Ešte k výkladu slovného spojenia "prechodne užívať cudziu vec" podľa § 215 Trestného zákona

JUDr. Michal Vaľo, CSc.

EŠTE K VÝKLADU SLOVNÉHO SPOJENIA „PRECHODNE UŽÍVAŤ CUDZIU VEC“ PODĽA § 215 TRESTNÉHO ZÁKONA (odpoveď na „nesúhlasnú“ reakciu k môjmu článku)

Polemiku k výkladu skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 Trestného zákona a trestného činu sprenevery podľa § 213 Trestného zákona vyvolal článok JUDr. Petra Šamka na portáli Právne listy.sk zo dňa 26.10.2025 (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1642-mozno-neopravnene-prechodne-uzivat-cudziu-vec-po-dlhsi-cas). Autor si v ňom položil otázku, či je možné cudziu vec neoprávnene užívať po dlhšiu dobu a dospel k záveru, že „dlhodobé neoprávnené používanie cudzej veci“ nemožno považovať za „prechodné“, pričom práve výklad slová „prechodne“ označil za „kľúčový pre správne právne posúdenie“ či je skutok trestným činom neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 Trestného zákona alebo trestným činom sprenevery podľa § 213 Trestného zákona. Konštatoval, že:

„Najčastejšie sa pojem „prechodne vec užívať“ definuje tak, že znamená disponovať s vecou dočasne a po relatívne krátku dobu. Inak by nešlo o užívanie prechodné, ale trvalejšieho charakteru, ktoré je príznačné pre užívanie veci vlastníkom veci alebo oprávneným držiteľom. Užívanie veci dlhšiu dobu by preto bolo nutné považovať už za prisvojenie si veci v zmysle znakov skutkovej podstaty trestných činov krádeže alebo sprenevery“.

Moju reakciu na tento článok (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1648-cudziu-vec-mozno-neopravnene-uzivat-aj-po-dlhsi-cas) uverejnila redakcie 15.11.2025. Uviedol som v nej, že dlhá doba neoprávneného užívania cudzej veci je síce jednou z okolností, ktoré poukazujú na úmysel podozrivého vec si prisvojiť, ale kľúčovým znakom pre právne posúdenie či je skutok trestným činom neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 Trestného zákona alebo trestným činom sprenevery podľa § 213 Trestného zákona nie je doba užívania cudzej veci, ako súčasť objektívnej stránky trestného činu, ale úmysel „prisvojiť si“ vec, ako súčasť subjektívnej stránky trestného činu sprenevery. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery je nevyhnutné preukázať úmysel vec si prisvojiť. Na takýto úmysel môže poukazovať aj dlhá doba neoprávneného užívania, ale je potrebné vziať do úvahy tiež ostatné okolností prípadu.

Uviedol som, že slovo „prechodne“ má za cieľ rozlíšiť dobu neoprávneného užívania cudzej veci v zmysle ustanovenia § 215 Trestného zákona nie rozdielne od dlhodobého užívania, ale od užívania „na trvalo“, keďže úmysel užívať vec na trvalo možno subsumovať pod úmysel vec si prisvojiť.

Pointa môjho sporu s JUDr. Šamkom je viac menej teoretická a spočíva v tom, či kľúčovým znakom sprenevery, ktorý ju odlišuje od neoprávneného užívania cudzej veci je úmysel vec si prisvojiť alebo doba jej neoprávneného užívania, ktorá musí byť „prechodná“ (v zmysle nie dlhá).

Praktický dopad sporu spočíva v tom, že v prípade prijatia názoru JUDr. Šamka (ak som ho správne pochopil) pri dlhodobom neoprávnenom užívaní veci nie je potrebné dokazovať úmysel prisvojiť si vec, nakoľko tento nezvratne vyplýva už z dĺžky jej neoprávneného užívania.

Podľa môjho názoru nemožno prijať všeobecný záver, že ak páchateľ užíva vec neoprávnene po dlhšiu dobu, tak samotná táto objektívna skutočnosť vždy a za každých okolností dokazuje, že sa dopustil trestného činu sprenevery, bez potreby zaoberať sa naplnením subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, spočívajúcej v úmysle vec si prisvojiť. Naplnenie znaku subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, spočívajúceho v úmysle „prisvojiť si“ cudziu vec je potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade vo všetkých súvislostiach, nielen v súvislosti s dobou neoprávneného užívania cudzej veci. Samotné preukázanie, že páchateľ vec neoprávnene užíval dlhodobo, síce môže nasvedčovať tomu, že si ju chcel privlastniť, ale nemôže nahradiť komplexné posúdenie takéhoto úmyslu páchateľa.

Môj príspevok redakcia zverejnila spoločne s príspevkom Štefana Svoreňa, nazvaným „K otázke výkladu pojmu „prechodne užívať vec“ podľa § 215 Trestného zákona (nesúhlasná reakcia na článok JUDr. Michala Vaľa)“ (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1649-k-otazke-vykladu-pojmu-prechodne-vec-uzivat-podla-215-tr-zak-nesuhlasna-reakcia-k-clanku-judr-michala-vala).

V tejto „nesúhlasnej reakcii“ mi autor pripisuje a tvrdým slovníkom odmieta názory, ktoré som nikdy nevyslovil.

Reakciu, v ktorej si zamieňa aj základné pojmy, keď namiesto pojmu „prechodne“ v deviatich prípadoch použil pojem „dočasne“, začína silnými slovami:

„Takýto záver však podľa môjho názoru nielenže vyprázdňuje objektívne znaky skutkovej podstaty § 215 TZ, ale zároveň vedie k absurdným a neudržateľným dôsledkom, ktoré sú v priamom rozpore so základnými zásadami trestného práva.“

Na tieto slová nadväzuje rozsiahlou šesťbodovou „analýzou“.

V prvom bode tvrdí, že vo svojom príspevku presúvam ťažisko z objektívnych znakov do roviny subjektívneho presvedčenia páchateľa, umožňujem páchateľovi určovať právnu kvalifikáciu len tým, čo o svojom úmysle následne vyhlási a v konečnom dôsledku ruším rozdiel medzi § 213 a § 215 Trestného zákona, pretože každý môže tvrdiť, že vec chcel užívať len „dočasne“.

Tieto tvrdenia nemajú v mojom príspevku žiadnu oporu. Vychádzajú zrejme z chybnej predstavy autora, že úmysel páchateľa možno preukázať len tým, čo o svojom úmysle sám vyhlási. V článku naopak výslovne uvádzam, že „Takýto úmysel možno preukazovať aj tým, že páchateľ zmení vzhľad veci, „zamaskuje“ ju, premiestni, ukryje, vykoná zmeny v evidencii a pod.“

V druhom bode autor tvrdí, že môj názor vyprázdňuje znak „prechodne“, berie mu normatívny a predvídateľný obsah, nahrádza ho subjektívnym vysvetlením páchateľa, a vykladá ho „v takom rozsahu, že prestáva rozlišovať medzi dvoma trestnými činmi“, jednoducho stráca akýkoľvek „skutkový význam“ a stáva sa „nadbytočným slovom v zákone“.

Ignoruje, že v článku jasne uvádzam, že slovo „prechodne“ v skutkovej podstate trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci má význam „nie trvalo“, aj keď hneď v nasledujúcom treťom bode sa týmto mojim tvrdením zaoberá.

V treťom bode - po siedmich riadkoch nesporných skutočností - tvrdí, že stieram rozdiel medzi trestnými činmi podľa § 215 a podľa § 213 Trestného zákona tým, že znak „prechodne“ vykladám ako „nie trvalo“. Opomína skutočnosť, že ja vidím rozdiel v úmysle „prisvojiť si“ vec.

Ďalej tvrdí, že „celú kvalifikáciu staviam takmer výlučne na úmysle“ a že „subjektívna stránka nemôže suplovať (ani nahrádzať) objektívne znaky“. S druhou časťou vety sa nedá nesúhlasiť, ale problém je celkom opačný. Ja som ani nenaznačil, že by naplnenie niektorých znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestných činov podľa § 215 a podľa § 213 Trestného zákona nebolo potrebné dokazovať a ich naplnenie by bolo možné vyvodiť zo subjektívnej stránky. To naopak on a aj JUDr. Šamko svojim výkladom smerujú k nahradeniu subjektívnej stránky (úmyslu prisvojiť si vec) objektívnymi znakmi. Pritom je potrebné rozlišovať medzi chybnou snahou nahrádzať subjektívnu stránku objektívnymi znakmi skutkovej podstaty a potrebou dokazovať subjektívnu stránku prostredníctvom objektívnych dôkazov.

Štvrtý bod Svoreň nazval „Doba užívania je relevantná – nie ako jediný dôkaz, ale ako zásadné kritérium“. Toto slovné spojenie je nejasné. Doba užívania predsa nie je dôkaz. Podobných nejasných slovných spojení obsahuje Svoreňov príspevok viacej, napríklad „neoprávnené držanie veci, ktoré smeruje k prisvojeniu“ alebo „ak by bola dočasnosť úplne podriadená subjektívnemu úmyslu“ a pod.

V nasledujúcich vetách svojej „nesúhlasnej reakcie“ sa prakticky stotožňuje s mojim výkladom, ktorý je predmetom sporu, keď uvádza:

„Doba užívania je relevantná – nie ako jediný dôkaz, ale ako zásadné kritérium. Tvrdí sa, že dlhá doba užívania „neznamená automaticky prisvojenie“. To je pravda.“

Podstatou môjho príspevku bolo práve poukázať na to, že doba užívania nemôže byť jediným kritériom. Rozdiel je len v tom, že ja ju nepovažujem za zásadné kritérium, za ktoré považujem úmysel páchateľa vec si prisvojiť.

Predmetom sporu nie sú ani nasledujúce tvrdenia, že „dĺžka užívania je podstatný objektívny indikátor, ktorý svedčí o tom, či užívanie bolo ešte „prechodné“ alebo už prešlo do režimu trvalého držania, a preto nevyhnutne ovplyvňuje právnu kvalifikáciu“, atď.

V nadpise piateho bodu Svoreň tvrdí, že „Páchateľ nemôže určovať hranice trestnosti svojím vnútorným presvedčením“. S tým sa dá súhlasiť. „Hranice trestnosti“ určuje Trestný zákon.

Nasledujúce tvrdenia sú prejavom tej istej chybnej predstavy autora, že úmysel páchateľa možno preukázať len tým, čo o svojom úmysle následne sám vyhlási, o ktorej som sa zmienil už v reakcii na prvý bod.

Konečne v šiestom bode má Svoreň poučil, že „neoprávnené užívanie domov, bytov, či nebytových priestorov spadá pod úplne iný trestný čin a to trestný čin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 Tr. zák.“, čo samozrejme nie je žiadna novinka.

To, že niekto môže mať úmysel neoprávnene užívať cudziu vec po dlhú dobu, ale pritom nemusí mať úmysel túto vec si privlastniť som doložil v článku všeobecným príkladom, že „(napríklad neoprávnené užívanie bytu, auta a pod. príbuzným osoby, ktorá je dlhodobo v zahraničí, vo výkone trestu odňatia slobody a pod.)“. Uznávam, že by bolo vhodnejšia, keby som použil ako príklad neoprávnené užívanie minibágra, kompresora a pod., ale v tú chvíľu som neuvažoval o právnom posúdení skutkov, hľadal som len všeobecné príklady, kedy užívanie aj po dlhšiu dobu ešte nemusí znamenať privlastnenie.

Symptomatický je záver „nesúhlasnej reakcie“ Svoreňa, ktorý znie:

„Správny a právne obhájiteľný záver je, že dlhodobé užívanie cudzej veci — najmä napriek výzvam vlastníka — nemôže byť považované za „prechodné užívanie“ a v takýchto prípadoch je namieste úvaha o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery (§ 213 TZ). Výkladové závery JUDr. Michala Vaľa sú preto nesprávne.“

V úvode tohto záveru tvrdí rezolútne, že dlhodobé užívanie cudzej veci — najmä napriek výzvam vlastníka — nemôže byť považované za „prechodné užívanie““, aby v nasledujúcej časti tej istej vety tento rezolútny záver zrelativizoval slovami „a v takýchto prípadoch je namieste úvaha o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery (§ 213 TZ).“ Teda už nienutnosť odmietnutia kvalifikácie podľa § 215 Trestného zákona, ale len „úvaha“ o kvalifikácii podľa § 213 Trestného zákona.

Celá „nesúhlasná reakcia“ na môj článok neprináša žiaden nový argument a vyznieva ako by „priateľ redakcie“ (lebo kto iný sa mohol dostať k môjmu článku ešte pred jeho uverejnením) Štefan Svoreň položil dôraz viac na tvrdenie, že „Výkladové závery JUDr. Michala Vaľa sú preto nesprávne“, ako na prínos nových myšlienok, ktoré by obohatili diskusiu. Potešilo by ma preto, keby na polemiku reagoval aj niekto iný, kto by do nej vniesol nové argumenty.

 

Diskusia