Výzva na vydanie veci pri náhodných nálezoch: Zákonný imperatív, nie prázdny formalizmus

JUDr. Adam Petrovič, PhD., prokurátor

        Výzva na vydanie veci pri náhodných nálezoch: Zákonný imperatív, nie prázdny formalizmus

Dňa 12.04.2026 bol na tomto webovom portáli publikovaný príspevok sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Petra Šamka (ďalej len „autor príspevku“) s názvom: „Náhodne nájdené veci pri prehliadke; skutočne je nutná výzva na vydanie veci? - nad rozhodnutím generálneho prokurátora“ (dostupný tu: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1704-nahodne-najdene-veci-pri-prehliadke-skutocne-je-nutna-vyzva-na-vydanie-veci-nad-rozhodnutim-generalneho-prokuratora).

V predmetnom príspevku bol akcentovaný a ostrej kritike podrobený jeden fragment inak obsiahleho odôvodnenia pomerne čerstvého kasačného rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, v ktorom boli identifikované viaceré porušenia zákona.

Konkretizovanú časť odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora sp. zn. IV/1 Pz 435/1000 z 11.03.2026 (ďalej aj „uznesenie generálneho prokurátora“, resp. „zrušujúce uznesenie“) ponúkol autor príspevku ako podklad pre diskusiu o špecifikách zaisťovania vecí dôležitých pre trestné konanie, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania [§ 89a ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], neočakávane objavených ako tzv. vedľajší produkt invazívnych úkonov upravených v ustanovení § 99 Trestného poriadku (ďalej aj „prehliadky“).

Nakoľko nastolená aplikačná otázka v súčasnosti aj naďalej intenzívne rezonuje v odbornom trestno-právnom diskurze, považujem za potrebné zaujať k nej vlastné vecné stanovisko.

K tejto odozve ma podnietilo najmä zistenie, že autor príspevkukategoricky označuje právny názor generálneho prokurátora za „rozporný so zákonom“. S ktorým zákonným ustanovením má pertraktovaný právny názor generálneho prokurátora kolidovať, však autor príspevku už nekonkretizuje. Rovnako je pozoruhodné, že tento záver autor príspevku formuluje vo vzťahu k tzv. živej trestnej veci v predsúdnom konaní, v ktorej navyše nie je vecne ani miestne príslušný.

Bez ohľadu na uvedené sa však s úsudkom autora príspevku nestotožňujem, nakoľko sa domnievam, že naráža na limity, ktoré pre interpretáciu analyzovaného procesného zásahu nastavila recentná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V záujme získania ucelenej predstavy je hneď v úvode žiaduce podčiarknuť, že spomínaný právny názor generálneho prokurátora podmieňuje zákonnosť odňatia pri vykonávaní prehliadok náhodne objavených vecí (presahujúcich rámec vecnej špecifikácie príkazu na prehliadku), ktorých prechovávanie je trestno-právne relevantné, predchádzajúcou neúspešnou výzvou na ich dobrovoľné vydanie adresovanou osobe, u ktorej sa prehliadka vykonáva. Takýto postulát považujem za zákonu konvenujúci a ústavno-právne akceptovateľný, a to z nasledovných dôvodov:

Na tomto mieste je v prvom rade žiaduce upriamiť pozornosť na notorietu, v zmysle ktorej pri realizácii prehliadok v trestnom konaní sa veci preň dôležité zaisťujú ich vydaním alebo odňatím - ako zákonom explicitne predpokladanými formálnymi procesnými postupmi.

Z tohto pohľadu zaistenie „závadových“ predmetov, náhodne nájdených pri prehliadke, z povahy veci integrálne spätej s intruzívnym zásahom do chránenej súkromnej sféry jednotlivca, akýmsi ich „poňatím do zápisnice“ (ako uvádza autor príspevku), rozhodne nemožno považovať za postup, ktorý by bol Trestným poriadkom predvídaný a akceptovaný, a mohol tak obstáť nielen v teste legality, ale aj ústavnej konformity.

Prostému „poňatiu do zápisnice“ totiž v žiadnom prípade nemožno pripísať atribút plnohodnotného zaisťovacieho úkonu, spôsobilého vyvolať konštitutívny účinok začatia iného trestného stíhania (pre podozrenie zo spáchania ďalšieho trestného činu - skutkovo spočívajúceho v nedovolenom prechovávaní neočakávane nájdenej zakázanej veci) tak, ako to predpokladá Trestný poriadok v ustanovení § 199 ods. 1 tretej a štvrtej vete.

Domnievam sa, že s účinkom iniciácie nového trestného stíhania by „poňatie (zaistenia veci – pozn.) do zápisnice“ nemohlo byť samé o sebe spojené ani za predpokladu, že by k nemu došlo pri vykonávaní obhliadky podľa § 154 Trestného poriadku v tzv. kmeňovej trestnej veci. V takom prípade by bolo, podľa môjho názoru, nevyhnutné dotknutý predmet, fakticky zaistený v inej (kmeňovej) trestnej veci, prevziať do derivovaného trestného konania postupom podľa § 92 Trestného poriadku.

Vyššie konštatované bazálne východisko, v zmysle ktorého sa pri vykonávaní prehliadok zaisťujú veci dôležité pre trestné konanie analogickým uplatňovaním tradičných zaisťovacích inštitútov podľa § 89a a § 90 Trestného poriadku, je bez akýchkoľvek pochybností vyvoditeľné zo znenia ustanovenia § 105 ods. 5 Trestného poriadku. Na označené zákonné ustanovenie sa dokonca sám autor príspevku odvoláva v súvislosti so svojou teoretickou tézou o dostatočnosti zaistenia veci jej „poňatím do zápisnice“, ktorá však v konfrontácii s dikciou Trestného poriadku vyvoláva viaceré interpretačné otázniky.

Označené zákonné ustanovenie totiž priamo predpokladá, že pri prehliadke dochádza „k vydaniu alebo odňatiu veci“, čo sa zaprotokoluje do súvzťažnej zápisnice o priebehu dotknutého procesného úkonu, a to v rozsahu podľa § 93 Trestného poriadku, pojednávajúcom o úkonoch podľa § 89a až § 92 Trestného poriadku (ohľadom vydanej, odňatej alebo prevzatej veci, resp. počítačových údajov).

V predmetnom ohľade pritom nemožno opomenúť ani kogentnú dikciu ustanovenia § 105 ods. 6 Trestného poriadku, vyžadujúcu vydanie písomného potvrdenia osobe, u ktorej sa prehliadka vykonala, o výsledku tohto procesného úkonu, ako aj o prevzatí vecí, ktoré „boli pritom vydané alebo odňaté“, prípadne rovnopisu zápisnice.

Pod zorným uhlom vyššie citovanej referenčnej normatívnej úpravy autorom príspevku prezentovaný náhľad, v intenciách ktorého by sa malo zo strany generálneho prokurátora jednať o „neprípustné zmiešanie dvoch odlišných procesných režimov, ktoré Trestný poriadok upravuje samostatne a bez ich vzájomnej podmienenosti“, nemôže obstáť.

Metodologickému mixu rôznorodých procedurálnych rámcov skôr nasvedčuje autorom príspevku zvolená argumentačná línia, pripodobňujúca prehliadku iných priestorov a pozemkov, vyúsťujúcu do neočakávaného nájdenia závadových predmetov nad rámec výrokovej časti vzťahujúceho sa príkazu, obhliadke podľa § 154 Trestného poriadku.

Napokon, conditio sine qua non vykonania prehliadky je podľa § 104 ods. 1 Trestného poriadku predchádzajúce márne vyzvanie osoby, u ktorej alebo na ktorej sa má taký úkon vykonať, na dobrovoľné vydanie hľadanej veci (teda predmetu spadajúceho pod vecný rozsah príkazu na prehliadku), obsahovo spĺňajúce atribúty výzvy na splnenie jej edičnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 89a ods. 1 Trestného poriadku.

Premisa, že v nadväznosti na takúto neúspešnú výzvu na dobrovoľné vydanie pri prehliadke hľadanej a nájdenej veci sa predmetný hmotný substrát pre účely trestného konania vzápätí zaisťuje práve jeho odňatím osobe, u ktorej sa procesný úkon vykonáva (tzn. analogicky podľa § 90 Trestného poriadku), je pevne etablovaná aj v trestno‑právnej doktríne.[1]

Logicko-právnou implikáciou sa potom presadzuje záver, že vynímať z tohto právneho režimu - márna výzva na dobrovoľné vydanie => nútené odňatie - vedľajšie produkty prehliadky, na ktoré vykonávajúci orgán neočakávane narazí v priebehu jej realizácie, je neprípustné.

Práve do uvedeného neprípustného stavu by bez náležitej zákonnej opory rezultovala autorom príspevku naznačovaná dôvodnosť transformácie procesného režimu prehliadky na obhliadku podľa § 154 Trestného poriadku, vo výsledku redukujúca úroveň procesných štandardov len pre to, že ide o veci výslovne neartikulované v príkaze nariaďujúcom vykonanie prehliadky.

Neadekvátnosť autorom príspevku ponúkaného riešenia pramení z faktu, že náhodne nájdená vec s predmetom pôvodného trestného konania skutkovo nesúvisí, v dôsledku čoho sa tak vymyká vo výrokovej časti príkazu fixovanému účelu prehliadky, a preto si a fortiori zaslúži zachovanie procesnej čistoty pri jej zaisťovaní.

Nemenej dôležitou je však v tomto kontexte skutočnosť, že vedľajší produkt prehliadky nemohol byť z racionálne uchopiteľných dôvodov pokrytý výzvou na dobrovoľné vydanie (iných) hľadaných vecí podľa § 104 ods. 1 Trestného poriadku, preto by nebolo namieste vzťahovať naň akúkoľvek, hoc generálne formulovanú, reakciu vyzvanej osoby.

Za opísaného stavu, podľa môjho názoru, neexistujú žiadne legitímne dôvody, ktoré by ospravedlňovali nedodržanie zákonnej postupnosti pri zaisťovaní vecného substrátu takéhoto náhodného nálezu, nevyhnutne predpokladajúcej, že odňatiu takej veci, ako represívnemu aktu štátnej moci, musí predchádzať výzva na jeho vydanie (sprevádzaná priliehavým zákonným poučením). Iba takým spôsobom sa totiž osobe, u ktorej sa tento procesný úkon vykonáva, poskytne náležitý procesný priestor pre dobrovoľné splnenie si edičnej povinnosti a vyhnutie sa uplatneniu donucovacieho opatrenia.

Zjednodušene povedané, orgány štátnej moci sa vždy musia pokúsiť o dosiahnutie účelu trestného konania miernejším prostriedkom.

Samozrejme, za určitých špecifických podmienok nebude dôvodným trvať na rigidite zmienenej interpretácie, a to najmä ak by hrozilo nebezpečenstvo z omeškania (primerane podľa § 104 ods. 2 Trestného poriadku). To však v situáciách, kedy je prehliadaný priestor štandardne pod kontrolou polície (rovnako ako v generálnym prokurátorom preskúmavanej trestnej veci), bude prichádzať do úvahy len zriedkavo.

Uvedené závery opodstatňujú finálny interpretačný rezultát, že povinnosť primárne vyzvať na dobrovoľné vydanie veci s dôkazne relevantnou povahou, neočakávane objavenej pri vykonávaní prehliadky, a pristúpiť k jej odňatiu výhradne za predpokladu dobrovoľného nesplnenia tejto výzvy osobou, u ktorej sa taký úkon vykonáva, implicitne vyplýva zo všeobecných ustanovení o zaisťovaní vecí dôležitých pre trestné konanie.

V názorovom kontraste s autorom príspevku som na podklade vyjadreného presvedčený, že aplikácia režimu podľa § 89a Trestného poriadku na situáciu, kedy je pri vykonávaní prehliadky neočakávane objavená vec dôležitá pre (iné) trestné konanie, nielenže má zákonný (formálny) podklad, ale zároveň rešpektuje samotnú (materiálnu) povahu vykonávaného úkonu.

Vyššie uvádzaná zákonná postupnosť pritom nepochybne disponuje relevanciou aj vo svetle vzťahujúceho sa ústavno-právneho princípu subsidiarity trestno-procesného donútenia, s ktorou bezprostredne súvisí aj požiadavka jeho gradácie.

Z tohto dôvodu v prípadoch, v ktorých Trestný poriadok explicitne podmieňuje aplikáciu konkrétneho zaisťovacieho inštitútu (v tomto prípade odňatia veci) vyčerpaním všetkých miernejších prostriedkov (v tomto prípade výzvy na dobrovoľné vydanie veci), musí byť konkrétny procesný postup zvolený tak, aby zásahy do základných práv a slobôd jednotlivcov boli materiálne vystupňované.

Mám za to, že z vyššie uvádzaného je namieste abstrahovať imperatív, aby každému odňatiu veci (či už podľa § 90 Trestného poriadku, alebo pri vykonávaní prehliadok) predchádzala neúspešná výzva na jej dobrovoľné vydanie, pokiaľ jej adresovaniu dotknutej osobe (v dispozícii ktorej sa taká vec nachádza) objektívne nebránia relevantné okolnosti.

Na margo vyššie spomínaného princípu gradácie, ako jedného z komplementárnych princípov trestno-procesného donútenia, v rigoróznom súlade s ktorým sú orgány činné v trestnom konaní a súdy (súbežne s princípmi legality, legitimity a proporcionality) povinné aplikovať zaisťovacie úkony donucovacieho charakteru upravené v štvrtej a piatej hlave Trestného poriadku, je žiaduce na okraj poznamenať, že sa naň generálny prokurátor v analyzovanom zrušujúcom uznesení výslovne odvolával.

V záujme objektivity a komplexnosti pohľadu je preto potrebné doplniť argumentačnú mozaiku o ďalšiu „relevantnú časť odôvodnenia“ uznesenia generálneho prokurátora, ktorá autorom príspevku nebola explicitne odcitovaná, hoci pre pochopenie kontextu tohto rozhodnutia má nesporne zásadný význam.

Nakoľko z titulu výkonu svojej riadiacej funkcie na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sám disponujem kompletným znením autorom príspevku kritizovaného zrušujúceho uznesenia, dovolím si z už konštatovaných dôvodov doplniť absentujúcu časť jeho odôvodnenia, plynule nadväzujúcu na predposledný, a zároveň bezprostredne prechádzajúcu poslednému z autorom príspevku selektívne citovaných odsekov odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora:

„Iba vyššie priblížený postup konvenuje požiadavke (komplementárnemu princípu) gradácie trestno-procesného donútenia, spočívajúcej v tom, aby v prípadoch, v ktorých Trestný poriadok v rovine de lege lata explicitne podmieňuje aplikáciu určitého zaisťovacieho inštitútu vyčerpaním všetkých miernejších prostriedkov, bol konkrétny procesný postup zvolený tak, aby zásahy do základných práv a slobôd jednotlivcov boli v kontexte príslušnej normatívnej úpravy aj materiálne vystupňované. Pristúpiť k odňatiu veci možno teda v zásade až po tom, čo bola predchádzajúca výzva na jej vydanie neúspešná (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 104/2023 zo dňa 26.02.2025, bod 54.).“

Pri hodnotení validity spochybňovaného právneho názoru generálneho prokurátora navyše nemožno strácať zo zreteľa, že nejde o žiadne prevratné nóvum, ktoré by zásadným spôsobom modifikovalo doposiaľ zaužívanú aplikačnú prax orgánov činných v trestnom konaní. Z tohto pohľadu sa rezolútne odmietavý postoj autora príspevku k nemu javí ako prekvapujúci.

Už v pokyne všeobecnej povahy námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre trestný úsek k zaisťovaniu vecí v priebehu domovej prehliadky s osobitným dôrazom na veci nešpecifikované v príkaze na domovú prehliadku sp. zn. III Spr 117/14/1000 z 15.12.2014 (ďalej len „pokyn všeobecnej povahy“) totiž bolo, a treba zdôrazniť že v plnom konsenze s odbornou periodickou spisbou[2], skonštatované, že:

„Inštitút domovej prehliadky poskytuje dostatočný právny rámec, aby náhodne objavené veci nespochybniteľnej trestnej povahy boli zaistené v rámci jej priebehu bez toho, aby bolo nevyhnutné legalizovať ich odhalenie novým/dodatočným súdnym príkazom na domovú prehliadku (príkaz na domovú prehliadku má zásadne účinky ex nunc). Vzhľadom k tomu, že orgán vykonávajúci domovú prehliadku v predchádzajúcej výzve (§ 104 Trestného poriadku) nemohol z objektívnych dôvodov do nej zahrnúť aj požiadavku na vydanie náhodne objavených dôkazov, je jeho povinnosťou požiadať osobu, u ktorej sa domová prehliadku vykonáva, o ich dobrovoľné vydanie. Ak ich táto osoba odmietne vydať, dochádza k ich následnému zákonnému odňatiu. Na tento postup nie je potrebný osobitný príkaz, pretože výzva na vydanie veci a príkaz na ich odňatie sú už zahrnuté v príkaze na domovú prehliadku, ktorej dôvodom je práve vydanie, resp. odňatie veci dôležitej pre trestné konanie. V zápisnici o domovej prehliadke sa citovaný postup zadokumentuje tak, aby bolo zreteľné, či veci boli vydané dobrovoľne alebo boli odňaté vrátane opisu vecí (názov, množstvo, tvar, farba, kvalita a pod.) a miesto nálezu. Týmto úkonom sa začína nové trestné stíhanie vo veci.“

Z uvedeného dôvodu možno partikulárnu časť odôvodnenia autorom príspevku napádaného uznesenia generálneho prokurátora, reflektujúcu na špecifickú námietku obhajoby obvineného predostretú v mimoriadnom opravnom konaní podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, hodnotiť ako prejav nielen jeho konzekventnosti, ale aj konzistentnosti.

Vyššie označený pokyn všeobecnej povahy v kompletnom znení pritom autor príspevku zverejnil priamo na tomto webovom portáli (dostupný tu: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a326-zaistenie) bez toho, aby sa voči akémukoľvek v ňom obsiahnutému právnemu názoru polemicky vyhranil. Uvedené tak indikuje značný názorový posun autora príspevku oproti prístupu, ktorý sám sprostredkoval zverejnením pokynu všeobecnej povahy dňa 05.01.2015. Pritom práve toto skoršie vnímanie riešenej problematiky sa v uplynulom desaťročí stalo pevnou súčasťou aplikačnej praxe.

Autor príspevku opakovane pripúšťa, že z jeho pohľadu problematickým právnym názorom, aký v zrušujúcom uznesení (ako aj pokyne všeobecnej povahy) vyslovil generálny prokurátor, sa spravujú aj „niektoré“ súdy. Bližšie však už neozrejmil, o aké orgány súdnej moci sa in concreto jedná. V záujme komplexnosti prístupu k rozboru zákonnosti zaisťovania tzv. vedľajších produktov prehliadok si dovolím aj tento deficit napraviť a čitateľov oboznámiť o tom, že ide o viaceré súdy vyššieho stupňa.

Právna maxima, v zmysle ktorej je povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní pri náhodnom objavení dôkazov v procese vykonávania prehliadky najskôr požiadať osobu, u ktorej sa prehliadka vykonáva, o ich dobrovoľné vydanie, vyplýva predovšetkým z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 37/2019 z 20.11.2019 (ZSP 39/2020), akcentovaného generálnym prokurátorom priamo v odôvodnení zrušujúceho uznesenia. Rovnako je spomenutá aj v odôvodnení dvoch druhostupňových rozhodnutí Krajského súdu v Trnave, a to uznesenia sp. zn. 6 To 109/2017 z 03.07.2019 a rozsudku sp. zn. 3 To 56/2022 z 29.11.2022.

K problematike zákonnosti zaistenia vecných dôkazov, spĺňajúcich kritérium náhodnosti (v zmysle ich neočakávaného nálezu ako vedľajších produktov domovej prehliadky), zaujal medzičasom stanovisko aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 175/2020 z 28.04.2020, hoci v tomto kontexte sa zaoberal výhradne jedným z jej aspektov, a to nadbytočnosťou vydania nového príkazu na domovú prehliadku. V danom ohľade aproboval už spomínané východisko rozhodovacej praxe všeobecných súdov, v súvislosti s ktorým odkázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 102/2013 z 28.11.2013.

Pre účely tohto príspevku sa však javí byť relevantným, že v označenom trestnom konaní, vedenom pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona (účinného v čase spáchania skutku), skutkovo spočívajúci v nedovolenom prechovávaní omamnej látky v obydlí, boli dve škatule s obsahom marihuany počas vykonávania domovej prehliadky v inej trestnej veci [vedenej pre zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku] zaistené obvinenému postupom podľa § 89 ods. 1 vtedy účinného Trestného poriadku, teda ich dobrovoľným vydaním po predchádzajúcej riadnej výzve.

Rezumujúc zmienené tak možno uzavrieť, že autorom príspevku rozporovaný doktrinálny náhľad generálneho prokurátora, obsiahnutý už v jeho pokyne všeobecnej povahy z roku 2014, ktorý rešpektuje moderný trend v trestno-právnej jurisprudencii smerom k zvyšovaniu kvalitatívnej úrovne procesných štandardov, sa v neskoršej rozhodovacej činnosti inštančne nadriadených súdov stabilizoval, keďže v danom smere, aspoň z mojej strany, nebola zaznamenaná žiadna ich názorová divergencia.

Striktné zotrvanie na dodržaní legálneho algoritmu zaisťovania je tak zjavne motivované legitímnou snahou generálneho prokurátora eliminovať svojím formatívnym vplyvom na služobnú prax pro futuro riziko, že preskočenie výzvy na dobrovoľné vydanie vedľajších produktov prehliadok by „niektorými súdmi“ mohlo byť vyhodnotené ako narušenie procesnej integrity zaisťovacieho úkonu vo forme ich odňatia. Ak by pritom išlo o jediný alebo rozhodujúci dôkaz, mohlo by to mať v neskorších štádiách trestného konania fatálne dôsledky v podobe oslobodenia páchateľa spod obžaloby pre procesnú nepoužiteľnosť takého dôkazu.

S prihliadnutím na charakter vyššie sumarizovaných normatívnych, judikatórnych i vedeckých prameňov, vzťahujúcich sa na túto problematiku, stručný argumentačný podklad autorom príspevku prezentovaných záverov, napriek rešpektu a úcte k jeho prirodzenej odbornej autorite a nespornej erudovanosti, z môjho pohľadu nevyznieva dostatočne presvedčivo.

Vychádzajúc z obsahovej kompozície komentovaného príspevku je zrejmé, že opodstatnenosť svojej kritickej reakcie na uznesenie generálneho prokurátora autor príspevku de facto zakladá na viacnásobne replikovanej téze, v zmysle ktorej sa pri vykonávaní prehliadky náhodne objavené veci automaticky a bez ďalšieho dostávajú do sféry dispozičného vplyvu orgánu činného v trestnom konaní, ktorý ju „po jej nájdení aj fakticky ovláda“.

Argumentum ad absurdum by však v takom prípade muselo platiť, že akúkoľvek (hoc i trestno-právne irelevantnú) vec, na ktorú orgán činný v trestnom konaní pri vykonávaní prehliadky narazí, v identickom momente zároveň aj „fakticky drží“. To je z môjho pohľadu neudržateľná myšlienková konštrukcia.

Samotnému nájdeniu neočakávanej veci totiž možno pripísať výhradne účinok nadobudnutia kvalifikovanej vedomosti o jej existencii, ktorá dovtedy nebola daná ani v rovine domnienok, čo je esenciálnym predpokladom jej eventuálneho nadväzujúceho zaistenia. Až do momentu jeho realizácie však inkriminujúci predmet zostáva vo faktickej i právnej dispozícii užívateľa prehliadaného priestoru, ktorý ho stále „má pri sebe“ a nestráca nad ním kontrolu.

Neexistuje pritom relevantný dôvod spochybňovať, že vedľajší produkt prehliadky, nájdený v priestore užívanom konkrétnou osobou, môže byť vydaný priamo touto osobou, resp. môže jej byť odňatý. Tým podľa môjho názoru odpadá vecná relevancia kľúčového argumentu autora príspevku v prospech údajnej nepotrebnosti výzvy na dobrovoľné vydanie náhodne objavenej závadovej veci ešte pred pristúpením k jej autoritatívnemu odňatiu.

Za zavádzajúce „zmiešavanie dvoch odlišných procesných režimov, ktoré Trestný poriadok upravuje samostatne a bez ich vzájomnej previazanosti“ v tejto súvislosti navyše považujem prirovnávanie vydania, resp. odňatia vedľajšieho produktu prehliadky zaisťovaniu stôp pri obhliadke realizovanej postupom podľa § 154 Trestného poriadku, ku ktorému sa autor príspevku uchýlil aj napriek zásadným rozdielnostiam uvedených dvoch inštitútov, pregnantne ilustrovaným v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 11 Tdo 1358/2019 zo 16.02.2021 [Rč 24/2021, dostupné tu: https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1011-rozdiel-medzi-obhliadkou-miesta-cinu-v-obydli-a-domovou-prehliadkou-a-k-ne-zakonnosti-dokazov].

Nielenže takáto argumentácia, v spojení s tvrdeniami o sui generis zaisťovaní pri prehliadkach náhodne objavených závadových predmetov ich prostým „poňatím do zápisnice“, vo svojej postate neguje dôvodnosť kombinovania postupov podľa § 154 a § 89a, resp. § 90 Trestného poriadku (v rozpore napr. s R 17/2015), ale súčasne nie je vôbec uplatniteľná na prípady nepochybne prevládajúce v služobnej praxi, v ktorých sú vedľajšie produkty prehliadok náhodne nájdené na základe úkonov prekračujúcich rámec pasívneho zmyslového vnímania - priameho pozorovania (ako napr. premiestňovanie predmetov či iná manipulácia s nimi, odkrývanie doposiaľ skrytých priestorov a nahliadanie do nich a pod.).

Vezmúc do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti vo vzájomných súvislostiach je z môjho pohľadu evidentné, aký by mal byť správny postup orgánov činných v trestnom konaní pri zaisťovaní vecí dôležitých pre trestné konanie, náhodne objavených pri vykonávaní prehliadok. Legitímnym predmetom diskusie by sa potom mohla stať výlučne povaha procesnej konzekvencie, akú by bolo namieste vyvodzovať z jeho nedodržania, a to vo vzťahu k dôkaznej použiteľnosti takéhoto vedľajšieho produktu prehliadky pre účely derivovaného trestného konania.

Vzhľadom k identifikovaným paralelám medzi zaisťovaním takýchto náhodne nájdených vecných dôkazov a originálneho (pôvodného) predmetu prehliadky si však možno celkom opodstatnene položiť otázku, s akým výsledkom by bola posúdená zákonnosť odňatia veci špecifikovanej v príkaze nariaďujúcom vykonanie dotknutej prehliadky za predpokladu absencie predchádzajúcej výzvy na jej dobrovoľné vydanie v súlade s ustanovením § 104 ods. 1 Trestného poriadku?

 

Diskusia