K otázke výkladu pojmu "prechodne vec užívať" podľa § 215 Tr. zák. - nesúhlasná reakcia k článku JUDr. Michala Vaľa

Štefan Svoreň - právnik

K otázke výkladu pojmu „prechodne užívať vec“ podľa § 215 Trestného zákona (nesúhlasná reakcia na článok JUDr. Michala Vaľa)

Zaujímavú polemiku o tom, či je možné prechodne užívať cudziu vec v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 ods. 2 písm. c) Tr. zák. (páchanie tohto trestného činu po dlhší čas) za situácie, ak vec neoprávnene užíva páchateľ dva roky (teda dlhodobo) a ani na výzvu ju nevráti, začal svojím článkom JUDr. Peter Šamko, ktorý si možno prečítať tu:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1642-mozno-neopravnene-prechodne-uzivat-cudziu-vec-po-dlhsi-cas

JUDr. Peter Šamko vo svojom článku na uvedenom príklade dospel k záveru, že niekoľkoročné neoprávnené užívanie cudzej veci ignorujúce výzvy na vrátenie už nemožno považovať za „prechodné užívanie cudzej veci“ v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 Tr. zák., pretože pri takomto nakladaní s vecou už nejde o prisvojovanie si len úžitku veci, ale ide o prisvojenie si celej veci, teda veci ako takej a preto pôjde o trestný čin sprenevery podľa § 213 Tr. zák.

Na tento príspevok nesúhlasne reagoval JUDr. Michal Vaľo, ktorý síce pripustil možnosť použitia právnej kvalifikácie daného skutku aj ako trestný čin sprenevery podľa § 213 Tr. zák., avšak základným rozlišovacím bodom medzi vyššie uvedenými trestnými činmi je podľa neho úmyselné zavinenie páchateľa. Tento článok si možno prečítať tu:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1648-cudziu-vec-mozno-neopravnene-uzivat-aj-po-dlhsi-cas

Vzhľadom na rozdiely medzi oboma uvedenými skutkovými podstatami ide o významnú otázku, ktorá má priamy dopad na rozsah trestnej zodpovednosti.

Dovolím si s argumentáciou uvedenou v článku JUDr. Michala Vaľa nesúhlasiť a to z týchto dôvodov:

Článok JUDr. Michala Vaľa dospieva k záveru, že dlhodobé užívanie cudzej veci – aj po dobu niekoľkých rokov – môže byť stále považované za „prechodné užívanie“ podľa § 215 TZ, a nie za spreneveru podľa § 213 TZ. Takýto záver však podľa môjho názoru nielenže vyprázdňuje objektívne znaky skutkovej podstaty § 215 TZ, ale zároveň vedie k absurdným a neudržateľným dôsledkom, ktoré sú v priamom rozpore so základnými zásadami trestného práva.

1. Výklad „prechodne“ nemôže byť založený prevažne na subjektívnom úmysle

Autor tvrdí, že slovo „prechodne“ má význam „nie trvalo“, a teda aj dlhodobé užívanie môže byť „prechodné“, pokiaľ si páchateľ vec nechce trvalo prisvojiť. Takýto výklad však:

- presúva ťažisko z objektívnych znakov do roviny subjektívneho presvedčenia páchateľa,

- umožňuje páchateľovi určovať právnu kvalifikáciu len tým, čo o svojom úmysle následne vyhlási,

- a v konečnom dôsledku ruší rozdiel medzi § 213 a § 215 TZ, pretože každý môže tvrdiť, že vec chcel užívať len „dočasne“.

Ak by sa prijal tento výklad, potom by musela byť ako „prechodné užívanie“ posúdená aj situácia, keď páchateľ používa cudziu vec 5, 10 či 50 rokov (a nechce vec vrátiť vlastníkovi alebo oprávnenému držiteľovi), pokiaľ tvrdí, že jeho úmyslom bolo „len“ dlhodobé požičanie. Takýto záver je zjavne absurdný.

Ak by sa výraz „prechodne“ chápal ako akékoľvek užívanie, ktoré nie je trvalé, potom by prakticky prestal existovať rozdiel medzi dočasným neoprávneným užívaním a neoprávneným držaním veci, ktoré smeruje k prisvojeniu. Takýto výklad by eliminoval objektívny prvok skutkovej podstaty a nechal by rozhodujúcu úlohu na subjektívnej deklarácii páchateľa, čo je v trestnom práve neprípustné.

2. Objektívny znak „prechodne“ nemožno vyprázdniť – musí mať vecný obsah

Skutková podstata § 215 TZ obsahuje objektívny znak „prechodne užíva“.
Objektívny znak však:

- musí mať normatívny a predvídateľný obsah,

- nemôže byť nahradený subjektívnym vysvetlením páchateľa,

- a nemôže byť vykladaný v takom rozsahu, že prestane rozlišovať medzi dvoma trestnými činmi.

Ak „prechodne“ znamená „nie trvalo“, no zároveň môže trvať aj niekoľko rokov, pýtam sa:

Aký skutkový význam potom ešte vôbec ostáva tomuto znaku?

Ak „prechodne“ pokrýva aj dvojročné, trojročné alebo ešte dlhšie užívanie (napríklad dvadsaťročné) užívanie veci, potom sa stáva právne zbytočným, neprináša žiadnu distinkciu a je nadbytočným slovom v zákone — čo odporuje elementárnemu pravidlu legislatívneho výkladu.

3. Rozlišovanie § 215 a § 213 sa má robiť na základe kombinácie objektívnych a subjektívnych znakov

Sprenevera vyžaduje úmysel prisvojiť si cudziu vec. Neoprávnené užívanie cudzej veci vyžaduje prechodné užívanie cudzej veci.

Tieto dva trestné činy sa odlišujú:

- objektívne (trvanie, spôsob nakladania, vylúčenie vlastníka),

- aj subjektívne (zámer trvale s vecou nakladať vs. zámer vec užiť dočasne).

Autor však rozdiel stiera tým, že:

- objektívny znak „prechodne“ redukuje na negáciu „trvalo“,

- a celú kvalifikáciu stavia takmer výlučne na úmysle.

Tento prístup je však v trestnom práve neprípustný, pretože subjektívna stránka nemôže suplovať (ani nahrádzať) objektívne znaky.

Úmysel páchateľa sa síce zisťuje zo všetkých okolností prípadu, no nemôže slúžiť ako náhrada alebo kompenzácia za absenciu objektívnych znakov. Skutková podstata § 215 TZ predpokladá preukázateľne dočasné nakladanie s vecou. Ak faktické okolnosti naznačujú dlhodobé a stabilizované užívanie cudzej veci, ktoré je nezlučiteľné s bežným významom pojmu „dočasné“, nemožno tento rozpor preklenúť odkazom na údajný subjektívny úmysel vec vrátiť.

4. Doba užívania je relevantná – nie ako jediný dôkaz, ale ako zásadné kritérium

Tvrdí sa, že dlhá doba užívania „neznamená automaticky prisvojenie“. To je pravda.
Ale z toho neplynie záver, že dlhá doba je irelevantná. Naopak:

- dĺžka užívania je podstatný objektívny indikátor,

- ktorý svedčí o tom, či užívanie bolo ešte „prechodné“ alebo už prešlo do režimu trvalého držania,

- a preto nevyhnutne ovplyvňuje právnu kvalifikáciu.

Užívanie cudzej veci 2 roky napriek výzvam vlastníka (tak ako je to popisované v článku JUDr. Šamka) jednoducho nezodpovedá bežnému významu slova „prechodne“.

Bežne jazykovo a racionalitou práva je „prechodne“ chápané ako:

- krátkodobo,

- obmedzene,

- dočasne v rozumnom časovom rámci.

Dva roky používania cudzej veci nemožno bez deformácie jazyka pokladať za „prechodné“.

Je logické, že pojem „prechodne“ má pre rôzne typy vecí odlišnú toleranciu času – inak pri bicykli, inak pri byte, inak pri strojoch. Nemožno však dôjsť k záveru, že „prechodne“ môže znamenať aj dlhodobé, viacročné užívanie, a to najmä v situáciách, v ktorých:

- bola vec požadovaná späť,

- páchateľ na výzvy nereagoval,

- s vecou nakladal ako s vlastnou,

- alebo jej užívanie bolo ekonomicky či fakticky stabilizované.

V takýchto prípadoch už objektívne nejde o dočasné užívanie v zmysle § 215 TZ, ale ide o trestný čin sprenevery podľa § 213 Tr. zák. tak ako na to poukazuje článok JUDr. Petra Šamka.

5. Páchateľ nemôže určovať hranice trestnosti svojím vnútorným presvedčením

Ak by sa pripustil výklad predostretý v článku, znamenalo by to, že:

- páchateľ môže vždy tvrdiť, že chcel vec užívať „len dočasne“,

- aj keď ju užíval roky, zatajoval ju, bránil vráteniu, odmietal komunikáciu, menil jej evidenciu,

- a tak by de facto mohol sám určovať, že nejde o spreneveru.

Ak by bola dočasnosť úplne podriadená subjektívnemu úmyslu, potom by páchateľ iba svojím tvrdením („nemal som úmysel prisvojiť si“) fakticky určoval, či naplnil § 213 alebo § 215 TZ.

Výklad, ktorý ponecháva kvalifikáciu skutku výlučne na „vnútornej predstave“ páchateľa, je v rozpore s požiadavkou právnej istoty a popiera zásadu, že objektívne znaky musia byť samostatne zistiteľné z reálnych okolností prípadu.

Taký výklad by bol v rozpore:

- so zásadou legality,

- so zásadou spravodlivosti,

- so zásadou ochrany vlastníckeho práva,

- aj s elementárnym princípom, že nik nemôže ťažiť z vlastného protiprávneho konania.

6. Neoprávnené užívanie nehnuteľnosti

Pokiaľ JUDr. Vaľo vo svojom článku poukazuje aj na neoprávnené prechodné užívanie nehnuteľností (bytu), tak je potrebné uviesť, že neoprávnené užívanie domov, bytov, či nebytových priestorov spadá pod úplne iný trestný čin a to trestný čin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 Tr. zák.

Záver

Výklad, podľa ktorého možno „prechodne“ užívať cudziu vec aj po dobu dvoch rokov alebo ešte dlhšie, nie je udržateľný. Vyprázdňuje a popiera objektívny znak skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 TZ, dáva páchateľovi neprimeranú moc určovať právnu kvalifikáciu svojím subjektívnym tvrdením a vedie k výsledkom, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom trestného zákona.

Správny a právne obhájiteľný záver je, že dlhodobé užívanie cudzej veci — najmä napriek výzvam vlastníka — nemôže byť považované za „prechodné užívanie“ a v takýchto prípadoch je namieste úvaha o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery (§ 213 TZ). Výkladové závery JUDr. Michala Vaľa sú preto nesprávne.

 

Diskusia