989 mal Dean kon­zul­tá­ciu s po­li­caj­ným psy­cho­ló­gom Pri­ceom. Po­čas nej  od­mie­tol akú­koľ­vek účasť na zlo­či­ne. Av­šak po tom, ako Dean uro­bil test na de­tek­to­re lži a bo­lo mu po­ve­da­né, že nep­re­šiel, za­čal o se­be po­chy­bo­vať. Pri­ce mu po­ve­dal, že si bol pod­ve­do­me ve­do­mý svo­jej úlo­hy, kto­rú zoh­ral pri vraž­de a že “pod­por­nou te­ra­piou“ mu po­mô­že, aby si spo­me­nul na svo­je pot­la­če­né spo­mien­ky. Po­čas te­ra­peu­tic­kých se­de­ní s Pri­ceom, bo­li Dea­no­vi uká­za­né fo­tog­ra­fie a vi­deá z mies­ta či­nu a zob­ra­li ho aj do Wil­so­no­vej apar­tmá­nu.

Nás­led­ne, 8. 5. 1989 uro­bil v prí­tom­nos­ti svoj­ho ad­vo­ká­ta nah­ra­né doz­na­nie, kde po­ve­dal, že bol prí­tom­ný pri vraž­de spo­lu s Tay­lo­ro­vou, Whi­teom, Win­slowom a Deb­rou Shel­de­no­vou. Ne­ve­del si spo­me­núť pre­čo iš­li do apar­tmá­nu obe­te a nes­po­mí­nal si, že by obe­ti kto­koľ­vek ub­lí­žil. Nes­po­mí­nal si, že by tam eš­te niek­to bol, ale po­ve­dal, že je to mož­né. Keď sa ho spý­ta­li pre­čo priz­nal účasť na zlo­či­ne, po­ve­dal: „cí­til som, že som si na to spo­me­nul vo svo­jom spán­ku...“.O dva dni uro­bil Dean ďal­šie doz­na­nie, kde po­ve­dal, že išiel do apar­tmá­nu obe­te s Tay­lo­ro­vou, Whi­teom, Win­slowom a D. Shel­de­no­vou a že niek­to vy­fac­kal Wil­so­no­vú, ale nes­po­mí­na si kto. Uvie­dol, že to vi­del vo svo­jom sne.

17. 5. 1989 bol Dean vy­po­čú­va­ný opäť za prí­tom­nos­ti ad­vo­ká­ta, kde preh­lá­sil, že bol sved­kom to­ho ako Tay­lo­ro­vá, Whi­te a Win­slow sexuál­ne na­pad­li obeť. Tiež uvie­dol, že vi­del nie­ko­ho pri vcho­de do apar­tmá­nu, po­dal aj po­pis tej­to oso­by, ale nes­po­mí­nal si ani na poh­la­vie, ani na me­no. Po­ve­dal, že sa dom­nie­va, že to bo­la že­na, ale ne­vie pres­ne ako sa vo­lá.

V ten deň uro­bil Dean do­ho­du o vi­ne a tres­te.24. 5. 1989 Sear­cey zno­vu vy­po­čú­val Dea­na, kto­rý po­ve­dal, že si spo­me­nul, že ide o Kat­hy Gon­za­le­zo­vú, kto­rá bo­la po­ra­ne­ná pri úto­ku na Wil­so­no­vú.

V rov­na­ký deň bo­la vy­po­ču­tá aj Deb­ra Shel­de­no­vá, kto­rá po­ve­da­la, že si spo­me­nu­la, že pri či­ne bo­la aj Gon­za­le­zo­vá a tá­to ma­la za­kr­va­ve­ný nos. Po­ve­da­la, že ne­poz­na­la Gon­za­le­zo­vú a za­bud­la na ňu, až kým ne­ma­la noč­nú mo­ru. Sear­cey jej nás­led­ne uká­zal fot­ku Gon­za­le­zo­vej a Shel­de­no­vá po­ve­da­la, že sa zho­du­je s cha­rak­te­ris­ti­kou že­ny, kto­rú vi­de­la vo sne.

25. 5. 1989 bo­la Gon­za­le­zo­vá za­dr­ža­ná. Po­ve­da­la, že si nes­po­mí­na, že bo­la prí­tom­ná pri vraž­de. Pri­ce jej po­ve­dal, že oso­ba, kto­rá je ob­vi­ne­ná z toh­to zlo­či­nu ju ozna­či­la a tiež, že by si moh­la spo­me­núť, ak bu­de re­laxovať a že sa jej spo­mien­ky mô­žu pri­nav­rá­tiť vo sne. Po­ve­dal jej aj, že keď­že ju ozna­či­li dva­ja sved­ko­via, má veľ­kú šan­cu na od­blo­ko­va­nie spo­mie­nok a že jej po­mô­že pri­nav­rá­tiť za­blo­ko­va­né spo­mien­ky.

Vý­sled­ky Gon­za­le­zo­vej kr­vi uká­za­li, že má rov­na­kú kr­vnú sku­pi­nu ako sa naš­la na mies­te či­nu – B, ale že jej kr­vná sku­pi­na sa v jed­nom ge­ne­tic­kom markri od­li­šu­je od tej z mies­ta či­nu. Dr. Ree­na Royová za­sla­la Sear­cey­mu sprá­vu z la­bo­ra­tó­ria, kto­rá uvá­dza­la, že je­den z ge­ne­tic­kých markrov Gon­za­le­zo­vej kr­vi (Gc-2-1) sa od­li­šo­val od jed­né­ho z ge­ne­tic­kých markrov, kto­rý Royová iden­ti­fi­ko­va­la v kr­vnej sku­pi­ne B (Gc-1), kto­rá sa naš­la na mies­te či­nu. Vo svo­jej vý­po­ve­di v príp­rav­nom ko­na­ní uvied­la, že Gon­za­le­zo­vá „ne­mô­že byť vy­lú­če­ná ako dar­ky­ňa kr­vnej sku­pi­ny B v mno­hých kr­vných škvr­nách, kto­ré som naš­la.“. Oh­ľa­dom roz­diel­nych ge­ne­tic­kých markrov uvied­la, že ak „exis­tu­je zmie­ša­ná krv dvoch ľu­dí, ona ur­či­te ne­mô­že byť vy­lú­če­ná...“. Sear­cey však po­ve­dal Gon­za­le­zo­vej, že vý­sled­ky uká­za­li, že jej krv sa zho­du­je s tou z mies­ta či­nu.

7. 6. 1989 Dean vy­po­ve­dal, že po­čas jaz­dy sme­ru­júc do apar­tmá­nu obe­te, niek­to zmie­nil lú­pež a tiež, že Gon­za­le­zo­vá sa náh­le ob­ja­vi­la v ha­le pred ich sku­pi­nou, keď iš­li do apar­tmá­nu Wil­so­no­vej. 16. jú­na Gon­za­le­zo­vá pod­stú­pi­la test na de­tek­to­re lži a bo­lo jej po­ve­da­né, že uká­zal, že kla­ma­la.

23. jú­na Dean po­ve­dal, že sku­pi­na chce­la ok­rad­núť obeť a že Gon­za­le­zo­vá sa po­ra­ni­la po­čas zá­pa­su. 16. jú­la po­ve­dal, že týž­deň pred vraž­dou, de­ba­to­va­li s Tay­lo­ro­vou, Whi­teom, Win­slowom a C. Shel­de­nom o pe­nia­zoch obe­te. V ten is­tý deň v prí­tom­nos­ti ad­vo­ká­ta do­dal, že on, Win­slow, Tay­lo­ro­vá, Whi­te a C. Shel­den týž­deň pred vraž­dou de­ba­to­va­li o tom, že uk­rad­nú pe­nia­ze star­šej že­ne a že vi­del kr­vá­cať Gon­za­le­zo­vú v apar­tmá­ne obe­te a Whi­tea s ko­pou pe­ňa­zí v ru­ke.

1. 9. 1989 Tay­lo­ro­vá uro­bi­la do­ho­du o vi­ne a tres­te za vraž­du. V tom­to vi­deu na­ko­niec vy­svet­ľu­je pre­čo uro­bi­la tú­to do­ho­du: „Keď ma vza­li do au­ta... stá­le mi ho­vo­ri­li, že ma­jú dô­ka­zy, že som sa po­die­ľa­la na vraž­de v Beat­ri­ce, v Neb­ras­ke. Že už niek­to po­ve­dal, že som sa na tom po­die­ľa­la... Stá­le mi ho­vo­ri­li, že ve­dia, že som ma­la účasť na vraž­de, že to ve­dia do­ká­zať... Všet­ko čo ma trá­pi­lo bo­lo, čo sa do­ma de­je s mo­jím ma­lým syn­om. Ma­la som 14 me­sač­né di­eťa, bo­la som no­vo­man­žel­ka... Tak­že som nao­zaj chce­la ísť do­mov. Ne­ve­de­la som o čom [vy­šet­ro­va­te­lia] ho­vo­ri­li. Ne­ma­la som žiad­ne in­dí­cie. Keď som si uve­do­mi­la o čo ide, po­lo­ži­la som si otáz­ku: Pre­čo ja?... mys­lím si, že to bo­lo pre­to, že som bo­la jed­nou z mies­tnych al­ko­ho­li­kov... bo­lo ľah­ké pou­žiť ma ako obet­né­ho ba­rán­ka... Ma­la som psy­chic­ké prob­lé­my... (Nás­led­ne v ča­se od 2:36 vi­dieť časť jej vý­slu­chu, po­čas kto­ré­ho pla­če). Akú­koľ­vek in­for­má­ciu, kto­rú mi po­ve­da­li, som ak­cep­to­va­la ako fakt. Keď ma pr­vý krát za­ča­li vy­po­čú­vať, stá­le mi ho­vo­ri­li, že zo mňa uro­bia pr­vú že­nu, kto­rá bu­de od­sú­de­ná na trest smr­ti. Ne­ve­de­la som, že Neb­ras­ka ne­ma­la že­nu od­sú­de­nú na trest smr­ti. Stá­le na mňa tla­či­li... Up­ros­tred všet­ké­ho, čo mi po­li­caj­ti po­ve­da­li, som bo­la pev­ne pres­ved­če­ná, že som tam bo­la... sta­lo sa to pre mňa nao­zaj reál­nym. Stá­le mi ho­vo­ri­li, že ve­dia do­ká­zať, že som to uro­bi­la... A tak som sa dos­ta­la do bo­du, že bo­lo  pre mňa jed­no­duch­šie uro­biť čo odo mňa pot­re­bo­va­li, na­mies­to to­ho, aby som s ni­mi bo­jo­va­la. Tr­piac klam­ný­mi pred­sta­va­mi a ma­júc strach z tres­tu smr­ti, A. J. Tay­lo­ro­vá uro­bi­la do­ho­du o vi­ne a tres­te za vraž­du H. Wil­so­no­vej... Pre­čo ne­vin­ní ľu­dia uro­bia do­ho­du o vi­ne a tres­te, keď ve­dia, že sú ne­vin­ní? Ve­ľa krát, tak ako to bo­lo aj v mo­jom sta­ve, kde sú psy­chic­ké prob­lé­my a vy za­čne­te ve­riť to­mu, čo vám bo­lo po­ve­da­né, vám mô­žu po­ve­dať: “ak sa k to­mu doz­ná­te, pôj­de­te do­mov skôr“. Keď uro­bí­te do­ho­du o vi­ne a tres­te, trest smr­ti je tiež zmiet­nu­tý zo sto­la... pri­po­me­nu­li mi, že mô­žem ako pr­vá že­na če­liť tres­tu smr­ti, čo ma sku­toč­ne pri­nú­ti­lo roz­hod­núť sa: “OK nie som prip­ra­ve­ná zo­mrieť“. Ma­la som 26 ro­kov. Ne­bo­la som prip­ra­ve­ná zo­mrieť... Uro­bi­la som do­ho­du o vi­ne a tres­te, pre­to­že  mi to tiež za­chrá­ni­lo ži­vot.“.

Whi­te bol od­sú­de­ný po tom, ako Dean, Tay­lo­ro­vá a D. Shel­de­no­vá sved­či­li, že mal účasť na zlo­či­ne. Gon­za­le­zo­vá sved­či­la, že Whi­te pri­šiel s my­šlien­kou olú­piť obeť. Ob­ha­jo­ba a ob­ža­lo­ba sa do­hod­li na tom, že krv z mies­ta či­nu bo­la „po­dob­ná tej od Kat­hy Gon­za­le­zo­vej“ a že Whi­te a Win­slow ne­mô­žu byť vy­lú­če­ní – ide o vy­jad­re­nie, kto­ré po ro­koch Dr. Royová ozna­či­la za nes­práv­ne. Win­slow od­mie­tol sved­čiť.

V ro­ku 1989 bo­li od­sú­de­ní: Tay­lo­ro­vá na 40 ro­kov a Shel­de­no­vá, Dean a Gon­za­le­zo­vá na 10 ro­kov. V ro­ku 1990 bo­li od­sú­de­ní aj Win­slow a Whi­te. Win­slow, kto­rý po­dob­ne ako Gon­za­le­zo­vá uro­bil tzv. no con­test plea (nep­riz­nal vi­nu, ale pri­jal trest), bol od­sú­de­ný na 50 ro­kov. Whi­te, kto­rý žiad­nu do­ho­du neu­ro­bil, bol od­sú­de­ný na do­ži­vo­tie. Sud­ca Rist to­tiž roz­ho­dol, že v prí­pa­de Whi­tea trest smr­ti ne­bol pri­me­ra­ný, pre­to­že „me­dzi iný­mi dô­vod­mi, Tay­lo­ro­vá“s naj­väč­šou prav­de­po­dob­nos­ťou bo­la účas­tníč­kou, kto­rá pria­mo spô­so­bi­la udu­se­nie“ a “smrť, zdá sa, nas­ta­la v ur­či­tom oka­mi­hu,“ za­tiaľ čo Win­slow sexuál­ne zneu­žil obeť.“ (Me­mo­ran­dum and Or­der, s. 136). 

Od­vo­la­nia bo­li súd­mi opa­ko­va­ne za­miet­nu­té. V ro­ku 2007 Whi­te a Win­slow zís­ka­li vý­sled­ky DNA tes­tov sper­mií z mies­ta či­nu. Pro­ku­rá­to­ri po­ve­da­li, že vý­sled­ky sa zho­du­jú s pro­fi­lom Bru­ca Alle­na Smit­ha (zom­rel v ro­ku 1992), kto­rý bol na za­čiat­ku vy­šet­ro­va­nia po­doz­ri­vý a vy­lú­če­ný na zá­kla­de tes­tov la­bo­ra­tór­nej ana­ly­tič­ky Joy­ce Gilchris­to­vej.

            Tay­lo­ro­vá, Shel­de­no­vá a Gon­za­le­zo­vá od­vo­la­li svo­je sve­dec­tvá pred sú­dom.

V ro­ku 2008 po­li­caj­ný šéf Bru­ce Lang po­ve­dal, že DNA vý­sled­ky vied­li k opä­tov­né­mu vy­šet­re­niu prí­pa­du a sú­čas­ne uvie­dol: „v na­šich my­sliach neexis­tu­je žiad­na po­chyb­nosť o tom, že Bru­ce Smith je je­di­ným pá­cha­te­ľom toh­to zlo­či­nu.“.

Na zá­kla­de tes­tov DNA bo­li re­ha­bi­li­to­va­ní: Whi­te v ro­ku 2008 a v ro­ku 2009 aj Tay­lo­ro­vá, Win­slow, Dean, Shel­de­no­vá a  Gon­za­le­zo­vá.

Prí­či­ny toh­to jus­tič­né­ho omy­lu: fa­loš­né doz­na­nia Win­slowa, Tay­lo­ro­vej, Shel­de­no­vej a Dea­na; fa­loš­ný, ale­bo za­vá­dza­jú­ci fo­renz­ný dô­kaz; kri­vá prí­sa­ha, ale­bo fa­loš­né ob­vi­ne­nie; nes­práv­ne ko­na­nie zo stra­ny or­gá­nov a nea­dek­vát­na ob­ha­jo­ba.

4. prí­pad: vraž­da El­vy Lu­per­cio­vej a jej pia­tich de­tí z ro­ku 1984, Chi­ca­go

            Rá­no, dňa 24. 3. 1984 vy­pu­kol v Chi­cag­skej bu­do­ve po­žiar, v dôs­led­ku kto­ré­ho za­hy­nu­la 28 roč­ná El­va Lu­per­cio­vá a jej päť de­tí. Jej man­žel utr­pel zlo­me­ni­nu leb­ky na nie­koľ­ko po­pá­le­nín. Po­žiar zni­čil bu­do­vu na 4448 South Her­mi­ta­ge Ave­nue ako aj priľ­ah­lú bu­do­vu a poš­ko­dil ďal­šiu, ale nik­to ďal­ší ne­bol zra­ne­ný. Prí­či­na po­žia­ru bo­la uzav­re­tá ako “zjav­ne ná­hod­ná“.

            O tri ro­ky nes­kôr, v ro­ku 1987 bol Dua­ne Glas­sco za­dr­ža­ný kvô­li vlá­ma­niu a krá­de­ži. Po­čas vý­slu­chu Glas­sco po­ve­dal, že vi­del Ja­me­sa Klup­pel­ber­ga vra­cať sa do bu­do­vy, kde vy­pu­kol po­žiar. Po­ve­dal, že sa po­ze­ral z ok­na ved­ľaj­šie­ho do­mu, kde bo­li v noc po­žia­ru on aj Klup­pel­berg na os­la­ve v noc, keď vy­pu­kol po­žiar. Uvie­dol tiež, že Klup­pel­berg sa priz­nal, že za­lo­žil po­žiar.

            V de­cem­bri 1987 de­tek­tí­vi za­ča­li vy­šet­ro­vať dva prí­pa­dy po­žia­rov áut, kto­ré sa sta­li 15 míľ ďa­le­ko od Her­mi­ta­ge Ave­nue. Po­žia­re nah­lá­sil 22 roč­ný Klup­pel­berg. Po­lí­cia ho však na­mies­to to­ho vy­po­čú­va­la oh­ľa­dom po­žia­ru na Her­mi­ta­ge Ave­nue. Po­li­caj­ti po­ve­da­li, že po­čas vý­slu­chu sa Klup­pel­berg priz­nal k pod­pá­le­niu áut a tiež k za­lo­že­niu nie­koľ­kých ďal­ších po­žia­rov, vrá­ta­ne to­ho na Her­mi­ta­ge Ave­nue.

            27. 1. 1988 bol Klup­pel­berg ob­vi­ne­ný z pod­pa­ľač­stva a šes­ťná­sob­nej vraž­dy.

            V no­vem­bri 1988, po­tom ako Klup­pel­berg tvr­dil, že bol zbi­tý a pred­lo­žil dô­kaz o tom, že keď ho po vý­slu­chu­da­li do väz­by, mal nie­koľ­ko po­dlia­tin v ob­las­ti ob­li­čiek a mo­čil krv, sud­ca­roz­ho­dol, že Klup­pel­ber­ga zbi­li po­li­caj­ti a že je­ho doz­na­nie­bo­lo vy­nú­te­né (coer­ced).

            Pro­ku­rá­to­ri žia­da­li pred sud­com trest smr­ti. Glas­sco sved­čil, že ho­ci bol nad­ro­go­va­ný v noc po­žia­ru, vi­del Klup­pel­ber­ga ako vchá­dza a vy­chá­dza z bu­do­vy na Her­mi­ta­ge Ave­nue,bez­pros­tred­ne pred po­žia­rom. Ka­pi­tán Fran­cis Burns sved­čil, že pri po­žia­ri bol prí­tom­ný v rám­ci tré­nin­gu, nie ofi­ciál­ne. V tom ča­se vy­šet­ro­va­la po­doz­ri­vé po­žia­re Chi­ca­go Po­li­ce Bomb and Ar­son Unit. Nav­zdo­ry to­mu, že vte­dy bol po­žiar ofi­ciál­ne uzav­re­tý ako ná­hod­ný, Burns sved­čil, že bol pres­ved­če­ný, že po­žiar bol pod­pa­ľač­stvom, pri­čom priz­nal, žeo tom ne­na­pí­sal žiad­ne sprá­vy, ani si ne­ro­bil žiad­ne poz­nám­ky a že ni­ko­mu o svo­jom pres­ved­če­ní ne­po­ve­dal. Sved­čil, že vi­del ta­ké znám­ky po­žia­ru, kto­ré naz­na­čo­va­li, že ide o pod­pa­ľač­stvo.

            22. mar­ca 1990 sud­ky­ňa Mor­ga­no­vá od­sú­di­la Klup­pel­ber­ga na do­ži­vo­tie. 

            V ro­ku 1994 Klup­pel­berg vo svo­jej pe­tí­cii kon­šta­to­val nea­dek­vát­nu ob­ha­jo­bu kvô­li to­mu, že je­ho ad­vo­kát ne­za­bez­pe­čil sve­dec­tvo o tom, že spo­čiat­ku bol po­žiar vy­hod­no­te­ný ako ná­hod­ný a že išiel pro­ti je­ho že­la­niu, aby mal pro­ces pred po­ro­tou. Súd je­ho pe­tí­ciu de­fi­ni­tív­ne za­mie­tol v ro­ku 2004.

Ďal­šia pe­tí­cia bo­la po­da­ná v má­ji 2009. Tá­to ho­vo­ri­la o no­vých dô­ka­zoch, kto­ré sme­ro­va­li ku Klup­pel­ber­go­vej ne­vi­ne. Glas­sco od­vo­lal svo­ju vý­po­veď, pri­čom po­ve­dal, že ne­vi­del Klup­pel­ber­ga vchá­dzať a vy­chá­dzať z bu­do­vy a sú­čas­ne uvie­dol, že ne­mo­hol zo svoj­ho apar­tmá­nu vi­dieť bu­do­vu na Her­mi­ta­ge Ave­nue, pre­to­že mu vo vý­hľa­de stá­la iná bu­do­va. Fo­tog­ra­fie potvr­di­li, že to nao­zaj ne­bo­lo mož­né. Glas­sco sú­čas­ne po­ve­dal, že Klup­pel­berg sa nik­dy ne­doz­nal, že za­lo­žil po­žiar a aj to, že súh­la­sil s tým, že ozna­čí Klup­pel­ber­ga vý­me­nou za to, že sa vy­hne vä­ze­niu v sú­vis­los­ti s ob­vi­ne­nia­mi, kto­rým vte­dy če­lil. Vo svo­jej vý­po­ve­di tiež uvie­dol, že bol na Klup­pel­ber­ga nah­ne­va­ný, pre­to­že za­čal cho­diť s je­ho bý­va­lou pria­teľ­kou.

            Vďa­ka pok­ro­ku vo ve­de sa uká­za­lo, že zna­ky, o kto­rých Burns tvr­dil, že do­ka­zu­jú, že iš­lo o pod­pa­ľač­stvo, ne­bo­li spo­ľah­li­vý­mi in­di­ká­tor­mi to­ho, že po­žiar bol úmy­sel­ne za­lo­že­ný. Tie­to in­di­ká­to­ry  v sú­čas­nos­ti ne­ma­jú žiad­nu opo­ru vo ve­de (viď Na­tio­nal Fi­re Pro­tec­tion As­so­cia­tion, NFPA 921, Gui­de for Fi­re and Explo­sion In­ves­ti­ga­tions: An Up­da­te and a Per­spec­ti­ve on the 2004 Edi­tiona sprá­vu The Na­tio­nal In­sti­tu­te of Jus­ti­ce z ro­ku 2014 s náz­vom Stren­gthe­ning Fo­ren­sic Scien­ce: A Prog­ress Re­port).

Na­viac, po­li­caj­né sprá­vy od­ha­li­li, že Isa­bel Ra­mo­so­vá krát­ko po po­žia­ri vy­po­ve­da­la, že mož­no ona za­lo­ži­la fa­tál­ny po­žiar. Priz­na­la to­tiž, že za­lo­ži­la po­žiar na 4504 South Mar­shfield Ave­nue, kto­rá je vzdia­le­ná asi tri blo­ky od po­žia­ru na Her­mi­ta­ge Ave­nue, po­tom ako 12 ho­dín pi­la, pre­to­že bo­la nah­ne­va­ná na do­má­ce­ho a su­se­da. Po­ve­da­la tiež, že moh­la za­lo­žiť po­žiar aj na Her­mi­ta­ge Ave­nue, ale kvô­li to­mu, že ve­ľa pi­la, si na to už nes­po­mí­na. Tá­to sprá­va bo­la pred pro­ce­som za­ta­je­ná.Ra­mo­so­vá bo­la od­sú­de­ná za pod­pa­ľač­stvo na Mar­shfield Ave­nue.

            Klup­pel­berg bol re­ha­bi­li­to­va­ný v ro­ku 2012.

            Prí­či­ny toh­to jus­tič­né­ho omy­lu: fa­loš­né doz­na­nie; fa­loš­ný, ale­bo za­vá­dza­jú­ci fo­renz­ný dô­kaz; kri­vá prí­sa­ha, ale­bo fa­loš­né ob­vi­ne­nie; nes­práv­ne ko­na­nie zo stra­ny OČTK a nea­dek­vát­na ob­ha­jo­ba.

            Aj ten­to prí­pad do­ka­zu­je, že v praxi sa stá­va, že sú­dy ve­ria doz­na­niam aj vte­dy, keď ve­dia, že sú vy­nú­te­né, ale­bo sú pre­zen­to­va­né zo stra­ny in­for­má­to­rov.V tej­to kau­ze sme vi­de­li, že Klup­pel­berg bol po­čas vý­slu­chu zbi­tý, čo vie­dlo to k fa­loš­né­mu doz­na­niu. Nej­de však o oje­di­ne­lý prí­pad re­ha­bi­li­tá­cie, kde sa ob­ja­vi­lo fy­zic­ké ná­si­lie, kto­ré vie­dlo k fa­loš­né­mu doz­na­niu. V ame­ric­kej sprá­ve z ro­ku 2020 s náz­vom Go­ver­nment Mis­con­duct and Con­vic­ting the In­no­cent: The ro­le of Pro­se­cu­tors, Po­li­ce and Ot­her Law En­for­ce­ment,o kto­rej som pí­sa­la v tom­to člán­ku, auto­ri ana­ly­zo­va­li 2 400 re­ha­bi­li­tá­cií uve­de­ných v The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions, pri­čom na s. 64 kon­šta­tu­jú: „V tak­mer dvoch tre­ti­nách prí­pa­dov, v kto­rých nes­práv­ne ko­na­nie po­lí­cie vie­dlo k fa­loš­ným doz­na­niam, po­lí­cia pou­ži­la fy­zic­ké ná­si­lie, ale­bo sa ním vy­hrá­ža­la (105 zo 165 prí­pa­dov). Po­lo­vi­ca zo všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií v USA, v kto­rých bo­li doz­na­nia zís­ka­né ná­si­lím, sa ob­ja­vi­la v Chi­ca­gu, kde bo­lo ná­si­lie pou­ži­té k zís­ka­niu viac než dvoch tre­tín fa­loš­ných doz­na­ní v re­ha­bi­li­tá­ciách (52 zo 75 prí­pa­dov); na zvy­šok kra­ji­ny pri­pa­da­la me­nej než štvr­ti­na (53 z 217 prí­pa­dov).“.Na s. 83 auto­ri pí­šu, že fy­zic­ké ná­si­lie, ale­bo hroz­ba bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia, pred­sta­vu­je naj­bež­nej­ší typ nes­práv­ne­ho ko­na­nia v rám­ci vý­slu­chov, kto­ré vie­dlo k fa­loš­ným doz­na­niam.

V niek­to­rých po­pí­sa­ných jus­tič­ných omy­loch sme ma­li mož­nosť vi­dieť, že ne­vin­ní ľu­dia uro­bi­li do­ho­dy o vi­ne a tres­te. V tej­to sú­vis­los­ti by som pre­to na zá­ver chce­la upo­zor­niť na od­bor­né člán­ky tý­ka­jú­ce sa prob­le­ma­ti­ky fa­loš­ných do­hôd o vi­ne a tres­te, kto­ré sú dos­tup­né on­li­ne:

 

ALSCHU­LER, A. W.: A Near­ly Per­fect Sys­tem for Con­vic­ting the In­no­cent. Uni­ver­si­ty of Chi­ca­go Law School,  Pub­lic Law & Le­gal Theo­ry Wor­king Pa­per, No. 612, 2017. Dos­tup­né tu.

 

BOWERS, J.: Pu­nis­hing the In­no­cent. In: Uni­ver­si­ty of Pen­nsyl­va­nia Law Re­view, Vol. 156, No. 5, 2008. Dos­tup­né tu.

 

FON­TIER, A. et al.: The New York Sta­te Trial Pe­nal­ty: The Con­sti­tu­tio­nal Right to Trial Un­der At­tack. New York Sta­te As­so­cia­tion of Cri­mi­nal De­fen­se Lawyers and Na­tio­nal As­so­cia­tion of Cri­mi­nal De­fen­se Lawyers, 2021. Dos­tup­né tu.

 

HEN­DER­SON K. S. – LE­VETT, L. M.: In­ves­ti­ga­ting Pre­dic­tors of True and Fal­se Guil­ty Pleas. In: Law And Hu­man Be­ha­vior, 42(5), 427–441, 2018. Dos­tup­né tu.

 

HES­SICK, F. A. – SAU­JA­NI, R. M.: Plea Bar­gai­ning and Con­vic­ting the In­no­cent: the Ro­le of the Pro­se­cu­tor, the De­fen­se Coun­sel, and the Jud­ge. In: Brig­ham Young Uni­ver­si­ty Jour­nal of Pub­lic Law, Vol. 16, p. 189, 2002. Dos­tup­né tu.

 

NE­MOYER, A. et al.: At­tor­ney Per­spec­ti­ves on Ju­ve­ni­le and Adult Clients' Com­pe­ten­ce to Plead Guil­ty. Ame­ri­can Psy­cho­lo­gi­cal As­so­cia­tion, 2018. Dos­tup­né tu.

 

RED­LICH, A. D. et al.: Self-Re­por­ted Fal­se Con­fes­sions and Fal­se Guil­ty Pleas among Of­fen­ders with Men­tal Illness.In: Law and Hu­man Be­ha­vior, 2009. Dos­tup­né tu.

 

RED­LICH, A.: The Sus­cep­ti­bi­li­ty of Ju­ve­ni­les to Fal­se Con­fes­sions and Fal­se Guil­ty Pleas. Geor­ge Ma­son Uni­ver­si­ty, 2010. Dos­tup­né tu.

 

RED­LICH, A. D. et al.: The In­fluen­ce of Con­fes­sions on Guil­ty Pleas and Plea Dis­counts. In: Psy­cho­lo­gy, Pub­lic Po­li­cy, and Law, Vol. 24, No. 2, p. 147–157, 2018. Dos­tup­né tu.

 

RED­LICH, A. D. et al.: The Psy­cho­lo­gy of De­fen­dant Plea De­ci­sion Ma­king. In: Ame­ri­can Psy­cho­lo­gist, Vol. 72, No. 4, p. 339–352, 2017. Dos­tup­né tu.

 

RED­LICH, A. D. – SHTEYN­BERG, R. V.: ToP­lead or Not to Plead: A Com­pa­ri­son of Ju­ve­ni­le and Adult True and Fal­se Plea De­ci­sions. In: Law and Hu­man Be­ha­vior, Vol. 40, No. 6, p. 611–625, 2016. Dos­tup­né tu.

 

VICK, K. et al.: Let­hal le­ve­ra­ge: fal­se con­fes­sions, fal­se pleas, and wron­gful ho­mi­ci­de con­vic­tions in death-eli­gib­le ca­ses. In: Con­tem­po­ra­ry Jus­ti­ce Re­view, Vol. 24, No. 1, p. 24–42, 2021. Dos­tup­né tu.

 

WYN­BRANDT, K.: From Fal­se Evi­den­ce Ploy to Fal­se Guil­ty Plea: Un Un­jus­ti­fied Path to Se­cu­ring Con­vic­tions. In: The Ya­le Law Jour­nal, Vol. 126, No. 2, 2016. Dos­tup­né tu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia