Informátori a justičné omyly

Publikované: 12. 06. 2022, čítané: 1237 krát
 

 

Bar­bo­ra F.

                                        In­for­má­to­ri a jus­tič­né omy­ly

V tom­to člán­ku chcem pred­sta­viť­zve­rej­ne­ný od­bor­ný člá­nok kto­rý ne­sie ná­zov In­for­mants v. In­no­cents: In­for­mant Tes­ti­mo­ny And Its Con­tri­bu­tion To Wron­gful Con­vic­tions (Ca­pi­tal Uni­ver­si­ty Law Re­view, č. 48, 19. 5. 2020). Je­ho autor­mi sú vý­skum­ní­ci M. B. Fes­sin­ge­ro­vá, B. H. Bor­nstein, J. S. Neus­chatz, D. De­Loacho­vá, M. A. Hillgar­tne­ro­vá, S. A. Wet­mo­ro­vá a A. B. Doug­las­so­vá. Pod­ľa ame­ric­kých šta­tis­tík pa­tria kri­vé vý­po­ve­de in­for­má­to­rov me­dzi ve­dú­ce prí­či­ny jus­tič­ných omy­lov. V člán­ku auto­ri po­jed­ná­va­jú o úlo­he in­for­má­to­rov v prí­pa­doch nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní, a to pros­tred­níc­tvom skú­ma­nia práv­ne­ho pre­ce­den­su a pred­sta­ve­nia vý­sled­kov pred­chá­dza­jú­ce­ho psy­chop­ráv­ne­ho vý­sku­mu a em­pi­ric­kej štú­die, kto­ré sa tý­ka­jú vy­uží­va­nia in­for­má­to­rov a ich vply­vu na sú­dy. V II. čas­ti ve­nu­jú po­zor­nosť to­mu, ako sú­dy pris­tu­pu­jú k vý­po­ve­di in­for­má­to­ra a práv­nym dôs­led­kom toh­to dô­ka­zu. V III. čas­ti pos­ky­tu­jú preh­ľad o pred­chá­dza­jú­com psy­chop­ráv­nom vý­sku­me, kto­rý sa za­me­ral na tri hlav­né ob­las­ti: na to, či be­ne­fi­ty zvy­šu­jú prav­de­po­dob­nosť, že in­for­má­to­ri pos­kyt­nú fa­loš­né in­for­má­cie; na to, ako in­for­má­to­ri ov­plyv­ňu­jú ver­dik­ty po­rot­cov a na to, či sú ochran­né me­cha­niz­my práv­ne­ho sys­té­mu efek­tív­ne v bo­ji s nes­po­ľah­li­vý­mi sve­dec­tva­mi in­for­má­to­rov. V IV. čas­ti pre­zen­tu­jú vý­sled­ky ana­lý­zy 22. reál­nych prí­pa­dov re­ha­bi­li­tá­cií, kde sa ob­ja­vi­li kri­vé vý­po­ve­de in­for­má­to­rov (t. j. vä­zen­ských in­for­má­to­rov a spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov) s úmys­lom lep­šie po­ro­zu­mieť úlo­he in­for­má­to­rov na pro­ce­se, in­for­má­ciám, kto­ré pos­ky­tu­jú a dô­vo­dom, pre­čo po­rot­co­via ne­mu­sia byť schop­ní od­ha­liť ich klam­stvo. V V. čas­ti auto­ri po­jed­ná­va­jú o psy­cho­lo­gic­kých me­cha­niz­moch, kto­ré mô­žu vy­svet­liť, pre­čo sú vý­po­ve­de in­for­má­to­rov pre po­rot­cov extrém­ne pres­ved­či­vé aj na­priek to­mu, že sú nes­po­ľah­li­vé a v pos­led­nej čas­ti sa za­obe­ra­jú dôs­led­ka­mi sú­čas­nej štú­die. Ve­rím, že člá­nok pris­pe­je k lep­šie­mu po­cho­pe­niu toh­to dô­ka­zu a je­ho vply­vu na roz­ho­do­va­nie po­rot­cov. Nech je va­ro­va­ním aj pre Slo­ven­skú re­pub­li­ku.

I. ÚVOD (s. 149-150)

V úvo­de auto­ri kon­šta­tu­jú, že jus­tič­né omy­ly sa neob­ja­vu­jú len v mi­mo­riad­nych prí­pa­doch, pri­čom ne­vin­ní ľu­dia ne­raz trá­via za mre­ža­mi dl­hé ro­ky, nie­ke­dy de­sať­ro­čia. Pod­ľa strán­ky The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions bo­lo v USA (od ro­ku 1989) re­ha­bi­li­to­va­ných  3 164 osôb (na­pos­le­dy vi­de­né dňa 10. 6. 2022). Na strán­ke or­ga­ni­zá­cie In­no­cen­ce Pro­ject je uve­de­né, že od ro­ku 1989 pre­beh­lo v USA 375 re­ha­bi­li­tá­cií na zá­kla­de DNA.

         Na s. 150 sa v člán­ku pí­še, že kri­vé vý­po­ve­de in­for­má­to­rov pa­tria me­dzi ve­dú­ce prí­či­ny jus­tič­ných omy­lov v USA, pri­čom 17 až 21 % prí­pa­dov re­ha­bi­li­tá­cií na zá­kla­de DNA, ob­sa­ho­va­lo vý­po­ve­de in­for­má­to­rov. Pod­ľa úda­jov zve­rej­ne­ných na strán­ke The Na­tio­nal re­gis­try of exone­ra­tions, sa kri­vá prí­sa­ha, ale­bo fa­loš­né ob­vi­ne­nie ob­ja­vi­li v 62 % z 3 164 re­ha­bi­li­tá­cií, čo zna­me­ná, že ide o hlav­nú prí­či­nu, kto­rá pris­pe­la k tým­to jus­tič­ným omy­lom. Me­dzi ďal­šie ve­dú­ce prí­či­ny nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní pa­tria: nep­ráv­ne ko­na­nie zo stra­ny or­gá­nov, nes­práv­na iden­ti­fi­ká­cia zo stra­ny oči­tých sved­kov, fa­loš­né doz­na­nia, ne­ko­rek­tné fo­ren­zné dô­ka­zy a nee­fek­tív­na ob­ha­jo­ba. Auto­ri tu tiež upo­zor­ňu­jú na zve­rej­ne­nú sprá­vu s náz­vom The Snitch Sys­tem:How snitch tes­ti­mo­ny sent Ran­dy Steidl and ot­her in­no­cent Ame­ri­cans to death row, z ro­ku 2005, kde sa na s. 3 uvá­dza, že „Sve­dec­tvo do­ná­ša­ča je ve­dú­cou prí­či­nou nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní v prí­pa­doch hr­del­ných zlo­či­nov... Cel­ko­vo pre­beh­lo 111 re­ha­bi­li­tá­cií v prí­pa­doch ľu­dí od­sú­de­ných na trest smr­ti, od­ke­dy bol v 70. ro­koch ob­no­ve­ný trest smr­ti. Z to­ho, prí­pa­dy s do­ná­šač­mi tvo­ria 45,9 %. To ro­bí z [vý­po­ve­dí] do­ná­ša­čov ve­dú­cu prí­či­nu nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní v USA v prí­pa­doch hr­del­ných zlo­či­nov.“.

II. PRÁVNE PO­ZA­DIE (s. 151-162)

Auto­ri v úvo­de kon­šta­tu­jú, že in­for­má­to­ri sú „v naj­všeo­bec­nej­šom zmys­le jed­not­liv­ci, kto­rí pos­ky­tu­jú in­for­má­cie o kri­mi­nál­nej čin­nos­ti. Mô­žu byť pla­te­ní štá­tom, aby sa in­filtro­va­li do kri­mi­nál­nych kru­hov a zhro­maž­ďo­va­li in­kri­mi­nu­jú­ce dô­ka­zy, mô­žu byť na­sa­de­ní štá­tom [tam], kde si prav­de­po­dob­ne vy­po­ču­jú in­kri­mi­nu­jú­ce in­for­má­cie (napr. vo vä­zen­ských ce­lách), ale­bo mô­žu sa­mi zhro­maž­ďo­vať in­kri­mi­nu­jú­ce dô­ka­zy a pred­stú­pia v ná­de­ji, že zís­ka­jú ne­ja­kú od­me­nu.“. V člán­ku sa ve­nu­je po­zor­nosť to­mu ty­pu in­for­má­to­rov, kto­rí sa­mi zhro­maž­ďu­jú in­for­má­cie,  ale­bo sa stre­tá­va­jú s in­kri­mi­nu­jú­cim dô­ka­zom a nie sú pla­te­ní pre­dom, ale­bo nastr­če­ní štá­tom, aby zís­ka­va­li in­for­má­cie. Sve­dec­tvo tých­to in­for­má­to­rov sa ozna­ču­je ako “bar­te­red tes­ti­mo­ny“, na­koľ­ko čas­to uza­vie­ra­jú do­ho­du vý­me­nou za svo­je sve­dec­tvo.

Tá­to de­fi­ní­cia in­for­má­to­ra sa mô­že de­liť na nas­le­dov­né ty­py (s. 151-152):

vä­zen­skí in­for­má­to­ri, kto­rí čas­to pred­stú­pia s in­for­má­ciou, vý­me­nou za ne­ja­kú for­mu pris­ľú­be­né­ho be­ne­fi­tu. Ich sve­dec­tvo pred­sta­vu­je se­kun­dár­ne doz­na­nie, v rám­ci kto­ré­ho tvr­dia, že po­ču­li ob­ža­lo­va­né­ho (spolu­väz­ňa) priz­nať sa k spá­chaniu zlo­či­nu. Ten­to typ je po­va­žo­va­ný za naj­ne­bez­peč­nej­ší, na­koľ­ko ich tvr­de­nia mô­žu byť úpl­ne vy­fab­ri­ko­va­né, bez mož­nos­ti potvr­de­nia.

Spolu­pra­cu­jú­ci sved­ko­via (coo­pe­ra­ting wit­nes­ses) ma­jú in­kri­mi­nu­jú­ci dô­kaz o prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom za svo­je sve­dec­tvo po­ža­du­jú be­ne­fit. Tí­to sved­ko­via sa o prí­pa­de väč­ši­nou doz­ve­dia pros­tred­níc­tvom spo­je­nia s ob­ža­lo­va­ným (napr. ako je­ho pria­te­lia), ale­bo pros­tred­níc­tvom ich vlas­tnej skú­se­nos­ti (napr. ako oči­tí sved­ko­via). Tu sa ako prík­lad uvá­dza, že keď sa oči­tý sve­dok mô­že zdrá­hať sved­čiť kvô­li stra­chu z od­pla­ty, tak mu pro­ku­rá­tor pos­kyt­ne ne­ja­ký be­ne­fit (napr. prís­pe­vok na pres­ťa­ho­va­nie), aby tým za­is­til je­ho vý­po­veď ako spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka.

Sved­ko­via spolu­pá­cha­te­lia (ac­com­pli­ce wit­nes­ses), kto­rí údaj­ne spá­cha­li zlo­čin spo­lu s ob­ža­lo­va­ným a sved­čia pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu vý­me­nou za ne­ja­kú zho­vie­va­vosť v ich vlas­tnom prí­pa­de.

         In­for­má­to­ri pred­sta­vu­jú je­di­neč­ný typ sved­kov, kto­rým pro­ku­rá­to­ri mô­žu po­núk­nuť be­ne­fi­ty vý­me­nou za ich sve­dec­tvo. Tie­to be­ne­fi­ty ma­jú vo všeo­bec­nos­ti for­mu zho­vie­va­vos­ti, ale mô­žu mať tiež po­do­bu rôz­nych od­mien (te­le­fo­no­va­nie pre väz­ne­né oso­by, špe­ciál­ny re­žim pre čle­nov ro­di­ny, ale­bo pe­nia­ze, či jed­lo). Auto­ri tu upo­zor­ňu­jú na to, že tie­to od­me­ny mô­žu byť pre štát ne­vyh­nut­né pre to, aby zís­kal in­for­má­cie o kri­mi­nál­nej čin­nos­ti, kto­ré by bo­li pros­tred­níc­tvom tra­dič­ných pros­tried­kov ne­dos­tup­né. Ten­to “sys­tém spolu­prá­ce“ je vý­hod­ný aj pre in­for­má­to­ra aj pre pro­ku­rá­to­ra – in­for­má­tor zís­ka ne­ja­ké zvý­hod­ne­nie, ale­bo be­ne­fit a pro­ku­rá­tor zís­ka in­for­má­cie, kto­ré po­mô­žu pri ob­ža­lo­be os­tat­ných kri­mi­nál­ni­kov, kto­rí sú čas­to viac vin­ní a ne­bez­peč­nej­ší. Niek­to­rí tvr­dia, že efek­tív­nosť sys­té­mu tres­tné­ho súd­nic­tva je zá­vis­lá na vy­uži­tí in­for­má­to­rov, na­koľ­ko by mno­hé zlo­či­ny ne­bo­li od­ha­le­né a ža­lo­va­né, ale­bo obo­je, bez in­for­má­cií, kto­ré mô­žu pos­kyt­núť len in­for­má­to­ri. Ten­to sys­tém koo­pe­rá­cie však ako ak­cen­tu­jú auto­ri, vy­tvá­ra pries­tor pre mož­né vy­lá­ka­nie nes­po­ľah­li­vej, ale­bo vy­fab­ri­ko­va­nej vý­po­ve­de, čo mô­že mať po­ten­ciál­ne tra­gic­ké dôs­led­ky pre ne­vin­ných ob­ža­lo­va­ných (s. 153).

A. Vy­uží­va­nie in­for­má­to­rov (s. 153-157)

Vy­uží­va­nie in­for­má­to­rov sa za pos­led­né de­sať­ro­čia sta­lo čo­raz bež­nej­ším, pri­čom auto­ri tu pou­ka­zu­jú na ci­tát jed­né­ho vý­skum­ní­ka: „spolu­prá­ca nik­dy ne­bo­la roz­ší­re­nej­šia, než v sú­čas­nos­ti.(Si­mons, M. A.: Ret­ri­bu­tion for Rats: Coo­pe­ra­tion, Pu­nis­hment, and Ato­ne­ment. In: 56 Van­der­bilt Law Re­view 1, 3 (2003)).

Dá­ta o cel­ko­vej pre­va­len­cii in­for­má­to­rov je ob­tiaž­ne zís­kať. Exis­tu­jú ur­či­té od­ha­dy, kto­ré sú však pod­ľa auto­rov prav­de­po­dob­ne pod­ce­ne­ním sku­toč­né­ho vý­sky­tu. Z dát je zrej­mé, že vý­po­veď in­for­má­to­ra nie je nev­šed­ná. Na fe­de­rál­nych sú­doch je dô­kaz pos­kyt­nu­tý in­for­má­tor­mi vo všeo­bec­nos­ti prí­pust­ný. V USA, Naj­vyš­ší súd uzá­ko­nil pou­ži­tie sve­dec­kej vý­po­ve­de in­for­má­to­rauž v ro­ku 1878 a nes­kor­šie ver­dik­ty fe­de­rál­ne­ho sú­du pok­ra­ču­jú v tren­de pri­pus­te­nia tak­mer kaž­dej for­my mo­ti­vo­va­ných sved­kov ob­ža­lo­by (s. 155). Pri­naj­men­šom na fe­de­rál­nych sú­doch, pro­ku­rá­to­ri stá­le ma­jú mož­nosť zís­kať in­for­má­cie od mo­ti­vo­va­ných in­for­má­to­rov a spo­lie­hať sa na ich sve­dec­tvo v prí­pa­doch pro­ti ob­ža­lo­va­ným (s. 157).

B. Oba­vy tý­ka­jú­ce sa spo­ľah­li­vos­ti (s. 157-159)

Sú­dy čas­to pri­púš­ťa­jú sve­dec­tvá in­for­má­to­rov, ho­ci sú si ve­do­mé prob­lé­mov, kto­ré vy­plý­va­jú z mo­ti­vá­cie sved­kov pre sve­dec­tvo. Auto­ri tu pou­ka­zu­jú na to, že tie­to prob­lé­my sa zvý­raz­ni­li v ro­ku 1988, keď no­to­ric­ký in­for­má­tor Le­slie Ver­non Whi­te ve­rej­ne priz­nal, že vy­fab­ri­ko­val dô­ka­zy pro­ti asi tuc­tu ob­ža­lo­va­ných. Bol schop­ný vy­užiť in­for­má­cie na to, aby vy­konštruo­val hod­no­ver­né fa­loš­né se­kun­dár­ne doz­na­nia - tvr­dil, že ob­ža­lo­va­ný sa mu doz­nal, kým bo­li spo­lu vo väz­be. Za in­for­má­cie po­tom zís­kal be­ne­fi­ty. Tie­to se­kun­dár­ne doz­na­nia bo­li pres­ved­či­vé, na­koľ­ko zís­kal prav­di­vé in­for­má­cie o prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho. De­tai­ly o prí­pa­doch pri­tom zís­kal od po­lí­cie a pro­ku­rá­to­rov.

Whi­teo­ve ve­rej­né priz­na­nia vy­vo­la­li po­bú­re­nie a oba­vy oh­ľa­dom vy­uží­va­nia nes­po­ľah­li­vých sve­dec­tiev in­for­má­to­rov a zá­ro­veň vied­li k pod­rob­né­mu vy­šet­ro­va­niu veľ­kej po­ro­ty oh­ľa­dom do­pa­du Whi­teov­ho prí­pa­du na sys­tém tres­tné­ho súd­nic­tva a vy­uži­tie sve­dec­tva in­for­má­to­ra v Los An­ge­les Coun­ty (s. 157-158). Veľ­ká po­ro­ta tak od­ha­li­la veľ­mi zne­po­ko­ji­vé sprá­va­nie zo stra­ny in­for­má­to­rov, po­li­caj­tov, kto­rí pra­co­va­li s in­for­má­tor­mi a pro­ku­rá­to­rov, kto­rí spo­lie­ha­li na in­for­má­cie od in­for­má­to­rov, aby na zá­kla­de to­ho ob­ža­lo­va­li os­tat­ných ob­ža­lo­va­ných (sprá­va veľ­kej po­ro­ty z ro­ku 1990 je zve­rej­ne­ná tu). Po­tom nas­le­do­va­li po­dob­né vy­šet­ro­va­nia, kto­ré tiež od­ha­li­li množ­stvo prob­lé­mov vy­plý­va­jú­cich zo spo­lie­ha­nia sa na in­for­má­cie zís­ka­né od in­for­má­to­rov (viď napr. prí­pad Thom­pson v. Cal­de­ron, 120 F.3d 1045, 1050 (1997), re­ver­sed, 523 U.S. 538 (1998)), kde sa kon­šta­to­va­lo, že „pos­tup pro­ku­rá­to­ra „vrá­ta­ne vy­uži­tia dvoch veľ­mi po­chyb­ných vä­zen­ských in­for­má­to­rov“, mal za nás­le­dok „zá­sad­ne nes­pra­vod­li­vý pro­ces“.“.

         Sú­dy sú si dl­ho ve­do­mé to­ho, že exis­tu­je mož­nosť, že in­for­má­to­ri pos­kyt­nú nes­po­ľah­li­vé in­for­má­cie vý­me­nou za be­ne­fit. Auto­ri v tej­to sú­vis­los­ti uvá­dza­jú na s. 158-159 nie­koľ­ko prík­la­dov. V prí­pa­de Uni­ted Sta­tes v. Cer­van­tes-Pa­che­co, 826 F.2d 310, 315 (5th Cir. 1987) súd kon­šta­to­val, že „je ťaž­ké pred­sta­viť si väč­šiu mo­ti­vá­ciu kla­mať, než je mo­ti­vá­cia zní­že­né­ho tres­tu.“. V po­dob­nom du­chu sa vy­jad­ril aj sud­ca Trott v ro­ku 2001: nik­dy ne­bo­lo prav­di­vej­šie... že kri­mi­nál­nik ob­vi­ne­ný zo zá­važ­né­ho zlo­či­nu chá­pe, že rých­lym a ľah­kým vý­cho­dis­kom z prob­lé­mu so zá­ko­nom je... uza­vrieť do­ho­du... a kú­piť si zho­vie­va­vosť od štá­tu po­núk­nu­tím sve­dec­tva vý­me­nou za imu­ni­tu, ale­bo vý­me­nou za zre­du­ko­va­né vä­ze­nie.“(N. Ma­ria­na Is­lands v. Bowie, 243 F.3d 1109, 1123 (9th Cir. 2001)). Sud­ca Trott ďa­lej upo­zor­nil na to, žeob­ža­lo­va­ní, ale­bo po­doz­ri­ví, kto­rí ne­ma­jú čo pre­dať, sa nie­ke­dy vy­da­jú na sys­te­ma­tic­kú ces­tu vy­tvá­ra­nia dô­ka­zov a tvor­by nie­čo­ho hod­not­né­ho, me­nu­júc a zra­diac pria­te­ľov, prí­buz­ných, a rov­na­ko aj spolu­väz­ňov.“ (tam­tiež, 1124).

Auto­ri tu do­dá­va­jú, že po­dob­né vy­jad­re­nia tý­ka­jú­ce sa nes­po­ľah­li­vos­ti sve­dec­tiev in­for­má­to­rov, mô­že­me vi­dieť aj v po­čet­ných roz­sud­koch od­vo­la­cích sú­dov (napr. Uni­ted Sta­tes v. Le­ve­ni­te, 277 F.3d 454, 461 (4th Cir. 2002); Uni­ted Sta­tes v. Ber­nal-Obe­so, 989 F.2d 331, 334 (9th Cir. 1993); Sta­te v. Pat­ter­son, 886 A.2d 777, 789 (Conn. 2005)), pri­čom tu zá­ro­veň pou­ka­zu­jú na Naj­vyš­ší súd, kto­rý uz­nal, že„vy­uží­va­nie in­for­má­to­rov, spolu­pá­cha­te­ľov, kom­pli­cov, fa­loš­ných pria­te­ľov, ale­bo akých­koľ­vek iných zrad­cov... mô­že nas­to­liť váž­ne otáz­ky tý­ka­jú­ce sa kre­di­bi­li­ty.“ (Lee v. Uni­ted Sta­tes, 343 U.S. 747, 757 (1952)) – s. 159. Na tom­to mies­te sa v člán­ku zá­ro­veň zdô­raz­ňu­je, že tie­to oba­vy os­tro kon­tras­tu­jú s tým, že vý­po­veď in­for­má­to­ra je pri­pus­te­ná za väč­ši­ny okol­nos­tí.

C. Dô­raz na ochran­né me­cha­niz­my (s. 159-162)

Sú­dy vo všeo­bec­nos­ti pri­púš­ťa­jú dô­kaz v po­do­be sve­dec­tiev in­for­má­to­rov­za pred­pok­la­du, že exis­tu­jú­ce ochran­né me­cha­niz­my (sa­fe­guards) práv­ne­ho sys­té­mu za­brá­nia to­mu, aby nes­po­ľah­li­vé sve­dec­tvo vie­dlo k od­sú­de­niu ne­vin­né­ho. V prí­pa­de Hof­fa v. Uni­ted Sta­tes, 385 U.S. 293, 311 (1966),Naj­vyš­ší súd roz­ho­dol, že ho­ci sve­dec­tvo in­for­má­to­ra mô­že byť nes­po­ľah­li­vé, „Za­ve­de­né ochran­né me­cha­niz­my an­glo-ame­ric­ké­ho práv­ne­ho sys­té­mu do­vo­ľu­jú tes­to­vať vie­ro­hod­nosť sved­ka krí­žo­vým vý­slu­chom a o kre­di­bi­li­te je­ho sve­dec­tva ne­chá­va­jú roz­hod­núť správ­ne inštruo­va­nú po­ro­tu.“. Z toh­to dô­vo­du, v tom­to prí­pa­de, ho­ci in­for­má­tor mo­hol mať mo­ti­vá­ciu kla­mať, je­ho sve­dec­tvo bo­lo pri­pus­te­né, pre­to­že bol„sub­jek­tom dôs­led­né­ho krí­žo­vé­ho vý­slu­chu a roz­sah a po­va­ha je­ho do­hôd s fe­de­rál­ny­mi a štát­ny­mi or­gán­mi bo­li neúp­ros­ne pres­kú­ma­né.“. Súd tu tiež zdô­raz­nil, že po­ro­ta bo­la inštruo­va­ná: „...sud­ca inštruo­val po­ro­tu aj kon­krét­ne aj všeo­bec­ne, s oh­ľa­dom na vy­hod­no­te­nie [je­ho] vie­ro­hod­nos­ti.“ (s. 159-160). Tie­to ochran­né me­cha­niz­my sú čas­to pou­ží­va­né ako zá­klad pre pri­pus­te­nie sve­dec­kej vý­po­ve­de in­for­má­to­ra.

Mno­hé štát­ne a fe­de­rál­ne sú­dy po­ža­du­jú, aby po­ro­ta bo­la pod­rob­ne inštruo­va­ná v prí­pa­de, kde sved­čí in­for­má­tor. Tu auto­ri uvá­dza­jú aj jed­no kon­krét­ne zne­nie inštruk­cií pre po­rot­cov:„niek­to­rú vý­po­veď sved­kov mu­sí­te po­su­dzo­vať s väč­šou oboz­ret­nos­ťou než iné.

Nap­rík­lad, pla­te­ní in­for­má­to­ri, sved­ko­via, kto­rým bo­lo pris­ľú­be­né vy­ňa­tie z ob­ža­lo­by, ale­bo sved­ko­via kto­rí dú­fa­jú, že zís­ka­jú vý­hod­né za­ob­chá­dzanie v ich vlas­tných prí­pa­doch, mô­žu mať dô­vod uro­biť fa­loš­né preh­lá­se­nie, aby tak uro­bi­li vý­hod­nú zmlu­vu so štá­tom. Tak­že ho­ci sve­dok toh­to dru­hu mô­že ho­vo­riť úpl­nú prav­du keď sved­čí, ma­li by ste po­su­dzo­vať ta­ké­to sve­dec­tvo s väč­šou oboz­ret­nos­ťou, než sve­dec­tvo iných sved­kov.“(11Th Cir­cuit, S1.1 Tes­ti­mo­ny of Ac­com­pli­ce, In­for­mer or Wit­ness with Im­mu­ni­ty (2020), s. 60; dos­tup­né tu).

Ďal­šie sú­dy tiež pod­po­ru­jú vy­uží­va­nie ta­kých­to inštruk­cií. Na s. 160 sa zmie­ňu­jú via­ce­ré roz­sud­ky. V ro­ku 1987 bo­lo v  prí­pa­de Cer­van­tes- Pa­che­co roz­hod­nu­té, že sú­dy pr­vej in­štan­cie by ma­li pos­kyt­núť po­ro­te kon­krét­ne inštruk­cie tý­ka­jú­ce sa vie­ro­hod­nos­ti pla­te­ných sved­kov.

Auto­ri na s. 161 uvá­dza­jú, že ďal­ším, čas­to ci­to­va­ným ochran­ným me­cha­niz­mom je po­žia­dav­ka, aby pro­ku­rá­to­ri od­kry­li aké­koľ­vek be­ne­fi­ty, ale­bo zho­vie­va­vosť, kto­ré po­nú­ka­jú in­for­má­to­rom vý­me­nou za ich sve­dec­tvo. Naj­vyš­ší súd tú­to po­žia­dav­ku jas­ne for­mu­lo­val v tých­to dvoch prí­pa­doch: v prí­pa­de Gi­glio v. Uni­ted Sta­tes (1972) súd roz­ho­dol, že v dôs­led­ku za­ta­je­nia be­ne­fi­tov, kto­ré bo­li re­le­van­tné pre po­sú­de­nie kre­di­bi­li­ty ko­run­né­ho sved­ka, doš­lo k po­ru­še­niu prá­va ob­ža­lo­va­né­ho na riad­ny súd­ny pro­ces; v prí­pa­de Banks v. Dret­ke (2004) súd uvie­dol, že ob­ža­lo­ba za­ta­ji­la, že sve­dok bol pla­te­ný in­for­má­tor. Na tom­to mies­te by som chce­la pri­po­me­núť ame­ric­kú sprá­vu zo sep­tem­bra 2020, s náz­vom Go­ver­nment Mis­con­duct and Con­vic­ting the In­no­cent: The Ro­le of Pro­se­cu­tors, Po­li­ce and Ot­her Law En­for­ce­ment, kto­rej som sa ve­no­va­la v tom­to člán­ku. Sprá­va bo­la zve­rej­ne­ná nes­kôr ako ten­to ame­ric­ký člá­nok. Auto­ri v nej po­pi­su­jú jed­not­li­vé dru­hy nes­práv­ne­ho ko­na­nia, naj­mä zo stra­ny po­li­caj­tov a pro­ku­rá­to­rov, kto­ré pris­pe­li k od­sú­de­niu ne­vin­ných ľu­dí v USA, pri­čom vy­chá­dza­li z ana­lý­zy pr­vých 2 400re­ha­bi­li­tá­cií uve­de­ných v The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions. V sprá­ve na s. 11 uvá­dza­jú, že za­ta­jo­va­nie dô­ka­zov v pros­pech ob­ža­lo­va­ných sa ob­ja­vi­lo v 44 % tých­to re­ha­bi­li­tá­cií (iš­lo o naj­čas­tej­šiu for­mu nes­práv­ne­ho ko­na­nia). Na s. 17 sa pí­še, že pod­ne­co­va­nie k sve­dec­tvu pro­ti re­ha­bi­li­to­va­ným oso­bám bo­lo za­ta­je­né v 21 % re­ha­bi­li­tá­cií. Na s. 122 sa doz­ve­dá­me, že naj­ob­vyk­lej­šie má za­ta­je­né na­bá­da­nie k fa­loš­né­mu sve­dec­tvu po­do­bu do­ho­dy s pro­ku­rá­to­rom, o tom, že sa za­miet­nu, ale­bo zmier­nia hro­zia­ce ob­vi­ne­nia pro­ti sved­ko­vi (sve­dok pri­tom mô­že byť spolu­ob­ža­lo­va­ný za rov­na­ký trest­ný čin ako re­ha­bi­li­to­va­ná oso­ba, ale­bo mô­že če­liť ob­vi­ne­niam, kto­ré s tým­to tres­tným či­nom ne­sú­vi­sia). Tu eš­te dopl­ním, že ku dňu 10. 6. 2022 je v zmie­ne­nom re­gis­tri evi­do­va­ných 3 164 re­ha­bi­li­tá­cií, pri­čom dô­ka­zy v pros­pech ob­ža­lo­va­ných sa za­ta­jo­va­li v  48 % (1 527/3 164).

V ďal­šej pa­sá­ži člán­ku sa pí­še, že ok­rem vy­ššie zmie­ne­ných ochran­ných me­cha­niz­mov, bo­li navr­hnu­té aj do­da­toč­né ochran­né me­cha­niz­my. Jed­ným z nich je aj návrh od­bor­ní­kov, aby sa vy­uží­va­li sve­dec­tvá exper­tov v prí­pa­doch, kde sa ob­ja­vu­jú in­for­má­to­ri. Aby ta­ké­to exper­tné sve­dec­tvo bo­lo umož­ne­né, vy­ža­du­je sa od sud­cu, aby roz­ho­dol, že ta­ký­to expert má špe­ciál­ne ve­do­mos­ti o in­for­má­to­roch, kto­ré nie sú po­rot­com zná­me.

Ďal­ším po­ten­ciál­nym ochran­ným me­cha­niz­mom pro­ti nes­po­ľah­li­vé­mu sve­dec­tvu in­for­má­to­ra je po­žia­dav­ka potvr­de­nia. Ame­ric­ká ad­vo­kát­ska ko­mo­ra v ro­ku 2008 ur­go­va­la všet­ky vlá­dy, aby zní­ži­li ri­zi­ko od­sú­de­nia ne­vin­ných za­is­te­ním, aby žiad­na ob­ža­lo­ba ne­bo­la za­lo­že­ná vý­hrad­ne na ne­potvr­de­nom sve­dec­tve vä­zen­ské­ho in­for­má­to­ra (s. 161-162).

Auto­ri v zá­ve­re tej­to čas­ti kon­šta­tu­jú, že sú­dy čas­to pri­púš­ťa­jú sve­dec­tvo od sved­kov, kto­rých niek­to­ré po­va­žu­jú za “nes­po­ľah­li­vých sa­mých o se­be“, dô­ve­ru­júc to­mu, že exis­tu­jú­ce ochran­né me­cha­niz­my sú dos­ta­toč­né na to, aby tým, kto­rí sa roz­ho­du­jú, po­moh­li spo­ľah­li­vo od­lí­šiť správ­ne sve­dec­tvo od nes­práv­ne­ho.“. Na tom­to mies­te tiež do­dá­va­jú, že bez no­vé­ho zá­ko­na, sa bu­de prav­de­po­dob­ne aj na­ďa­lej bež­ne vy­uží­vať vý­po­veď in­for­má­to­ra, a pre­to po­va­žu­jú za dô­le­ži­té po­ro­zu­mieť to­mu­to dô­ka­zua je­ho vply­vu na roz­ho­do­va­nie po­rot­cov. Ur­či­tý vhľad do tej­to prob­le­ma­ti­ky nám mô­že pos­kyt­núť psy­chop­ráv­ny vý­skum.

III. PREDCHÁDZAJÚCI PSY­CHOPRÁV­NY VÝSKUM (s. 162-172)

         Ten­to vý­skum sa za­me­ral na tri hlav­né ob­las­ti: na to, či be­ne­fi­ty zvy­šu­jú prav­de­po­dob­nosť, že in­for­má­to­ri pos­kyt­nú fa­loš­né in­for­má­cie; na to, ako in­for­má­to­ri ov­plyv­ňu­jú ver­dik­ty po­rot­cov a na to, či sú ochran­né me­cha­niz­my efek­tív­ne v bo­ji s nes­po­ľah­li­vý­mi  sve­dec­tva­mi in­for­má­to­rov.

A. Be­ne­fi­ty (s. 162-166)

Auto­ri tu uvá­dza­jú, že psy­chop­ráv­ny vý­skum uká­zal, že be­ne­fi­ty zvy­šu­jú prav­de­po­dob­nosť, že in­for­má­to­ri pos­kyt­nú fa­loš­né in­for­má­cie. Tri štú­die, kto­ré sa za­obe­ra­li vý­sku­mom v la­bo­ra­tór­nych pod­mien­kach, preu­ká­za­li, že be­ne­fi­ty mô­žu mo­ti­vo­vať jed­not­liv­cov k pos­kyt­nu­tiu fa­loš­nej in­kri­mi­nu­jú­cej in­for­má­cie.

Jed­na štú­dia uká­za­la, že „jed­not­liv­ci sú ochot­nej­ší preu­ká­zať účasť os­tat­ných, než [preu­ká­zať účasť] se­ba sa­mých“, naj­mä ak je prí­tom­ná mo­ti­vá­cia. Vý­skum­ní­ci skú­ma­li, ako mo­ti­vá­cie pô­so­bi­li na pri­már­ne doz­na­nia (pri­ma­ry con­fes­sions). Auto­ri v sú­vis­los­ti s tou­to štú­diou upo­zor­ňu­jú na ter­mí­ny “pri­már­ne doz­na­nia“ a “se­kun­dár­ne doz­na­nia“. V tej­to štú­dii “se­kun­dár­ne doz­na­nia“ ozna­ču­jú doz­na­nia to­ho, kto zoh­ral ro­lu pri zlo­či­ne, pri­čom preu­ka­zu­jú účasť spolu­pá­cha­te­ľa na zlo­či­ne. Pre­to auto­ri člán­ku pou­ží­va­jú ter­mí­ny “pri­már­ne doz­na­nia“ a “im­pli­ku­jú­ce doz­na­nia“ (im­pli­ca­ting con­fes­sions), kto­rý­mi po­pi­su­jú doz­na­nia v tej­to štú­dii (s. 163).Vý­sled­ky štú­die uká­za­li, že „účas­tní­ci bo­li ochot­nej­ší preu­ká­zať účasť os­tat­ných, než preu­ká­zať účasť se­ba sa­mých“, pri­čom be­ne­fi­ty zvý­ši­li po­čet pri­már­nych aj im­pli­ku­jú­cich doz­na­ní. Uká­za­lo sa, že aj mi­ni­mál­na mo­ti­vá­cia bo­la dos­ta­toč­ná na to, aby pov­zbu­di­la jed­not­liv­cov k us­ved­če­niu se­ba sa­mých, ale­bo os­tat­ných (s. 164).

         Ďal­šia štú­diapre uká­za­la, že „jed­not­liv­ci sú tiež ochot­nej­ší fa­loš­ne preu­ká­zať účas­ťos­tat­ných, kto­rí pop­re­li spá­chanie pries­tup­ku, keď [im bol] pris­ľú­be­ný be­ne­fit.“.Zá­ve­rom vy­plý­va­jú­cim z tej­to štú­die bo­lo to, že aj mi­ni­mál­na mo­ti­vá­cia je dos­ta­toč­ná k to­mu, aby pod­nie­ti­la fa­loš­né im­pli­ku­jú­ce doz­na­nie, aj v si­tuá­cii, keď ozna­če­ná oso­ba expli­cit­ne od­miet­la spá­chanie pries­tup­ku (s. 164-165).

         Tre­tia štú­dia do­ká­za­la, že jed­not­liv­ci sú tiež ochot­nej­ší fa­loš­ne preu­ká­zať účasť iných ľu­dí, s kto­rý­mi sú v blíz­kom vzťa­hu, keď je im pris­ľú­be­ný be­ne­fit. Zis­ti­lo sa, že aj mi­ni­mál­na mo­ti­vá­cia pos­ta­ču­je k to­mu, aby pod­nie­ti­la jed­not­liv­cov k fa­loš­né­mu ozna­če­niu nie­ko­ho, s kým sú v blíz­kom vzťa­hu.

         Tie­to štú­die spo­loč­ne pod­po­ru­jú tvr­de­nie, že sti­mu­ly pos­ky­tu­jú jed­not­liv­com mo­ti­vá­ciu fa­loš­ne preu­ká­zať účasť inej oso­by, te­da ozna­čiť ju za vin­nú. Auto­ri te­da zá­ve­rom kon­šta­tu­jú, že tie­to štú­diedopĺňa­jú zis­te­nia z os­tat­ných ob­las­tí psy­cho­lo­gic­ké­ho vý­sku­mu, uka­zu­júc, že ľu­dia bu­dú kla­mať, aby zís­ka­li rôz­ne osob­né be­ne­fi­ty.“ (s. 166).

B. Ver­dik­ty po­rot­cov (s. 166-170)

Na zá­kla­de psy­chop­ráv­ne­ho vý­sku­mu sa tiež zis­ti­lo, že sve­dec­tvo in­for­má­to­ra je pre po­rot­cov pres­ved­či­vé. Štú­die tiež zhod­ne preu­ká­za­li, že si­mu­lo­va­ní po­rot­co­via (mock ju­rors) prav­de­po­dob­nej­šie vy­ne­sú ver­dikt o vi­ne, keď v da­nom prí­pa­de sved­čí in­for­má­tor, než keď ide o rov­na­ký prí­pad, kde nes­ved­čí in­for­má­tor. Tu sa zdô­raz­ňu­je, že v sku­toč­nos­ti po­rot­co­via po­va­žu­jú sve­dec­tvo in­for­má­to­ra za pres­ved­či­vé do­kon­ca aj vte­dy, keď je spo­ľah­li­vosť ta­ké­ho dô­ka­zu spor­ná (s. 166-167).

         Auto­ri na s. 167 uvá­dza­jú prí­pa­dy, kde sa uká­za­lo, že sve­dec­tvo in­for­má­to­ra je pre si­mu­lo­va­ných po­rot­cov pres­ved­či­vé aj vte­dy, keď in­for­má­tor má mo­ti­vá­ciu kla­mať, kto­rá spo­čí­va v zís­ka­ní ne­ja­ké­ho be­ne­fi­tu. Zdô­raz­ňu­je sa tu, že z po­čet­ných štú­dií vy­plý­va, že po­rot­co­via  sú ochot­ní od­sú­diť ob­ža­lo­va­né­ho na zá­kla­de sve­dec­tva in­for­má­to­ra aj v prí­pa­de, že in­for­má­tor dos­ta­ne be­ne­fit za svo­je sve­dec­tvo (napr. v po­do­be pe­ňaž­nej od­me­ny, ale­bo zre­du­ko­va­né­ho tres­tu), ako aj v prí­pa­de že ten­to be­ne­fit ne­dos­ta­ne. Vý­sled­ky pr­vej psy­chop­ráv­nej štú­die tý­ka­jú­cej sa in­for­má­to­rov, uká­za­li, že si­mu­lo­va­ní po­rot­co­via vy­nies­li viac ver­dik­tov o vi­ne v prí­pa­doch, kde bol in­for­má­tor, ako v prí­pa­doch, kde ne­bol. Na­viac sa zis­ti­lo, že, či už sve­dok zís­kal be­ne­fit v po­do­be pe­ňaž­nej od­me­ny, zre­du­ko­va­né­ho tres­tu, ale­bo ne­zís­kal žiad­nu vý­ho­du, si­mu­lo­va­ní po­rot­co­via vy­nies­li rov­na­ko ve­ľa ver­dik­tov o vi­ne za­lo­že­ných na je­ho sve­dec­tve (65 % účas­tní­kov, kto­rí si vy­po­ču­li sve­dec­tvo mo­ti­vo­va­né­ho sved­ka, uz­na­lo ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným; ob­dob­ne 65 % účas­tní­kov, kto­rí si vy­po­ču­li sve­dec­tvo ne­mo­ti­vo­va­né­ho sved­ka, uz­na­lo ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným) – s. 168. 

Auto­ri na tej­to stra­ne tiež uvá­dza­jú, že štú­die uká­za­li, že na ver­dik­ty si­mu­lo­va­ných po­rot­cov ne­má vplyv iden­ti­ta in­for­má­to­ra (t. j. ci­vil, vä­zen­ský in­for­má­tor, spolu­pá­cha­teľ),  ani zdroj in­for­má­cií in­for­má­to­ra o zlo­či­ne (t. j. tvr­dil, že po­čul, že sa ob­ža­lo­va­ný doz­nal k zlo­či­nu, ale­bo tvr­dil, že poz­nal de­tai­ly o zlo­či­ne, pre­to­že mal na ňom účasť), ani to, koľ­ko krát v mi­nu­los­ti in­for­má­tor sved­čil ako sve­dok ob­ža­lo­by (t. j. sved­čil 20 krát vý­me­nou za be­ne­fit, ale­bo nik­dy nes­ved­čil). Na zá­kla­de všet­kých tých­to štú­dií sa zis­ti­lo, že si­mu­lo­va­ní po­rot­co­via vy­nies­li viac ver­dik­tov o vi­ne v prí­pa­doch, kde sved­čil in­for­má­tor, a že žiad­ne z do­da­toč­ných cha­rak­te­ris­tík ne­ma­li na tie­to ver­dik­ty vplyv. V jed­nej ne­dáv­nej­štú­dii (Wet­mo­re, S. A. et al.: Do Ju­di­cial Instruc­tions Aid in Dis­tin­guis­hing between Re­liab­le and Un­re­liab­le In­for­mants? In: 47 Cri­mi­nal Jus­ti­ce and Be­ha­vior. s. 582. 2020), bol si­mu­lo­va­ným po­rot­com pred­sta­ve­ný in­for­má­tor kto­rý mal nie­koľ­ko cha­rak­te­ris­tík sved­čia­cich o nes­po­ľah­li­vos­ti (t. j. pri­jal be­ne­fit, pos­ky­tol vág­ne sve­dec­tvo, mal kri­mi­nál­nu his­tó­riu, doz­ve­del sa o zlo­či­ne zo správ, mal si­tuač­nú mo­ti­vá­ciu pre sve­dec­tvo) a in­for­má­tor, kto­ré­ho sve­dec­tvo ma­lo nao­pak nie­koľ­ko cha­rak­te­ris­tík pou­ka­zu­jú­cich na spo­ľah­li­vosť (t. j. nep­ri­jal be­ne­fit, pos­ky­tol pod­rob­né sve­dec­tvo, ne­čer­pal poz­nat­ky z exter­ných zdro­jov, ne­mal žiad­nu kri­mi­nál­nu his­tó­riu a mal dis­po­zič­nú mo­ti­vá­ciu pre sve­dec­tvo). Si­tuač­né mo­ti­vá­cie sú v člán­ku de­fi­no­va­né ako tie, kto­ré vy­chá­dza­jú z von­kaj­šie­ho pros­tre­dia, napr. pri­ja­tie be­ne­fi­tu, ale­bo po­cit, že je člo­vek k nie­čo­mu dot­la­če­ný os­tat­ný­mi. Dis­po­zič­né mo­ti­vá­cie sú tie, kto­ré vy­chá­dza­jú z inter­ných fak­to­rov, te­da ta­ké, kto­ré sa vzťa­hu­jú k cha­rak­te­ru da­nej oso­by, napr. že je člo­vek em­pa­tic­ký, ale­bo čest­ný. Vý­sled­ky tej­to ne­dáv­nej štú­die uká­za­li, že si­mu­lo­va­ní po­rot­co­via vy­nies­li rov­na­ko ve­ľa ver­dik­tov o vi­ne, bez oh­ľa­du na spo­ľah­li­vosť in­for­má­to­ra. Auto­ri tu do­dá­va­jú, že ho­ci si bo­li ve­do­mí to­ho, že spo­ľah­li­vosť in­for­má­to­ra je spor­ná, bo­li stá­le ochot­ní pou­žiť je­ho sve­dec­tvo na do­siah­nu­tie ver­dik­tu.“ (s. 168-169).

Uka­zu­je sa tiež, že sve­dec­tvo in­for­má­to­ra je pres­ved­či­vej­šie, než os­tat­né ty­py us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov. V dvoch expe­ri­men­toch vý­skum­ní­ci pred­sta­vi­li si­mu­lo­va­ným po­rot­com prí­pad, kto­rý za­hŕňal sve­dec­tvo in­for­má­to­ra, sved­ka sved­čia­ce­ho o cha­rak­te­re ob­ža­lo­va­né­ho a oči­té­ho sved­ka. Vý­sled­ky uká­za­li, že účas­tní­ci vy­hod­no­ti­li se­kun­dár­ne doz­na­nie od in­for­má­to­ra ako „viac sved­čia­ce o vi­ne, než“ sve­dec­tvo oči­té­ho sved­ka, kto­rý bol fy­zic­ky prí­tom­ný na mies­te či­nu, ale­bo sve­dec­tvo sved­ka sved­čia­ce­ho o cha­rak­te­re ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý mal preh­ľad o ži­vo­te ob­ža­lo­va­né­ho. V tre­ťom expe­ri­men­te rov­na­kí vý­skum­ní­ci po­rov­na­li pres­ved­či­vosť se­kun­dár­nych doz­na­ní (t. j. tých, kto­ré bo­li ozná­me­né in­for­má­to­rom) s pri­már­ny­mi doz­na­nia­mi (kto­ré bo­li uro­be­né pria­mo ob­ža­lo­va­ným), kto­ré sú čas­to ci­to­va­né ako naj­pres­ved­či­vej­šia for­ma dô­ka­zu pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu. Auto­ri tu uvá­dza­jú, že vý­sled­ky uká­za­li, že prí­tom­nosť aké­ho­koľ­vek ty­pu doz­na­nia (t. j. pri­már­ne­ho, ale­bo se­kun­dár­ne­ho)... zvý­ši­la po­čet ver­dik­tov o vi­ne, keď sa po­rov­na­li s os­tat­ný­mi dô­kaz­ný­mi pod­mien­ka­mi. Neexis­to­va­li žiad­ne roz­die­ly me­dzi pri­már­ny­mi a se­kun­dár­ny­mi doz­na­nia­mi, čo naz­na­ču­je, že tie­to ty­py dô­ka­zov sú rov­na­ko pres­ved­či­vé a sú po­dob­ne prob­le­ma­tic­ké.“ (s. 169).

         Zá­ve­rom tej­to čas­ti sa kon­šta­tu­je, že tie­to štú­die„spo­loč­ne jas­ne uká­za­li, akú pres­ved­či­vú si­lu má sve­dec­tvo in­for­má­to­ra vo vzťa­hu k ver­dik­tom si­mu­lo­va­ných po­rot­cov. V sku­toč­nos­ti do­ka­zu­jú, že sve­dec­tvo in­for­má­to­ra je pre si­mu­lo­va­ných po­rot­cov pres­ved­či­vé aj vte­dy, keď in­for­má­tor má mo­ti­vá­ciu kla­mať.“. Ne­dáv­na ana­lý­za štú­dií, kto­rá­zahŕňa­la 17 716 účas­tní­kov, uká­za­la­len ma­lé, ale­bo­žiad­ne roz­die­ly me­dzi roz­ho­do­va­ním si­mu­lo­va­ných po­rot­cov a roz­ho­do­va­ním sku­toč­ných, po­ten­ciál­nych po­rot­cov, kto­rí sa dos­ta­vi­li pred súd kvô­li vý­be­ru po­ro­ty – s. 169.

C. Navr­hnu­té ochran­né me­cha­niz­my (s. 170-173)

         Ako sme vi­de­li vy­ššie, v člán­ku bo­li navr­hnu­té niek­to­ré po­ten­ciál­ne ochran­né me­cha­niz­my, vrá­ta­ne krí­žo­vé­ho vý­slu­chu, sve­dec­tva exper­ta, od­ha­le­nia be­ne­fi­tov a inštruk­cií pre po­ro­tu. Psy­chop­ráv­ny vý­skum však uká­zal ob­me­dze­ný ús­pech všet­kých pred­chá­dza­jú­cich ochran­ných me­cha­niz­mov.

         Sve­dec­tvo exper­ta pred­sta­vu­je ďal­šiu for­mu mož­né­ho ochran­né­ho me­cha­niz­mu pro­ti nes­po­ľah­li­vé­mu sve­dec­tvu in­for­má­to­ra. V jed­nej štú­dii si­mu­lo­va­ným po­rot­com­pred­sta­vi­li exper­ta, kto­rý­bol pred­tým in­for­má­to­ro­ma sved­čil o „me­tó­dach, kto­ré pred­tým pou­žil na vy­fab­ri­ko­va­nie sve­dec­tva... v po­čet­ných prí­pa­doch.. Vý­sled­ky uká­za­li, že sve­dec­tvo exper­ta ne­ma­lo žiad­ny vplyv na ver­dik­ty si­mu­lo­va­ných po­rot­cov; bez oh­ľa­du na to či si vy­po­ču­li sve­dec­tvo exper­ta, ale­bo nie, rov­na­ko uz­na­li ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným na zá­kla­de sve­dec­tva in­for­má­to­ra, bez oh­ľa­du na to či pri­jal be­ne­fit, ale­bo nie. Dru­há štú­dia pred­sta­vi­la si­mu­lo­va­ným po­rot­com sve­dec­kú vý­po­veď exper­ta, ved­ca, kto­rý sa ve­no­val spo­lo­čen­ským ve­dám, kto­rý ho­vo­ril „o em­pi­ric­kom vý­sku­me tý­ka­jú­com sa sve­dec­tva in­for­má­to­ra“, odô­le­ži­tých psy­cho­lo­gic­kých me­cha­niz­moch tý­ka­jú­cich sa vy­hod­no­te­nia sve­dec­tva in­for­má­to­ra a o šta­tis­ti­ke oh­ľa­dom nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní, kde sa ob­ja­vi­lo sve­dec­tvo in­for­má­to­ra. Vý­sled­ky aj tu uká­za­li, že je­ho sve­dec­tvo ne­ma­lo na ver­dik­ty si­mu­lo­va­ných po­rot­cov žiad­ny vplyv - či už si vy­po­ču­li sve­dec­tvo exper­ta, ale­bo nie, rov­na­ko uz­na­li ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným na zá­kla­de vý­po­ve­de in­for­má­to­ra (s. 171).

         Auto­ri v zá­ve­re tej­to čas­ti uvá­dza­jú, že roz­siah­ly vý­skum, kto­rý skú­mal účin­nosť inštruk­cií pre po­ro­tu v bo­ji s rôz­ny­mi typ­mi nes­po­ľah­li­vých dô­ka­zov (napr. so sve­dec­tvom oči­té­ho sved­ka), uká­zal ich ob­me­dze­ný vplyv (s. 172).

IV. SÚČASNÁ ŠTÚDIA (s. 173-180)

         V úvo­de tej­to sek­cie sa kon­šta­tu­je, že pred­chá­dza­jú­ci psy­chop­ráv­ny vý­skum uká­zal, že ho­ci mo­ti­vo­va­né sve­dec­tvo in­for­má­to­ra mô­že byť nes­po­ľah­li­vé, je pre po­rot­cov pres­ved­či­vé, a to aj nav­zdo­ry rôz­nym ochran­ným me­cha­niz­mom. Pre­to tu vy­vstá­va dô­le­ži­tá otáz­ka, ako mož­no zní­žiť pre­va­len­ciu toh­to nes­po­ľah­li­vé­ho sve­dec­tva a ako mož­no do­siah­nuť to, aby sa po­rot­co­via me­nej spo­lie­ha­li na ta­ké­to sve­dec­tvo. Auto­ri člán­ku ana­ly­zo­va­li všet­kých 22. prí­pa­dov jus­tič­ných omy­lov z da­ta­bá­zy The In­no­cen­ce Re­cord (na­pos­le­dy nav­ští­ve­ná dňa 14. 10. 2019), kto­ré za­hŕňa­li vý­po­veď in­for­má­to­ra, s úmys­lom lep­šie po­ro­zu­mieť úlo­he in­for­má­to­rov na pro­ce­se, in­for­má­ciám, kto­ré pos­ky­tu­jú a dô­vo­dom, pre­čo po­rot­co­via ne­mu­sia byť schop­ní od­ha­liť ich klam­stvo. V tých­to skú­ma­ných re­ha­bi­li­tá­ciách, sa na zá­kla­de tes­tov DNA uká­za­lo, že in­kri­mi­nu­jú­ce vý­po­ve­de in­for­má­to­rov pro­ti ob­ža­lo­va­ným bo­li preu­ká­za­teľ­ne kri­vé. Auto­ri tu poz­na­me­ná­va­jú, že ho­ci nie sú schop­ní de­fi­ni­tív­ne zis­tiť ako po­rot­co­via vy­hod­no­ti­li sve­dec­tvo in­for­má­to­ra pri svo­jom roz­ho­do­va­ní, keď bol k dis­po­zí­cii aj iný dô­kaz, všet­ky tie­to prí­pa­dy pos­ky­tu­jú príl­eži­tosť po­cho­piť, z čo­ho po­zos­tá­va­lo sve­dec­tvo in­for­má­to­rov a z akých dô­vo­dov moh­lo pres­ved­čiť po­rot­cov.

A.  Me­tó­da

V úvo­de tej­to čas­ti je na s. 173 in­for­má­tor de­fi­no­va­ný ako ten, kto bol uväz­ne­ný a tvr­dil, že zís­kal dô­kaz o prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho (“vä­zen­ský in­for­má­tor“ – jail­hou­se in­for­mant), ale­bo niek­to, kto sa doz­ve­del o prí­pa­de pros­tred­níc­tvom ne­ja­ké­ho spo­je­nia s ob­ža­lo­va­ným, ale­bo pros­tred­níc­tvom svo­jej vlas­tnej skú­se­nos­ti, ale po­ža­do­val be­ne­fit za svo­je sve­dec­tvo (“spolu­pra­cu­jú­ci sve­dok“ – coo­pe­ra­ting  wit­ness)“.V rám­ci vý­sled­kov auto­ri spá­ja­jú vä­zen­ských in­for­má­to­rov a spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov do jed­nej všeo­bec­nej ka­te­gó­rie “in­for­má­tor“, po­kiaľ nie je uve­de­né inak.

B. Vý­sled­ky (s. 174-180)

         1. De­mog­ra­fia

         V tých­to 22. skú­ma­ných jus­tič­ných omy­loch bo­lo cel­kom 28 ob­ža­lo­va­ných, pri­čom všet­ci bo­li mu­ži, väč­ši­nou be­lo­si (60,71 %), všet­ci bo­li od­sú­de­ní za ťaž­ké zlo­či­ny, vrá­ta­ne vraž­dy (14,29 %), sexuál­ne­ho na­pad­nu­tia/zná­sil­ne­nia (21,43 %), ale­bo oboch (64,29 %). Väč­ši­na ob­ža­lo­va­ných ma­la pre­doš­lú kri­mi­nál­nu his­tó­riu.

         V ôs­mych prí­pa­doch sa ob­ja­vi­lo viac než jed­no sve­dec­tvo in­for­má­to­ra  ob­ža­lo­by. V pia­tich pro­ce­soch bol as­poň je­den in­for­má­tor ob­ha­jo­by. V 77,27 % prí­pa­dov bo­lo pri­már­nym ob­ha­job­ným ar­gu­men­tom tvr­de­nie, že ob­ža­lo­va­ný mal ali­bi na čas, keď mal údaj­ne spá­chať zlo­čin.

         V skú­ma­ných prí­pa­doch bo­lo 55 in­for­má­to­rov. Väč­ši­nou iš­lo o vä­zen­ských in­for­má­to­rov sved­čia­cich v pros­pech ob­ža­lo­by (61,82 %), nas­le­do­va­livä­zen­skí in­for­má­to­ri sved­čia­ci v pros­pech ob­ha­jo­by (20,00 %) a na­po­kon spo­lup­ra­cu­jú­ci sved­ko­via, kto­rí sved­či­li v pros­pech ob­ža­lo­by (18,18 %). In­for­má­to­ri bo­li väč­ši­nou mu­ži (87,27 %), pri­čom väč­ši­na z nich ma­la pre­doš­lú kri­mi­nál­nu his­tó­riu.Ad­vo­ká­ti sa pý­ta­li väč­ši­ny in­for­má­to­rov (82 % z 50) na ich vzťah k ob­ža­lo­va­né­mu. Naj­čas­tej­šie tvr­di­li, že: sú zná­mi ob­ža­lo­va­né­ho (48,78 %); ďa­lej, že: sa ne­poz­na­li (17,07 %), bo­li pria­te­lia vo väz­be (14,63 %), a bo­li pria­te­lia už pred­tým (14,63 %) - s. 174.

         2. Sve­dec­tvo in­for­má­to­ra (s. 175-177)

a. De­tai­ly

Vä­zen­skí in­for­má­to­ri, kto­rí sved­či­li v pros­pech ob­ža­lo­by a spolu­pra­cu­jú­ci sved­ko­via (“in­for­má­to­ri ob­ža­lo­by“) ma­li na pro­ce­soch po­dob­né úlo­hy. Veľ­ká väč­ši­na (88,37 % zo 43) sved­či­la o se­kun­dár­nom doz­na­ní. Tvr­di­li pri­tom, že: ob­ža­lo­va­ný sa im doz­nal, bez to­ho, aby k to­mu bol pod­nie­te­ný (46,88 % z 32); po­ču­li, že ob­ža­lo­va­ný sa doz­nal nie­ko­mu iné­mu (28,13 %); ob­ža­lo­va­ný sa im doz­nal po tom, ako sa ho na to vy­slo­ve­ne spý­ta­li (25,00 %). Ich vý­po­ve­de ob­sa­ho­va­li aj de­tai­ly o zlo­či­ne. Väč­ši­na tých­to de­tai­lov bo­la potvr­de­ná iným dô­ka­zom (66,02 %), pri­čom len veľ­mi má­lo  de­tai­lov bo­lo v pria­mom roz­po­re s iným dô­ka­zom (8,60 %). Väč­ši­na vä­zen­ských in­for­má­to­rov, kto­rí bo­li sved­ka­mi ob­ža­lo­by,vy­slo­ve­ne pop­re­la, že ma­la ve­do­mosť o zlo­či­ne z exter­ných zdro­jov. Všet­ci spolu­pra­cu­jú­ci sved­ko­via priz­na­li, že ma­li ve­do­mosť o zlo­či­ne z al­ter­na­tív­nych zdro­jov, pri­čom naj­čas­tej­šie ma­li ve­do­mos­ti z mé­dií (napr. z no­vín, ale­bo te­le­ví­zie), ale­bo od os­tat­ných ľu­dí (napr. od pria­te­ľov). Šty­ria vä­zen­skí in­for­má­to­ri, kto­rí sved­či­li v pros­pech ob­ža­lo­by, vy­po­ve­da­li o de­tai­loch, kto­ré ne­bo­li zve­rej­ne­né, ako napr. o kon­krét­nych či­noch vy­ko­na­ných pá­cha­te­ľom po­čas zlo­či­nu, ale­bo o mies­te či­nu. Väč­ši­na (65,79 % z 38) in­for­má­to­rov ob­ža­lo­by ma­la v rám­ci svoj­ho sve­dec­tva roz­po­ry: roz­po­ry me­dzi ich sve­dec­tvom a pred­chá­dza­jú­ci­mi tvr­de­nia­mi pre po­lí­ciu (20,00 %); roz­po­ry v rám­ci svoj­ho sve­dec­tva (12,00 %); či viac­ná­sob­né ty­py nez­rov­na­los­tí (52,00 %) - s. 175. 

         Vä­zen­skí in­for­má­to­ri, kto­rí bo­li sved­ka­mi ob­ha­jo­by (“in­for­má­to­ri ob­ha­jo­by“),naj­čas­tej­šie (77,78 %) sved­či­li o mo­ti­vá­cii in­for­má­to­rov ob­ža­lo­by pre pos­kyt­nu­tie sve­dec­tva.

b. Dô­vo­dy pre sve­dec­tvo (s. 176-177)

Väč­ši­na ad­vo­ká­tov sa pý­ta­la in­for­má­to­rov na to, či pri­ja­li be­ne­fit vý­me­nou za ich sve­dec­tvo. Pro­ku­rá­to­ri (71,40 % z 28) a ob­haj­co­via (75,00 % z 28) sa pý­ta­li vä­zen­ských in­for­má­to­rov, kto­rí sved­či­li v pros­pech ob­ža­lo­by, na be­ne­fi­ty v po­dob­nom roz­sa­hu, av­šak ad­vo­ká­ti sa čas­tej­šie (100 % z 9) pý­ta­li spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov na to, či pri­ja­li be­ne­fit, než pro­ku­rá­to­ri (33,33 % z 9). Keď sa opý­ta­li, väč­ši­na in­for­má­to­rov (82,05 % z 39) vy­slo­ve­ne pop­re­la pri­ja­tie be­ne­fi­tu. Tí, kto­rí priz­na­li pri­ja­tie be­ne­fi­tu po­ve­da­li, že pri­ja­li ne­ja­kú for­mu zho­vie­va­vos­ti v ich vlas­tnom prí­pa­de ((66,67 %) - napr. je­den in­for­má­tor sved­čil, že mu pô­vod­ne bol navr­hnu­tý 10 me­sač­ný trest za jed­no z je­ho ob­vi­ne­ní, ale po tom, ako súh­la­sil, že bu­de sved­čiť pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu, pro­ku­rá­tor navr­hol zre­du­ko­va­nie tres­tu na 6 me­sia­cov), ale­bo po­moc s pres­ťa­ho­va­ním ((33,33 %) - napr. je­den in­for­má­tor sved­čil, že ne­bol ochot­ný sved­čiť, po­kiaľ mu štát ne­po­mo­hol pres­ťa­ho­vať sa do iné­ho ob­vo­du) – s. 176.

Väč­ši­na in­for­má­to­rov tvr­di­la, že sved­či­la z dis­po­zič­ných dô­vo­dov, t. j. že sved­či­li z ne­ja­ké­ho vnú­tor­né­ho dô­vo­du, kto­rý sa vzťa­hu­je k ich cha­rak­te­ru (napr. pre­to, že chce­li uro­biť správ­nu vec, vcí­ti­li sa do po­zí­cie obe­te, ale­bo pre­to, že sú­ci­ti­li s ro­di­nou obe­te). Men­ši­na in­for­má­to­rov tvr­di­la, že sved­či­la zo si­tuač­ných dô­vo­dov, t. j.  tvr­di­li, že sved­či­li z ne­ja­ké­ho exter­né­ho dô­vo­du, akým je napr. osob­ná mo­ti­vá­cia. Ukáž­ky mo­ti­vá­cií pre sve­dec­tvá, kto­ré in­for­má­to­ri uvá­dza­li, sú uve­de­né v ta­buľ­ke na s. 187.

In­for­má­to­ri nie­ke­dy po­pi­so­va­li (57,69 %) rôz­ne pre­káž­ky, kto­rým če­li­li vo vzťa­hu k svo­jim sve­dec­tvám. Naj­čas­tej­šie (82,35 %) sa zmie­ňo­va­li o hroz­be vo vzťa­hu k ich osob­nej bez­peč­nos­ti vy­plý­va­jú­cej zo sve­dec­tva pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu, ďa­lej o ne­po­hod­lí (5,88 %) a o ich vzťa­hu s ob­ža­lo­va­ným (5,88 %). Auto­ri tu kon­šta­tu­jú, že v dôs­led­ku tých­to prok­la­mo­va­ných pre­ká­žok sa vý­po­ve­de in­for­má­to­rov moh­li po­rot­com ja­viť ako vie­ro­hod­nej­šie, na­koľ­ko po­rot­co­via zdô­raz­ni­li, žein­for­má­tor­svo­jím sve­dec­tvom ko­nal pro­ti svoj­mu se­bec­tvu a tak pod­stú­pil obeť, aby pred­nie­sol svo­je sve­dec­tvo (s. 177).

         3. Ar­gu­men­ty pro­ku­rá­to­rov a ob­haj­cov (s. 177-179)

         Pro­ku­rá­to­ri vo svo­jich zá­ve­reč­ných re­čiach veľ­mi čas­to (76,00 % z 25) ho­vo­ri­li o dô­vo­doch, kto­ré pod­po­ri­li prav­di­vosť sve­dec­tiev ich in­for­má­to­rov, napr. je­den pro­ku­rá­tor tvr­dil, že je­ho in­for­má­tor by mal byť po­va­žo­va­ný za spo­ľah­li­vé­ho, pre­to­že už pred­tým sved­čil v niek­to­rých ďal­ších prí­pa­doch. Vo svo­jich zá­ve­reč­ných vy­jad­re­niach čas­to uvied­li, že in­for­má­to­ri nep­ri­ja­li be­ne­fit (56,00 % z 25) a klád­li dô­raz na dis­po­zič­né poh­nút­ky k sve­dec­tvu (56,00 %). Nie­ke­dy zmie­ni­li kri­mi­nál­nu his­tó­riu svo­jich in­for­má­to­rov (52,00 %): napr. je­den pro­ku­rá­tor pou­žil fakt, že in­for­má­tor bol čest­ný čo sa tý­ka je­ho kri­mi­nál­nej his­tó­rie, na to, aby tým do­ká­zal, že bol čest­ný aj v sú­vis­los­ti so svo­jím sve­dec­tvom.

         Ob­haj­co­via v rám­ci svo­jich zá­ve­reč­ných re­čí pod­ko­pá­va­li vie­ro­hod­nosť sved­kov ob­ža­lo­by. Veľ­mi čas­to (92,31 % z 26) uvied­li dô­vo­dy spo­chyb­ňu­jú­ce prav­di­vosť sve­dec­tva in­for­má­to­rov ob­ža­lo­by, napr. v jed­nom prí­pa­de ob­haj­ca do­ká­zal, že in­for­má­tor ob­ža­lo­by zme­nil svo­je sve­dec­tvo po pou­če­ní zo stra­ny ob­ža­lo­by. Čas­to (73,07 %) zmie­ňo­va­li po­ten­ciál­ne be­ne­fi­ty in­for­má­to­rov ob­ža­lo­by, kto­ré moh­li pri­jať, na­priek to­mu, že to tí­to sved­ko­via vy­slo­ve­ne pop­re­li. Čas­to (69,23 %) tiež uvied­li kri­mi­nál­nu his­tó­riu in­for­má­to­rov, aby spo­chyb­ni­li ich vie­ro­hod­nosť. Čas­tou­po­zor­ni­li na roz­po­ry vo vý­po­ve­di in­for­má­to­rov a zmie­ni­li svo­jich in­for­má­to­rov, aby tak pod­ko­pa­li in­for­má­to­rov ob­ža­lo­by.

         4. Ochran­né me­cha­niz­my (s. 179-180)

         Auto­ri tu pri­po­mí­na­jú, že sú­dy v USA zdô­raz­ňu­jú, že práv­ny sys­tém má nas­ta­ve­né adek­vát­ne ochran­né me­cha­niz­my pro­ti nes­po­ľah­li­vé­mu sve­dec­tvu in­for­má­to­ra (Banks v. Dret­ke, 540 U.S. 668, 701-02 (2004)). Pou­ka­zu­jú však aj na to, že v rám­ci vy­ššie dis­ku­to­va­ných 22. jus­tič­ných omy­loch exis­to­va­li prí­pa­dy, v kto­rých ochran­né me­cha­niz­my neochrá­ni­li ne­vin­ných ľu­dí pred nes­pra­vod­li­vý­mi od­sú­de­nia­mi, kto­ré bo­li pri­naj­men­šom z čas­ti za­lo­že­né na nes­po­ľah­li­vom sve­dec­tve in­for­má­to­ra.

         Ochran­né me­cha­niz­my v tých­to 22. kau­zách buď ne­bo­li prí­tom­né, ale­bo bo­li nee­fek­tív­ne. Iba prib­liž­ne v po­lo­vi­ci prí­pa­dov v tej­to štú­dii  bo­li prí­tom­né inštruk­cie pre po­ro­tu, kto­ré sa tý­ka­li sve­dec­tva in­for­má­to­ra. V prí­pa­doch, kde bo­li inštruk­cie pre po­ro­tu, tie­to bo­li struč­né a za­me­ra­né na fakt, že niek­to­rí sved­ko­via bo­li pred­tým od­sú­de­ní, čo by po­ro­ta ma­la zvá­žiť pri po­su­dzo­va­ní ich vie­ro­hod­nos­ti. Iba v jed­nom prí­pa­de bo­li inštruk­cie pre po­ro­tu kon­krét­ne za­me­ra­né na fakt, že in­for­má­tor pri­jal be­ne­fit za svo­je sve­dec­tvo: in­for­má­to­ru­ro­bil do­ho­du s pro­ku­rá­to­rom (tý­ka­la sa ob­vi­ne­ní pro­ti ne­mu),vý­me­nou za sve­dec­tvo na tom­to pro­ce­se, pri­čom in­for­má­tor če­lil mož­né­mu do­ži­vo­tiu v dôs­led­ku je­ho ob­vi­ne­ní (Peop­le v. Wyniem­ko, 1994 – s. 179-180). V prib­liž­ne po­lo­vi­ci pro­ce­sov, po­rot­co­via ne­dos­ta­li žiad­ne kon­krét­ne pou­če­nie oh­ľa­dom to­ho, ako vy­hod­no­tiť sve­dec­tvo in­for­má­to­ra.

         Väč­ši­na in­for­má­to­rov jas­ne preh­lá­si­la, že nep­ri­ja­la be­ne­fit vý­me­nou za svo­je sve­dec­tvo a to na­priek to­mu, že väč­ši­na pro­ku­rá­to­rov (71,43 % z 28) a väč­ši­na ob­haj­cov (75,00 % z 28) sa kon­krét­ne pý­ta­la in­for­má­to­rov na to, či pri­ja­li be­ne­fit za svo­je sve­dec­tvo. Väč­ši­ny in­for­má­to­rov (73,68 % z 38) sa ne­pý­ta­li, či sved­či­li v mi­nu­los­ti ako sved­ko­via ob­ža­lo­by. Na žiad­nom pro­ce­se nes­ved­čil exper­toh­ľa­do­min­for­má­to­rov. Zá­ve­rom tej­to čas­ti auto­ri kon­šta­tu­jú, že ho­ci pred­chá­dza­jú­ci psy­cho­lo­gic­ký vý­skum (dis­ku­to­va­ný vy­ššie) vy­jad­ril po­chyb­nos­ti oh­ľa­dom to­ho, či sú ochran­né me­cha­niz­my efek­tív­ne pro­ti nes­po­ľah­li­vej vý­po­ve­di in­for­má­to­ra, tie­to ne­mô­žu byť efek­tív­ne, ak vô­bec nie sú prí­tom­né, ale­bo ak sa po­rot­co­via spo­ľah­nú na ne­kom­plet­né in­for­má­cie.

V. PO­TEN­CIÁLNE PSY­CHO­LO­GICKÉ ME­CHA­NIZ­MY

Na s. 181 sa uvá­dza, že vý­sled­ky ana­lý­zy sú kon­zis­ten­tné s úva­ha­mi o in­for­má­to­roch, rov­na­ko, ako aj s pred­chá­dza­jú­cim psy­cho­lo­gic­kým vý­sku­mom. V ana­ly­zo­va­ných kau­zách -  aj v prí­pa­doch, kde bo­li ochran­né me­cha­niz­my, tie­to bo­li evi­den­tne nea­dek­vát­ne, čo sa tý­ka zní­že­nia vply­vu vý­po­ve­de in­for­má­to­ra, keď­že sa uká­za­lo, že vo všet­kých ana­ly­zo­va­ných prí­pa­doch bo­li ob­ža­lo­va­ní nes­pra­vod­li­vo od­sú­de­ní pri­naj­men­šom z čas­ti na zá­kla­de sve­dec­tva in­for­má­to­ra. Jas­ne sa uka­zu­je, že sve­dec­tvo in­for­má­to­ra pred­sta­vu­je extré­me pres­ved­či­vý dô­kaz. Vy­ná­ra sa tu pre­to otáz­ka, pre­čo je ten­to typ dô­ka­zu pre po­rot­cov ta­ký pres­ved­či­vý, do­kon­ca aj vte­dy, keď sú si ve­do­mí to­ho, že in­for­má­tor pri­jal be­ne­fit vý­me­nou za svo­je sve­dec­tvo, ale­bo to­ho, že má ob­siah­lu kri­mi­nál­nu his­tó­riu. V ďal­šej čas­ti člán­ku auto­ri pos­ky­tu­jú tri po­ten­ciál­ne vy­svet­le­nia to­ho, pre­čo sa po­rot­co­via spo­lie­ha­jú na ten­to typ dô­ka­zu, na­priek je­ho spor­nej spo­ľah­li­vos­ti. Po­do­tý­ka­jú, že pos­led­ný vý­skum pod­po­ru­je tie­to mož­né vy­svet­le­nia to­ho, pre­čo sa po­ro­ta spo­lie­ha na sve­dec­tvo in­for­má­to­ra.

A. Teória pred­vo­le­nej prav­dy (s. 181-182)

Teória pred­vo­le­nej prav­dy (Truth-De­fault Theo­ry – TDT) je psy­cho­lo­gic­ká teória, kto­rá vy­svet­ľu­je, ako jed­not­liv­ci spra­cú­va­jú in­for­má­cie, pri­čom v člán­ku sa na tom­to mies­te pí­še, že TDT „pos­ky­tu­je rá­mec pre po­cho­pe­nie to­ho, pre­čo po­rot­co­via mô­žu uve­riť sve­dec­tvu in­for­má­to­ra. TDT pred­pok­la­dá, že jed­not­liv­ci ma­jú pri­ro­dze­ný sklon ve­riť to­mu, že in­for­má­cie, kto­ré po­ču­jú, sú prav­di­vé. Ten­to sklon je adap­tív­ny, keď­že väč­ši­na ko­mu­ni­ká­cie s kto­rou sa jed­not­liv­ci stre­tá­va­jú na den­nej bá­ze, je prav­di­vá. Pre­to, vo všeo­bec­nos­ti bez ná­mie­tok ve­rí­me in­for­má­ciám, kto­ré po­ču­je­me a sme neus­tá­le v sta­ve “pred­vo­le­nej prav­dy“. Na to, aby sme opus­ti­li stav pred­vo­le­nej prav­dy a vstú­pi­li do sta­vu po­doz­re­nia – pý­ta­nia sa na prav­di­vosť in­for­má­cie – je pot­reb­né, aby exis­to­val  spúš­ťač, ale­bo pod­net, kto­rý pou­ká­že na to, že sa mô­že ob­ja­viť klam­stvo. Byť v sta­ve po­doz­re­nia eš­te ne­vyh­nut­ne nez­na­me­ná, že oso­ba bu­de ús­peš­ná v od­ha­le­ní klam­stva, ale zna­me­ná to, že oso­ba bu­de po­zor­nej­šie vy­hod­no­co­vať in­for­má­cie vzhľa­dom k mož­né­mu klam­stvu. Ak jed­not­liv­ci ve­ria, že bo­li ok­la­ma­ní, in­for­má­cie od­miet­nu; av­šak ak vy­hod­no­cu­jú in­for­má­cie a neod­ha­lia klam­stvo, po­tom sa vrá­tia do sta­vu pred­vo­le­nej prav­dy.“ - s. 181.

V prí­pa­doch, kde sa ob­ja­vi­li in­for­má­to­ri, by sa pod­ľa TDT po­rot­co­via mu­se­li dos­tať do sta­vu po­doz­re­nia, aby bo­li schop­ní od­ha­liť kri­vé sve­dec­tvo. V zmie­ne­ných 22. prí­pa­doch ma­li po­rot­co­via k dis­po­zí­cii via­ce­ro príl­eži­tos­tí, vďa­ka kto­rým sa moh­li dos­tať do sta­vu po­doz­re­nia: in­for­má­cie o kri­mi­nál­nej his­tó­rii in­for­má­to­rov, po­ten­ciál­ne skry­té mo­tí­vy pre sve­dec­tvo, či rôz­ne nez­rov­na­los­ti. Auto­ri tu do­dá­va­jú, že do­kon­ca aj vte­dy, ak sa po­rot­co­via dos­ta­li do sta­vu po­doz­re­nia po­čas tých­to pro­ce­sov, je prav­de­po­dob­né, že zno­vu vstú­pi­li do sta­vu pred­vo­le­nej prav­dy, pre­to­že sa pri­naj­men­šom čias­toč­ne spo­lie­ha­li na vý­po­ve­de in­for­má­to­rov, keď ob­ža­lo­va­ných uz­na­li vin­ný­mi.

V ďal­šej čas­ti sa v člán­ku pou­ka­zu­je na to, že exis­tu­je nie­koľ­ko dô­vo­dov, pre­čo moh­li po­rot­co­via na­ko­niec uve­riť in­for­má­to­rom v ana­ly­zo­va­ných prí­pa­doch. Je mož­né, že ak v tých­to kau­zách bo­li aj iné dô­ka­zy, tie­to os­tat­né dô­ka­zy moh­li ov­plyv­niť to, ako po­rot­co­via vní­ma­li vý­po­veď in­for­má­to­ra. Te­da po­rot­co­via sa sí­ce moh­li dos­tať do sta­vu po­doz­re­nia, ale na­ko­niec bo­li pres­ved­če­ní o vi­ne, na zá­kla­de iné­ho dô­ka­zu pred­sta­ve­né­ho po­čas pro­ce­su.Auto­ri tu v sú­vis­los­ti s TDT pou­ka­zu­jú na čas­ti vý­po­ve­dí vä­zen­ských in­for­má­to­rov, kto­ré moh­li pres­ved­čiť po­rot­cov, že tie­to sve­dec­tvá sú prav­di­vé. Sve­dec­tvá in­for­má­to­rov to­tiž väč­ši­nou ob­sa­ho­va­li pres­né de­tai­ly, kto­ré bo­li pod­po­re­né iným dô­ka­zom, pri­čom nie­ke­dy ob­sa­ho­va­li nez­ve­rej­ne­né fak­ty. In­for­má­to­ri pri­tom čas­to tvr­di­li, že sa svo­jím sve­dec­tvom vy­sta­vi­li ne­bez­pe­čen­stvu (napr. uvá­dza­li strach z poms­ty os­tat­ných za do­ná­ša­nie), čím sa zvý­raz­ni­lo, že in­for­má­tor svo­jím sve­dec­tvom išiel pro­ti svo­jej se­bec­kos­ti. Čas­to tiež vy­po­ve­da­li, že sa kvô­li sve­dec­tvu obá­va­li o svo­ju bez­peč­nosť. Auto­ri tu od­ka­zu­jú na vý­skum­ní­ka Sau­la M. Kas­si­na, kto­rý ho­vo­rí, že tvr­de­niam, kto­ré idú pro­ti se­bec­kos­ti sa pod­ve­do­me ve­rí a to mô­že po­rot­cov viesť k to­mu, aby zos­ta­li v sta­ve pred­vo­le­nej prav­dy (viď Kas­sin, S. M.: The So­cial Psy­cho­lo­gy of Fal­se Con­fes­sions. In: 9 So­cial Is­sues and Po­li­cy Re­view, s. 38. 2015). Po­rot­co­via však mô­žu zos­tať v tom­to sta­ve aj pre­to, že dô­ve­ru­jú le­gál­ne­mu pro­ce­su, čo si uká­že­me niž­šie (s. 182).

B. Dô­ve­ra v práv­ny sys­tém (s. 182-183)

         Po­rot­co­via tak­tiež mô­žu dô­ve­ro­vať práv­ne­mu pro­ce­su, čo mô­že vy­svet­liť, pre­čo ich pres­ved­či­lo sve­dec­tvo in­for­má­to­ra. Člá­nok tu uvá­dza, že po­rot­co­via mô­žu ve­riť to­mu, že pro­ku­rá­tor by v prí­pa­de, že by in­for­má­tor ne­bol spo­ľah­li­vý, neu­mož­nil ta­ké­mu­to in­for­má­to­ro­vi sved­čiť – ale­bo inak po­ve­da­né, po­lo­žia si otáz­ku: pre­čo by sa pro­ku­rá­tor spo­lie­hal na sve­dec­tvo in­for­má­to­rov, aby tak upev­nil prí­pad a po­nú­kol im zho­vie­va­vosť? Tá­to dô­ve­ra mô­že byť spo­je­ná so zá­ru­kou pro­ku­rá­to­ra, čo je prax ob­ja­vu­jú­ca sa vo vý­po­ve­diach pro­ku­rá­to­rov, kto­rá pod­čiar­ku­je vie­ro­hod­nosť sved­kov. Auto­ri tu uvá­dza­jú, že ho­ci sa pro­ku­rá­to­ri ne­mô­žu expli­cit­ne za­ru­čiť za sved­kov, zá­ru­ka mô­že byť uro­be­ná jem­ne, ale­bo mô­že do­kon­ca byť do­siah­nu­tá iba tým, že sa sve­dok pred­vo­lá na vy­po­ču­tie. V prí­pa­doch, kto­ré auto­ri skú­ma­li, pro­ku­rá­to­ri čas­to pria­mo pou­ka­zo­va­li na dô­vo­dy, pre­čo bo­li ich in­for­má­to­ri vie­ro­hod­ní (napr. dis­po­zič­ná mo­ti­vá­cia, ab­sen­cia be­ne­fi­tov), čím zdô­raz­ni­li ich vlas­tné pres­ved­če­nie, že sve­dec­tvo in­for­má­to­ra je prav­di­vé. Upo­zor­ňu­je sa tu aj na to, žepo­rot­co­via mô­žu tiež oča­ká­vať, že pro­ku­rá­tor je v lep­šej po­zí­cii, aby ur­čil, či in­for­má­tor ho­vo­rí prav­du, než sú oni. V sku­toč­nos­ti, ne­dáv­ny pries­kum uká­zal, že ve­rej­nosť vo všeo­bec­nos­ti ve­rí, že pro­fe­sio­ná­li sú v roz­li­šo­va­ní me­dzi prav­di­vý­mia fa­loš­ný­mi se­kun­dár­ny­mi doz­na­nia­mi lep­ší, než lai­ci. Ob­dob­ne mô­žu po­rot­co­via oča­ká­vať, že in­for­má­to­ri ob­ža­lo­by bo­li riad­ne pre­ve­re­ní, a pre­to ne­ma­jú žiad­ny dô­vod ne­dô­ve­ro­vať ich sve­dec­tvu. Po­ve­da­né ja­zy­kom TDT, po­rot­co­via ne­mu­sia vstú­piť do sta­vu po­doz­re­nia, pre­to­že už ve­ria, že in­for­má­tor bol pro­ku­rá­to­rom pre­ve­re­ný ako prav­dov­rav­ný.“ (s. 182-183).

         Auto­ri ďa­lej kon­šta­tu­jú, že dô­ve­ra v práv­ny sys­tém mô­že byť spo­je­ná aj s kon­fir­mač­ným skres­le­ním (con­fir­ma­tion bias), čo tiež mô­že viesť po­rot­cov k spo­lie­ha­niu sa na vý­po­veď in­for­má­to­ra. Kon­fir­mač­né skres­le­nie sa ob­ja­vu­je vte­dy, keď oso­ba hľa­dá in­for­má­ciu, kto­rá potvr­dzu­je je­ho, ale­bo jej pres­ved­če­nia, za­tiaľ čo ig­no­ru­je in­for­má­ciu, kto­rá to vy­vra­cia.“. Tak­to, po­rot­co­via, kto­rí dô­ve­ru­jú pro­ku­rá­to­rom, mô­žu vy­hod­no­tiť ďal­šie dô­ka­zy, kto­ré sú kon­zis­ten­tné s tvr­de­nia­mi sved­kov ob­ža­lo­by ako prav­di­vé a mi­ni­ma­li­zo­vať aké­koľ­vek fak­to­ry, kto­ré mô­žu naz­na­čo­vať klam­stvo. Auto­ri príz­vu­ku­jú, že po­rot­co­via mô­žu byť viac ov­plyv­ne­ní pres­ný­mi de­tai­la­mi ob­siah­nu­tý­mi v sve­dec­tve in­for­má­to­ra, než správ­nym vy­hod­no­te­ním akých­koľ­vek roz­po­rov. Zá­ve­rom tej­to čas­ti eš­te dopl­ním, že kon­fir­mač­né skres­le­nie je ty­pom kog­ni­tív­ne­ho skres­le­nia, o kto­rom je zná­me, že pris­pie­va k jus­tič­ným omy­lom. V tej­to sú­vis­los­ti od­po­rú­čam za­ují­ma­vý člá­nok z ro­ku 2021, kto­rý má ná­zov What Is Cog­ni­ti­ve Bias and How does It Con­tri­bu­te to Wron­gful Con­vic­tion: Eve­ry­day peop­le and law en­for­ce­ment pro­fes­sio­nals ali­ke are vul­ne­rab­le to cog­ni­ti­ve bia­ses.

C. Zá­klad­ná at­ri­buč­ná chy­ba (s. 183-185)

         Auto­ri v tej­to čas­ti po­nú­ka­jú ako tre­tie mož­né vy­svet­le­nie dô­ve­ry po­rot­cov vo vý­po­ve­de in­for­má­to­rov, za­me­ra­nie sa po­rot­cov skôr na in­for­má­tor­mi pos­kyt­nu­té mo­ti­vá­cie pre sve­dec­tvo, než na ich po­ten­ciál­ne mo­tí­vy. Expe­ri­men­tál­ne vý­sku­my naz­na­ču­jú, ževy­hod­no­co­va­te­lia nez­mier­nia svo­je vní­ma­nie prav­dov­rav­nos­ti in­for­má­to­rov ani po tom, ako sa doz­ve­dia obe­ne­fi­toch, kto­ré in­for­má­to­ri zís­ka­li vý­me­nou za ich sve­dec­tvo. Jed­ným z dô­vo­dov tej­to zjav­nej nes­chop­nos­ti zvá­žiť úlo­hu be­ne­fi­tov je to, že má­me ten­den­ciu za­me­rať sa na ob­me­dze­ný roz­sah mož­ných vy­svet­le­ní pre sprá­va­nie sa os­tat­ných. Auto­ri tu ob­jas­ňu­jú, že ľu­dia„sa za­me­ria­va­jú na vy­svet­le­nia, kto­ré od­vo­dzu­jú od vnú­tor­ných a sta­bil­ných cha­rak­te­ris­tík jed­not­liv­cov, t. j. ma­jú ten­den­ciu­pri­pí­sať sprá­va­nie dis­po­zič­ným prí­či­nám. Pri tom­to ko­na­ní ľu­dia čas­to ig­no­ru­jú exter­né, nes­ta­bil­né prí­či­ny sprá­va­nia sa jed­not­liv­cov, t. j. si­tuač­né prí­či­ny.“ (viď Kas­sin, M. S. - Gud­jon­sson, G. H.: The Psy­cho­lo­gy of Con­fes­sions: A Re­view of the Li­te­ra­tu­re and Is­sues. In: 5 Psy­cho­lo­gi­cal Scien­ce in the Pub­li­cIn­te­rest, s. 33, 56-57. 2004) - s. 183-184.

         Tá­to ten­den­cia sa ozna­ču­je ako zá­klad­ná at­ri­buč­ná chy­ba, kto­rú mô­že­me po­zo­ro­vať v ra­de vy­hod­no­co­va­ní v rám­ci tres­tné­ho súd­nic­tva, pri­čom sa pre­ja­vu­je tým, že pri vy­svet­ľo­va­ní cho­va­nia os­tat­ných má­me sklon pre­ce­ňo­vať osob­né vlas­tnos­ti, t. j.  po­va­hu a  pod­ce­ňo­vať si­tuač­né fak­to­ry.Auto­ri tu pou­ka­zu­jú na prí­pa­dy, keď si­mu­lo­va­ní po­rot­co­via bo­li po­žia­da­ní, aby vy­svet­li­li, pre­čo in­for­má­tor pred­stú­pil. Uká­za­lo sa, že zdr­vu­jú­co up­red­nos­tni­li dis­po­zič­né mo­ti­vá­cie pred si­tuač­ný­mi. Ver­dik­ty si­mu­lo­va­ných po­rot­cov ma­jú ten­den­ciu byť kon­zis­ten­tné s ich sklo­nom za­me­rať sa na dis­po­zič­né mo­ti­vá­cie, čo do­ku­men­tu­jú aj vý­sled­ky vý­sku­mu, kto­rý uká­zal, že si­mu­lo­va­ní po­rot­co­via sú ochot­nej­ší od­sú­diť ob­ža­lo­va­né­ho do­kon­ca aj po tom, ako správ­ne vy­po­ve­dal, že je­ho doz­na­nie bo­lo vy­nú­te­né v dôs­led­ku vy­so­ko­nát­la­ko­vé­ho vý­slu­chu (viď Kas­sin, S. M. - Su­kel, H.: Coer­ced Con­fes­sions and the Ju­ry: An Expe­ri­men­tal Test of the “Harmless Error” Ru­le. In: 21 Law and Hu­man Be­ha­vior, s. 27-28, 1997). To­to je v zho­de so zá­klad­nou at­ri­buč­nou chy­bou, na­koľ­ko zá­ve­ry po­rot­cov o tom pre­čo sa po­doz­ri­vý doz­nal, bo­li vy­vo­de­né skôr z dis­po­zič­ných prí­čin, resp. vy­svet­le­ní (t. j., že po­doz­ri­vý je vin­ný), než z al­ter­na­tív­nych si­tuač­ných vy­svet­le­ní (t. j. vy­so­ko­nát­la­ko­vý  vý­sluch) -(viď Kas­sin, S. M. - Gud­jon­sson, G. H.: The Psy­cho­lo­gy of Con­fes­sions: A Re­view of the Li­te­ra­tu­re and Is­sues. In: 5 Psy­cho­lo­gi­cal Scien­ce in the Pub­li­cIn­te­rest, s. 33-35,56–57. 2004). Tu už len do­dám, že prob­le­ma­ti­ke fa­loš­ných doz­na­ní ako prí­či­ne jus­tič­ných omy­lov som sa pod­rob­ne ve­no­va­la tu a tu.

         Zá­klad­ná at­ri­buč­ná chy­ba nám mô­že po­môcť ob­jas­niť reak­cie po­rot­cov na sve­dec­tvo in­for­má­to­ra v prí­pa­doch jus­tič­ných omy­lov, kto­ré auto­ri skú­ma­li. Niek­to­rí in­for­má­to­ri vy­svet­lil svo­je roz­hod­nu­tie sved­čiť tým, že sa od­vo­lá­va­li na vnú­tor­né, sta­bil­né čr­ty svoj­ho cha­rak­te­ru, ako napr. na schop­nosť em­pa­tie (vcí­te­nie sa do ro­di­ny obe­te), ale­bo na to, že cí­ti­li, že svo­jím sve­dec­tvom “uro­bi­li správ­nu vec“. Na­viac, ve­ľa in­for­má­to­rov vy­slo­ve­ne pop­re­lo, že pri­ja­li ne­ja­ký be­ne­fit vý­me­nou za svo­je sve­dec­tvo, v dôs­led­ku čo­ho sa neh­ľa­de­lo na dô­le­ži­té exter­né, nes­ta­bil­né vy­svet­le­nie ich sve­dec­tva. V sú­la­de so zá­klad­nou at­ri­buč­nou chy­bou, po­rot­co­via moh­li uz­nať tie­to dis­po­zič­né vy­svet­le­nia za pres­ved­či­vé - na­mies­to dos­tup­ných al­ter­na­tív­nych si­tuač­ných vy­svet­le­ní (t. j. be­ne­fi­tov). Uz­na­nie dis­po­zič­ných at­ri­bú­tov za vie­ro­hod­né, je tiež jas­ne v zho­de s vie­rou v sve­dec­tvo sa­mot­né, a pre­to auto­ri v zá­ve­re tej­to čas­ti kon­šta­tu­jú, že dis­po­zič­né vy­svet­le­nia pos­ky­to­va­né sa­mot­ný­mi in­for­má­tor­mi mô­žu ob­jas­niť, pre­čo po­rot­co­via uve­ri­li v prav­di­vosť sve­dec­tva in­for­má­to­ra – s. 184-185.

VI. ZÁVER (s. 185-186)

         Vďa­ka pred­chá­dza­jú­ce­mu psy­chop­ráv­ne­mu vý­sku­mu a vý­sled­kom sú­čas­nej ob­sa­ho­vej ana­lý­zy mô­že­me pre­nik­núť do pod­sta­ty to­ho, pre­čo je pre po­rot­cov ten­to spor­ný dô­kaz ta­ký pres­ved­či­vý. Pred­chá­dza­jú­ci psy­chop­ráv­ny vý­skum upo­zor­nil na to, že vy­ššie dis­ku­to­va­né ochran­né me­cha­niz­my mô­žu byť nea­dek­vát­ne a sú­čas­ná ob­sa­ho­vá ana­lý­za uka­zu­je, že tie­to me­cha­niz­my čas­to ne­mu­sia byť prí­tom­né do­kon­ca ani v rám­ci sku­toč­ných pro­ce­sov, kde sa ob­ja­vi­li in­for­má­to­ri. Auto­ri tu pri­po­mí­na­jú, že väč­ši­na in­for­má­to­rov v ana­ly­zo­va­ných prí­pa­doch expli­cit­ne od­miet­la, že pri­ja­la be­ne­fit vý­me­nou za svo­je sve­dec­tvo. Zdô­raz­ňu­jú však, že to­to sve­dec­tvo ne­bo­lo nut­ne nep­rav­di­vé, pre­to­že čo sa tý­ka do­hôd in­for­má­to­rov s pro­ku­ra­tú­rou, tie­to sú čas­to pod­mie­ne­né, čo zna­me­ná, že im zho­vie­va­vosť nie je pris­ľú­be­ná, kým nes­ved­čia v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho (viď napr. Uni­ted Sta­tes v. Cer­van­tes-Pa­che­co, 1987;Uni­ted Sta­tes v. Hod­ge,1979; Uni­ted Sta­tes v. Spec­tor,1986). Niek­to­rí práv­ni exper­ti však ar­gu­men­tu­jú, že pro­ku­rá­to­ri od­lo­žia be­ne­fi­ty pre in­for­má­to­rov, z dô­vo­du, že ich sve­dec­tvo mô­že byť pres­ved­či­vej­šie, ak zaň nep­ri­ja­li be­ne­fit. V člán­ku sa tu na s. 186 pou­ka­zu­je na ci­tát z vy­ššie zmie­ne­nej Sprá­vy veľ­kej po­ro­ty z ro­ku 1990: Aby in­for­má­tor zvý­šil vie­ro­hod­nosť svoj­ho sve­dec­tva, čas­to sved­čil, že mu ne­bo­li pris­ľú­be­né žiad­ne be­ne­fi­ty vý­me­nou za svo­je sve­dec­tvo. Ho­ci nič ne­mu­sí byť expli­cit­ne preh­lá­se­né, aj pro­ku­rá­tor aj in­for­má­tor ve­de­li, že za sve­dec­tvo bu­de ne­ja­ká kom­pen­zá­cia. „Prax (pris­ľú­be­ných od­mien) bo­la uro­be­ná žmur­knu­tím a pri­kýv­nu­tím a nik­dy ne­bo­lo ne­vyh­nut­né mať aký­koľ­vek druh for­mál­nej do­ho­dy. ““ (Bloom, R. M.: Rat­ting: The Use And Abu­se Of In­for­mants In The Ame­ri­can Cri­mi­nal Jus­ti­ce Sys­tem 66 (2002)). Pre­to, ho­ci ad­vo­ká­ti v skú­ma­ných prí­pa­doch spo­chyb­ňo­va­li in­for­má­to­rov oh­ľa­dom to­ho, či pri­ja­li be­ne­fi­ty, mno­hí z nich moh­li prav­di­vo sved­čiť, že (vte­dy) nep­ri­ja­li be­ne­fit za svo­je sve­dec­tvo, a po­rot­co­via pre­to ne­ma­li tú­to in­for­má­ciu v ča­se roz­ho­do­va­nia. Auto­ri tu však uvá­dza­jú, že pred­chá­dza­jú­ci vý­skum vy­tvo­ril pries­tor pre po­chyb­nos­ti o tom, či by to, ke­by tú­to in­for­má­ciu po­rot­co­via ma­li, ov­plyv­ni­lo ich ver­dikt. Na­priek to­mu, že po­rot­co­via v skú­ma­ných prí­pa­doch ne­ma­li in­for­má­ciu o be­ne­fi­toch, ma­li k dis­po­zí­cii nie­koľ­ko ďal­ších uka­zo­va­te­ľov nes­po­ľah­li­vos­ti sve­dec­tva in­for­má­to­ra (napr. kri­mi­nál­na his­tó­ria, ale­bo nez­rov­na­los­ti), a pred­sa od­sú­di­li tých­to ne­vin­ných ľu­dí. Uka­zu­je sa, že zrej­me dô­raz na dis­po­zič­né mo­ti­vá­cie a vy­jad­re­nia pro­ti se­bec­tvu vy­svet­ľu­jú, pre­čo bo­li kri­vé vý­po­ve­de in­for­má­to­rov pre po­rot­cov pres­ved­či­vé.

         Vo všeo­bec­nos­ti sú si sú­dy dl­ho ve­do­mé to­ho, že be­ne­fi­ty mô­žu mo­ti­vo­vať in­for­má­to­rov k nes­po­ľah­li­vé­mu sve­dec­tvu. Vý­skum však uká­zal,že po­rot­co­via nez­die­ľa­jú tú­to oba­vu. Ana­ly­zo­va­né prí­pa­dy jus­tič­ných omy­lov pos­kyt­li 28 prík­la­dov ľu­dí, kto­rí bo­li nes­pra­vod­li­vo od­sú­de­ní pri­naj­men­šom z čas­ti kvô­li vý­po­ve­di in­for­má­to­ra. Auto­ri člá­nok uza­vie­ra­jú kon­šta­to­va­ním, že bez ďal­šie­ho em­pi­ric­ké­ho vý­sku­mu tý­ka­jú­ce­ho sa tej­to té­my a bez roz­vo­ja efek­tív­nych ochran­ných me­cha­niz­mov, exis­tu­je veľ­ký po­ten­ciál pre to, aby aj v bu­dúc­nos­ti doš­lo kďal­ším jus­tič­ným omy­lom za­lo­že­ným na kri­vých vý­po­ve­diach in­for­má­to­rov.

       

 



        

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia