Ešte raz k simulovanému vydaniu náhodne nájdených vecí pri prehliadke
Ešte raz k simulovanému vydaniu náhodne nájdených veci pri prehliadke
Tento príspevok rozvíja ďalej diskusiu o tom, či je v súlade s realitou (a zákonom) vyzvať na vydanie veci osobu za situácie, ak veci, ktoré má vydať už boli políciou náhodne nájdené pri vykonávaní prehliadky (domovej alebo nebytových priestorov) alebo či ide len o simulovaný úkon, ktorý len predstiera určitú situáciu, pričom reaguje na článok JUDr. Adama Petroviča PhD (ďalej len autor článku), ktorým polemizoval s mojím predchádzajúcim príspevkom; tieto články možno nájsť tu:
Vzhľadom k tomu, že autor článku uvádza vo svojom príspevku viaceré nesprávnosti, či nepresnosti, rozhodol som sa na jeho článok zareagovať a vysvetliť niektoré svoje názory podrobnejšie, či opakovane.
1/ v prvom rade sa mi vytýka nasledovné, citujem:
Autor príspevku kategoricky označuje právny názor generálneho prokurátora za „rozporný so zákonom“. S ktorým zákonným ustanovením má pertraktovaný právny názor generálneho prokurátora kolidovať, však autor príspevku už nekonkretizuje. Rovnako je pozoruhodné, že tento záver autor príspevku formuluje vo vzťahu k tzv. živej trestnej veci v predsúdnom konaní, v ktorej navyše nie je vecne ani miestne príslušný.
Som názoru, že každý pozorný čitateľ môjho článku zaregistroval, že názor generálneho prokurátora považujem za rozporný s ustanovením § 89a ods. 1 Tr. por. (v článku som to aj viackrát zdôraznil a pomerne jednoznačne konkretizoval a to aj argumentačne), nakoľko je v rozpore s týmto ustanovením ak sa žiada vydanie veci od niekoho, kto ju nemá pri sebe, či vo svojej moci, respektíve vo svojej dispozícii. V tomto smere som v článku uviedol, že podľa § 89a ods. 1 Tr. por. môže na účely dokazovania vec vydať len ten, kto ju má pri sebe. Z logiky veci potom vyplýva, že ak už má takúto vec vo faktickej držbe iná osoba (napríklad vyšetrovateľ, ktorý ju našiel pri vykonávaní prehliadky), už vydanie veci neprichádza do úvahy, pretože vec už nemá v držaní žiadna iná osoba okrem vyšetrovateľa. Nie je možné podmieňovať zaistenie náhodne nájdených vecí dobrovoľným vydaním veci, pretože tieto veci už boli nájdené a sú reálne v dispozícii vyšetrovateľa. Žiadať osobu, u ktorej sa prehliadka vykonáva, aby formálne vydala veci, ktoré už vyšetrovateľ našiel a má vo svojej moci, je v rozpore so znením ustanovenia § 89a ods. 1 Tr. por. Myslím, že už jednoznačnejšie som ani nemohol vyjadriť svoj názor v článku na to, v čom vidím rozpor so zákonom.
Toto vyššie popísané pochybenie (či rozpor s ustanovením § 89a ods. 1 Tr. por.) však nie je zásadné (podstatné), nakoľko ide len o zbytočný predstieraný procesný úkon (tzv. „úkon navyše“) a preto samé osobe nespôsobuje nezákonnosť zaistenia náhodne najedených vecí. Je to obdobné ako keď sa pred viac ako 15 rokmi diskutovalo pri náhodne nájdených veciach to, či je nutné prerušiť, po náleze náhodne nájdených vecí, vykonávanie napríklad domovej prehliadky a vyžiadať si nový príkaz na vykonanie domovej prehliadky na hľadanie už fakticky nájdených vecí (v prípadoch, v ktorých sa tak postupovalo bolo taktiež uzatvorené, že síce ide o postup rozporný s ustanovením § 100 Tr. por., nakoľko príkaz na domovú prehliadku nemá byť vydaný, aby sa hľadali už nájdené veci, avšak nejde o také zásadné porušenie zákona, ktoré by spôsobovalo nezákonnosť vykonanej domovej prehliadky – bližšie k tomuto pozri bod 3 nižšie). Súdna prax nadbytočnosť procesných úkonov nepovažuje takmer nikdy za zásadný problém. Tak napríklad Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku sp. zn. 8To/28/2015 zo dňa 23.03.2016 (vo vzťahu k obhliadke k obdobnej problematike) uviedol „K výhradám obžalovaného k zákonnosti zaistenia vecí dôležitých pre trestné konanie treba v prvom rade uviesť, že tieto boli zaistené pri obhliadkach miesta činu, ktoré boli vykonané 30. augusta 2012 v čase od 01:00 hod. do 01.15 v Koškovciach na prístupovej ceste k administratívnej budove družstva a v čase od 01:20 hod. do 01:45 hod. v prízemných priestoroch administratívnej budovy PD Koškovce. Týmto momentom sa tieto veci dostali do dispozície polície a z pohľadu zákonnosti ich zaistenia je nepodstatné, že vyšetrovateľ následne (nesprávne a nadbytočne) vyhotovil zápisnicu o vydaní týchto vecí O. H., ku ktorému malo dôjsť 30. augusta 2012 v čase od 02:00 hod. do 02:40 hod., teda v čase kedy už boli zaistené“.
Pokiaľ autor článku vyžaduje na zaistenie náhodne nájdených vecí pri prehliadke postup podľa § 89a ods. 1 Tr. por. tak je potrebné uviesť, že právo nemožno vykladať samoúčelne. Právo nie je vytvorené len preto, aby existovali pravidlá (neexistuje len samo pre seba), ale má (musí) mať praktický význam a účel. Práve preto nie je možné postupovať podľa § 89a ods. 1 Tr. por. len formálne, či simulovane, t. j. vo vzťahu k osobe, ktorá vec už nemá vo svojej moci a v situácii, keď ju má vo svojej moci vyšetrovateľ a je bez významu, čo povie alebo urobí osoba, ktorej sa výzva adresuje, nakoľko je zjavné, že s vecou už nedisponuje (a nemôže reálne ani manipulovať). Robiť teda len úkon pre úkon, bez obsahu, je právny formalizmus, ktorý opomína aj to, že náhodný nález veci pri prehliadke nemá povahu procesného úkonu smerujúceho k získaniu dôkazu od osoby, ale predstavuje bezprostredné zistenie objektívne existujúcej skutočnosti. Je pritom zásadný rozdiel medzi reálnym získaním dôkazu od inej osoby a dokumentovaním nálezu.
Tu už ale len opakujem záver svojho článku, v ktorom spochybňujem myšlienku, že náhodne nájdený nález veci pri prehliadke by mal mať povahu procesného úkonu smerujúceho k získaniu dôkazu od osoby. Toto je základný omyl argumentácie generálneho prokurátora (a aj autora článku), nakoľko ide o „náhodný nález“, ktorý sa už len dokumentuje a nie o niečo čo má mať niekto iný pri sebe.
Autor článku tomuto oponuje a tvrdí, že náhodne nájdená vec je stále v moci inej osoby než vyšetrovateľa, ktorý vykonáva prehliadku a preto je nutné tejto osobe adresovať výzvu na vydanie veci. Tento názor považujem za zjavne nesprávny. Ak polícia nájde pri vykonávaní prehliadky náhodne vec, tak ju dostáva do svojej moci polícia. Iná osoba, než vyšetrovateľ, stráca týmto dispozičnú moc nad týmito vecami, nakoľko už s nimi nemôže žiadnym spôsobom manipulovať; nemá ich pri sebe, nemôže ich premiestniť, skryť, zničiť, predať, zahodiť...nemôže už s nimi urobiť nič. Teda je pomerne nelogické tvrdiť, že niekto iný ako vyšetrovateľ má nad nimi dispozičné oprávnenie.
Najlepšie možno demonštrovať neudržateľnosť argumentácie autora článku na prípadoch z praxe, v ktorých sa napríklad prehľadával sklad, pri ktorom nebolo možné zistiť pobyt vlastníka a nebolo ani jasné, kto sklad užíva. Bolo tu však podozrenie, že v sklade je výrobňa drog a preto v súvislosti s drogovým trestným činom súd vydal príkaz na prehliadku skladu. Počas výkonu prehliadky sa v sklade nikto nenachádzal, pričom polícia našla nielen drogy, ale aj zbrane a výbušniny, ktoré boli vedľajším, náhodným produktom tejto prehliadky. Komu má polícia adresovať výzvu na vydanie veci? Nikto pri prehliadke nie je fyzicky prítomný, nakoľko žiadnu osobu so vzťahom k prehľadávanému objektu sa nepodarilo zistiť a ani nikoho zadržať v sklade. Chce snáď autor článku povedať, že polícia má nechať zbrane a výbušniny v sklade, odísť a zaistiť ich až v prípade, ak nájde niekoho komu by formálne mohla adresovať výzvu na vydanie veci? A ak by aj takúto osobu náhodou polícia našla, možno skutočne tvrdiť, že má ešte stále nad výbušninami a zbraňami v sklade moc? Má ich naozaj vo svojej moci? Nemá. Žiadne dispozície s nimi totiž robiť nemôže. To platí aj na prípady, keď polícia vykonáva prehliadku napríklad v byte v prítomnosti vlastníka bytu s tým, že byt sa dlhodobo prenajíma, avšak nájomca je na neznámom mieste a v byte sa nájdu náhodne veci, ktoré pravdepodobne patria nájomcovi. Má policajt adresovať výzvu na vydanie veci vlastníkovi bytu preto, že nájomca nie je prítomný? Aj keď vlastník už dva roky fakticky v byte nebol? Alebo aj tu treba čakať (možno mesiace) na nájomcu lebo bez výzvy sa veci nedajú zaistiť? A aj tu, má nájomca veci ešte stále vo svojej moci aby ich mohol vydať? Nehráme sa tu len na niečo, čo je zjavne v rozpore s realitou? Nejde o simuláciu situácie, ktorá reálne neexistuje?
Pokiaľ autor článku vyjadruje údiv nad tým, že som si dovolil vysloviť svoj odborný názor na vec, ktorá je živá a to navyše na vec, v ktorej nie som vecne a miestne príslušný, tak neviem o tom, že by sa nemohlo odborne polemizovať o veciach, ktoré ešte nie sú právoplatne skončené, respektíve, že by o veciach mohol odborne diskutovať len ten, kto je miestne a vecne príslušný na ich vybavenie. Autor článku zrejme nepostrehol, že právna veda (polemika) funguje na princípe argumentácie a nie jurisdikcie. Sloboda prejavu zahŕňa aj právo na odbornú kritiku a polemiku a spájať oprávnenie napísať odborný článok s miestnou či vecnou príslušnosťou je absolútne nepochopenie rozdielu medzi výkonom verejnej moci a odbornou diskusiou. Autor článku označil moju kritiku za „ostrú“, hoci išlo len o bežné (právne suché) vyslovenie iného názoru na konkrétnu právnu problematiku. Som názoru, že odbornú kritiku a ani právo netreba brať osobne. Diskusia ešte nikomu a ani ničomu neublížila a žiadne právne názory nie sú nedotknuteľné (ani generálneho prokurátora, ani autora článku, ani moje a ani súdov).
2/ skutočnosť, že autor článku vykladá § 89a ods. 1 Tr. por. samoúčelne (bez reálneho obsahu a len formálne, nakoľko nie je k dispozícii iné ustanovenie) možno vyvodiť z tohto jeho konštatovania:
Na tomto mieste je v prvom rade žiaduce upriamiť pozornosť na notorietu, v zmysle ktorej pri realizácii prehliadok v trestnom konaní sa veci preň dôležité zaisťujú ich vydaním alebo odňatím - ako zákonom explicitne predpokladanými formálnymi procesnými postupmi. Z tohto pohľadu zaistenie „závadových“ predmetov, náhodne nájdených pri prehliadke, z povahy veci integrálne spätej s intruzívnym zásahom do chránenej súkromnej sféry jednotlivca, akýmsi ich „poňatím do zápisnice“ (ako uvádza autor príspevku), rozhodne nemožno považovať za postup, ktorý by bol Trestným poriadkom predvídaný a akceptovaný, a mohol tak obstáť nielen v teste legality, ale aj ústavnej konformity.
Nepísal som o „akomsi poňatí náhodne nájdených vecí do zápisnice“, ale o tom, že náhodne nájdená vec je objektívny fakt (vec sa našla a je podozrenie, že jej prechovávaním mohol byť spáchaný trestný čin a teda musí byť zaistená a už sa len dokumentuje ako nález) a preto pôjde pri jej zaistení o obdobný postup ako pri veciach, ktoré boli nájdené na základe vydaného príkazu s tým, že sa uvedú do zápisnice podľa § 105 ods. 5 Tr. por. a to aj v tom smere, prečo neboli dodržané ustanovenia o predchádzajúcej výzve (logicky ani nemohli byť, keďže sa tieto veci príkaz nevzťahoval), kde boli nájdené a podobne (už len z popisu nálezu vecí a toho, že ide o náhodne nájdené veci v zápisnici je pritom zrejmé, že sa nemohlo ani postupovať podľa § 89a ods.1 Tr. por., keďže nejde o vec, ktorá by sa získavala od inej osoby, ale sa našla; práve preto som písal, že tu ide o postup podobný ako pri obhliadke miesta činu, keďže ide už len o dokumentovanie nálezu; nie že ide o obhliadku miesta činu ako to nesprávne interpretuje autor článku).
Môj článok teda smeroval k tomu, že náhodne nájdené veci sa dajú zaistiť počas prehliadky aj bez toho, aby sa muselo úmyselne ohýbať ustanovenie § 89a ods. 1 Tr. por. a že právna úprava prehliadok sa výslovne netýka aj náhodne nájdených vecí (preto sa ani mechanicky nedá postupovať podľa § 89a ods. 1 Tr. por. a ani rešpektovať ustanovenie o predchádzajúcej výzve). Nález náhodne nájdených vecí vytvára ad hoc situáciu a k tomu ako tieto veci zaistiť som už v roku 2013 (pozri odkaz na tento článok nižšie v bode 3) napísal nasledovné:
Pokiaľ ide o samotnú domovú prehliadku tak je potrebné uviesť, že príkaz na odňatie veci je už zahrnutý v príkaze na domovú prehliadku, je jeho súčasťou a preto nie je nutné ešte vydávanie osobitného príkazu na odňatie veci. To napokon vyplýva aj zo znenia ustanovenia § 105 ods. 4 Tr. por. (v súčasnosti ide o ustanovenie § 105 ods. 5 Tr. por.), ktorý v súvislosti s odňatím veci pri domovej prehliadke (aj pri iných prehliadkach) odkazuje vyslovene len na ustanovenie § 93 Tr. por., ktoré stanovuje náležitosti zápisnice, ak k odňatiu (či vydaniu) veci príde (t. j., že zápisnica musí obsahovať aj dostatočne presný opis vydanej, či odňatej veci). Z ustanovenia § 100 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že v príkaze na domovú prehliadku sa musí uviesť opis veci, ktorá sa má zaistiť pri domovej prehliadke. Z tohto ustanovenia možno vyvodiť zákonnú požiadavku, aby vykonávanie domovej prehliadky bolo zamerané len na hľadanie vecí, ktoré sú uvedené v príkaze na domovú prehliadku a aby práve tieto veci, ak budú nájdené, boli následne aj odňaté. Zo žiadneho ustanovenia však nemožno vyvodiť, že by nebolo, a priori, možné, pri vykonávaní domovej prehliadky, odňať aj iné veci, ktoré neboli uvedené v príkaze, ak takéto iné veci (napríklad zakladajúce podozrenie zo spáchania trestného činu) boli pri vykonávaní domovej prehliadky nájdené len ako vedľajší, či nechcený produkt domovej prehliadky. Skutočnosť, že podľa príkazu majú byť hľadané len v príkaze uvedené veci totiž nevylučuje, že nebudú nájdené (nechcene) aj iné veci a neznamená ani to, že by nemohli byť odňaté aj na podklade už vydaného príkazu na domovú prehliadku. Ak sa napríklad pri vykonávaní domovej prehliadky zameranej na nájdenie drog, nájdu náhodou neoprávnene držané zbrane (ktoré samozrejme z hľadiska drog nič nedokazujú a v rámci vedenia trestného stíhania pre drogový trestný čin sú ako vecné dôkazy nepoužiteľné), nič nebráni tomu, aby boli odňaté a popísané v zápisnici o domovej prehliadke. Rovnako tak nič nebráni tomu, aby sa na podklade takejto domovej prehliadky začalo trestné stíhanie vo veci ohľadne nedovoleného ozbrojovania.
Práve pre toto som v článku písal, že náhodne nájdené veci sa spíšu (pojmú) do zápisnice, rovnako ako veci, na ktoré sa príkaz na prehliadku vzťahoval a nie je nutné simulovať úkon podľa § 89a ods. 1 Tr. por. a práve preto si myslím, že postup vyšetrovateľa a aj následne prokurátora v trestnej veci, ktorú posudzoval generálny prokurátor bol v tomto smere zákonný.
Za nepriliehavý možno označiť poukaz autora článku na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, ktoré bolo zverejnené tu: https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1011-rozdiel-medzi-obhliadkou-miesta-cinu-v-obydli-a-domovou-prehliadkou-a-k-ne-zakonnosti-dokazov
pretože to sa týkalo úplne inej situácie než riešil môj článok a to situácie, keď orgánom činným v trestnom konaní povolí vstup do obydlia užívateľ na výkon obhliadky, ktorú následne bez príkazu rozšíria na domovú prehliadku. Ide o úplne (diametrálne) inú situáciu a je prekvapivým, že ju autor považuje za zhodnú s preberanou problematikou.
Samozrejme, v praxi nastávajú aj situácie, keď počas vykonávania prehliadky príde za policajtmi užívateľ a vydá im veci, na ktoré sa vydaný príkaz nevzťahoval a ktoré ani neboli políciou pri vykonávaní prehliadky náhodne nájdené, teda boli ešte v reálnej moci užívateľa. V takýchto prípadoch je procesný postup podľa § 89a ods. 1 Tr. por. logický (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/55/2024 zo dňa 28.01.2025; v tejto veci obvinený uviedol, že „veci vydal bez toho aby si to vyšetrovatelia pýtali, keďže si myslel, že o nič nejde“).
3/ autor článku ďalej stotožňuje to, že som na webe zverejnil pokyn námestníka generálneho prokurátora z roku 2014 k zaisťovaniu vecí v priebehu domovej prehliadky s tým, že s ním musím v celom rozsahu súhlasiť a opomenul spomenúť môj článok z roku 2013
Autor článku v tomto smere uvádza:
Vyššie označený pokyn všeobecnej povahy v kompletnom znení pritom autor príspevku zverejnil priamo na tomto webovom portáli (dostupný tu: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a326-zaistenie) bez toho, aby sa voči akémukoľvek v ňom obsiahnutému právnemu názoru polemicky vyhranil. Uvedené tak indikuje značný názorový posun autora príspevku oproti prístupu, ktorý sám sprostredkoval zverejnením pokynu všeobecnej povahy dňa 05.01.2015.
Nech mi to autor článku odpustí, ale názor, že ak niečo čo napísal niekto iný ako ja zverejním na webe právne listy, tak potom s tým musím celkom určite súhlasiť (ak sa voči tomu nevyhraním) a že má ísť o môj „názorový posun“ je vyslovene úsmevný, nakoľko autor článku nepozná moju publikačnú činnosť ohľadne rozoberanej problematiky. Práve preto je prekvapivým, že si dovolí písať o mojich údajných názorových posunoch, ak pôvodné moje názory sám ani nepozná (domnienky by pritom do odbornej diskusie patriť nemali).
Autor článku pritom vyslovene vytesnil, že vydaniu pokynu námestníka generálneho prokurátora prebiehala niekoľkoročná (cca roky 2011 až 2014) diskusia o tom, ako postupovať pri náleze náhodne nájdených vecí pri prehliadke, pričom pomerne veľká časť prokurátorov ako aj sudcov bola názoru, že pri náleze náhodne nájdených vecí je nutné vykonávanie prehliadky prerušiť a vyžiadať si od súdu nový (alebo ďalší) príkaz na vykonanie prehliadky a to na veci, ktoré boli náhodne nájdené a ktoré neboli vyslovene pokryté pôvodným príkazom na prehliadku. V tomto duchu nezriedka postupovali prokurátori ako aj súdy.
Do tejto diskusie som sa v roku 2013 (teda dávno pred vydaním uvedeného pokynu námestníka generálneho prokurátora) zapojil aj ja, pričom som v ňom zastával vtedy menšinový názor, že nie je nutné prerušiť prehliadku a už vôbec nie je nutné kvôli náhodne nájdeným veciam vydávať nový príkaz na prehliadku (pretože už boli nájdené a nie je čo hľadať) a taktiež som v ňom uviedol svoj názor ako takéto veci zaistiť (zopakoval som ho v tomto článku vyššie v bode 2). Teda už vtedy som nebral do úvahy vykonávanie predstieraných úkonov podľa § 89a ods. 1 Tr. por. Rovnako ako teraz, aj vtedy som svoj názor demonštroval na konkrétnom rozhodnutí a to rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ktorého závery som čiastočne kritizoval (tak ako teraz závery generálneho prokurátora; Krajský súd v Žiline mi ale nevytýkal, že som mimo svojej miestnej príslušnosti). Tento môj článok možno nájsť tu:
Až po roku a pol od môjho článku a ďalšej diskusie, bol vydaný pokyn námestníka generálneho prokurátora, ktorý fakticky len skompiloval jednotlivé časti dovtedajších odborných článkov do pokynu a ktorý som bez akéhokoľvek komentára zverejnil na webe, pretože sa zaoberal touto vtedy stále spornou problematikou. Bez komentára z toho dôvodu, že ja už som svoj názor napísal v roku 2013. Takže aký názorový posun? Zastávam ten istý názor, ktorý som napísal už v roku 2013 a k zopakovaniu svojho názoru v roku 2026 ma „vyprovokovalo“ uznesenie generálneho prokurátora, ktoré len mechanicky vyslovilo pochybenie vyšetrovateľa bez toho, aby sa zamyslelo nad tým, či skutočne možno v rozpore s realitou vykonávať procesné úkony, na ktorých vykonanie nie sú splnené zákonné podmienky.
Autor článku ďalej píše, že
Autor príspevku opakovane pripúšťa, že z jeho pohľadu problematickým právnym názorom, aký v zrušujúcom uznesení (ako aj pokyne všeobecnej povahy) vyslovil generálny prokurátor, sa spravujú aj „niektoré“ súdy. Bližšie však už neozrejmil, o aké orgány súdnej moci sa in concreto jedná. V záujme komplexnosti prístupu k rozboru zákonnosti zaisťovania tzv. vedľajších produktov prehliadok si dovolím aj tento deficit napraviť a čitateľov oboznámiť o tom, že ide o viaceré súdy vyššieho stupňa.
Toto tvrdenie nie je pravdivé. V rámci citácie relevantnej argumentácie z uznesenia generálneho prokurátora som odcitoval aj poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo/37/2019 zo dňa 20.11.2019, na ktoré generálny prokurátor poukazoval a ktoré dospelo k rovnakému názoru ako generálny prokurátor. Ak som teda písal, že podľa tohto názoru „idú“ aj niektoré súdy, bolo nadbytočným, aby som znovu opakoval tento poukaz na rozhodnutie najvyššieho súdu, nakoľko v mojom príspevku už bol uvedený. Pokiaľ niektoré súdy postupujú podľa toho názoru, tak sa odvolávajú práve na toto uznesenie najvyššieho súdu (poukaz autora článku na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/175/2020 nie je celkom priliehavý, nakoľko to riešilo, z ústavnoprávneho hľadiska, najmä či je nutné vydávať nový príkaz na prehliadku; navyše, tak ako som to už uviedol, skutočnosť, že niekto nadbytočne postupuje podľa § 89a ods. 1 Tr. por. nie je taká podstatná vada, ktorá by mala spôsobiť nezákonnosť vykonaného úkonu a preto ani nemôže mať ústavnoprávnu relevanciu).
Pokiaľ ide o rozhodovaciu činnosť súdov, či prokurátorov, tak je nutné opätovne poukázať na to, že aj v roku 2013 bola časť súdov (ako aj prokurátorov) presvedčená, že je nutné vydávať nový príkaz na prehliadku pri náhodne nájdených veciach a že takýto postup je správny a jediný zákonný, pričom dnes si už na takýto procesný postup málokto spomenie a takmer nikto ho už nepovažuje za správny. Chcem tým povedať, že aj rozhodovacia činnosť súdov (ako aj prokuratúry) sa môže vyvíjať a meniť a celkom určite môže byť kritizovaná. A hlavne tým chcem povedať, že pred aplikáciou akéhokoľvek právneho inštitútu je nutné sa zamyslieť nad tým, čo je jeho účelom. Nie je totiž nič horšie ako mechanická samoúčelná aplikácia práva a zotrvávanie na nej iba preto, že sa to tak robí roky.
Diskusia
Najčítanejšie články
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.