Prečo nepotrebujeme Špecializovaný trestný súd - ešte raz k vecnej príslušnosti

Mgr. Erika Krutková

Prečo nepotrebujeme Špecializovaný trestný súd - ešte raz k vecnej príslušnosti

Nedávne kritické vyjadrenia ministra obrany na adresu ŠTS a jeho rozhodovacej činnosti, že „pravdepodobne aj oni už nemajú na scéne justície čo robiť ako špecializovaný súd, pretože ak nie sú schopní rozhodovať bez tlaku novinárov.... je veľmi dôležité pozrieť sa na to, že ak takto dnes, Špecializovaný súd pod tlakom, by som povedal, médií rozhoduje v prospech ich názoru, no tak potom je treba sa zamyslieť, že či je vôbec produktívnou zložkou justičného systému“ vyvolal v určitých kruhoch doslova hystériu. Napriek tomu, že kritika bola vyslovená v kontexte konkrétnej trestnej veci, išlo skôr o kritiku nekonzistentnosti rozhodovacej činnosti sudcov ŠTS a jej rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít ale aj orgánov činných v trestnom konaní v obdobných trestných veciach v širšom kontexte a vyslovenie podozrenia z neprimerané mediálneho vplyvu na rozhodovaciu činnosť jeho sudcov.

Súčasťou profesionálnej integrity sudcu má byť aj vnútorná schopnosť vyrovnať sa s prípadnými námietkami účastníkov ako aj s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu. Aj neobjektívna kritika môže byť ešte stále legitímna Hranica vedie tam, kde kritika stráca svoj racionálny a vecný základ a mení sa na vedomé klamstvo, pričom aj v tomto prípade je potrebné rozlišovať medzi tvrdeniami faktu a hodnotovými súdmi. Čím je kritika ostrejšia, tým vyššie nároky na ňu budú kladené. O kritických výrokoch ministra obrany sa nedá povedať, že by boli úplne bez akéhokoľvek vecného základu. Rozhodnutie, v ktorom sudca odmietne akceptovať existujúcu jednotnú a ustálenú judikatúry najvyšších súdnych autorít bez toho, aby svoj odlišný právny názor podoprel komplexnou, racionálnou a transparentnou argumentáciou je svojvoľné a zakladá disciplinárnu zodpovednosť sudcu. Rovnako sú všeobecne známe prepojenia niektorých sudcov ŠTS na mediálne kruhy, v ktorých sa tešia osobitnej až nekritickej priazni.

K obdobnej situácii došlo aj v roku 2023, keď úvahy o zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry a ŠTS boli spájané s rizikom ochromenia „schopnosť štátu bojovať s korupciou a organizovaným zločinom“[1] alebo „surové rozdrvenie základov trestnej politiky tohto štátu“[2] a „rozklad právneho štátu“. Zatiaľ čo v minulosti padol rovnaký návrh na ochranu ŠTS jeho inštitucionálnym zakotvením v ústave,[3] aktuálne je do národnej rady predložený návrh na prijatie uznesenia na odsúdenie úvah o zrušení ŠTS. Pri tak agresívnom útoku, čo i len pri zmienke o možnom zrušenia ŠTS v rovine rečníckej otázky a akademických úvah, by sa dalo očakávať od zainteresovaných aktérov, že bez dlhšieho otáľania vymenujú 1000 a jeden dôvodov, pre ktoré by mal byť ŠTS zachovaný. Dodnes som nepočula žiadne konkrétne dáta a argumenty, ktoré by tieto tvrdenia podporovali, okrem všeobecných klišé o ŠTS ako „poslednom pilieri boja proti korupcii“ a ako o súde, ktorý je „obdivovaný aj v zahraničí a má neporovnateľne lepšie výsledky než ostatné súdy“. Najnovšie dokonca bývalý predseda Súdnej rady SR úvahy o zrušení ŠTS označil za snahu „pokoriť slovenskú justíciu odstránením jedného z najužitočnejších slovenských súdov, bojujúceho proti korupcii, kriminalite bielych golierov, politických špičiek, oligarchov.“[4]

Nie som si istá, kde bývalý predseda Súdnej rady SR čerpá inšpiráciu pre svoje bonmoty o ŠTS, ale jeho tvrdenia si môžeme jednoducho overiť na prípade bývalého sudcu ŠTS, ktorý po dvoch rokoch pôsobenia na ŠTS bol dočasne pridelený a následne preložený na najvyšší súd. Hodnotiaca komisia, ktorá preskúmavala vybrané trestné veci pridelené mu počas jeho pôsobenia na ŠTS v období rokov 2022-2023 konštatovala, že „preskúmavané trestné veci boli skutkovo a právne menej náročne s právnou kvalifikáciou skutkov ako prečinu“.[5] Ktorýkoľvek trestný sudca pôsobiaci na tom najmenej zaťaženom okresnom súde v krajine, je užitočnejší než sudca ŠTS.

ŠTS a jeho mediálna propaganda

S fungovaním ŠTS sa spája viacero mýtov, ktorými sa snažia niektorí jeho vytrvalí zástancovia presviedčať verejnosť o jeho nezastupiteľnej úlohe pri zabezpečovaní spravodlivosti, a to:

Mýtus č. 1 – ŠTS rieši tie najzávažnejšie trestne činy organizovaného zločinu a korupčné schémy

Mýtus č. 2 – zrušením ŠTS by došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu

Mýtus č. 3 - špecializácia sudcov na vybrané trestné činy so sebou prináša vyššiu kvalitu rozhodovacej činnosti a rýchlejšie prejednanie spoločensky citlivo vnímaných trestných vecí

Mýtus č. 4 – ŠTS je dôležitým prvkom pri ochrane finančných záujmov Európskej únie

Mýtus č. 5 – osobitná povaha trestných činov prejednávaných ŠTS odôvodňuje priznanie funkčného príplatku sudcom a prijatie ďalších opatrení v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany ich samotných, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlia

V nasledujúcej sérii článkov tieto mýty o fungovaní a postavení ŠTS vyvrátim prostredníctvom faktom a konkrétnych rozhodnutí oproti emotívnym výkrikom do tmy, ktoré sú tým jediným, na ktoré sa zarytí zástancovia ŠTS dokázali za roky 20 rokov existencie zmôcť. Tento konkrétny príspevok vyvracia Mýtus č. 1.

Mýtus č. 1 – ŠTS (ne)rieši tie najzávažnejšie trestne činy organizovaného zločinu a korupčné schémy

V súvislosti s disciplinárnym stíhaním sudkyne ŠTS Mgr. Pamely Záleskej sa prof. JUDr. Mazák, PhD. sa v rámci diskusie k novinovému článku vyjadril nasledovne „pôsobí na najťažšom trestnom súde v štáte. Súdi závažné trestné činy, súdi verejné činné a známe osoby. Odsúdila D. Kováčika. V takých podmienkach aj Ústavný súd vníma prieťahy v konaniach osobitnou optikou. Berúc do úvahy, že je rozdiel súdiť na okresnom súde bežnú kriminalitu a vyhlasovať rozsudky na Špecializovanom trestnom súde. Uznávajú to aj samotní sudcovia.“ Nie je mi známe ako detailne je bývalý predseda Súdnej rady SR oboznámený z celkovým nápadnom a štruktúrou trestných vecí prejednávaných na ŠTS, ale dovolím si tvrdiť, že za sedem rokov pôsobenia na ŠTS som získala veľmi konkrétnu predstavu na to, aby som mohla povedať, že ŠTS nikdy neriešil a nerieši najzávažnejšie trestné činy, ale tieto sa koncentrujú na okresných súdoch v sídle kraja a mestských súdoch Bratislava I a Košice, kde sú prejednávané v senáte zloženom z predsedu senátu, ktorým je sudca z povolania a prísediacich-laikov, často bez právnického vzdelania a bez údajne tak potrebnej „špecializácie“. Za výkon funkcie prísediaceho im aktuálne patrí náhrada vo výške najviac 2,66 eura za hodinu resp. 21,25 eura za jeden pracovný deň[6], zatiaľ čo sudca ŠTS potrebuje príplatok k platu sudcu vo výške 2-násobku priemernej mzdy a ochranku, nehovoriac o zabezpečení ich ochrany.

Ako konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 20.05.2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08 pri zriadení Špeciálneho súdu, ani neskôr pri následných novelizáciách právnej úpravy, ktorá sa ho týka (spravidla z dôvodu odďaľovania začatia jeho činnosti z dôvodu problémov s jeho organizačno-technickým zabezpečením a personálnym obsadením) nebolo nikdy preukázané alebo konštatované „nezvládnutie“ súdnej agendy zverenej do pôsobnosti Špeciálneho súdu všeobecnými súdmi, ktoré ju do zriadenia Špeciálneho súdu zabezpečovali a aj v súčasnom období rozhodujú niektoré najzávažnejšie kauzy.

Príklady tzv. „bežnej kriminality“

Nedávno prebehla médiami informácia, že Krajská prokuratúra Trnava podala dňa 18.11.2024 obžalobu na dvoch obvinených v súvislosti so skutkom desaťnásobnej mafiánskej vraždy, ku ktorému došlo 25.03.1999 v dunajskostredskom bare Fontána. Podľa obžaloby mali do obľúbeného baru údajnej skupiny Pápayovcov Fontána vtrhnúť dňa 25.03.1999 po 19.15 hod traja maskovaní muži - falošní policajti - a v priebehu niekoľkých minút postrieľať desiatich mužov. Na mieste zahynulo deväť osôb, desiata obeť zomrela neskôr v nemocnici. Obete mali byť členmi miestnej mafie a údajný boss dunajskostredského podsvetia Tibor Pápay.

Skutok je označovaný aj ako „najbrutálnejšia vražda v histórii Slovenska či najväčší masaker“. Obžaloba však nebola podaná na ŠTS, ale na Okresný súd Trnava a nikto sa nad tým ani na chvíľu nepozastavil. Pritom uvedený skutok je dokonca súčasťou popisu štruktúry a činnosti zločineckej skupiny označovanej ako „SÁTOROVCI“vytvorenej „v presne nezistenej dobe a pôsobila minimálne od roku 1999 až do konca roku 2010 na rôznych miestach na území Slovenskej republiky a Maďarska, ...kde takto vytvorená skupina sa zaoberala aj páchaním násilnej trestnej činnosti, ...najmä likvidáciou osôb patriacich do takzvanej konkurenčnej skupiny „Pápayovcov“, z ktorých väčšina bola zavraždená dňa 25.03.1999 v bare Fontána v Dunajskej Strede...“ , prejednávanej na ŠTS.

Na Mestskom súde Bratislava I začína pojednávanie v trestnej veci obvinených „M. Kočnera a spol.“ pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona známej aj ako „kauza Five Star Residence“[7] ako aj pojednávanie s obvinenými R. Lališom a I. Cupperom pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), f) Trestného zákona č. 140/1961 Z. z. vo veci poškodeného V. Cabadaja prezývaného „Capko“[8], či trestná vec obvineného K. Mella a spol., tzv. vražda z mosta pri Bratislave. Na Okresnom súde Prešov pre zmenu prejednávajú trestnú vec vraždy poškodeného P. Suržina z roku 1998, z ktorej je obžalovaný M. Černák označovaný aj za „bossa bossov“ a ktorá je považovaná za jednu z najbrutálnejších vrážd na Slovensku[9] a ďalšej obžalobe čelí spolu s obvineným J. Kánom na Okresnom súde Banská Bystrica vo veci vraždy poškodeného poľského podnikateľa G. Szymaneka z roku 1997.[10]Trestná vec E. Adamča je prejednávaná na Okresnom súde Žilina a trestná vec B. Adamča je prejednávaná Mestskom súde Košice. Skutkové okolnosti uvedených trestných činov napĺňajú všetky obligatórne znaky obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 Trestného zákona účinného od 01.01.2006 vyjadrené v popise skutku, s jediným rozdielom, že k ich spáchaniu malo dôjsť pred účinnosťou nového Trestného zákona a nazývame ich len „vraždy“.

Rovnako tak trestná vec bývalej štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti SR je prejednávaná aktuálne na Okresnom súde Žilina a predtým na Okresnom súde Trnava. Najviac mediálnej pozornosti a „mediálneho tlaku“ sa však aktuálne sústreďuje na trestnú vec bývalého policajného prezidenta a vyšetrovateľov NAKA, obe rovnako prejednávané na Mestskom súde Bratislava I . V neposlednom rade je nutné spomenúť trestnú vec známu ako „únos prezidentovho syna“, pričom len ťažko možno nájsť trestnú vec, s výraznejším politickým pozadím a podozreniami z údajných prepojení predstaviteľov štátnej moci na organizovaný zločin, proti ktorej sú všetky trestné veci prejednávané na ŠTS len „banalitou“, a to vrátane trestnej veci „tzv. atentátu na premiéra“ prejednávanej na ŠTS, kde sa strany skôr sporia o právnu kvalifikácie, než skutok samotný.

Všetky trestné činy proti životnému prostrediu, bez ohľadu na výšku spôsobenej škody, sú tiež prejednávané okresnými súdmi. ŠTS je síce vecne príslušný na konanie vo veciach, v ktorých trestným činom bola spôsobená škoda alebo získaný prospech dosahujúci aktuálne najmenej 7.000.000 eur, alebo bol spáchaný v rozsahu dosahujúcom výšku najmenej 7.000.000 eur, to však platí iba pre trestné činy proti majetku a hospodárske trestné činy a nie trestné činy proti životnému prostrediu. Pritom práve tento typ trestných činov si vyžaduje špecializáciu, nielen vzhľadom na potrebu interdisciplinárneho prístupu, početnosť zákonných a podzákonných osobitných predpisov, ale aj rozsiahlu úniovú legislatívu a rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ v oblasti životného prostredia, teda tú skutočnú špecializáciu, ktorá nevyhnutne vyžaduje od sudcu aj znalosti i z iných odvetví než je právo, na rozdiel od sudcov ŠTS, z ktorých „špecializácia“ spravila sudcov jedeného paragarafu.

Nie je nutné sa zameriavať výlučne na trestné veci. Predmetom mnohých skutkovo i právne náročných civilných a obchodných sporoch je nárok žalobcu na zaplatenie stoviek miliónov eur[11], teda sumy, násobne vyššej než aké sú predmetom trestných vecí hospodárskej a majetkovej kriminality prejednávanej na ŠTS, napríklad spor o určenie neplatnosti zmluvy o prevádzke vodnú elektrárne Gabčíkovo[12]. V neposlednom rade, tlak a psychická záťaž, ktorej sú vystavení rodinní sudcovia, je násobne vyššia, než akýkoľvek tlak, ktorému sú vystavení sudcovia ŠTS. Osobne by som radšej prejednávala „viacnásobnú úkladnú vraždu“, než spor rozhádaných rodičov, ktorí si svoje vzájomné spory a krivdy riešia prostredníctvom maloletého dieťaťa. V neposlednom rade sú to sudcovia správnych súdov, ktorí rozhodujú v sporoch, predmetom ktorých sú finančné prostriedky štátu a Európskej únie v desiatkach až stovkách miliónov eur, nielen v súvislosti s rozhodovaním v daňových veciach.

Paradoxne, sú to najmä sudcovia ŠTS, ktorí sa permanentne ponosujú na obrovský mediálny a politický tlak, ktorému sú údajne vystavení a s obľubou o tom vypisujú aj do odôvodnenia rozhodnutí a vyplakávajú o zasahovaní do nezávislosti justície[13], pri každej ostrejšej kritike[14]. Ako im v trestnej veci „Kuciak“ odkázal aj najvyšší súd: „ktorýkoľvek súd pokiaľ je orgánom garantujúcim v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a príslušných zákonov zákonnosť, spravodlivosť a teda i nestrannosť a nezaujatosť voči všetkým stranám konania rešpektujúc ich rovnosť, nemôže podliehať akýmkoľvek tlakom, a to ani mediálnym a dokonca viesť o tom úvahy vo svojom rozhodnutí“[15]. Zdá sa, že viaceré mediálne vystúpenia a prehnané preafektované reakcie sudcov ŠTS aj podľa názoru najvyššieho spochybňujú jeho legitimitu a nezávislosť. Naposledy sa na údajný „nepriamy nátlak zo strany obhajcu“ sťažoval JUDr. Cisarik v súvislosti s podanou námietkou zaujatosti v trestnej veci guvernéra Národnej banky SR[16]. Ak maličkosť v podobe nie najšťastnejšie zvolenej taktiky obhajoby obvineného je sudca schopný pociťovať ako nátlak, je na mieste pochybnosť o jeho spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu. Nie prekvapivo, to bol práve opäť sudca JUDr. Cisarik, ktorý ako nový člen sudcovskej rady ŠTS neúspešne navrhoval na jej zasadnutí zareagovať na medializované vyjadrenie podpredsedu vlády a ministra obrany citované v úvode.

Otázke vzťahu medzi ŠTS a okresnými súdmi v sídle kraja z pohľadu vecnej príslušnosti som sa opakovane venovala aj vo svojich predchádzajúcich článkoch na stránke právne listy pod názvom Quo vadis Špeciál alebo pár úvah k vecnej príslušnosti súdu a Quo vadis Špeciál II...alebo ako ďalej s vecnou príslušnosťou?, pričom druhý z uvedených článkov mi priniesol aj disciplinárne stíhanie iniciované bývalým predsedom ŠTS JUDr. Hrubalom, ktorý ma neváhal označiť dokonca za klamárku a pre nich „nebezpečnú“. Ľudia, ktorí hovoria pravdu bývajú zvyčajne nebezpeční pre tých, pre ktorých je pravda len frázou a divadlom pre verejnosť ako je JUDr. Hrubala. Jeho vyjadrenia o „veľkom pracovnom vyťažení“[17] sudcov ŠTS sú totiž v príkrom rozpore s realitou. Za sedem rokov pôsobenia na ŠTS som nestretla žiadneho „extrémne vyťaženého“ sudcu ani sudcu, ktorý by od pracovného náporu „padal od vyčerpania“ ale stretla som sudcov, ktorí v pracovný deň neraz ani neprišli do práce.

Príspevok svojím obsahom nadväzuje na predchádzajúci článok Quo vadis Špeciál II a bližšie analyzuje jednotlivé uznesenia, ktorými najvyšší súd rozhodol o nesúhlase ŠTS s postúpením vecí okresnými súdmi, ktoré sú v článku spomínané, a to v kontexte predchádzajúcej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu v otázke vecnej príslušnosti ŠTS.

Založenie ŠTS z hľadiska vecnej príslušnosti

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 458/2003 Z. z., ktorým vznikol Špeciálny súd a k zákonu č. 291/2009 Z. z., ktorým vznikol jeho právny nástupca v podobe ŠTS, cieľom zákonodarcu bolo zefektívnenie boja proti korupcii a organizovanému zločinu, lepšia špecializácia a zároveň ochrana dôležitých záujmov štátu a v prípade korupčných trestných činov prelomenie niektorých miestnych väzieb, ktoré môžu ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie v týchto prípadoch. Jeho pôsobnosť mala byť zameraná na ochranu pred dôsledkami trestných činov vyššej spoločenskej nebezpečnosti. Z hľadiska najzávažnejšej organizovanej trestnej činnosti sa pôsobnosť Špeciálneho súdu, okrem trestného činu založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a obzvlášť závažné trestné činy nimi spáchané, vzťahovala aj na obzvlášť závažné trestné činu obzvlášť závažné trestné činy spáchané v spojení s organizovanou skupinou pôsobiacou vo viacerých štátoch. V praxi ide najčastejšie o prípady cezhraničných podvodných konaní v súvislosti s DPH. Uvedená pôsobnosť Špeciálneho súdu spolu s personálnou pôsobnosťou zahŕňajúcou najvyššieho postavených ústavných činiteľov a verejných činiteľov ako sudcovia, prokurátori, či poslanci, členovia vlády alebo štátni tajomníci bola nahradená pôsobnosťou pre vybrané trestné činy, okrem iných aj pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy. Len pre upresnenie podľa starého Trestného zákona obzvlášť závažným trestným činom boli okrem taxatívne vymenovaných trestných činov, tie úmyselné trestné činy, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov. Aktuálne je obzvlášť závažný zločin definovaný ako zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, čo je signifikantný rozdiel.

Za zmienku stoja niektoré neskoršie legislatívne zmeny významnejšie rozširujúce pôsobnosť už ŠTS. Po teroristických útokoch v Paríži v novembri 2015 bol na základe uznesenia Bezpečnostnej rady Slovenskej republiky č. 460 z 25.11.2015 a uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 639 z 25.11.2015 prijatý zákon č. 444/2015 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2016 rozšíril pôsobnosť ŠTS aj o trestné činy terorizmu, ktoré dovtedy prejednávali okresné súdy v sídle kraja, a to vrátane trestnej veci „tzv. slovenského „ekoteroristu“, ktorý v boji za ochranu práv zvierat dňa 28.12.2011 umiestnil do odpadkového koša pri vchode do prevádzky rýchleho občerstvenia v centre Košíc nástražný výbušný systém.

V parlamentných voľbách v roku 2016 uspela so ziskom takmer 8 % aj strana ĽSNS označovaná prívlastkami ako krajne pravicová, radikálna, či fašistická. V rámci opatrení, súhrnne označovaných ako „hrádza proti extrémizmu“, bol prijatý zákon č. 316/2016 Z. z., ktorým došlo k revízii trestnoprávnej úpravy v oblasti extrémizmu a súčasne bola rozšírená pôsobnosť ŠTS o trestné činy extrémizmu, a to z dôvodu „vysokej závažnosti trestných činov extrémizmu“. Na ÚŠP vzniklo nové oddelenie extrémistickej kriminality, ktoré bolo posilnené až o 5 nových miest prokurátorov. Žiaľ, kvantita nie vždy znamená kvalitu. Pre nepomerne nižšiu zaťaženosť nemalo samostatné oddelenie extrémizmu dlhé trvanie a dňom 01.08.2012 sa zlúčilo do oddelenia organizovaného zločinu, terorizmu a extrémistickej kriminality.

Dňa 24.05.2017 bola generálnym prokurátorom podaná žaloba na rozpustenie strany ĽSNS, ktorú však najvyšší súd rozsudkom zo dňa 29.04.2019 sp. zn 4Volpp/1/2017 zamietol z dôvodu, že: „žalobca nepredložil dôkazy o tom, že riziko ohrozenia demokracie žalovanou politickou stranou je dostatočne bezprostredné...aby bolo možné pristúpiť k rozpusteniu politickej strany, nestačí...len populistické prehlasovanie protiústavných cieľov“. Významnými zmenami prešlo aj samotné konanie o žalobe generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany, keď zákonom č. 344/2018 Z. z. bol zavedený v § 390 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ktorý ukladal povinnosť vysloviť zákaz pre vybraných členov podieľať sa na založení a činnosti akejkoľvek politickej strany.

V tejto súvislosti Ústavný súd SR nálezom z 09.01.2019 sp. zn. PL. ÚS 5/2017 vyslovil rozpor legislatívnej zmeny trestných činov extrémizmu s ústavou z hľadiska princípu legality. Záverom konštatoval, že: „Posolstvom nálezu môže byť nutnosť koncepčnej práce pri novelách Trestného zákona a zdržanlivosť k trestnoprávnej represii. Nález naznačuje, že je potrebné uvažovať aj o subtílnejších formách reakcie na nenávisť“.

Neboli by to však sudcovia ŠTS, kebyže sa aj v prípade „závažného extrémizmu“ nepokúsia zbaviť spisov a zodpovednosti. ŠTS namietal, že zákonodarca v § 567m Trestného poriadku v rámci prechodných a záverečných ustanovení k zákonu č. 316/2016 Z. z. podľa ktorého konanie začaté pred 01.01.2017 sa dokončí podľa predpisov účinných do 31.12.2016, používa všeobecný pojem konanie, ktorý označuje okamih začatia trestného stíhania a nie súdne konanie, ktorý by odkazoval na okamih podania obžaloby ako kritéria pre určenie príslušnosti súdu. Najvyšší súd sa s názorom ŠTS nestotožnil aplikujúc základné výkladové metódy.

Podľa názoru najvyššieho súdu je vo vzťahu k výkladu prechodného ustanovenia § 567m Trestného poriadku potrebné doplniť, že okrem gramatickej a komparatívnej metódy výkladu, ktoré v predmetnej veci aplikoval ŠTS, odkázal pri výklade tejto právnej normy na potrebu použiť aj výklad historický a s ním súvisiaci výklad teleologický. V rámci historického výkladu najvyšší súd poukázal na dôvodovú správu, doplňujúce a pozmeňujúce návrhy k zákonu a v rámci teleologického výkladu poukázal na úmysel zákonodarcu a účel zákona.

Najvyšší súd konštatoval, že: „úmyslom zákonodarcu v tejto časti bolo odbremeniť najzaťaženejšie súdy rozložením trestných vecí na ďalšie okresné súdy ...a zároveň vo vzťahu k trestným činom extrémizmu založiť pôsobnosť ŠTS. Z tohto dôvodu by bol výklad pojmu „konanie“ podaný ŠTS v rozpore s úmyslom zákonodarcu, ako aj s účelom predmetnej novely, pretože...by tak mal za následok, že zákonodarcom sledovaná zmena...by sa reálne začala prejavovať až v priebehu niekoľkých mesiacov, resp. rokov“.

Rozhodnutie bolo publikované v zbierke pod číslom R 21/2019 a je na uváženie, prečo sa najvyšší súd v prípade problematiky príslušnosti súdov pre trestné činy podľa starého Trestného zákona obmedzil len na rigidne jazykový výklad v rozpore s vlastnou judikatúrou v otázke príslušnosti ŚTS pre trestné činy extrémizmu. Iste, je veľký kvalitatívny rozdiel medzi trestnou vecou „tzv. vraždy z Mosta pri Bratislave“ a trestnou vecou „nerozvážneho jedinca“ s vytetovanou swastiku.

K poslednej zmene pôsobnosti ŠTS došlo zákonom č. 312/2020 Z. z., keď bola rozšírená o trestný čin ohýbania práva z dôvodu, že „ide o trestnú činnosť, ktorú bude náročné dokázať“. V dôvodovej správe zákonodarca odkázal na programové vyhlásenie vlády, v ktorom sa zaviazala prijať opatrenia s cieľom očisty justície a v rámci nich aj „zváži aj zavedenie trestného činu ohýbania práva podľa vzoru nemeckej úpravy“. Uvedený legislatívny zámer má však svoje korene v novinovom článku s názvom „Na Najvyššom súde je senát, ktorý roky oslobodzuje vinných ľudí”[18], keď krátko po vymenovaní ministerka spravodlivosti adresovala predsedovi ŠTS žiadosť o stanovisko, či „rozhodnutia senátu Najvyššieho súdu 1T, ktorý vedie sudca Michálik, nie sú svojvoľné.“[19]. Trestný čin ohýbania práva stojí niekde na pomedzí disciplinárnej zodpovednosti sudcu za svojvoľné rozhodnutie podľa § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. a trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 nového Trestného zákona ako najzávažnejšej formy konania, ktorým sa sudca môže spreneveriť svojmu povolaniu. V čom bude spočívať „nižšia“ náročnosť dokazovania oproti trestnému činu ohýbania práva, že o ňom môže rozhodovať aj „obyčajný sudca“, z dôvodovej správy nie je zrejmé. Za ustanoveniami o trestnom čine „ohýbania práva“ je skôr mediálna objednávka, než vecné argumenty a potreba osobitného postihu svojvoľného rozhodovania sudcov prostriedkami trestného práva. Nasvedčuje tomu aj jeho následná aplikácia v praxi[20].

Ako nakoniec dopadla tzv. očista justície, ktorá bola hybným prvkom pri prijatí trestného činu ohýbania práva, najlepšie preukazujú rozhodnutia súdov o oslobodení spod obžaloby, či zastavení trestného stíhania alebo odmietnutí obžaloby[21].

ŠTS bol založený z politických dôvodov a politickým cieľom bola prispôsobovaná aj jeho pôsobnosť. Je až paradoxom ako sa politické strany napriek svojim rozdielom vzácne zhodnú na potrebe zachovania ŠTS, i keď odborné argumenty chýbajú. Dalo by sa povedať, že každá politická garnitúra potrebuje svoj ŠTS a v jeho vedení „svojho človeka“.

Zmena trestných kódexov a príslušnosť ŠTS

Nový Trestný zákon priniesol so sebou aj zmenu kategorizácie trestných činov na prečiny a zločiny resp. obzvlášť závažné zločiny a zmenu systematiky osobitnej časti Trestného zákona, kde do popredia boli dané najmä trestné činy proti životu a zdraviu a proti slobode a ľudskej dôstojnosti.

Okrem toho zákonodarca prišiel aj s novou skutkovou podstatou trestného činu úkladnej vraždy, potrebu zavedenia ktorej odôvodnil nutnosťou reagovať na prítomnosť nových prvkov typických pre aktivitu zločineckých skupín (páchanie vrážd na objednávku alebo ako aktu pomsty, alebo vzájomného vybavovania si účtov) a odlíšiť jednoduché vraždy (tzv. spontánne vraždy alebo vraždy v afekte) charakteristické vopred neuváženou reakciou na podnet, ktorý páchateľa k takémuto konaniu vyprovokoval, od osobitného typu vraždy - úkladnej vraždy, spáchanej s vopred uváženým úmyslom. Zákonodarca tak len niektoré, dovtedy fakultatívne, znaky pri trestnom čine vraždy, vyčlenil do samostatnej skutkovej podstaty, v prípade ktorej sa špecifický úmysel páchateľa stal obligatórnym znakom skutkovej podstaty a aj týmto spôsobom osobitne vyjadril jeho nebezpečnosť pre spoločnosť. Nejde o nový typ konania, ktoré by dovtedy štát nepostihoval prostriedkami trestného práva. Tak ako sa pri trestnom čine vraždy nehovoríme o vražde ubodaním, zastrelením či zaškrtením, tak sa nehovorí ani o špecifických formách úmyslu „v silnom rozrušení“, „zo strachu, zdesenia, zmätenosti alebo iného ospravedlniteľného rozpoloženia“, „v dôsledku predchádzajúceho odsúdeniahodného správania poškodeného“[22] či „s vopred uváženou pohnútkou“. To, že nemáme osobitný trestný čin uškrtenia, či to, že trestný čin vraždy osobitne nerozlišoval „úkladnosť“ pohnútky páchateľa, neznamená, že štát toto konanie nepostihoval a v konečnom dôsledku nezohľadnil inak napríklad pri konštatovaní naplnenia zákonných podmienok pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie pri „obzvlášť zavrhnutiahodnom spôsobe vykonania činu“ a alebo „obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútke“ podľa § 29 ods. 3 písm. a) starého Trestného zákona alebo hodnotení „stupňa nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť“ na účely rozhodnutia o druhu a výmere trestu podľa § 31 ods. 1 starého Trestného zákona. V konečnom dôsledku, pri vymedzení pôsobnosti ŠTS ustanovenia Trestného poriadku v § 14 písm. a) odkazuje na trestný čin úkladnej vraždy a nie výslovne na § 144 nového Trestného zákona, ak mám už byť rigidne formalistická ako sudcovia najvyššieho súdu.

Prechodné ustanovenia – diabol sa skrýva v detailoch

Pre posúdenie pôsobnosti ŠTS nie je rozhodujúci len taxatívny výpočet trestných činov, či najvyšších ústavných činiteľov, na ktorých sa v minulosti vzťahovala personálna príslušnosť Špeciálneho súdu podľa §15a ods. 1 starého Trestného poriadku účinného ale aj prechodné ustanovenia § 454a a § 454aa starého Trestného poriadku upravujúce postup OČTK v neskončených veciach.

Zákon č. 458/2003 Z. z. mal nadobudnúť účinnosť dňom 01.05.2004 avšak zákonom č. 267/2004 Z. z. bola posunutá jeho účinnosť na 01.09.2004 z dôvodu problémov s jeho organizačno-technickým zabezpečením a personálnym obsadením.

Zaujímavo, značne odlišne od neskorších prípadov rozšírenia pôsobnosti ŠTS, bola určená časová pôsobnosť Špeciálneho súdu, keď rozhodujúcim okamihom nebol deň podania obžaloby ale deň nariadenia hlavného pojednávania súdom, a to ku dňu predpokladaného vzniku Špeciálneho súdu, t. j. 01.09.2004.[23].

Napriek odkladu a napriek navýšenému príplatku, Špeciálny súd začal fungovať až dňom 01.07.2005 a zákonodarca pristúpil nielen k ďalšej úprave pôsobnosti vznikajúceho Špeciálneho súdu v § 454aa a § 454ab starého Trestného ale aj k navýšeniu príplatkov sudcov Špeciálneho súdu až na 6-násobok. Teda, ako správne v tomto smere skonštatoval aj náleze Ústavný súdu SR, k zvýšeniu príplatku zákonodarca pristúpil z dôvodu minimálneho záujmu o pôsobenie na tomto súde, a teda skôr ako k istej forme „hmotného stimulu“, než z dôvodu skutočnej kompenzácie zvýšeného rizika jeho sudcov.

V súlade s platným právnym stavom boli Špeciálnemu súdu postúpené okresnými, či krajskými súdmi veci patriace do jeho príslušnosti, v ktorých nebolo nariadené hlavné pojednávanie ku dňu jeho vzniku, t.j. 01.09.2004. Agendu prípravného konania zabezpečoval Krajský súd v Banskej Bystrici[24] ale o postúpených obžalobách sa nekonalo ani na Špeciálnom súde a ani na iných súdoch. Postúpené trestné veci sa tak na základe § 454aa starého Trestného poriadku, účinného od 15.04.2005, vrátili späť okresným a krajským súdom, ktoré trestnú vec postúpili. „Postúpiť“ so spisom aj príplatok a ochranu avšak zákonodarca už akosi opomenul.

Uvedená situácia bola aj predmetom kompetenčného konfliktu medzi Špeciálnym súdom a Krajským súdom v Košiciach v trestnej veci pre trestný čin podvodu podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona a iné mediálnej známej aj ako „kauza Slánske lesy“[25] predmetom ktorej bol podvodný prevod lesných pozemkov v celkovej hodnote cca 40 miliónov eur, pričom ich aktuálna odhadovaná trhová cena je 150-200 miliónov eur. Za celú svoju existenciu ŠTS neprejednával závažnejšiu majetkovú trestnú činnosť.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 10.01.2008 sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 rozhodol, že vecne príslušným je Krajský súd v Košiciach. V odôvodnení konštatoval, že ak totiž od 15.04.2005 mala byť znovu založená vecná príslušnosť pôvodných súdov vo veciach postúpených týmito súdmi Špeciálnemu súdu, v ktorých nebolo Špeciálnym súdom nariadené hlavné pojednávanie, potom a fortiori tomu tak malo byť vo veciach, ktoré síce v čase od 01.09.2004 do 15.04.2005 mali byť postúpené Špeciálnemu súdu, ale postúpené neboli. Z uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Košiciach trestnú vec po 15.04.2005 už nemohol postúpiť Špeciálnemu súdu v Pezinku, a to napriek tomu, že obžaloba v predmetnej trestnej veci bola podaná dňa 31.05.2004.

Senát Najvyššieho súdu takto rozhodol napriek tomu, že iný senát najvyššieho súdu rozhodujúci o sťažnostiach obvinených proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach o postúpení veci, tieto sťažnosti uznesením z 26.09.2007 sp. zn. 4To/94/2006 zamietol.

Podľa R 99/2018 ak v prípade postúpenia veci inému súdu z dôvodu príslušnosti rozhodoval o sťažnosti proti takému uzneseniu nadriadený súd postupujúceho súdu, nemôže už súd, ktorému bola vec právoplatne postúpená a ktorý je v obvode dotknutého nadriadeného (sťažnostného) súdu, vyvolať spor o príslušnosť.

V merite kompetenčného sporu, je síce pravdou, že predseda senátu Krajského súdu v Košiciach dňa 02.05.2006 nariadil termín hlavného pojednávania, avšak s výkladom senátu 1T najvyššieho súdu nie je možné sa stotožniť, keďže po vzniku Špeciálneho súdu dňom 01.09.2004 resp. dňom oficiálneho začiatku činnosti Špeciálneho súdu, t. j. 01.07.2005 hlavné pojednávanie nariadiť ani nemohol, keďže Krajský súd v Košiciach už nebol vecne príslušným súdom, ak tak omylom predseda senátu spravil, nezaložil tým vecnú príslušnosť Krajského súdu v Košiciach. Trestná vec právoplatne skončila až 17.03.2022, teda po 18 rokoch, čo je na druhej strane stále menej ako trestná vec JUDr. E. Čuňo a spol. vedená pred ŠTS celých 20 rokov pri neporovnateľne nižšej náročnosti, rozsahu a závažnosti.

Súvisiace trestné činy

Aj v súčasnosti je vecná príslušnosť ŠTS modifikovaná a rozšírená aj o iné ako taxatívne nevymenované trestné činy v prípade, ak ide o trestné činy súvisiace, ak sú splnené podmienky na spoločné konanie. Čo je však potrebné rozumieť pod pojmom „súvisiaci trestný čin“ bližšie objasnil najvyšší súd v uznesení zo dňa 31.01.2006 sp. zn. 1 Ndtš 3/2006 v kompetenčnom spore medzi Špeciálnym súdom a Krajským súdom v Bratislave v trestnej veci sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 starého Trestného zákona pri celkovej výške škody 5.600.000 Sk. Špeciálny súd argumentoval, že nie je daná vecná súvislosť medzi trestnou vecou obvineného vedenou na Špeciálnom súde a trestnou vecou obvineného vedenou na krajskom súde. Najvyšší súd sa nestotožnil s takýmto výkladom a konštatoval, že: „súvislosť trestných vecí môže byť subjektívneho charakteru (v osobe páchateľa), objektívneho charakteru (vo veci) alebo kombináciou týchto podmienok, pričom v oboch trestných veciach ide o majetkovú trestnú činnosť, ktorá časovo a vecne súvisí“, a teda vecne príslušným je Špeciálny súd. V odôvodnení najvyšší súd zdôraznil, že tým nie je modifikované stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu R 1/2002 týkajúce sa sporu o príslušnosť na vykonanie konania v prvom stupni medzi okresným súdom a krajským súdom ako súdom prvého stupňa.

Zločinecká alebo organizovaná

Pre sudcov ŠTS ale aj najvyššieho súdu sa stalo doslova obsesiou a športovou disciplínou postúpenie trestných vecí okresným súdom na definícii „zločineckej skupiny“, a to osobitne v prípadoch rozsiahlej ekonomickej kriminality. Po správnosti by potom malo platiť, že aj okresný súd môže postúpiť trestnú vec ŠTS, ak z dokazovania vyplýva možnosť kvalifikácie skutku aj ako trestného činu založenie, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Alebo nie? Uvedená otázka bola predmetom kompetenčného konfliktu medzi Špeciálnym súdom a Okresným súdom Košice I v trestnej veci pre pokračujúci trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171 a ods. 1, ods. 2 starého Trestného zákona. Okresný súd dospel k záveru, že obvinení mohli svojim konaním naplniť skutkovú podstatu trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 starého Trestného zákona a na druhej strane ŠTS namietal, že opísané spolčenie neobsahuje pojmové znaky skutkovej podstaty niektorého z trestných činov spadajúcich do právomoci Špeciálneho súdu. Najvyšší súd v uznesení zo dňa 22.05.2008 sp. zn. 3 Ndtš 1/2008 poukázal na obžalovaciu zásadu a právomoc prokurátora rozhodnúť, na ktorého páchateľa, a pre ktorý skutok podá obžalobu, a teda vecne príslušným bol Okresný súd Košice.

Podľa R 29/2018 konanie páchateľa zodpovedajúce vo vzťahu ku zločineckej skupine zákonným znakom „je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje“ nezahŕňa samotné spáchanie trestného činu členom zločineckej skupiny v rámci jej činnosti, alebo takého činu spoločne s členom zločineckej skupiny. Ide teda o viacčinný súbeh zločinu podľa § 296 Trestného zákona a iného trestného čin. Inak povedané trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, či už podľa § 185a starého Trestného zákona alebo podľa § 296 nového Trestného zákona je samostatným skutkom, pre ktorý je potrebné osobitne začať trestné stíhanie, vzniesť obvinenie a podať obžalobu. Uvedenej povinnosti zodpovedá aj povinnosť súdu alebo OČTK v prípravnom konaní o tomto skutku rozhodnúť niektorým zo spôsobov predpokladaných Trestným poriadkom. Takýmto rozhodnutí však nie je rozhodnutie súdu o postúpení z dôvodu „prekvalifikovania“ skutku právne kvalifikovaného ako založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny z dôvodu, že popis skutku neobsahuje všetky znaky zločineckej skupiny vyžadované zákonom a ustálenou rozhodovacou praxou. Takýto nedostatok skutkovej vety je dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi, ktorý následne upraví popis skutku alebo trestné stíhanie pre tento skutok zastaví.

Vražda podľa § 219 starého Trestného zákona vs. úkladná vražda podľa § 144 nového Trestného zákona

Príspevok Quo vadis Špeciál II sa sústredil najmä na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2021 sp. zn. 4Ndt/13/2021 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.06.2022 sp. zn. 4Ndt/6/2022, v ktorých sa najvyšší súd vyslovil v prospech vecnej príslušnosti ŠTS v trestných veciach postúpených Okresným súdom Trnava.

V prvom prípade bol predmetom rozhodovania najvyššieho súdu skutok: „pokus o likvidáciu poškodeného N. K., ako žijúceho člena konkurenčnej skupiny „PÁPAYOVCI“, ktorý spolu s ďalšími zabezpečenými osobami vystupovali v prípade vyšetrovania 10 násobnej vraždy v bare Fontána v Dunajskej Strede, ako utajení svedkovia v neprospech členov skupiny „SÁTOROVCI“ a následný pokus o jeho likvidáciu, keď spustili streľbu z automatických zbraní na skupinu najmenej piatich osôb a osoby sediace v tam zaparkovaných motorových vozidlách, v dôsledku ktorej dve osoby podľahli zraneniam na mieste a tri osoby utrpeli zranenia,“ku ktorému malo dôjsť v dňoch 20.11.1999 a 05.10.2000 právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

V druhom prípade bol predmetom rozhodovania najvyššieho súdu skutok: „obvinení ako členovia zločineckej skupiny „SÁTOROVCI“, sa spolčili, naplánovali a vykonali vraždu poškodeného R. S., motívom ktorej bola obava, že svojou výpoveďou by mohol zmariť prepustenie člena skupiny z výkonu väzby, v ktorej sa v tom čase nachádzal,“ ku ktorému malo dôjsť dňa 03.05.2001 právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona.

V oboch rozhodnutiach najvyšší súd veľmi logicky argumentoval potrebou analogického použitia ustanovenia § 562 ods. 2 Trestného poriadku účinného do31.05.2023, podľa ktorého okresný súd v sídle krajského súdu je príslušný vykonať v prvom stupni konanie aj o trestných činoch podľa skôr účinných predpisov, ktoré svojou povahou a závažnosťou zodpovedajú trestným činom uvedeným v § 16 ods. 1 Trestného poriadku[26] upravujúce príslušnosť okresné súdu v sídle krajského súdu vykonávať konanie v prvom stupni. Rovnako veľmi správne konštatoval, že pôsobnosť ŠTS je určovaná konkrétnymi skutkovými okolnosťami a nielen právnej kvalifikácie stíhaného skutku. Vo vzťahu k predmetným trestným veciam tak dospel k záveru, že napriek ich právnej kvalifikácii podľa starého Trestného zákona, skutok vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu, mal byt' spáchaný obvinenými ako členmi zločineckej skupiny, čím je na jeho prejednanie a rozhodnutie daná pôsobnosť ŠTS podľa § 14 písm. j) Trestného poriadku.

K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, alepredovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípovvrátane ochrany základných práv. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúryústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom jeinterpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jehodoplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický, systematický a historický výklad vrátane ústavnekonformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovaťvýznamný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.

Zvláštny obrat v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

Nie je zrejmé, či sa sudcovia najvyššieho súdu zľakli, že okresné súdy v sídle kraja začnú hromadne postupovať „staré vraždy“ na ŠTS, ale inak si tak až absurdne bezprecedentný obrat v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu s odôvodnením, za ktoré by sa hanbil aj podpriemerný právnik, neviem vysvetliť. Snaha o účelové zbavenie sa trestných vecí z následných rozhodnutí najvyššieho súdu v otázke príslušnosti ŠTS podľa starého Trestného zákona doslova kričí, keď najvyšší sú úplne nelogicky sa zameral na hmotnoprávne posúdenie skutku namiesto skúmania procesnej stránky a takpovediac miešal hrušky s jablkami.

V prvom prípade bola predmetom rozhodovania najvyššieho súdu trestná vec právne kvalifikovaná ako trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) starého Trestného zákona postúpená Okresným súdom Trnava na tom skutkovom základe, že: v doobedňajších hodinách dňa 29.11.1998 obvinený, právoplatne odsúdený za členstvo v zločineckej skupine známej ako „SÁTOROVCI“, spolu s ďalšími členmi skupiny vykonal fyzickú likvidáciu osoby T. N. tým spôsobom, že ho strelil do hlavy a následne telo hodili do odpadovej šachty a zasypali ho štrkom, aby tak znemožnili jeho nález, pričom motívom bola skutočnosť, že sa s týmto nechceli deliť o finančný podiel pochádzajúci z činnosti spojenej s obchodovaním s autami. Existencia skupiny známej ako „SÁTOROVCI“ je v právoplatných rozsudkoch zadefinovaná v časovom rámci „minimálne od roku 1999“.

V druhom prípade bola predmetom rozhodovania najvyššieho súdu trestná vec právne kvalifikovaná ako trestný čin vraždy spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) starého Trestného zákona postúpená Okresným súdom Košice na tom skutkovom základe, že „dňa 02.02.2001 obvinený nahovoril svojho brata na fyzickú likvidáciu J. B., ktorý by predtým podpísal písomné priznanie k tomuto trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 219 ods. 1, 2 písm. h) starého Trestného zákona, pre ktorý bol stíhaný na Krajskom súde Prešov pod sp. zn.1T/14/00, ktorého vylákali, zviazali a previezli na miesto, kde ho donútili podpísať väčšie množstvo čistých listov papiera a následne ho povrazom uškrtili, nahé telo zakopali a list, v ktorom sa tento priznáva k trestnému činu, pre ktorý bol stíhaný obvinený, bol doručený odvolaciemu súdu“. Existencia zločineckej skupiny známej ako „Adamčovci“ je právoplatných rozsudkoch zadefinovaná v časovom rámci „v presne nezistenom čase najneskôr na prelome rokov 2003 - 2004“.

Argumentácia oboch okresných súdov sa sústredila na skutočnosť, že stíhané skutky svojou povahou a závažnosťou zodpovedajú obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu úkladnej vraždy, a teda na ich prejednanie je príslušný ŠTS.

Najvyšší súd v uzneseniach zo dňa 15.02.2023 sp. zn. 3Ndt/2/2023, zo dňa 28.02.2023 sp. zn. 4Ndt/4/2023 a zo dňa 28.02.2024 sp. zn. 1Ndt/18/2023 však prišiel s odlišným výkladom.

V uvedených prípadoch najvyšší súd na jednej strane konštatoval, že predmetom trestného konania je skutok a na určenie otázky vecnej príslušnosti súdu, ktorý má konať o obžalobe, je tak primárne určujúcim samotný skutok obžaloby - jeho konštrukcia v rámci tzv. skutkovej vety, na druhej strane ako zákonné kritérium pre určenie vecnej príslušnosti súdu označil právnu jeho kvalifikáciu.

Ustanovenie § 562 ods. 2 Trestného poriadku predstavuje právna fikcia založenú na uvedomení si toho, že z pohľadu časovej pôsobnosti Trestného zákona (§ 2 ods. 1) takéto ich posúdenie podľa skoršieho Trestného zákona reálne (de iure) neprichádza do úvahy. Podľa najvyššieho súdu však prechodné ustanovenie § 562 ods. 2 Trestného poriadku upravuje len otázku vecnej príslušnosti okresných súdov v sídle krajského súdu, t. j. nie pôsobnosti Špecializovaného trestného, čo úplne „zaklincoval“ konštatovaním, že: „Pokiaľ by zákonodarca mal zámer obdobne rozšíriť pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu na podklade rovnakého princípu, nič mu nebránilo v Trestnom poriadku upraviť obdobné prechodné ustanovenie aj voči tomuto súdu.“

Podľa najvyššieho súdu tak použite analógie § 562 ods. 2 Trestného poriadku, vedúcej k interpretačnému rozšírenia pôsobnosti ŠTS nie je odôvodnené.

Podstatou osobitného vymedzenia pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, taxatívnym spôsobom ohraničenej trestnej činnosti, nemôže byť nič iné než záujem na tom, aby tento súd prejednával a rozhodoval len také trestné veci, v ktorých prichádza do úvahy uznanie viny páchateľa za trestné činy taxatívne vymedzené v § 14 Trestného poriadku, ktoré zákonodarca zveril do jeho pôsobnosti.

Ak teda už v čase podania obžaloby z pohľadu časovej pôsobnosti Trestného zákona určenej v jeho § 2 ods. 1 je zrejmé, že takýto výsledok konania neprichádza do úvahy, neexistuje ani zákonný dôvod, aby žalovanú trestnú činnosť prejednával a rozhodoval Špecializovaný trestný súd, a to ani vtedy, ak by až v priebehu alebo po skončení dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplynul záver o existencii takej skutkovej okolnosti, ktorá by v ponímaní právneho posúdenia skutku podľa neskoršieho Trestného zákona inak mohla byť právne - kvalifikačným momentom zakladajúcim pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu, avšak ním nie je už len z toho dôvodu, že ju nemožno premietnuť vo výroku o vine do právnej kvalifikácie žalovaného skutku.

Akceptovať úvahy najvyššieho súdu do dôsledkov ad absurdum, by potom znamenalo, že v prípade spáchania trestného činu vraždy s vopred uváženou pohnútkou došlo prijatím nového Trestného zákona k zániku jeho trestnosti, keďže trestný čin vraždy už nezahŕňa prípady usmrtenie s vopred uváženou pohnútkou, ale tieto sú predmetom samostatnej skutkovej podstaty nového trestného činu úkladnej vraždy, ktorý však starý Trestný zákon nepozná.

Prezentované úvahy najvyššieho súdu sú v rozpore s jeho vlastnou rozhodovacou činnosťou v otázke vecnej príslušnosti ŠTS, pozri vyššie o vecnej príslušnosti ŠTS pre trestné činy extrémizmu a R 21/2019, ale aj ústavného súdu v otázkach výkladu právnych noriem a v neposlednom rade so základnými princípmi logiky.

Ústavný súd ČR ako aj Ústavný súd SR opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že: „Úplne neudržateľným momentom používania práva je jeho aplikácia, vychádzajúca iba z jeho jazykového výkladu. Mechanická aplikácia abstrahujúca, resp. neuvedomujúca si, a to buď úmyselne, alebo v dôsledku nevzdelanosti, zmysel a účel právnej normy, robí z práva nástroj odcudzenia a absurdity. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale musí sa od neho odkloniť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematický kontext alebo akákoľvek zásada založená na ústavnom právnom poriadku ako zmysluplnom celku. Povinnosť súdov nájsť zákon neznamená len hľadanie priamych a výslovných pokynov v texte zákona, ale aj povinnosť zistiť a sformulovať, čo je konkrétny zákon, aj keď sa to týka výkladu abstraktných noriem a ústavných zásad. Súdy musia vo svojej činnosti postupovať tak, aby riešili právne problémy výkladu a uplatňovania s maximálnou racionalitou. Jednoducho povedané, spravodlivosť musí byť prítomná v každom procese, v ktorom sa zákon vykladá a uplatňuje.“

Sudcovské dotváranie práva ako nástroj jeho interpretácie z metodologického hľadiska prichádza do úvahy výnimočne a jedine v prípadoch tzv. kvalifikovaného nedostatku (medzery) v zákone, pričom v zásade platí, že o takejto medzere nemožno uvažovať v situáciách, keď jasný jazykový význam interpretovaného textu plne koreluje s historickým úmyslom zákonodarcu spravidla vyjadreným v dôvodovej správe k zákonu. Inými slovami, ak počiatočná medzera v zákone (otvorená alebo zakrytá) je prejavom vedomého rozhodnutia zákonodarcu a nie keď zákonodarca pri svojej normotvornej činnosti dostatočným spôsobom nerozlišuje určité skupiny prípadov, ktoré podľa svojho (odlišného) účelu rozlišovať má, v dôsledku čoho dochádza k napätiu medzi jazykovým výkladom normatívneho textu a jeho teleologickou interpretáciou zohľadňujúcou účel normatívneho pôsobenia (racionálne uvažujúceho) zákonodarcu. Závery najvyššieho súdu týkajúce sa „úmyslu zákonodarcu“ sú v zjavnom rozpore s dôvodovou správou týkajúcou sa nielen dôvodov, ktoré uviedol k zákonom o zriadení ŠTS ale aj dôvodov, ktoré uviedol pre vyčlenenie osobitných znakov usmrtenia s vopred uváženou pohnútkou do samostatnej skutkovej podstaty.

Nie veľmi presvedčivý prístup Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobnom spore

Ak aj naďalej niekto pochybuje o tom, že najzávažnejšie trestné veci sú prejednávané na okresných súdoch a nie na ŠTS, potom ako ďalší príklad z mnohých možno uviesť trestnú vec prejednávanú na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn 1Tk/1/2024.

Zaujímavý prístup zvolil Krajský súd v Banskej Bystrici zo dňa 02.04.2025 sp. zn. 3To/24/2025 v prípade trestnej veci právne kvalifikovanej ako trestný čin vraždy podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c) starého Trestného zákona v štádiu prípravy a trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c) starého Trestného zákona a iné postúpená ŠTS uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 04.02.2025 sp. zn. 1Tk/1/2024 na tom skutkovom základe, že:

1/ v presne nezistenom čase v období mesiaca jún, resp. najneskôr začiatkom mesiaca júl v roku 1995, potom čo na území mesta Bratislava, od približne mesiaca jún v roku 1994 do mesiaca jún, resp. najneskôr do začiatku mesiaca júl v roku 1995 došlo zo strany Vladimíra Daniša vo vzťahu k Miroslavovi Sýkorovi, ako najvyššiemu predstaviteľovi skupiny Miroslava Sýkoru, k trom samostatným provokáciám, resp. konaniam, ktorými Miroslava Sýkoru ponížil, a to k provokácii, ktorej predmetom bolo obmedzenie osobnej slobody a fyzické napadnutie Róberta Lališa, ktorý bol ako člen skupiny Miroslava Sýkoru, na pokyn Miroslava Sýkoru v konkrétnej veci, poslaný za Vladimírom Danišom, ďalej k provokácii, ktorej predmetom bolo nedôstojné správanie sa Vladimíra Daniša k Miroslavovi Sýkorovi na verejnosti, konkrétne v Bratislavskom podniku pohostinských služieb, a k provokácii, ktorej predmetom bolo nedôstojné správanie sa Vladimíra Daniša k Mikulášovi Černákovi, Vladimírovi Černákovi a Milanovi Reichelovi v Bratislavskom podniku pohostinských služieb na stretnutí medzi Miroslavom Sýkorom a osobami pôsobiacimi v skupine Mikuláša Černáka a ďalšími osobami spolupracujúcimi so skupinou Miroslava Černíka, Miroslav Sýkora, aj na naliehanie Mikuláša Černáka, rozhodol o usmrtení Vladimíra Daniša, na základe čoho sa následne spolčili najvyšší predstaviteľ skupiny Miroslava Sýkoru, Mikuláš Černák, Róbert Lališ a ďalšia osoba spolupracujúca so skupinou Miroslava Sýkoru a ďalšia osoba spolupracujúca so skupinou Mikuláša Černáka, a naplánovali, zorganizovali a rozdelili si úlohy za účelom usmrtenia Vladimíra Daniša, a potom, v zmysle ich vzájomnej predchádzajúcej dohody, najskôr Mikuláš Černák zabezpečil prostredníctvom priemyselnej banskej trhaviny zo skupiny želatínovaných dynamitov, ktorú bola fyzicky od tejto osoby prevziať ďalšia osoba spolupracujúca so skupinou Mikuláša Černáka a z ktorej následne v presne neustálenom byte, nachádzajúcom sa na území mesta Bratislava, bol osobami spolupracujúcimi so skupinou Miroslava Sýkoru a Mikuláša Černáka, za účasti najvyššieho predstaviteľa skupiny Miroslava Sýkoru, Mikuláša Černáka a Róberta Lališa, zhotovený nástražno-výbušný systém s rozbuškou na diaľkové ovládanie, ktorý následne osoba spolupracujúca so skupinou Miroslava Sýkoru nainštalovala pod sedadlo vodiča motorového vozidla, ktoré v tom čase používal Vladimír Daniš, po jeho nainštalovaní začal Róbert Lališ spolu s osobami spolupracujúcimi so skupinou Miroslava Sýkoru a Mikuláša Černáka Vladimíra Daniša sledovať, pričom dňa 06.07.1995 v čase okolo 13.38 h, potom čo Vladimír Daniš nastúpil do motorového vozidla na miesto vodiča a jeho brat Jozef Daniš, na miesto spolujazdca, ako aj potom čo Vladimír Daniš uviedol predmetné vozidlo do pohybu, bol Róbertom Lališom, pri prechádzaní predmetného vozidla po Štefanovičovej ulici v Bratislave, diaľkovým ovládačom iniciovaný nástražno-výbušný systém, čím došlo k výbuchu trhaviny s vysokým expanzným účinkom, pri ktorom Vladimír Daniš utrpel mnohonásobnú devastáciu a rozčlenenie trupu a končatín na následky čoho na mieste zomrel a Jozef Daniš utrpel rozsiahle rozčlenenie ľavej hornej a dolnej končatiny, ako aj brucha s rozdrvením a vyhreznutím časti orgánov do dutiny brušnej, na následky čoho na mieste zomrel,

2/ v presne nezistenom období a čase, po usmrtení Martina Laboša, na chate nachádzajúcej sa v rekreačnej oblasti Krpáčovo, Mikuláš Černák zosnoval usmrtenie v tom čase presne nestotožnenej osoby, ako akt pomsty za smrť svojho priateľa Martina Laboša, a za týmto účelom zorganizoval na presne nezistenom mieste v Bratislave stretnutie s osobami pôsobiacimi v skupine Miroslava Sýkoru, ktorého sa osobne zúčastnil aj Róbert Lališ a v rámci ktorého požiadal najvyššieho predstaviteľa tejto skupiny, a to Miroslava Sýkoru o vykonanie takého činu, pričom Róbert Lališ sa na tomto stretnutí sám ponúkol, že tento čin vykoná, na základe čoho, v zmysle ich vzájomnej predchádzajúcej dohody, sa Róbertliš v presne nezistený deň pred začiatkom mesiaca september v roku 1995 dostavil do Brezna, kde sa stretol s Mikulášom Černákom, ktorý Róbertovi Lališovi oznámil, že rozhodol, že sa vykoná usmrtenie Petra Lepieša, vedúceho chaty, ktorý mal byť zodpovedný za smrť Martina Laboša tým, že na vyriešenie problémového správania Martina Laboša v priestoroch chaty zavolal súkromno-bezpečnostnú službu Milana Piliara, v rámci ktorého došlo k jeho usmrteniu, a Róbertovi Lališovi nariadil vykonať sledovanie pohybu a zvykov Petra Lepieša, pričom po pokyne Mikuláša Černáka sa Róbert Lališ presunul do rekreačnej oblasti Krpáčovo, kde mu Slavomír Surový ukázal chatu, a následne v danej oblasti Róbert Lališ, presne nezisteným spôsobom, vykonal niekoľkodňové sledovanie Petra Lepieša za účelom zistenia a vytvorenia vhodných podmienok na jeho usmrtenie, avšak po niekoľkodňovom sledovaní bolo zo strany Róberta Lališa zistené, že Peter Lepieš z chaty nevychádza, a teda, že jeho usmrtenie je v danom čase neuskutočniteľné, na základe čoho došlo zo strany Róberta Lališa, po dohode s Mikulášom Černákom, k upusteniu od ďalšieho konania smerujúceho k usmrteniu Petra Lepieša, pričom Róbert Lališ sa tohto skutku dopustil po tom, čo 06.07.1995 spoločným konaním s ďalšími osobami úmyselne usmrtil Vladimíra Daniša a Jozefa Daniša,

3/ v presne nezistenom období a čase po usmrtení Martina Laboša dňa 21.04.1995 na chate a po neúspešnej realizácii usmrtenia Petra Lepieša v mesiaci september v roku 1995, ktorý mal byť usmrtený z pomsty za smrť Martina Laboša, Mikuláš Černák opätovne zosnoval usmrtenie ďalšej osoby, a to ako akt pomsty za smrť svojho priateľa Martina Laboša, na základe čoho, v zmysle ich vzájomnej predchádzajúcej dohody zo stretnutia v Bratislave s osobami pôsobiacimi v skupine Miroslava Sýkoru, v rámci ktorého požiadal najvyššieho predstaviteľa tejto skupiny Miroslava Sýkoru o vykonanie takého činu a ktorého sa osobne zúčastnil aj Róbert Lališ, ktorý sa na tomto stretnutí sám ponúkol, že tento čin vykoná, a ktoré predchádzalo príprave usmrtenia Petra Lepieša, sa opätovne do Brezna dostavil Róbert Lališ, a to aj s ďalšou, resp. ďalšími, doposiaľ nestotožnenými rusky hovoriacimi osobami, ktorým v tomto prípade Mikuláš Černák nariadil usmrtiť osobu Milana Piliara, spolumajiteľa súkromno-bezpečnostnej služby, ktorej zamestnanci vykonávali stráženie chaty, pričom na príkaz Mikuláša Černáka im bolo ukázané trvalé bydlisko Milana Piliara v obci Valaská, následne sa v presne nezistenom čase Róbert Lališ spolu s ďalšou, resp. ďalšími, doposiaľ nestotožnenými rusky hovoriacimi osobami presunuli z Brezna na miesto v blízkosti trvalého bydliska Milana Piliara, kde čakali na jeho príchod, pričom v čase asi o 00.05 h 05. 09. 1995, potom čo Milan Piliar prišiel do mesta jeho bydliska na služobnom motorovom vozidle, pri vystupovaní Milana Piliara z predmetného vozidla pred vchodom jeho bydliska, doposiaľ nestotožnená rusky hovoriaca osoba 19-krát vystrelila na Milana Piliara zo samopalu, pričom jeden z vystrelených projektilov ho zasiahol do zadnej plochy rozhrania chrbta a krku s následným poranením krčnej chrbtice a krčného miešneho povrazca, na následky ktorého dňa 14.09.1995 v Rooseweltovej nemocnici Banská Bystrica zomrel, pričom Róbert Lališ sa tohto skutku dopustil po tom, čo 06.07.1995 spoločným konaním s ďalšími osobami úmyselne usmrtil Vladimíra Daniša a Jozefa Daniša a čo v presne nezistený deň pred začiatkom mesiaca september v roku 1995 pripravoval úmyselné usmrtenie Petra Lepieša,

4/ v presne nezistenom čase v období mesiaca marec alebo apríl v roku 1997, potom čo Július Tóth spolu s osobami patriacimi do jeho skupiny uniesli Karola Szatmáriho, Jána Stanka a Milana Csalfu, pričom Karolovi Szatmárimu sa podarilo zo zajatia ujsť a Ján Stanko a Milan Csalfa sú dodnes nezvestní, ako aj potom čo si Peter Muszka, prostredníctvom Zsolta Ballóka, pôsobiaceho v skupine Karola Szatmáriho, v presne nezistenom čase v období mesiacov október v roku 1996 až apríl v roku 1997, objednal u Karola Szatmáriho za sumu 1.000.000 Sk vraždu Júliusa Tótha, a to z dôvodu konkurenčného boja v podsvetí na juhovýchode Slovenska, Mikuláš Černák spolu s ďalšími osobami spolupracujúcimi so skupinou Mikuláša Černáka, s osobou spolupracujúcou s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom a tiež Zsoltom Ballókom a ďalšími osobami pôsobiacimi v skupine Karola Szatmáriho naplánovali, zorganizovali a rozdelili si úlohy za účelom usmrtenia Júliusa Tótha, na základe čoho, v zmysle ich vzájomnej predchádzajúcej dohody, bolo Zsoltovi Ballókovi odovzdaných okolo 70.000 Sk a dňa 25.04.1997 Zsolt Ballók spolu s ďalšou osobou pôsobiacou v skupine Karola Szatmáriho a osobou spolupracujúcou s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom išli do autobazáru v obci Svinica, kde osoba spolupracujúca s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom kúpila na falošné doklady osobné motorové vozidlo za sumu 45.000 Sk, uvedené vozidlo doviezli do Brezna do garáže, patriacej k posilňovni, ktorú vlastnil Mikuláš Černák, kde jeden alebo dva dni potom Mikuláš Černák a osoby pôsobiace v skupine Mikuláša Černáka spolu s osobami spolupracujúcimi so skupinou Mikuláša Černáka a osobou spolupracujúcou s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom a Zsoltom Ballókom a ďalšou osobou pôsobiacou v skupine Karola Szatmáriho, či už priamo namontovali alebo za ich prítomnosti bol namontovaný, do predných dverí spolujazdca nástražný výbušný systém, cca 4-6 kg najpravdepodobnejšie dinitrodiglycolového bezdymného prachu v kombinácii s brizantnou beztritolovou priemyselnou trhavinou obsahujúcou nitroglycol a nitroglycerín a s elektrickou rozbuškou na diaľkové ovládanie, následne Zsolt Ballók a osoba pôsobiaca v skupine Karola Szatmáriho na jednom vozidle a osoba spolupracujúca s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom na vozidle s namontovanou výbušninou sa presunuli do Čiernej nad Tisou, a to do bytu Zsolta Ballóka, v ktorom osoba spolupracujúca s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom mala bývať až do usmrtenia Júliusa Tótha, potom Zsolt Ballók ukázal osobe spolupracujúcej s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom fotku Júliusa Tótha, povedal jej aké vozidlo používa, ukázal jej miesto kde sa nachádza bar Júliusa Tótha Panda a asi dva týždne monitoroval pohyb Júliusa Tótha a osoba spolupracujúca s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom čakala na vhodnú príležitosť, kedy bude možné zaparkovať vozidlo s výbušninou vedľa auta Júliusa Tótha a následne iniciovať nástražno-výbušný systém, následne sa im po vzájomnej koordinácii asi dvakrát podarilo zabezpečiť zaparkovanie vozidla s nástražno-výbušným systémom vedľa auta Júliusa Tótha, ale osobe spolupracujúcej s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom sa diaľkovým ovládaním nepodarilo iniciovať nástražno-výbušný systém, na základe čoho Zsolt Ballók zavolal osobe pôsobiacej v skupine Karola Szatmáriho, že diaľkové ovládanie nefunguje, pričom táto osoba následne telefonicky oznámila Zsoltovi Ballókovi, že majú vozidlo s výbušninou priviezť do penziónu, na základe čoho Mikuláš Černák požiadal Róberta Lališa o zabezpečenie špecialistu na výbušniny spolupracujúceho so skupinou nebohého Miroslava Sýkoru, ktorého Róbert Lališ zabezpečil a ktorý od doposiaľ nezistenej osoby, bývajúcej v panelovom dome v Bratislave, zabezpečil prijímač a diaľkové ovládanie k nástražnému výbušnému systému, pričom po ich vzájomnej dohode s Mikulášom Černákom prišli po niekoľkých dňoch Róbert Lališ spolu s osobou spolupracujúcou so skupinou nebohého Miroslava Sýkoru a so špecialistom na výbušniny spolupracujúcim so skupinou nebohého Miroslava Sýkoru do penziónu v obci Bystrá, kde sa stretli s Mikulášom Černákom a s osobami pôsobiacimi v skupine Mikuláša Černáka, osobami spolupracujúcimi so skupinou Mikuláša Černáka, osobou spolupracujúcou s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom a tiež Zsoltom Ballókom a osobou pôsobiacou v skupine Karola Szatmáriho, a kde špecialista na výbušniny spolupracujúci so skupinou nebohého Miroslava Sýkoru, za prítomnosti časti týchto osôb, vyskúšal funkčnosť nového diaľkového ovládania a novej rozbušky (prijímača) a do pristaveného motorového vozidla, v ktorom už bol nástražný výbušný systém, namontoval nový prijímač a diaľkové ovládanie dal osobe spolupracujúcej s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom, následne Zsolt Ballók a osoba spolupracujúca s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom sa presunuli do Veľkých Kapušian, kde Zsolt Ballók ubytoval osobu spolupracujúcu s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom, ktorý za účelom spáchania tohto skutku poskytla ďalšia osoba spolupracujúca v skupine Karola Szatmáriho, a on sa presunul Čiernej nad Tisou a následne každý deň zabezpečoval odvoz osoby spolupracujúcej s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom z Veľkých Kapušian do Čiernej nad Tisou a späť, a to na vozidle, ktoré mu zabezpečila ďalšia osoba pôsobiaca v skupine Karola Szatmáriho, pričom Zsolt Ballók aj s pomocou osoby pôsobiacej v skupine Karola Szatmáriho, po vzájomnej dohode, začali v Čiernej nad Tisou monitorovať pohyb Júliusa Tótha a osoba spolupracujúca s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom čakala na vhodnú príležitosť, kedy bude možné zaparkovať vozidlo s výbušninou vedľa auta Júliusa Tótha, následne dňa 20.05.1997 v popoludňajších hodinách po tom, o Július Tóth zaparkoval svoje motorové, na parkovisku pred obchodným strediskom, nachádzajúcim v Čiernej nad Tisou a odišiel do svojho baru, osoba spolupracujúca s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom zaparkovala osobné motorové vozidlo, vedľa auta Júliusa Tótha a toho istého dňa, t. j. 20.05.1997 v čase 17.22 h, keď sa Július Tóth vracal z baru a chcel nastúpiť do svojho vozidla, iniciovala osoba spolupracujúca s bratmi Ivanom Mellom a Karolom Mellom diaľkovým ovládačom nástražný výbušný systém, pri výbuchu ktorého Július Tóth utrpel mnohopočetné devastačné poranenia hlavy, úrazové poranenia mozgu, devastačné poranenia celého tela s popáleninami II. až IV. stupňa, a na následky čoho na mieste zomrel, pričom Róbert Lališ sa tohto skutku dopustil po tom, čo 06.07.1995 spoločným konaním s ďalšími osobami úmyselne usmrtil Vladimíra Daniša a Jozefa Daniša, čo v presne nezistený deň pred začiatkom mesiaca september v roku 1995 pripravoval úmyselné usmrtenie Petra Lepieša, čo 05.09.1995 spoločným konaním s ďalšími osobami úmyselne usmrtil Milana Piliara, čo v presne nezistený deň v roku 1996, po 03.03.1996 a pred 09.03.1996, pomohol úmyselne usmrtiť Ľuboša Juríka a čo v presne nezistený deň v roku 1996, po 01.09.1996 a pred 07.09.1996, spoločným konaním s ďalšími osobami pomohol úmyselne usmrtiť Juraja Dobrotku.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia poukázal na samotný popis skutkov obžaloby, z ktorých vyplýva, že obvinený sa ich mal dopustiť ako člen zločineckej skupiny po dlhšie časové obdobie a v tomto smere poukázal aj na rozsudok ŠTS zo dňa 30.11.2017 sp. zn. BB-3T/32/2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/1/2018 zo dňa 13.06.2018, ako aj skutočnosť, že skutkov sa mali dopustiť aj iné osoby pôsobiace v tejto skupine, či činné pre túto skupinu. Súčasne jednotlivé skutky vykonané, vykazujú znaky obzvlášť závažných zločinov úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona, konkrétne o spáchaní trestného činu na objednávku v zmysle § 140 písm. a) Trestného zákona, nakoľko obvinený mal tieto skutky páchať na pokyn najvyššieho predstaviteľa skupiny, ktorej bol členom. V ďalšom odkázal na už vyššie spomínané uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Ntd 13/2021 a sp. zn. 4 Ntd 6/2022 týkajúcich sa príslušnosti ŠTS podľa starého Trestného zákona a možnosti analogického použitia § 562 nového Trestného poriadku. V závere odôvodnenia poukázal na to, že je možné akceptovať spätnú účinnosť právnej normy na dosiahnutie sledovaného účelu, a to teda aj s poukazom na špecializáciu ŠTS.

Krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o postúpení veci ŠTS s nie celkom priliehavou argumentáciou vo vzťahu k dôvodom uvádzaným okresným súdom. Poukázal na to, že v popise skutkovej vety absentujú Trestným zákonom obligatórne požadované právne-kvalifikačné charakteristiky zločineckej skupiny (pozn. čo okresný súd ani netvrdil, keďže predmetom obžaloby nie je trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, či už podľa § 185a starého Trestného zákona alebo § 296 nového Trestného zákona). Vo vzťahu k rozsudkom ŠTS, na ktoré sa okresný súd odvolával, poukázal na to, že tieto boli zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2024 sp. zn. 2TdoV/10/2021, pričom vec bola vrátená ŠTS, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol a obvinenú bol vzatý do väzby, a teda vo vzťahu k obvinenému v súčasnosti neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie, z ktorého by vyplývalo, že bol členom zločineckej skupiny. Osvojil si aj záver prokurátorky o tom, že skutky, ktoré sú predmetom obžaloby boli spáchané v období roku 1995 až 1997, kedy neexistovalo legálne ukotvenie zločineckej skupiny. Záverom, obdobne ako najvyšší súd vo svojej neskoršej rozhodovacej činnosti, konštatoval, že Trestný zákon účinný v čase spáchania jednotlivých skutkov uvedených v obžalobe trestný čin úkladnej vraždy ešte neupravoval.

Krajský súd sa mýli hneď vo viacerých momentoch. Vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti najvyšší súd vo vzťahu k materiálnym dôvodom väzby a opodstatnenosti trestného stíhania sťažovateľa uviedol, že dôvody zrušenia rozhodnutí súdov oboch inštancií dovolacím súdom sa netýkali žiadnych okolností narúšajúcich záver o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa ani dôvodnosti podania obžaloby, a preto nezoslabujú dôkazný stav zabezpečený v posudzovanej trestnej veci. Naďalej existuje dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ mal spolu s ďalšími osobami dopustiť spáchania viacerých zločinov. Poukázal pritom na to, že podanému dovolaniu vyhovel výlučne preto, že vo veci konali a v merite rozhodovali sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania[27]. Rovnaká situácia je aj v prípade obvineného R. L., ktorého predchádzajúce právoplatné odsúdenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2024 sp. zn. 2TdoV/10/2021 z dôvodu porušenia prezumpcie neviny a pochybností o nestrannosti konajúceho senátu ŠTS. Medzičasom už bol senátom ŠTS opätovne neprávoplatne odsúdený aj pre zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona.

Ani argument absencie legálneho ukotvenia zločineckej skupiny vo vzťahu k osobe obvineného R. L. neobstojí. Prvá definícia zločineckej skupiny a trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny boli zakotvené do starého Trestného zákona zákonom číslo 183/1999 Z. z. s účinnosťou od 01.09.1999. Neznamená to však, že týmto dňom nám oficiálne vznikli všetky zločinecké skupiny. Ide o trváci trestný čin, pri ktorom sa protiprávny stav vyvolá a udržiava po dlhší čas a ktorý sa posudzuje ako jediné konanie. Zatiaľ čo v prípade skupiny okolo M. Černáka nie je z formálne trestnoprávneho hľadiska možné hovoriť o „zločineckej skupine“, i keď ako vyplýva zo skutkovej vety, bežne takto bola a je označovaná, keďže k jej postupnému rozkladu došlo okamihom zadržania M. Černáka a jeho následným vzatím do väzby dňa 20.12.1997, teda pred účinnosťou zákona č. 183/1999 Z. z., to isté sa nedá povedať o skupine označovanej ako „Sýkorovci“.

Zo skutkovej vety rozsudku ŠTS zo dňa 30.11.2017 sp. zn. BB-3T/32/2014 vyplýva, že obvinený „...s prezývkou „Kýbel“ alebo „Malý“ využijúc svoje skúsenosti z pôsobenia na pozícii “pravej ruky“ Miroslava Sýkoru, považovaného za zakladateľa a šéfa zločineckej skupiny vystupujúcej pod názvom „Sýkorovci“, ktorá pôsobila od presne nezisteného času minimálne od roku 1997 najmä v Bratislave a v západnej časti územia Slovenskej republiky, krátko po smrti Miroslava Sýkoru dňa 07.02.1997 prebral riadenie tejto zločineckej skupiny...“ Na rozdiel od skupiny odkolo M. Černáka, k jej rozkladu nedošlo smrťou M. Sýkoru ale ďalej mala fungovať v zásadným spôsobom nezmenej štruktúre do leta 2012, teda v čase, keď už bol legislatívne ukotvený trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Prijať závery krajského súdu, by potom skutková veta v tejto časti musela znieť „...ktorá pôsobila od 01.09.1999 najmä...“. Inak povedané, zrušenie rozsudku z procesných dôvodov nemá vplyv na dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, pre ktorý bol obvinený právoplatne odsúdený.

Uvedená otázka priamo súvisí s právom na zákonného sudcu. Pojem zákonného sudcu je tak definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré

Súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva. K týmto kritériám patrí v prvom rade vecná, funkčná a miestna príslušnosť súdov. Právo na zákonného sudcu je potom potrebné vnímať aj ako právo zákonného špecializovaného sudcu tam, kde zákonodarca pre určitú oblasť spoločenských vzťahov považuje špecializáciu súdov za podstatnú, túto z legislatívneho hľadiska vyjadruje veľmi zreteľne, a to napríklad zriadením osobitných súdov, akým nepochybne je aj ŠTS.[28] Ústavný súd tak dáva za pravdu viac Okresnému súdu Banská Bystrica.

Zákonodarca sa na viacerých miestach celkom zjavne jsnažil o terminologické prepojenie nových a starých trestných kódexov. Okrem už spomínaného § 562 nového Trestného poriadku je možné poukázať aj na § 437 ods. 1 nového Trestného zákona z ktorého pri zovšeobecnení výplýva, že v prípade potreby terminologického zadefinovania, či trestný čin obsiahnutý v starom Trestnom zákone vykazuje znaky trestného činu podľa nového Trestného zákona, použije sa na tieto účely nový Trestný zákona.

Možno zhrnúť, že pôsobnosť ŠTS je určovaná nielen vymedzením konkrétneho trestného činu, respektíve konkrétnej právnej kvalifikácie stíhaného skutku ale aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami resp. pre určenie jeho pôsobnosti je rozhodujúce, či skutok napĺňa obligatórne znaky skutkovej podstay niektorého z trestných činov taxatívne vymenovaných v § 14 Trestného poriadku a nie zhoda v pomenovaní trestného činu, ktorý má význam z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia skutku.

Ak však najvyšší súd trvá na správnosti svojich úvah v ostatných rozhodnutiach týkajúcich sa pôsobnosti ŠTS podľa starého Trestného zákona, potom nevyhnutne v odmeňovaní sudcov dochádza k porušovaniu princíp rovnakého odmeňovania za prácu rovnakej hodnoty, keď rozdiel v odmeňovaní sudcov ŠTS a minimálne sudcov okresných súdov v sídle kraja nie je konkrétne a objektívne odôvodnený a primeraný. Práca vykonávaná okresnými trestnými sudcami rovnako hodnotná alebo hodnotnejšia ako práca sudcov ŠTS, keďže Okresní sudcovia čelia oveľa vyššiemu trvalému pracovnému zaťaženiu a časovému tlaku, pri čelia podstatne horších materiálno-technických podmienkach pre výkon ich rozhodovacej činnosti. Bezpečnostné riziko, ktorému v dôsledku zaoberania sa organizovaným zločinom a násilnou kriminalitou, vrátane tzv. starých mafiánskych vrážd, je paradoxne vyššie pri okresných sudcoch v sídle kraja než v prípade sudcov ŠTS.

 

Diskusia