Korupcia a 20 rokov diletantstva na ŠTS

Publikované: 26. 06. 2024, čítané: 1601 krát
 

  Mgr. Erika Krutková

Korupcia a 20 rokov diletantstva v podaní ŠTS


“Kto si nepamätá minulosť, je odsúdený k tomu, aby si ju zopakoval”

George Santayana

…na základe svedeckej výpovede spolupracujúceho svedka a ďalších následne zaistených dôkazov boli pri preberaní údajného úplatku zadržané tri osoby následne obvinené z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že od konateľa obchodnej spoločnosti požadovali úplatok v celkovej výške približne 1.140.000 eur pre doposiaľ nestotožnené osoby, za to, že príslušnými orgánmi v Bratislave budú schválené jeho žiadosti o pridelenie finančných prostriedkov v sume 12.400.000 eur na výstavbu nájomných bytov, ktoré im aj v dvoch splátkach odovzdal a následne požadovali ešte ďalšiu sumu ako doplatok vo výške 60.000 eur. Súd vzal obvinených do väzby, v ktorej strávili celkom 8 mesiacov. Medzi zadržanými osobami bol aj viceprimátor krajského mesta a vysoký predstaviteľ regionálnych štruktúr vládnej politickej strany, ktorého úlohou malo byť ovplyvnenie vedenia miestneho úradu mestskej časti a poslancov za vládnu politickú stranu. Finančné prostriedky mal podnikateľ poskytnúť aj na predvolebnú kampaň do komunálnych volieb tejto politickej strany. Obvinenie je založené na výpovedi svedka – spolupracujúceho obvineného, ktorý je v inom konaní stíhaný pre podvodné deklarovanie ceny stavebných prác a materiálu a ďalšie podvodné konania. Medzi svedkami figurujú mená viacerých politikov, vysokopostavených štátnych úradníkov za vládne politické strany, ako aj ministra vnútra, bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby, vyšetrovateľov, či samotného riaditeľa Úradu boja proti korupcii. Na pozadí vyšetrovania a súdneho konania prebiehal súboj politických strán a bývalých koaličných partnerov...

Okolnosti tak veľmi pripomínajúce obdobie posledných štyroch rokov a nejednu realizovanú trestnú vec, avšak s tým rozdielom, že v tomto prípade sa píše dátum 10.03.2004 a my sa na časovej osi posúvame o dvadsať rokov späť k prípadu bývalého viceprimátora mesta Košice za politickú stranu SDKÚ, v súčasnosti už zosnulého, JUDr. E. Č. a ďalších dvoch spoluobvinených JUDr. L. P. ako bývalého poslanca Národnej rady Slovenskej republiky za Nezávislú maďarskú iniciatívu, neskôr pretransformovanú na Maďarskú občiansku stranu, a podnikateľa V. K. Celková výška úplatku mala byť v sume 19.000.000 Sk, pri poskytnutí dotácie na výstavbu nájomného bývania vo výške 181.000.000 Sk, čo je v súčasnosti ekvivalentom súm 1.200.000 eur a 12.400.000 eur.

Najvyšší súd priamo v odôvodnení rozsudku opakovane ostro skritizoval prácu polície, ktorá podľa neho nebola schopná odkontrolovať odovzdanie úplatku konečnému adresátovi a v posudzovanom prípade zadržala obvinených bezprostredne po odovzdaní sumy 1.000.000 Sk napriek tomu, že disponovala informáciami, že táto suma má byť následne doručená „pre ľudí z Bratislavy“ a ich identite a napriek zákonnému nasadeniu rôznych prostriedkov operatívno-pátracieho charakteru, pričom svoj postup polícia vysvetlila tým, že sa obávala možnej straty týchto finančných prostriedkov pochádzajúcich zo štátneho rozpočtu. Podľa neho táto “neschopnosť” mala skôr pozadie v úsilí znemožniť zadržanie aj vrcholových funkcionárov Strany maďarskej koalície citujúc bývalého policajného funkcionára: „Oni vedia, že prečo aj my vieme, že prečo. Toľko stačí povedať, že my vieme, že oni vedia!” Odvolací senát “5T” k tomu dodal, že: “A my vieme. Nie tušíme. My skutočne vieme.”

Spoločenské pomery a politické reálie

Pre priblíženie vtedajšej politicko-spoločenskej situácie je vhodné pripomenúť, že ide o obdobie tzv. druhej Dzurindovej vlády, ktorú tvorili politické strany SDKÚ, KDH, SMK a ANO a trvala od 16.10.2002 do 04.07.2006. Na čele ministerstva vnútra je RNDr. Vladimír Palko a na čele ministerstva spravodlivosti JUDr. Daniel Lipšic ako nominanti politickej strany KDH, riaditeľom Národného bezpečnostného úradu je JUDr. Matej Sudor, ktorý nahradil Ing. Jána Mojžiša odvolaného v októbri 2003, spoločne s ktorým vtedy prišiel o funkciu ministra obrany Ing. JUDr. Ivan Šimko za SDKÚ, na čele Slovenskej informačnej služby je Ing. Ladislav Pittner za SDKÚ, generálnym prokurátorom je čerstvo vymenovaný JUDr. Dobroslav Trnka a vo vedení policajného zboru v pozícii viceprezidenta pôsobí plk. JUDr. Jaroslav Spišiak. Vláda sa zmieta v politickej kríze, ktorá začala v lete 2003 kauzou známou ako skupinka“, aby v apríli 2004 generálny prokurátor skonštatoval jej neexistenciu. Predtým však skupina siedmich poslancov združených v rámci platformy založenej Ing. JUDr. Ivanom Šimkom vystúpila zo strany SDKÚ a neskôr založili vlastnú politickú stranu Slobodné fórum. Politická kríza vyvrcholila po odvolaní ministra hospodárstva PhDr. Pavla Ruska za politickú stranu ANO pre kauzu zmeniek vystavených na sumu približne 100 miliónov Sk, ktorú si požičal už ako minister v roku 2003 od podnikateľa podnikajúceho v jeho rezorte, ktorého nahradil Ing. Jirko Malchárek neskôr spájaný s kauzou “Gorila”, parlamentnou krízou, obvineniami z kupovania poslancov a odchodom KDH z vlády pre neprijatie Zmluvy o výhrade vo svedomí, a nakoniec vyústila do predčasných parlamentných volieb, po ktorých bola nová vláda kreovaná z politických strán SMER-SD, SNS a ĽS – HZDS.

V prípravnom konaní v trestnej veci vydal príkazy na priestorové odposluchy, sledovanie osôb, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti a aj rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o väzbe obvinených sudca JUDr. Peter Szabo ešte ako predseda senátu Krajského súdu v Bratislave, pričom následne Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 02.03.2005, sp. zn. I. ÚS 220/04, konštatoval porušenie základných práv obvinených v súvislosti s nedoručením sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu, ktorým obvinených prepustil z väzby ako aj v súvislosti s tým, že o zákonnosti väzby nekonal urýchlene. Samotné príkazy a ich nezákonnosť boli neskôr jadrom námietok v priebehu celého trestného konania, keďže neobsahovali náležité odôvodnenia a ktoré sa neskôr ukázali ako najväčšia slabina celej trestnej veci. V auguste 2007 sa JUDr. Peter Szabo stal sudcom Najvyššieho súdu SR a členom senátu „1Toš“ neskôr ako senátu “5T”. Po jeho odchode do dôchodku ho v senáte „5T“ nahradil sudca JUDr. Peter Štift.

V rámci svojej obhajoby obvinení namietali, že išlo o politickú kauzu zinscenovanú bývalým ministrom vnútra Ing. Vladimírom Palkom a bývalým riaditeľom Úradu boja proti korupcii JUDr. Jozefom Šátekom s cieľom diskreditácie politickej strany SDKÚ a jej predstaviteľa, ktorý v tom čase zastával pozíciu viceprimátora Košíc, a to prostredníctvom spolupracujúceho svedka podozrivého zo spáchania závažnej ekonomickej trestnej činnosti. V ďalšom konaní namietali neprimeranosť zásahu pri zadržaní, nadužívanie zaisťovacích inštitútov a nezákonnosť obrazovo-zvukových záznamov a záznamov telekomunikačnej prevádzky (odposluchov). Finančné prostriedky, pri prevzatí ktorých boli zadržaní, mali, podľa ich vyjadrení, predstavovať časť dlžnej sumy v celkovej výške 2,7 milióna SK s úrokmi z omeškania, ktoré im mal spolupracujúci svedok dlhovať za právne služby poskytnuté v súvislosti s prípravou projektu výstavby nájomných bytov. Vyplatenie sumy prostredníctvom simulovania zmluvy o pôžičke odôvodnili  snahou vyhnúť sa vzniku povinnosti platiť DPH.

Aj v odvolacom konaní v trestnej veci spolupracujúceho svedka ako aj v trestnej veci obvineného JUDr. E. Č. a spol. rozhodoval senát najvyššieho súdu “1Toš” v zložení z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta a členov senátu JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Szaba.

Za ten čas sa teda veľa nezmenilo, rovnaké tváre, rovnaké metódy a nie prekvapivo aj rovnako katastrofálny výsledok. Zmenili sa len funkcie a „Dzurindovu skupinku“ nahradili „Temné sily“. Podobnosť až tak nápadná, že ak by malo ísť o dobre osvedčený modus operandi, nevyzeralo by to inak, ak by sme chceli skĺznuť do konšpiračných teórii.

Špecializované trestné zložky a ich „prínos“

V tomto období ešte neexistoval Úrad Špeciálnej prokuratúry (ďalej len „ÚŠP“) vo svojej neskoršej podobe a ani Špecializovaný trestný súd ako ho poznáme dnes. Národná rada síce dňa 21.10.2003 prijala zákon č. 458/2003 o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu Špeciálnej prokuratúry avšak zákon nadobudol účinnosť až dňom 01.09.2004. Plnenie úloh v trestnom konaní vo veciach trestných činov korupcie zabezpečoval ÚŠP iba ako novovytvorená samostatná organizačná zložka zriadená na Generálnej prokuratúre SR na základe príkazu generálneho prokurátora o organizácii a riadení práce prokuratúry por. č. 5/2002 a Špeciálny súd začal svoju činnosť vykonávať až dňom 01.07.2005. Dovtedy jeho činnosť zabezpečoval Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu.

Zatiaľ čo jednotlivé dôvody na vytvorenie špecializovaných protikorupčných súdov sú naprieč kontinentami rôzne, tri z nich sú v rôznej miere prítomné vo všetkých prípadoch: efektívnosť, integrita a odbornosť. Súčasne ide o tri ciele, ktoré sa za dvadsať rokov existencie Špecializovaného trestného súdu nepodarilo naplniť, dôkazom čoho je aj trestná vec obvineného JUDr. E. Č. a spol. ale aj mnohé ďalšie trestné veci, ktoré sa netešia takej mediálnej pozornosti.

Neodmysliteľnou súčasťou v boji proti korupcii je spravodlivé prejednanie trestnej veci v primeranej lehote, osobitne ak sa trestná vec týka vysokopostavených verejne činných osôb, citlivo vnímanej spoločnosťou. Včasná spravodlivosť je dôležitá vo všetkých súdnych sporoch ale v prípadoch korupcie môžu byť následky spôsobené prieťahmi o to závažnejšie, pretože hlboko podkopávajú dôveru verejnosti vo fungovanie súdneho systému a v jeho nestrannosť, vyvolávajú dojem, že politicky a ekonomicky silní ľudia dokážu kontrolovať alebo rozvrátiť systém. Nie je však rozhodujúce, či súd formálne „koná“ ak vo výsledku je konanie poznačené takými procesnými vadami, ktoré nevyhnutne vedú k opakovanému zrušeniu rozsudku (rozsudok ESĽP zo dňa 21.02.2006 vo veci Dostál proti Českej republike).

Napriek tomu, že špecializácia mala priniesť schopnosť jednotlivých zložiek objasňovať a prejednať komplexné korupčné schémy spojených s následnou legalizáciou takto získaných príjmov prostredníctvom využívania korporátnych štruktúr na zakrytie ich pôvodu, neprehľadnej siete finančných dohôd a offshore jurisdikcií, využívaním kapitálových trhov a investovania na trhu s nehnuteľnosťami, samotný ÚŠP vo svojich správach o činnosti za posledné roky poukazuje na svoju bezmocnosť a personálne a odborné limity národnej kriminálnej agentúry a jej analytických kapacít v tejto oblasti a za Špecializovaný trestný súd hovorí trestná vec obvineného bývalého viceprimátora mesta Košice JUDr. E. Č. a spol., ktorá zostala nadlho jedinou „väčšou“ trestnou vecou korupcie, ktorá sa dostala pred Špecializovaný trestný súd za obdobie jeho existencie, i keď z hľadiska skutku a jeho dokazovania ani zďaleka nejde o žiadnu zložitú korupčnú schému, ktorej objasnenie a prejednanie by si vyžadovalo špecifické odborné znalosti a skúsenosti iné než zdravý sedliacky rozum a trochu logického uvažovania.

Vznikom ÚŠP ako súčasti Generálnej prokuratúry SR so samostatným postavením a následným vznikom Špeciálneho súdu paradoxne, ako sa zvykne hovoriť, korupciu na najvyšších miestach prestalo byť vidieť a štatistiky napĺňala len drobná korupcia, prejednanie ktorej by nerobilo väčšie problémy ani čerstvému absolventovi právnickej fakulty (k drobnej korupcii pozri bližšie tu).

Trestná vec obvineného JUDr. E. Č a spol.

Rozsudok Špecializovaného trestného súdu v trestnej veci obvineného JUDr. E. Č. a spol. bol zrušený celkom štyri krát. Prvý rozsudok vtedy ešte Špeciálneho súdu zo dňa 19.01.2009 bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.11.2009 sp. zn. 1Toš 4/2009, druhý rozsudok už Špecializovaného trestného súdu zo dňa 13.05.2011 bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.04.2012 sp. zn. 5 To 9/2011, v poradí tretí rozsudok, ktorý senát Špecializovaného trestného súdu vyhlásil až dňa 24.11.2015, Najvyšší súd SR opätovne zrušil, a to uznesením zo dňa 29.09.2016 sp. zn. 5 To 5/2016. V poradí štvrtý rozsudok senát Špecializovaného trestného súdu zasadajúci už v zmenenom zložení vyhlásil až po viac ako roku, a to dňa 29.11.2017, ktorý najvyšší súd zrušil vo výroku o treste rozsudkom zo dňa 24.01.2019 sp. zn. 5To/8/2018 a trestná vec tak bola po 13 rokoch od podania obžaloby právoplatne skončená, nie však nadlho.

Asi málokto by v čase podania obžaloby v roku 2005 predpovedal, že o takmer 20 rokov neskôr bude spis opätovne ležať v kancelárii predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu, súčasného podpredsedu súdu JUDr. Igora Králika, a čakať celé mesiace na svoj ďalší osud, potom čo Najvyšší súd SR v konaní o dovolaní obvineného JUDr. L. P. rozsudkom zo dňa 26.04.2023, sp. zn. 1TdoV/3/2022, konštatoval porušenie zákona v neprospech obvineného, zrušil okrem rozsudku odvolacieho senátu aj v poradí už štvrtý rozsudok Špecializovaného trestného súdu zo dňa 29.11.2017 sp. zn. PK-1Tš/21/2005 a prikázal mu vec opätovne prejednať a rozhodnúť. Vo všetkých štyroch prípadoch došlo k zrušeniu prvostupňového rozsudku z dôvodu konštatovania závažných procesných pochybení.

Pre korektnosť je nutné uviesť, že rozsudok dovolacieho senátu Najvyššieho súdu SR bol prijatý pomerom hlasov 3:2. Keďže k rozsudku nie je pripojené odlišné stanovisko ani jedného z disentujúcich sudcov nie je možné bližšie zistiť dôvody ich nesúhlasu a argumenty pre odlišné hlasovanie v senáte.

Napriek predchádzajúcemu enormného záujmu verejnosti a najmä médií sa tak stalo za až nezvyčajného ticha, ktoré pretrváva doteraz. Môžem sa len domnievať, že pre niektoré mediálne kruhu asi nebolo žiadúce v tomto období (pozn. predčasné parlamentné voľby a prebiehajúca diskusia o opodstatnenosti existencie UŠP a Špecializovaného trestného súdu) poukazovať na fatálne zlyhanie oboch zložiek a osobitne nekompetentnosť senátu Špecializovaného trestného súdu, ktoré je nezlučiteľné s ich bezbrehou glorifikáciou, ktorej sa im dostávalo najmä v posledných rokoch, zatiaľ čo do okresných súdov nebol problém nekontrolovateľne kopať[1]. V odborných kruhoch sa obdobné selektívne informovanie médií o vybraných témach označuje aj pojmom “mediálna korupcia”.

Rovnako ako tomu bolo v trestnej veci R. Okoličányho a spol. (k rozboru procesného postupu senátu 1T pozri bližšie tu) aj trestná vec obvineného JUDr. E. Č. a spol. doplatila na nezmyselný procesný postup súdu a najmä absenciu odborných kvalít a  „diletantstvo“, použijúc terminológiu najvyššieho súdu, predsedu senátu, JUDr. Vladimíra Peteju, bývalého sudcu Špecializovaného trestného súdu, ktorý pred hroziacim disciplinárnym konaním radšej ušiel na dlhodobú PN a invalidného dôchodku, a po ňom na nezáujem JUDr. Igora Králika, v súčasnosti podpredsedu Špecializovaného trestného súdu, ktorého jediným cieľom bolo nájsť spôsob ako sa trestnej veci bez väčšej námahy a čo možno najrýchlejšie zbaviť.

Diletantstvo - z obvineného svedok, zo svedka obvinený

Obžaloba v trestnej veci obvineného JUDr. E. Č. a spol. bola podaná proti trom obvineným, okrem JUDr. E. Č. boli v konaní obvinení aj V. K. a JUDr. L. P., už dňa 15.12.2005 pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spáchaného vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Rozsahom a dokazovaním nenáročný spis bol pridelený do senátu “1Tš” zasadajúceho v zložení z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Peteju a členov senátu JUDr. Igor Králika a JUDr. Jána Buvalu.

Po sérii odročení hlavného pojednávania bola trestná vec obvineného JUDr. L. P. uznesením zo dňa 16.10.2006 vylúčená zo spoločného konania na samostatné konanie z dôvodu urýchlenia konania a pre pretrvávajúce zdravotné problémy obvineného a následne súd pokračoval v konaní len s dvoma obvinenými. Prokurátor ÚŠP predniesol obžalobu, súd vykonal podstatnú časť dokazovania výsluchom dvoch obvinených, svedkov, medzi mnohými aj výsluchom obvineného JUDr. L. P. avšak v tomto konaní už v procesnom postavení svedka, a oboznámil obsah listinných dôkazov.

Následne senát dostal priam „geniálny“ nápad spojiť vylúčenú trestnú vec obvineného JUDr. L. P. na spoločné konanie s pôvodnou trestnou vecou, v ktorej vystupoval v procesnom postavení svedka, keďže v priebehu svojej svedeckej výpovede na hlavnom pojednávaní uviedol, že jeho zdravotný stav sa zlepšil a umožňuje mu ďalšiu účasť sa pojednávaní, a tak sa z obvineného stal svedok a zo svedka obvinený uznesením Špeciálneho súdu zo dňa 05.11.2007. Súd len dokončil dokazovanie a opätovne vykonal len niektoré vybrané dôkazy a dňa 19.01.2009 vyhlásil v poradí prvý rozsudok, ktorým obvinených uznal vinnými z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 a uložil im trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a peňažný trest vo výške 20.000 eur každému.

Ako skonštatoval najvyšší súd v uznesení zo dňa 19.11.2009 sp. zn 1Toš 4/2009, ktorým rozsudok Špeciálneho súdu zrušil:  „...v posudzovanej veci sa tak vykonala podstatná časť dokazovania za stavu, keď trestná vec obžalovaného JUDr. L. P. bola vylúčená na samostatné konanie a potom, čo tento bol v tejto veci vypočutý v procesnom postavení svedka, bola jeho trestná vec opätovne spojená na spoločné konanie s trestnou vecou dvoch zostávajúcich obžalovaných, avšak bez toho, aby špeciálny prokurátor v jeho prítomnosti predniesol obžalobu a aby sa predtým vykonané dôkazy zopakovali, čím došlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu a spravodlivý proces..”.

K procesnému postupu senátu Špecializovaného trestného súdu sa najvyšší súd vrátil aj vo svojich nasledujúcich zrušujúcich uzneseniach, keď ho označil za diletantský a že: „ ..uvedené flagrantné procesné pochybenie spôsobilo, že odvolací súd musel napadnutý rozsudok nielen zrušiť a vec vrátiť súdu ale aj prikázať aby ju úplne od začiatku opäť prejednal a rozhodol, keďže väčšina dovtedy vykonaných dôkazov sa v dôsledku vyššie uvedeného procesného postupu bývalého špeciálneho súdu stala nezákonnými a logicky tak vo veci vznikli aj prieťahy...“. Rovnako zdôraznil, že “…neprichádzal do úvahy taký postup odvolacieho súdu, ktorým by zrušil rozsudok len v časti týkajúcej sa obžalovaného JUDr.  L. P., keďže opakovaný proces by bol len formálnou záležitosťou, keďže o jeho vine by sa de facto rozhodlo už v pôvodnom konaní…”

Aj v tomto rozhodnutí sa tak opätovne vraciame k problematike rešpektovania prezumpcie neviny a rozsudku ESĽP vo veci Mucha proti Slovensku (bližšie pozri tu) a procesnému postupu, nie prekvapujúco toho istého senátu “1T” ako v trestnej veci obvineného R. Okoličányho (bližšie pozri tu) a aktuálne už aj trestnej veci obvineného R. Lališa (pozri aj tu) a obvinených D. a D. Krátkych (rozsudok ESĽP vo veci Krátky proti Slovensku zo dňa 15.02.2024 č. 35025/20) a ďalších.

Spolupracujúci obvinený a „benefity“

Ani táto trestná vec sa nezaobišla bez „záporného hrdinu“ v podobe svedectva spolupracujúceho obvineného avšak s viacerými podstatnými rozdielmi oproti súčasnosti.

Trestná vec obvineného JUDr. E. Č a spol. skutkovo súvisí s trestnou vecou obvineného a spolupracujúceho svedka Ing. M. M. vedenej pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona, ktorá bola z procesných dôvodov vylúčená na samostatné konanie, keďže obvinený v tejto trestnej veci sa rozhodol spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a vypovedal aj v súvislosti s korupciou spojenou s výstavbou nájomných bytov na sídlisku Dargovských hrdinov a schválením úveru a nenávratného príspevku. Vzhľadom na prepojenosť jednotlivých konaní a ich vecnú súvislosť sa takéto vylúčenie veci bolo na ujmu náležitého objasnenia trestnej veci, keďže práve okolnosti výstavby nájomných bytov boli hlavným predmetom dokazovania aj v následne vedenom konaní proti obvinenému JUDr. E. Č.

Trestné konanie bolo vedené na tom skutkovom základe, že v rámci čerpania úveru a dotácie poskytnutých na výstavbu bytových domov nájomného bývania, za aktívneho prispenia osôb z radov príslušného okresného úradu, niektorých poslancov a starostu mestskej časti, ktorí boli na podvodnom konaní finančne zainteresovaní, predkladal faktúry na stavebné a projektové práce, ktoré neboli vykonané v deklarovanom rozsahu a takto poskytnuté finančné prostriedky v prevažnej miere slúžili na pokrytie úplatkov, vrátenie starých dlhov firmy a na krytie jej prevádzkových nákladov a iných podnikateľských aktivít, ktoré však nemali žiaden súvis s projektom výstavby nájomných bytov, na krytie nákladov SDKÚ v súvislosti s voľbami v roku 2002, na poskytnutie úplatkov za účelom zakrytia tejto protizákonnej činnosti, pričom na stavbe sa preinvestovali finančné prostriedky len v celkovom objeme 18.450.019 Sk, i keď boli vyfakturované v celkovej výške 74.826.556,20 Sk. Podľa záverov najvyššieho súdu v posudzovanom prípade išlo o obdobu pyramídovej hry založenej na predstieranej stavebnej činnosti, ktorá sa postupne musela zrútiť, keďže finančné prostriedky získané pre túto stavebnú činnosť boli v prevažnej miere použité na iné účely. Celková spôsobená škoda tak predstavovala sumu, ekvivalentom ktorej by dnes bola suma približne 3,6 milióna eur.

Obvinený bol rozsudkom Špeciálneho súdu zo dňa 09.06.2009, sp. zn. BB - 3 T/28/2007 odsúdený pre pokračujúci trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov a peňažný trest vo výmere 500.000 Sk a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.

O odvolaní spolupracujúceho obvineného proti rozsudku Špeciálneho súdu rozhodoval senát najvyššieho súdu „1Toš“ v zložení z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta, JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Szaba, ktorý zrušil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o treste a uložil obvinenému miernejší trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a peňažný trest vo výmere 20.000 eur a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, keďže podľa neho Špeciálny súd v dostatočnej miere neprihliadol k všetkým okolnostiam, keď v dôsledku oznámenia inej trestnej činnosti sa obvinený sám vystavil riziku možného trestného postihu, ku ktorému nakoniec aj došlo a k spolupráci s orgánmi činmi v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej veci korupcie.

V súvislosti s trestným činom podplácania podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona síce bolo obvinenému dočasné odložené vznesenie obvinenia avšak v prípade trestného činu podvodu bol obvinenému uložený trest odňatia slobody v dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby určenej v rozpätí  päť až dvanásť rokov podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona, teda žiadna podmienka, beztrestnosť a už vôbec nie opomenutie.

Z pohľadu aktuálnej judikatúry týkajúcej sa nestrannosti sudcu v skutkovo súvisiacich trestných veciach (rozsudky ESĽP vo veci Meng proti Nemecku, Mucha proti Slovensku, Krátky proti Slovensku) je však problematické ak senát v rovnakom zložení rozhodoval aj v zo spoločného konania vylúčenej trestnej veci obvinených JUDr. E. Č. a spol. pre § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona, keďže v samotnom odôvodnení prvého zrušujúceho uznesenia najvyšší súd priznáva, že nebol schopný sa odosobniť od skutkových zistení, ktoré spravil v súvisiacej trestnej veci a z týchto pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, keď v odôvodnení uviedol, že:  „...senát 1 Toš (pozn. neskôr známy ako senát „5T“) v tom istom zložení rozhodoval aj v odvolacom konaní v trestnej veci obžalovaného Ing. M. M. spol. (pozn. spolupracujúci obvinený), a teda na rozdiel od špeciálneho súdu mal komplexnejší pohľad na obidve trestné veci, ktoré vzájomne súvisia a sú prepojené“. Súčasne tento záver odvolacieho senátu najvyššieho súdu poukazuje na význam spoločného prejednania skutkovo súvisiacich trestných vecí a dôsledné zváženie všetkých možných aspektov, ktoré môžu negatívne ovplyvni náležité objasnenie skutkového stavu veci ale aj neprimerane zasiahnuť do práv obvinených na účinnú obhajobu.

Otázka zákonnosti príkazov

Ako už bolo spomenuté vyššie, v prípravnom konaní boli vydané viaceré príkazy na priestorové odposluchy, odpočúvania a záznam telekomunikačnej činnosti. Všetky však trpeli  závažnými chybami nielen po formálnej stránke ale pre absenciu akéhokoľvek odôvodnenia zredukovaného na citáciu zákonného ustanovenia najmä materiálnej stránke. Keďže aj samotný návrh prokurátora sa obmedzil len na strohé, jednoriadkové konštatovanie, že mu bol predložený podnet vyšetrovateľa, s obsahom ktorého sa stotožnil a podáva návrh na vydanie príkazu, otázka zákonnosti takto získaných dôkazov sa stala jednou z nosných námietok obhajoby.

Už vo svojom prvom uznesení najvyšší súd konštatoval pochybenie OČTK, keď zničili časti týchto záznamov ešte v prípravnom konaní a neuchovali záznamy v celosti aby si súd mohol spraviť ucelený obraz o komunikácii osoby, ktorá bola monitorovaná, v dôsledku čoho vytvorili priestor pre obhajobu pre vznášanie rôznych pochybností o manipulácii s týmito záznamami a neprípustnosť takto získaných dôkazov v konaní. Nie je prípustné, aby dotknuté orgány selektívne samy vyhodnotili, čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné z hľadiska uplatnenia práv obhajoby. Je výlučným právom obvineného a jeho obhajcu, aby po poskytnutí záznamov na vhodných elektronických nosičoch orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu predložili doslovné prepisy tých záznamov telekomunikačnej prevádzky, ktoré požadujú vykonať ako dôkaz. Tieto závery neskôr najvyšší súd premietol do rozhodnutia publikovanom v zbierke pod č. 45/2018.

Najvyšší súd na námietku absencie odôvodnenia príkazov obhajobou najskôr uviedol, že tieto boli odôvodnené v rozsahu zodpovedajúcom povahe veci a štádiu konania, v ktorom sa pracuje s operatívnymi informáciami, ktorých bližšia konkretizácia by mohla spôsobiť zmarenie týchto úkonov. Pre konštatovanie ich zákonnosti a dôvodnosti senátu „1Toš“ postačoval záver, že na ich základe bolo následne vznesené obvinenie konkrétnym osobám. Je však potrebné dodať, že v tom čase ešte neboli známe závery Ústavného súdu SR a nález zo dňa 20.11.2012, sp. zn. III. ÚS 97/2012 (kauza mediálne známa ako „Gorila“), ktorý následne zmenila dlhodobo zaužívanú prax súdov formálneho odôvodňovania príkazov. Neskôr svoju argumentáciu odvolací senát doplnil o citáciu a analýzu judikatúry ESĽP a aplikačných problémov doktríny “ovocia z otráveného stromu” ale ani takto rozsiahla argumentácia najvyšší súd v konaní o dovolaní nepresvedčila.

Dovolací senát najvyššieho súdu konštatoval, že jednotlivé príkazy ani v jednom odôvodnení neuvádzajú konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k ich vydaniu, pretože len jednou vetou označujú návrh, na základe ktorého boli vydané a následne všeobecne konštatujú nemožnosť zabezpečenia nevyhnutých dôkazov iným spôsobom. Takýto nezákonný zásah podľa dovolacieho senátu nemožno legitimizovať ani dodatočne s ohľadom na jeho výsledky v zmysle frázy „účel svätí prostriedky“. ESĽP pritom vo svojich rozhodnutiach, ktoré v napadnutom rozsudku analyzuje aj samotný odvolací súd, konštatoval porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s tým, že zásah do práv sťažovateľov nebol zákonný (legálny) ani nevyhnutný (proporcionálny), podotýkajúc, že možnosť spätného odôvodnenia, ktoré vnútroštátne súdy napriek zneniu Trestného poriadku umožnili, neposkytuje primerané a dostatočné záruky proti zneužitiu a naopak, otvára dvere svojvôli.

Výsledkom je, že záznamy z políciou monitorovaných stretnutí spolupracujúceho svedka s obvinenými, ktoré boli získané na základe príkazov na tzv. priestorové odposluchy podľa § 88e Trestného poriadku boli označené za získané v rozpore so zákonom a neprípustné v ďalšom konaní.

Procesné postavenie spolupracujúceho svedka a “Agent neagent”

Po ustálení si významu a obsahu pojmu provokácia (R 52/2014) sa však v dôsledku vývoja rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu objavil nový problém týkajúci sa procesného postavenia spolupracujúceho obvineného ako svedka, ktorý v súvislosti s podieľaním sa na objasňovaním trestnej veci pôsobil de facto ako agent podľa § 88b Trestného poriadku účinného do 31.12.2005.

Práve otázkou procesného postavenia svedka a agenta sa najvyšší súd zaoberal v rozhodnutí uverejnenom v zbierke pod č. R 2/2017. Bez potreby jeho doslovnej citácie, podstata spočívala v tom, že ak došlo k oznámeniu páchania trestného činu korupcie polícii a oznamujúca osoba nebola použitá ako agent na základe príkazu vydaného sudcom na návrh prokurátora podľa § 88b Trestného poriadku, nemôže táto osoba, a to ani v rámci spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel usvedčenia ďalšieho páchateľa, resp. spolupáchateľa dotknutého činu.

Dovolací senát najvyššieho súdu sa nestotožnil s názorom odvolacieho senátu, že „spolupracujúci svedok nemusel konať v procesnej pozícii agenta, keďže svojou následnou činnosťou po oznámení trestného činu po jeho spáchaní, teda dokonaní, sám aktívne neprispel k spôsobu dokončenia trestného činu, ktorým by mohol ovplyvniť právnu kvalifikáciu a nekonal ani pod priamym riadením políciou, ktorá len konanie osôb monitorovala a teda išlo len skrytú reakciu polície, účelom ktorej bolo zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno-právne postihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a minimalizácia spôsobených škôd. Jeho konanie bolo len realizáciou zámeru zosnovaného obvinenými, ktorého cieľom bolo dokončiť ich plán v podobe prevzatia sumy 1 000 000 Sk pre ľudí z Bratislavy“.

Nakoniec odvolací senát konštatoval, že ak polícia mieni po oznámení korupčného trestného činu monitorovať jeho dokončenie, za účelom usvedčenia páchateľa, je povinná zabezpečiť ustanovenie oznamovateľa takéhoto trestného činu za agenta bez ohľadu na to, že korupčný trestný čin už bol dokonaný. Ak by uvedené neplatilo, účelovo by sa tým obchádzala povinnosť splnenia zákonných podmienok na ustanovenie agenta vrátane vydania na to určeného príkazu, čím by sa ustanovenia § 12 ods. 12 veta za bodkočiarkou starého Trestného poriadku (teraz § 10 ods. 19 Trestného poriadku) a podľa § 88b ods. 1 starého Trestného poriadku (teraz § 117 ods. 1 Trestného poriadku) v časti o usvedčení páchateľa stali obsolentnými.

Výsledkom je, že výpoveď osoby, ktorá podala trestné oznámenie a následne participovala s orgánmi činnými v trestnom konaní na usvedčovaní páchateľov bez toho, aby na túto činnosť bola riadne ustanovená za agenta, nie je použiteľná v časti týkajúcej sa poznatkov - okolností, o ktorých sa dozvedela v rámci takéhoto neprocesného pôsobenia a rovnako tak nie sú použiteľné ani iné dôkazy, ktoré boli získané obchádzaním zákonných podmienok na použitie agenta, a teda v súvislosti činnosťou osoby vo faktickom, nie však procesne podloženom postavení agenta.

Dávid v. Goliáš, Posner v. Scalia alebo Šamko v. Kliment a spor o zákonnosť príkazov

V rámci svojej obhajoby a právnej argumentácie jeden z obvinených poukázal aj na článok JUDr. Petra Šamka, sudcu Krajského súdu v Bratislave, publikovanom dňa 15.02.2013 na webovom portáli „Právne listy“ pod názvom „Najvyšší súd SR o tzv. skrytej reakcii polície a policajnej provokácii“ a rovnako tak publikovanom v odbornom časopise Zo súdnej praxe č. 5/2012. Už v tomto momente možno pozorovať určitú prvotnú animozitu, či rivalitu zo strany JUDr. Juraja Klimenta k osobe JUDr. Petra Šamka, ktorá sa veľmi neštandardne premietla aj do písomného odôvodnenia rozsudku (pozri tu). V stručnosti, jeho články a príspevky JUDr. Juraj Kliment označil za objednané právne názory“ a kritizoval jeho „obsesívnu potrebu komentovať rozhodnutia nadriadeného súdu, zvlášť odvolacieho senátu 5T“. V závere ho upozornil aby „neprekračoval svoje práva a povinnosti sudcu krajského súdu“.

V snahe poukázať na rozdielnosť v postavení medzi sudcom krajského súdu a sudcom najvyššieho súdu sa nechal inšpirovať dialógom sudcu federálneho Najvyššieho súdu U.S. Antonina Scaliu, do pozície ktorého sa štylizoval, reagujúceho na kritiku zo strany, tiež sudcu federálneho odvolacieho súdu pre siedmy obvod, Richarda Posnera. Ak by však poznal sudcovskú filozofiu oboch pánov, ich rozhodovaciu činnosť a autorskú tvorbu, nie som si istá, či by volil rovnako. Richard Posner je v právnych kruhoch skutočnou legendou. Je vnímaný ako provokatívna osobnosť vo svete práva s jedinečným a nenapodobiteľným briskným štýlom, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu nielen ako sudca ale aj akademik. Je považovaný za jedného z najvplyvnejších a najcitovanejších právnych teoretikov súčasnosti, ktorý: „nepíše, aby sa obhajoval, ale aby bol obvinený“. Sudcom najvyššieho súdu sa nestal z veľmi jednoduchého dôvodu. Pretože nechcel a pretože bol vždy k najvyššiemu súdu skeptický, keď uviedol, že: „Myslím si, že sudcovia nie sú veľmi dobrí. Myslím si, že Najvyšší súd je hrozný. Myslím si, že dosiahol skutočné dno. Pravdepodobne len pár sudcov, Breyer a Ginsburgová, sú kvalifikovaní. Ich stanoviská sú čitateľné a niekedy dosť výstižné. Pri ostatných by som nestrácal čas ich čítaním....No, nemám rád najvyšší súd. Nemyslím si, že je to skutočný súd. Je to kvázi politický orgán. Prezident, Senát, Snemovňa reprezentantov, Najvyšší súd. Je to veľmi politický orgán“. Jeho kniha „How judges think“ má svoje miesto aj v mojej knižnici. Naproti tomu Antonin Scalia bol považovaný za rigidného originalistu a textualistu a súčasť tzv. konzervatívneho krídla najvyššieho súdu. Preslávil sa najmä svojím vystupovaním proti homosexuálnym zväzkom, ústavnému právu na interupciu a proti pozitívnej diskriminácii. Bol prívržencom trestu smrti a práva na držanie zbraní zakotveného v americkej ústave. Aj jeho kniha „Making Your Case: The Art of Persuading Judges si napriek tomu našla u mňa svoje miesto. Pri bližšom pohľade si človek uvedomí, že tieto dve dvojice sudcov sa na seba v mnohom až nápadne podobajú nielen povahovo ale aj fyzicky.

Práve v rámci dovolacieho konania sa najvyšší súd zaoberal aj spornou témou prípustnosti dôkazov získaných na základe nedostatočne odôvodnených príkazov a dospel k odlišným záverom ako odvolací senát “5T”, keď dôkazy získané na základe takto neuspokojivých odôvodnených príkazov označil za nezákonné, ako je bližšie rozobrané vyššie v texte. Je paradoxom, že v tomto konaní práve JUDr. Juraj Kliment mal postavenie sudcu odvolacieho súdu a boli to sudcovia dovolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorí v tomto spore dali za pravdu práve JUDr. Petrovi Šamkovi. Tak ako pred rokmi tak aj dnes, a možno ešte oveľa viac, platí jeho konštatovanie v uvedenom článku, že: Podstatou spravodlivého trestného procesu nie je zistiť pravdu za každú cenu a v spravodlivom procese neplatí ani pravidlo, že účel svätí prostriedky, ale jeho podstatou je hlavne dodržiavať „pravidlá hry “, ktoré stanovuje Európsky dohovor ľudských právach a základných slobodách, Ústava SR a Trestný poriadok“. Čas vždy ukáže a čej strane je pravda a kto len „múti vodu“ a „strieľa slepými nábojmi“ a tak ako v biblickom príbehu aj v tomto spore vyhral Dávid nad Goliášom.

Zásada bezprostrednosti

Špecializovanému trestnému súdu, na rozdiel od okresných súdov, sa vyše desať rokov darilo úspešne vyhýbať jednému z najväčších strašiakov trestných sudcov a trestného konania, a to „zmene zákonného sudcu a zloženia senátu“. Nikto neodchádzal do dôchodku, nikto nebol dlhodobo chorý a nešiel na stáž, či na súd vyššieho stupňa až do septembra 2016, keď predseda senátu JUDr. Vladimír Peteja ostal dlhodobo práceneschopný a následne odišiel do invalidného dôchodku. Koncom roka 2016 najvyšší súd zrušil v poradí už tretí rozsudok v trestnej veci obvineného JUDr. E. Č a spol. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia a hodnotenia dôkazov.

Keď už bolo nepochybné, že návrat sudcu JUDr. Vladimíra Peteju v dohľadnej dobe nehrozí, po prvotnom nadšení prišlo zdesenie zo stavu jeho súdneho oddelenia a trestných vecí.

Na základe žiadosti riadiaceho predsedu senátu zo dňa 22.02.2017 opatrením predsedu súdu č. 5/2017 zo dňa 27.02.2017 Spr. 201/2016 určený za zastupujúceho člena 1T senátu JUDr. Emil Klemanič a na základe rozhodnutia riadiaceho predsedu senátu bol ako predseda senátu určený JUDr. Igor Králik, ktorý bol členom senátu v priebehu celého konania a ktorý oduševnene tvrdil, že s trestnou je plne oboznámený, pričom dňa 06.03.2017 určil novému členovi senátu 30 pracovných dní na naštudovanie spisu.

Na hlavnom pojednávaní uskutočnenom dňa 29.11.2017 predseda senátu oboznámil strany s dôvodmi zmeny v zložení senátu a výkladom § 264 ods. 3 Trestného poriadku pričom za závažnú prekážku považoval súd náhle prerušenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Vladimíra Peteju, pôvodného predsedu senátu, zo zdravotných dôvodov. S uvedeným stanoviskom senátu nesúhlasili všetci traja obvinení, pričom poukazovali na porušenie práva na prejednanie veci pred zákonným sudcom odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV US 479/2013 zo dňa 25.11.2014 a rovnako namietali porušenie zásady bezprostrednosti, keďže nový člen senátu sa nezúčastnil podstatnej časti dokazovania a žiadali aby sa dokazovanie vykonalo znovu a aby súd trestnú vec opätovne prejednal v súlade s § 219 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, podľa ktorého ak sa zmenilo zostavenie senátu alebo ak to treba z iného dôvodu, musí byť hlavné pojednávanie vykonané znova; to neplatí, ak obvinený súhlasí so zmenou prísediaceho v zložení senátu.

Ustanovenie § 264 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 je v mnohom zaujímavé. Do Trestného poriadku bolo zavedené novelou č. 403/2004 Z. z. účinnou od 01.08.2004 a v dôsledku prijatia nových trestných kódexov malo veľmi krátku životnosť. Podľa dôvodovej správy sa malo návrhom umožňovať, aby súd mohol v tej istej veci konať a rozhodovať v inom zložení senátu, resp. iný samosudca, t.j. aby sa nemuselo opakovať celé súdne konanie od začiatku, a to pri zrušení rozsudku odvolacím súdom a jeho vrátení súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, ak by prejednaniu veci v rovnakom zložení senátu alebo rovnakým samosudcom bránila závažná prekážka, napr. úmrtie, dlhodobá choroba. Problémom je, že takýto výklad § 264 ods. 3 Trestného poriadku doslova neguje § 219 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré je konkrétnym vyjadrením jednej zo základných zásad trestného konania, a to zásady bezprostrednosti upravenej v § 2 Trestného poriadku.

Napriek tomu sa s uvedeným procesným postupom prvostupňového súdu sa stotožnil aj dovolací senát najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že: "nakoľko k jeho nahradeniu sudcu JUDr. Vladimíra Peteju došlo po treťom zrušení rozsudku a vrátení veci odvolacím súdom na nové prejednanie a rozhodnutie, na posudzovaný prípad sa uplatnila výnimka z povinnosti personálnej nezmeniteľnosti obsadenia súdu v zmysle dikcie vety za bodkočiarkou ustanovenia § 264 ods. 3 starého Trestného poriadku, podľa ktorého súd, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, rozhodne v rovnakom zložení senátu alebo ten istý samosudca; to neplatí, ak by to pre závažné prekážky nebolo možné. Po praktickej stránke to znamená, že Špecializovaný trestný súd po uvedenom vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie nebol povinný zopakovať celé súdne konanie od začiatku. Sudca JUDr. Emil Klemanič pritom bol členom senátu, resp. súdneho oddelenia, do ktorého obžaloba v tejto veci napadla (1 Tš) v čase jej podania 15.12.2005 ako aj v čase vzniku dôvodu na zastúpenie...“.

ESĽP ako aj Súdny dvor EÚ striktne vo svojej rozhodovacej činnosti zotrvávajú na nutnosti rešpektovania zásady bezprostrednosti v trestnom konaní a povinnosti sudcu na základe vlastného pozorovania svedeckej výpovede a vystupovania svedka vyhodnotiť jeho dôveryhodnosť (medzi mnohými napr. rozsudky ESĽP vo veciach P. K. proti Fínsku, Beraru proti Rumunsku, Cutean proti Rumunsku, Škaro proti Chorvátsku, Cerovšek a Božičnik proti Slovinsku, rozsudok Súdneho dvora zo dňa 29.07.2019 vo veci Gambino C-38/18), pri nerešpektovaní ktorého opakovane konštatovali porušenie čl. 6 Dohovoru. Tomu korešponduje aj rozhodovacia prax vnútroštátnych súdov (napr. R 16/1967, R 40/1968, R 50/2017) ale aj rozhodovacia prax českých súdov (napr. uznesenie NS ČR zo dňa 19.12.2017, sp. zn. 7 Tz 90/2017).

Za hlavný problém však považujem prechodné ustanovenia nového Trestného poriadku účinného od 01.01.2005 resp. ich výklad, ktoré v § 564 ods. 3 a 4 stanovujú, že vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný/krajský súd pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský/najvyšší súd podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak bol vec postúpil súdu na vykonanie konania nepríslušný súd. V štádiu vykonávacieho konania sa už uplatňujú výlučne platné a účinné právne predpisy, čiže vykonávacie konanie sa uskutočňuje podľa nového.

Aj s odstupom takmer 20 rokov od prijatia nových trestných kódexov, stále prebiehajú trestné konanie podľa Trestného poriadku účinného do 30.12.2005 Z. z., rušené procesné predpisu, ktorý nie je možné novelizovať s cieľom dosiahnutia konformity s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu alebo medzinárodných súdov a ani implementovať príslušné smernice EÚ upravujúce postavenie, procesné záruky a práva obvinených v trestnom konaní. Osobne sa prikláňam k takému výkladu, že uvedené ustanovenia upravujú zachovanie vecnej príslušnosti súdov podľa procesných predpisov účinných ku dňu podania obžaloby, ale nie nutne povinnosť sudcu trestnú vec podľa procesných predpisov účinných do 31.12.2005 aj prejednať. Takýto výklad vyvoláva minimálne pochybnosti o ústavnosti uvedených prechodných ustanovení.

Len na okraj je vhodné poznamenať, že dôvodová správa je síce prameňom práva, z obsahu ktorej orgány aplikujúce právo môžu zistiť úmysel zákonodarcu avšak súd ňou pri aplikácii textu zákona nie je v žiadnom ohľade viazaný.

(Ne)primeranosť trestu

Z pôvodnej právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spáchaného vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 pri trestnej sadzbe 1 až 5 rokov, cez trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona pri trestnej sadzbe 5 až 12 rokov, sme sa postupne dopracovali k právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu nepriamej korupcie spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 162 ods. 2 Trestného zákona pri trestnej sadzbe 0 až 2 roky a v dôsledku prieťahov zavinených súdom k výslednému uloženiu peňažného trestu vo výške 2.000 Eur rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, ktorý bol následne zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR a ktorý im uložil trest odňatia slobody na osem mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu na 12 mesiacov a peňažného trestu vo výške 10.000 eur, ktorý obvinený JUDr. L. P. ani v plnej výške nezaplatil a Špecializovaný trestný súd nakoniec upustil od výkonu jeho zvyšku vo výške 2.750 eur.

Totiž, výhradu najvyššieho súdu z prvého zrušujúceho uznesenia, že zásada rýchlosti konania nemôže byť nadradená zásade náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, si predseda senátu JUDr. Vladimír Peteja vysvetlil po svojom, a tak napríklad s poukazom o prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti obvinených, vo veci dva roky nekonal a nikomu z vedenia Špecializovaného trestného súdu to absolútne neprekážalo. Spoločne s procesnými pochybeniami tak v konaní došlo k extrémnym prieťahom a súdy nevyhnutne pristúpili k mimoriadnemu zníženiu trestu.

Ak vezmem do úvahy, že podľa skutkovej vety malo ísť o úplatok v celkovej výške 19.000.000,- Sk predstavujúcej v súčasnosti ekvivalent sumy 1.200.000 eur, je prekvapujúce, že v prípade vyhlásenia v poradí štvrtého rozsudku Špecializovaného trestného súdu, ktorým boli obvineným uložené smiešne nízke peňažné tresty 2.000 eur každému, nezaznievali výroky ako ohrozenie právneho štátu, či amnestia „našim ľuďom“, ani sa nekonali emotívne tlačové besedy a protesty ako tomu bolo v prípade novely Trestného zákona. Mohli sme si vypočuť len suché konštatovanie predsedu senátu, že súd udelil symbolické tresty, a to preto, lebo kauza sa ťahá neskutočne dlho, a to aj vinou samotného súdu, ktoré každý ticho akceptoval[2].

Až na základe odvolania prokurátora UŠP, ktorý argumentoval tým, že v posudzovanej veci išlo o jeden z najväčších korupčných prípadov, pričom zo strany spoločnosti bolo už negatívne vnímané zdĺhavé súdne konanie, ktoré trvalo od roku 2005, avšak tejto dlhej dĺžke konania uloženie peňažných trestov vo výmere 2.000 Eur podkopáva dôveru občanov v právny štát a vyvoláva dojem, že štátne orgány dokážu adekvátne postihovať iba prípady tzv. malej korupcie, im najvyšší súd uložil tresty odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu a násobne vyššie peňažné tresty.

Za vzletnými frázami a slzami aktérov súčasného spoločenského diania a najväčšími kritikmi novely trestných kódexov a zrušenia ÚŠP tak netreba hľadať náhly hlad po spravodlivejšej krajine a volanie po prísnom postihu páchateľov závažnej korupčnej trestnej činnosti, podozrenia z ktorej sprevádzajú krajinu od jej vzniku.

Až potom, keď niektorým osobám bolo v nedávnej dobe vznesené obvinenie pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona a zistení, že trest odňatia slobody, ktorý im v prípade uznania viny hrozí je v sadzbe „iba“ vo výmere do 3 rokov, novelou Trestného zákona č. 312/2020 Z. z. účinnej od 01.01.2021 boli trestné sadzby radikálne zvýšené a aktuálne v prípade nepriamej korupcie hrozí páchateľovi uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 3 až 8 rokov, čo je skoro trojnásobok.

Nech už boli občianske protesty za právny štát a spravodlivosť, ktorého zhmotnením má byť ÚŠP a Špecializovaný trestný súd, akokoľvek ľudsky sympatické, nič nemôže byť vzdialenejšie pravde viac. Konkrétne prípady ukazujú, že Špecializovaný trestný súd, dokáže fungovať len dvoma extrémnymi spôsobmi, a to buď „korupciu na najvyšších miestach nie je vidieť“ alebo s „podozreniami z manipulácie, personálnych prepojení a politicky motivovaných trestných konaní“.

Trestná vec obvineného JUDr. E. Č. a spol. je len jednou z mnohých, ktoré dokazujú, že založenie Špecializovaného trestného súdu neprinieslo ani tak veľmi očakávanú efektivitu, ani odbornosť a ani integritu a vo výsledku len obral systém o enormné finančné prostriedky na úkor základného fungovania všeobecných súdov a tým aj ľudí o spravodlivosť. Výsledkom jeho 20 ročnej existencie sú iba zrušené rozsudky v skupinových trestných veciach, pochybne schválené dohody o vine a treste a premrhané stovky miliónov eur.

K nezákonnosti pridelenia veci po jej obživnutí

Už v poslednom rozhodnutí dovolací senát najvyššieho súdu konštatoval nejasnosť v súvislosti s určením zloženia senátu pri podaní obžaloby, keďže v tom čase senát Špeciálneho súdu 1Tš bol štvorčlenný v zložení JUDr. Igor Králik, JUDr. Vladimír Peteja, JUDr. Emil Klemanič a JUDr. Ján Buvala.

Súčasná judikatúra odmieta reštriktívny výklad práva na zákonného sudcu v rozsahu zabránenia účelovému prideľovaniu a odnímaniu vecí sudcom alebo účelovým zmenám v zložení senátu ako sa snažil nesprávne argumentovať odvolací senát najvyššieho súdu. Princíp náhodnosti nespočíva v pridelení veci prostredníctvom systému náhodného prideľovania veci ale jeho podstata spočíva v eliminácii priestoru pre subjektívne zásahy do zloženia senátu alebo určenia samosudcu. Diskrecia riadiaceho predsedu senátu predstavuje pre právo na zákonného sudcu ešte väčšiu hrozbu ako prideľovanie vecí priamo predsedom menšieho súdu, ktoré samo o sebe je v rozpore s princípom vnútornej nezávislosti sudcov a požiadavkami judikatúry nielen ústavného súdu ale aj ESĽP (rozsudok ESĽP zo dňa 10.10.2000 vo veci Daktaras proti Litve, zo dňa 17.11.2009 vo veci Iwańczuk proti Poľsku, nález ÚS ČR zo dňa 15.06.2016 sp. zn. I. ÚS 2769/15).

Tento výklad si osvojil aj ÚS SR v náleze zo dňa 07.12.2023 sp. zn. III. ÚS 589/2023, ktorý súčasne neakceptoval určenie zloženia senátu na základe interných pravidiel stanovených riadiacim predsedom senátu, keďže tieto sa nezverejňujú.

Najvyšší súd SR veľmi nesprávne poukazoval na ustanovenie rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu týkajúce sa určenia spôsobu zastupovania, podľa ktorého ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte, pod ktorým je potrebné údajne rozumieť „súdne oddelenie“. V prípade pridelenia trestnej veci štvorčlennému súdnemu oddeleniu a následnému určeniu konkrétneho zloženia trojčlenného senátu, zostávajúci štvrtý člen senátu sa nestáva automaticky zákonným sudcom v danej trestnej veci titulom jeho pôsobenia v rámci rovnakého súdneho oddelenia. Zastupovanie JUDr. Vladimíra Peteju, ktorý sa medzi tým stal členom senátu 2T, bolo rozvrhom práce určené v rámci členov senátu 2T a nie senátu 1T (predtým 1 Tš). Osobitné pravidlo pre zastupovanie člena senátu, ktorý sa medzičasom stal členom iného súdneho oddelenia, v rámci pôvodného súdneho oddelenia, do ktorého bola vec pridelená, neexistovalo.

Pre zloženie senátu a určenie nového člena senátu, je rozhodujúci rozvrh práce činný ku dňu, keď nastala skutočnosť, ktorá odvodňuje zmenu v zložení senátu. V prípade predsedu senátu JUDr. Vladimíra Peteju to bola jeho práceneschopnosť trvajúca dlhšie ako šesť týždňov a v prípade JUDr. Emila Klemaniča, ktorý bol medzičasom preložený na najvyšší súd to bol okamih jeho preloženia ku dňu 15.12.2021.

Nové zloženie senátu sa neurčuje ad hoc podľa toho ako sú jednotlivé spisy predkladané predsedovi súdu súdnymi úradníkmi alebo sudcami a ani podľa toho ako sa postupne vracajú zo súdu vyššieho stupňa, pretože s výnimkou archívnych vecí nemôže dôjsť k situácii, že spis, a to aj právoplatne skončený spis, po akokoľvek krátku dobu nie je pridelený svojmu zákonnému sudcovi alebo senátu v úplnom zložení.

S účinnosťou od 01.01.2021 došlo k zmene spôsobu prideľovania trestných vecí a zloženia súdnych oddelení tak, že namiesto súdnych oddelení pozostávajúcich štandardne z troch sudcov boli vytvorené samostatné súdne oddelenia pre každého jedného sudcu, ktorému bola takto systémom náhodného prideľovania spisov pridelená trestná vec na vybavenie, pričom v prípade senátnej veci bol týmto spôsobom automaticky určený aj predseda senátu a rozvrh práce ďalej určoval konkrétnych členov senátu. Keďže však túto myšlienku bývalý predseda súdu, JUDr. Ján Hrubala ukradol z motivačného listu svojho protikandidáta, absolútne nepochopil jej podstatu a nevyhnutné súvislosti a v rozvrhu práce opomenul detailnú úpravu viacerých procesných situácií, ktoré sa neskôr riešili viac na princípe „lebo som tak povedal“ než na základe jasne stanovených pravidiel rozvrhu práce.

Po zrušení rozsudkov odvolacieho súdu a Špecializovaného trestného súdu v rámci dovolacieho konania došlo k tzv. obživnutiu trestnej veci obvineného JUDr. E. Č a spol. a po vrátení spisu Špecializovanému trestnému súdu dňa 16.05.2023 bolo nevyhnutné jej prideliť novú spisovú značku. Tejto úlohy sa z neznámeho dôvodu ujali sekretárka predsedu súdu a jedna asistentka bez oprávnenia a bez potrebných odborných znalostí.

V inej trestnej veci, rovnako nedávno zrušenej v rámci dovolacieho konania, sa zaviedlo len nepísané pravidlo, že trestná vec je pridelená do novovytvoreného súdneho oddelenia predsedu senátu pri zachovaní zloženia senátu, napr. trestná vec obvineného JUDr. B. D. vedená pôvodne na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. BB-3T/2/2018, po zrušení rozsudku v rámci dovolacieho konania, bola po jej vrátení pridelená do súdneho oddelenia 9T, keďže predsedom senátu v predmetnej trestnej veci bol pôvodne sudca JUDr. Ján Giertli.

V tomto prípade, predseda senátu JUDr. Igor Králik však bol s účinnosťou od 01.02.2017 zaradený do senátu 4T pôsobiaceho na pracovisku v Banskej Bystrici a v rámci nového systému prideľovania spisov bol zaradený do novovytvoreného súdneho oddelenia 10T.

Zloženie senátu v trestnej veci obvineného JUDr. E. Č. a spol. tak od počiatku trpí vadami a je v rozpore s ústavou garantovaným právom na zákonného sudcu pri absencii pravidiel určujúcich zloženie trojčlenného senátu pri obsadení súdneho oddelenia štyrmi sudcami, pričom tento stav aj naďalej pretrváva v dôsledku netransparentných pravidiel rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu uplatňovaných svojvoľne a ani súčasné zloženie senátu nezodpovedná ústavným a zákonným požiadavkám.

Posledným povestným klincom teda bolo pridelenie obživlej trestnej JUDr. E. Č. a spol. do súdneho oddelenia 1T sudcu JUDr. Jána Buvalu, ktorý v danej veci bol po celý čas len členom senátu a nie do súdneho oddelenia predsedu senátu a sudcu spravodajcu JUDr. Igora Králika, a to len preto aby nedošlo k situácii, že úkony v trestnej veci by tak museli vykonávať súdni úradníci zaradení do súdneho oddelenia JUDr. Igor Králika na pracovisku v Banskej Bystrici. Ako raz doslova kričal na porade bývalý predseda Špecializovaného trestného súdu: „nikdy nedovolím aby v Banskej Bystrici museli robiť pezinské spisy“, keď však prišlo na prerozdeľovanie spisov po sudcoch z pracoviska Banská Bystrica, tento princíp už zázračne prestal platiť.

Takéto nesprávne pridelenie nevyhnutne ovplyvnilo aj následné prideľovanie vecí prostredníctvom systému náhodného prideľovania, keďže systém pracoval s nesprávnou informáciou o pridelení novej senátnej trestnej veci sudcovi JUDr. Jánovi Buvalovi ako predsedovi senátu namiesto JUDr. Igora Králika.

Po štyroch rokoch nezmyselných opatrení, pokynov a dodatkov predsedu a podpredsedu súdu to však už bolo všetkým jedno, žiaľ okrem mňa, a to sa neodpúšťa. Veď čo na tom, že podľa § 116 ods. 3 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich, porušenie zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí senátom, sudcom a súdnym úradníkom a náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí, je závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu.

Dovolací senát najvyššieho súdu v závere uložil Špecializovanému trestnému súdu aby opätovne vyhodnotil celú dôkaznú situáciu, teraz však s výnimkou tých dôkazov, ktoré označil za nepoužiteľné, a na tom základe prijal nové skutkové a právne závery. Nie je mi známe, že by predseda senátu po viac ako roku od vrátenia spisu určil nový termín hlavného pojednávania a asi toľko stačí povedať aj k povestnej a toľko ospevovanej rýchlosti sudcov Špecializovaného trestného súdu na záver. Trestná vec je aktuálne vedená na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 1T/6/2023.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia