Najvyšší súd SR k tomu, kedy je možné a kedy nie je možné čítať výpoveď podozrivého v konaní pred súdom

Najvyšší súd SR k tomu, kedy je možné a kedy nie je možné čítať výpoveď podozrivého v konaní pred súdom

V nedávnej minulosti sme sa venovali problematike (ne)možnosti čítania výpovede podozrivého v konaní pred súdom s tým, že bolo poukázané aj na nejednotnú prax Najvyššieho súdu SR v tomto smere a na nutnosť jej zjednotenia. Články k tomu možno nájsť tu:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1652-pouzitie-vypovede-podozriveho-v-konani-pred-sudom-je-vylucene

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1655-polemika-o-moznosti-nemoznosti-pouzitia-vypovede-podozriveho-v-konani-pred-sudom

Najvyšší súd SR v aktuálnom rozsudku sp. zn. 3To/13/2025 zo dňa 29.04.2026 sa tejto problematike podrobne venoval. Išlo o mediálne známu vec obžalovaného J. C. vo veci atentátu na predsedu vlády, v ktorej súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní prečítal výpoveď tohto obžalovaného, ktorú urobil ešte v procesnom postavení podozrivého, teda pred vznesením obvinenia. Obžalovaný to v odvolacom konaní namietal s tým, že išlo o procesne nepoužiteľnú výpoveď v čom mu dal najvyšší súd za pravdu, avšak sa vyjadril aj vo všeobecnosti (do budúcna) k tomu, za akých podmienok je možné čítať výpoveď podozrivého v konaní pred súdom a kedy to možné nebude z dôvodu jej procesnej nepoužiteľnosti.

Výňatok z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/13/2025 zo dňa 29.04.2026 vo veci odsúdeného J. C. týkajúca sa nemožnosti čítania výpovede podozrivého v konaní pred súdom

Odvolací súd preto na mierne upravenom skutkovom základe, bez porušenia totožnosti skutku a bez zásahu, ktorý by bol v neprospech obžalovaného, tohto uznal za vinného pre skutok, ktorý vo výsledku právne posúdil rovnako ako súd I. stupňa ako obzvlášť závažný zločin teroristického útoku podľa § 419 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona.

Na tomto závere súčasne nič nemení ani časť odvolacej argumentácie
obžalovaného, ktorú odvolací súd hodnotil ako dôvodnú, a síce pokiaľ ide o námietku procesnej nepoužiteľnosti výpovede obžalovaného, ktorú vykonal v prípravnom konaní ešte pred vznesením obvinenia, a to v procesnom postavení podozrivého. Súd I. stupňa procesne prečítaním tejto výpovede na hlavnom pojednávaní nesprávne priznal výpovedi podozrivého dôkazne – procesnú použiteľnosť v konaní pred súdom, a na túto výpoveď následne nesprávne prihliadal ako na dôkaz. Už v čase výpovede podozrivého existujúci dôkazný stav totiž orgánom činným v trestnom konaní umožňoval vzniesť v tom čase dôvodne podozrivému J. C. obvinenie a vypočuť ho tak následne v procesnom postavení obvineného (najmä obrazový kamerový záznam priamo zachytávajúci priebeh skutku). Za takého dôkazného stavu nemožno výsluchom podozrivého nahrádzať výsluch obvineného, a využívať tak procesnú možnosť výsluchu podozrivej osoby bez obhajcu, ktorá by v prípade vznesenia obvinenia z dôvodu povinnej obhajoby bola nevyhnutne zastúpená obhajcom, K tomu, aby orgány činné v trestnom konaní získali výpoveď s predpokladom procesnej použiteľnosti ako dôkazu v súdnom konaní. Ani zakotvenie inštitútu podozrivého v § 33b Trestného poriadku žiadnym spôsobom nenarúša doterajšiu rozhodovaciu činnosť v tejto otázke, zdôrazňujúcej nevyhnutnosť podozrivej osobe vzniesť obvinenie (za podmienok uvedených v § 206 Trestného poriadku) bezodkladne, pokiaľ to dôkazný stav umožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd len pripomína judikovaný záver rozhodnutia
(R) publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 19/2016, podľa ktorého, účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku je, aby orgány prípravného konania (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku) mohli vykonávať procesne použiteľné úkony
podľa Trestného poriadku smerujúce k zisteniu páchateľa trestného činu a ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia. Je neprípustné viesť trestné stíhanie len "vo veci" pri splnení podmienok (aj) § 206 ods. 1 Trestného poriadku, teda so zjavným a jednoznačne špecifikovaným a nezameniteľne známym páchateľom, eventuálne tiež označeným v uznesení o začatí trestného stíhania menom, priezviskom, prípadne aj adresou bydliska, bez toho, aby zároveň bolo vznesené aj obvinenie tejto osobe. Nerešpektovanie uvedeného postupu reálne znamená, že podozrivý síce je materiálne obvinený, ale formálne nie, čím sa tejto osobe zabránilo uplatňovať procesné práva obvineného,
napr. podávať opravné prostriedky, návrhy na vykonanie dokazovania, nazerať do spisu, zvoliť si obhajcu. Uvedený záver bol prijatý predovšetkým so zámerom eliminovať eventuálny
negatívny procesný jav, prichádzajúci do úvahy v prípravnom konaní, spočívajúci v taktickom procesnom vyčkávaní orgánov prípravného konania so vznesením obvinenia podozrivej osobe, hoci jeho vzneseniu dôkazný stav nebráni, a ponechaní stavu vedenia trestného stíhania len tzv. vo veci, za účelom vykonávania procesných úkonov v čase,
v ktorom podozrivá osoba nedisponuje procesnými prostriedkami obrany, ktorými by inak disponovala, pokiaľ by bola obvinenou. Zo skutkového obsahu uznesenia o začatí trestného stíhania „vo veci“ je bez najmenších pochybností nesporné, že vyšetrovateľ už v čase začatia trestného stíhania vo veci nesporne disponoval dostačujúcimi informáciami na presné identifikovanie páchateľa, keď jediným,
do úvahy prichádzajúcim ako podozrivý bol J. C. Zákonný postup mal byť preto taký, že súčasne so začatím trestného stíhania vo veci mal okamžite vzniesť obvinenie J. C. Tým by J C, už ako obvinený, mal zákonným spôsobom zabezpečené uplatňovanie procesných práv, vrátane práva na obhajobu, t. j. aj ustanovenie obhajcu z dôvodu povinnej obhajoby (pokiaľ by si v tom čase obvinený, resp. mu iná oprávnená osoba nezvolila obhajcu). Výsluch v tom čase podozrivého pritom bol vykonaný bez obhajcu, hoci podozrenie sa týkalo trestného činu, ktorý v prípade obvinenia by zakladal dôvod povinnej obhajoby. A napokon podozrivý v rámci svojho poučenia ani nebol upozornený
na pre neho najzásadnejší procesný dôsledok svojej výpovede, a síce, že jeho výpoveď už v tomto procesnom postavení v prípade, že mu následne bude vznesené obvinenie
a podaná obžaloba, môže byť v konaní pred súdom - aj proti nemu - použitá ako dôkaz. Pokiaľ zákonodarca legislatívne zakotvil do Trestného poriadku inštitút podozrivého v § 33b, vo svojej podstate tým priznal osobe, ktorú orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotia ako podozrivú zo spáchania skutku a trestného činu, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie tzv. vo veci, obdobné práva ako obvinenému (dikcia „podozrivý má práva
a povinnosti obvineného, ako aj právo na obhajobu v plnom rozsahu ...“), na strane druhej
však už legislatívne nereagoval jasnou úpravou na procesné dôsledky výpovede podozrivého, či už z pohľadu ochrany jeho procesných práv, alebo procesnej použiteľnosti jeho výpovede (podozrivého) ako dôkazu v súdnom konaní. V tomto smere aj polemika obžalovaného v odvolaní k tejto otázke, predostretá jeho obhajcom, má svoje racionálne opodstatnenie. Trestný poriadok nedáva konkrétnu odpoveď na otázku, či výpoveď osoby,
ktorú po začatí trestného stíhania tzv. vo veci (teda v štádiu, kedy žiadnej konkrétnej osobe nie je vznesené obvinenie) vykonala v procesnom postavení podozrivého, v prípade, že jej následne bude vznesené obvinenie a neskôr na ňu bude podaná obžaloba, možno procesným spôsobom podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku čítať v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní, a teda ju takto procesne transponovať do procesu dokazovania v súdnom konaní, a na takúto výpoveď v dôsledku toho (z pohľadu súdu rozhodujúceho o obžalobe) pri posudzovaní meritórnych otázok (primárne otázky viny) prihliadať. Pre podozrivého, ktorému takto neskôr bude vznesené obvinenie a podaná
na neho obžaloba, ide o relevantnú otázku z toho pohľadu, či výpoveď, ktorú vykonal v čase, keď ešte nebol obvinený, možno použiť neskôr ako dôkaz proti nemu (napr. v prípade priznania sa v pozícii podozrivého, ktorý následne po vznesení obvinenia priznanie poprie, čo je pritom jeho nepochybným obhajobným právom). Pokiaľ v doterajšej súdnej praxi nebolo sporné, že výpoveď obžalovaného,
ktorú vykonal ešte pred vznesením obvinenia v procesnom postavení svedka, nemožno použiť ako dôkaz v súdnom konaní, a naopak jeho výpoveď ako obvineného (po vznesení obvinenia), ak bola vykonaná zákonným spôsobom, ako dôkaz v súdnom konaní použiť možno
(a to aj v prípade, že mu dôkazne priťažuje), k procesnej povahe výpovede podozrivého je potrebné pristupovať obozretne, pri vyvážení na jednej strane práva na obhajobu osoby,
u ktorej, už len s ohľadom na vyhodnotenie orgánmi prípravného konania ako podozrivej z trestného činu, vo vyššej miere prichádza do úvahy následné vznesenia obvinenia než akejkoľvek inej osobe, a na strane druhej záujem spoločnosti na objasnení trestného
činu, ktorý pri vyšetrovaní trestnej činnosti prezentujú orgány činné v trestnom konaní, ktorých záujem legitímne smeruje k zabezpečeniu dôkazov procesne použiteľných ako dôkaz v súdnom konaní. Samotné zákonné ukotvenie inštitútu podozrivého pritom v sebe obsahuje záver o tom, že ide o osobu, proti ktorej orgány činné v trestnom konaní v čase, keď vyvstane potreba jej výsluchu ku skutku a trestnému činu, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, neexistuje dostatok dôkazov odôvodňujúcich vznesenie obvinenia. V opačnom prípade totiž neexistuje zákonný dôvod výsluchu takej osoby v procesnom postavení podozrivého, keďže existuje dôvod na vznesenie takej (podozrivej) osobe obvinenia, ktorým vzniká zákonný dôvod jej výsluchu v procesnom postavení obvineného. Vzhľadom však, z pohľadu rozsahu Trestným poriadkom priznaných procesných práv podozrivej osobe - najmä práva byť náležite poučená vôbec o tom, že je podozrivá z konkrétneho skutku, ktorý sa právne kvalifikuje ako trestný čin, a pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, povahou obdobných procesným právam obvineného, výpoveď podozrivého nemožno procesne diskvalifikovať z rámca procesne použiteľných dôkazov, avšak je nevyhnutné stanoviť kritériá procesnej použiteľnosti takej výpovede pro futuro v (eventuálnom) súdnom konaní. Primárne výpoveď podozrivého ako dôkaz v súdnom konaní nemožno použiť,
ak bola vykonaná v čase, kedy dôkazný stav takej osobe umožňoval vzniesť obvinenie (v dôsledku čoho výsluch podozrivého je svojou podstatou obchádzaním výsluchu obvineného). Vyššia ochrana procesných práv podozrivej osoby (pro futuro, pre prípad,
že jej následne bude vznesené obvinenie a neskôr na ňu podaná obžaloba) vyžaduje, aby podozrivý nad rámec práv upravených v § 33b Trestného poriadku bol výslovne poučený o tom, že pokiaľ sa rozhodne vypovedať, jeho výpoveď môže byť v súdnom konaní použitá ako dôkaz, a to aj ako dôkaz proti nemu. Pokiaľ ide o podozrivého, ktorému sa oznamuje podozrenie, pre skutok s uvedením právnej kvalifikácie tohto skutku ako trestného činu, s ktorým Trestný poriadok spája povinnú obhajobu, alebo už v tom čase existujú iné dôvody povinnej obhajoby podľa § 37 Trestného poriadku, takáto výpoveď podozrivého bez obhajcu síce je zákonným dôkazom, avšak procesne použiteľným len v prípravnom konaní
(napr. pre vznesenie obvinenia), avšak nie je procesne použiteľná ako dôkaz v súdnom konaní. Rozsah takejto neskoršej použiteľnosti výpovede podozrivého v súdnom konaní
bude potom tiež obmedzený len na tohto podozrivého (v súdnom konaní obžalovaného), pričom na iné (eventuálne), spoločne s ním trestne stíhané osoby bude použiteľný len v prípade, že týmto iným osobám bol v čase výsluchu podozrivého umožnený kontradiktórny výsluch podozrivého. V premietnutí týchto záverov na posudzovanú trestnú vec tak odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k obžalovanému, v štádiu pred vznesením obvinenia, v rámci jeho výsluchu v procesnom postavení podozrivého, nebola splnená žiadna z uvedených podmienok. Na strane druhej odvolací súd zdôrazňuje, že uvedenú výpoveď obžalovaného nehodnotil ako zásadnú, ani z pohľadu jej hodnotenia súdom I. stupňa alebo obhajoby. Obžalovaný sa totiž v dostatočnej kvalite k vlastnej pohnútke a motívu k inkriminovanému činu vyjadril následne aj v procesnom postavení obvineného, teda v rámci výpovede procesne použiteľnej aj použitej ako dôkaz a v spojení s ďalšími dôkazmi, ktorými boli zdokumentované jeho vyjadrenia k motívu činu, či už v rámci použitia agenta alebo telefonických odposluchov (viď vyššie uvedené), bol jeho motív dostatočne preukázaný, a to aj vo vzťahu k znaku trestného činu teroristického útoku, ktorým je úmysel poškodiť ústavné zriadenie Slovenskej republiky.
 

Diskusia