Amnestie a Právo na pravdu

 

Autor člán­ku:

Mgr. Eri­ka Krut­ko­vá

vy­ššia súd­na úrad­níč­ka

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku                                                          

                                                 

                                    Am­nes­tie a Prá­vo na prav­du

(roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Mar­guš pro­ti Chor­vát­sku zo dňa 27. 5. 2014, č. 4455/10)[1]

Me­dzi­ná­rod­né prá­vo sme­ru­je čo­raz viac k to­mu, že am­nes­tie za skut­ky pred­sta­vu­jú­ce váž­ne po­ru­še­nie zá­klad­ných práv člo­ve­ka sú nep­ri­ja­teľ­né pre­to­že sú nez­lú­či­teľ­né so všeo­bec­ne uz­ná­va­nou po­vin­nos­ťou štá­tu stí­hať a tres­tať pá­cha­te­ľov ta­kých­to či­nov.

Úvo­dom

V prie­be­hu kaž­dé­ho vo­leb­né­ho ob­do­bia sa ot­vá­ra té­ma tzv. „Me­čia­ro­vých“ am­nes­tií čím sa z čí­ro práv­nej otáz­ky sta­la viac či me­nej vďač­ná po­li­tic­ká kar­ta. Práv­nu dis­ku­siu o otáz­ke pri­ja­teľ­nos­ti am­nes­tií sa za­ča­la roz­ví­jať až v pos­led­nom ob­do­bí na práv­nych lis­toch.

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a532-me­cia­ro­ve-am­nes­tie-a-pan­do­ri­na-skrin­ka

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a526-k-prob­le­ma­ti­ke-parla­men­tnej-roz­pra­vy-o-pri­ji­ma­ni-us­tav­ne­ho-za­ko­na-o-zru­se­ni-me­cia­ro­vych-am­nes­tii

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a521-nos­ne-do­vo­dy-roz­hod­nu­tia-naj­vys­sie­ho-su­du-ar­gen­ti­ny-oh­lad­ne-neus­tav­nos­ti-ude­le­nej-mi­los­ti

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a519-sku­toc­ne-moz­no-zru­sit-cast-tzv-me­cia­ro­vych-am­nes­tii-us­tav­nym-za­ko­nom

Pre­zen­to­va­né práv­ne ná­zo­ry pou­ka­zu­jú aj na roz­ho­do­va­ciu prax pre ve­rej­nosť po­mer­ne nez­ná­me­ho In­ter-ame­ric­ké­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „IASĽP“). Vzhľa­dom na kri­ti­ku vo vzťa­hu k vní­ma­niu prá­va v Juž­nej Ame­ri­ke pre­zen­to­va­nej v dis­kus­nej re­lá­cii RTVS[2] je pri­naj­men­šom vhod­né po­ve­dať pár úvod­ných slov o tej­to in­šti­tú­cii.

IASĽP bol zria­de­ný dňa 22. 5. 1979 v San Jo­sé v Cos­ta Ri­ca na zá­kla­de Ame­ric­ké­ho do­ho­vo­ru o Ľud­ských prá­vach pri­ja­té­ho de­le­gát­mi člen­ských štá­tov Or­ga­ni­zá­cie Ame­ric­kých štá­tov na In­ter-Ame­ric­kej kon­fe­ren­cii o ľud­ských prá­vach, kto­rá sa us­ku­toč­ni­la v no­vem­bri 1969 v San Jo­sé v Cos­ta Ri­ca.[3]

Ak­tuál­ne me­dzi ESĽP a IASĽP pre­bie­ha in­ten­zív­na spolu­prá­ca za­hŕňa­jú­ca náv­šte­vy sud­cov, stá­že za­mes­tnan­cov sú­dov a vi­deo­kon­fe­ren­cie[4]. Nie je ni­čím vý­ni­moč­ným, že Štras­burg vo svo­jich roz­hod­nu­tiach pou­ka­zu­je aj na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť IASĽP ako všeo­bec­ne reš­pek­to­va­nej práv­nej auto­ri­ty v ob­las­ti ochra­ny zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd.[5]napr. roz­sud­ky vo ve­ci Ak­di­var and Ot­hers v. Tur­key, Kurt v. Tur­key, Er­tak v. Tur­key, Ci­cek v. Tur­key, Ba­ka v. Hun­ga­ry, a mno­hé ďal­šie

 

Na roz­ho­do­va­ciu prax IASĽP pou­ká­za­la aj JUDr. Ka­teřina Šimáč­ko­vá, sud­ky­ňa Ústav­né­ho sú­du ČR vo svo­jom od­liš­nom sta­no­vis­ku k uz­ne­se­niu ÚS ČR zo dňa zo dňa 24. 9. 2013 sp. zn. Pl. ÚS 14/13[6], kto­rým od­mie­tol návrh ozna­če­ný ako ús­tav­ná sťaž­nosť, kto­rou sťa­žo­va­teľ na­pa­dol čl. II roz­hod­nu­tí pre­zi­den­ta re­pub­li­ky č. 1/2013 Sb., o am­nes­tii (Klau­so­ve am­nes­tie)[7], keď vo vzťa­hu k ná­ro­kom poš­ko­de­ných up­lat­ne­ných v tres­tnom ko­na­ní uvied­la:

„Pod­le mé­ho ná­zo­ru měl Ústav­ní soud již ve svém břez­no­vém roz­hod­nu­tí[8] po­vin­nost kon­sta­to­vat proti­ús­tav­nost am­nes­tie, pro­to­že se jed­ná o své­vol­né zneu­ži­tí pra­vo­mo­ci or­gá­nu veřej­né mo­ci a o zá­sah do práv poš­ko­ze­ných bez le­gi­tim­ní­ho úče­lu, přičemž po­vin­nost za­brá­nit své­vo­li při udělo­vá­ní am­nes­tie vy­plý­vá i z me­zi­ná­rod­ních zá­vazků Čes­ké re­pub­li­ky. Be­nát­ská ko­mi­se ve svém le­toš­ním sta­no­vis­ku ke gru­zín­ské­mu zá­ko­nu o am­nes­tii shr­nu­la ak­tuál­ní ev­rop­ský a me­zi­ná­rodněpráv­ní poh­led na li­mi­ty veřej­né mo­ci při udělo­vá­ní am­nes­tie. Veřej­ná moc je při vy­dá­ní am­nes­tij­ní­ho ak­tu vá­zá­na prin­ci­py vlá­dy prá­va, a to zej­mé­na prin­ci­pem le­ga­li­ty, zá­ka­zu své­vo­le, ja­kož i ne­dis­kri­mi­na­ce a rov­nos­ti před zá­ko­nem. Při udělo­vá­ní am­nes­tie nad­to mu­sí res­pek­to­vat ty­to zá­klad­ní zá­vaz­ky ply­nou­cí z me­zi­ná­rod­ní­ho prá­va: za­pr­vé zá­va­zek ke stí­há­ní me­zi­ná­rod­ních zlo­činů, napřík­lad zlo­činů pro­ti lid­skos­ti či mu­če­ní, ne­bo­li zá­va­zek k bo­ji pro­ti bez­tres­tnos­ti je­jich pa­cha­telů; za­dru­hé zá­va­zek k pos­kyt­nu­tí prostředků náp­ra­vy obětem a k je­jich od­škodnění; za­tře­tí zá­va­zek res­pek­to­vat prá­vo znát prav­du. "Prá­vem znát prav­du" se přitom ro­zu­mí, že "[k]až­dý ná­rod má nez­ci­zi­tel­né prá­vo znát prav­du o mi­nu­lých udá­los­tech tý­ka­jí­cích se pá­chá­ní ohav­ných zlo­činů a o okol­nos­tech a důvo­dech, kte­ré za ma­siv­ní­ho či sys­te­ma­tic­ké­ho po­ru­šo­vá­ní prá­va ved­ly k pá­chá­ní těchto zlo­činů." [sta­no­vis­ko Be­nát­ské ko­mi­se č. 710/2012 k us­ta­no­ve­ním tý­ka­jí­cím se po­li­tic­kých vězňů v am­nes­tij­ním zá­koně Gru­zie, březen 2013, CDL-AD(2013)009, bo­dy 26 a 34; dos­tup­né z: http://www.ve­ni­ce.coe.int/web­forms/events/; případně srov. též "Ak­tua­li­zo­va­ný sou­bor prin­cipů na ochra­nu a pod­po­ru lid­ských práv prostřed­nic­tvím bo­je pro­ti bez­tres­tnos­ti" (Up­da­ted Set of prin­cip­les for the pro­tec­tion and pro­mo­tion of hu­man rights through ac­tion to com­bat im­pu­ni­ty), v rám­ci zprá­vy ne­zá­vis­lé exper­tky pro Ko­mi­si OSN pro lid­ská prá­va, 8. úno­ra 2005, E/CN.4/2005/102/Add.1; dos­tup­né z: http://do­cu­ments.un.org/].“

„Udělo­vá­ní am­nes­tie ja­ko pra­vo­moc exeku­ti­vy do na­še­ho ús­tav­ní­ho sys­té­mu ne­za­pa­dá. Po­kud pak již ús­ta­vo­dár­ce tu­to pra­vo­moc exeku­tivě dal, ta mu­sí při je­jím vý­ko­nu dodr­žo­vat Ústa­vou a Lis­ti­nou sta­no­ve­né li­mi­ty ja­ko všech­ny os­tat­ní or­gá­ny veřej­né mo­ci. A po­kud pre­zi­dent a vlá­da ja­ko or­gá­ny veřej­né mo­ci při uděle­ní am­nes­tie za­sáh­li do zá­klad­ních práv jed­not­livců nep­ro­por­cio­nál­ním způso­bem a bez le­gi­tim­ní­ho úče­lu, ne­vyh­nu­telně to zna­me­ná po­vin­nost Ústav­ní­ho sou­du pos­kyt­nout těmto jed­not­livcům ochra­nu pro­ti po­ru­še­ní je­jich zá­klad­ních práv a svo­bod za­ru­če­ných ús­tav­ním pořád­kem. „

„Jen na ok­raj poz­na­me­ná­vám, že La­tin­ská Ame­ri­ka nám kromě vý­še zmíněné am­nes­tij­ní ju­di­ka­tu­ry přispě­la ta­ké pěknou sen­ten­cí, kte­rou pou­ží­va­li loňš­tí de­monstran­ti v Pe­ru pro­ti mi­los­ti pro pre­zi­den­ta Fu­ji­mo­ri­ho: "El in­dul­to es un in­sul­to" (mi­lost je uráž­kou). Jak ji­nak mo­hou poš­ko­ze­ní z vel­kých tu­nelů a pod­vodů cí­tit pre­zi­den­tskou am­nes­tii i nás­led­nou pa­si­vi­tu Ústav­ní­ho sou­du než ja­ko uráž­ku své­ho neš­ťas­tné­ho osu­du. Nel­ze ta­ké nez­mí­nit vý­stiž­nou la­tin­skou sen­ten­ci "Qui par­cit no­cen­ti­bus, in­no­cen­tes pu­nit" (kdo šetří vi­ní­ky, tres­tá ne­vin­né). Dneš­ním roz­hod­nu­tím Ústav­ní soud k mé vel­ké lí­tos­ti neo­tevřel pro poš­ko­ze­né am­nes­to­va­nou hos­po­dářskou kri­mi­na­li­tou jed­no­duš­ší ces­tu k sa­tis­fak­ci a k od­škodnění od stá­tu. Tak­že ne­jen­že jsme ne­pot­res­ta­li vi­ní­ky, ale do­kon­ce jsme ani ne­po­moh­li poš­ko­ze­ným ne­vin­ným.“

Nie je však pot­reb­né pre in­špi­rá­ciu „čo s Me­čia­ro­vý­mi am­nes­tia­mi“ za­chá­dzať až za At­lan­tik i keď naj­mä dopl­ňu­jú­ce sta­no­vis­ká sud­cu An­tô­nio Augus­to Cançado Trin­da­de[9] k roz­hod­nu­tiam vo ve­ci Barrios Al­tos[10] a vo ve­ci Al­mo­na­cid Arella­no[11] sú veľ­mi in­špi­ra­tív­ne.

K ju­di­ka­tú­re IASĽP v otáz­ke nep­ri­ja­te­ľos­ti am­nes­tií za skut­ky pred­sta­vu­jú­ce zá­važ­né po­ru­še­nie ľud­ských práv oso­bit­ne v prí­pa­doch ak k spá­chaniu doš­lo za hoc aj ti­ché­ho súh­la­su štát­nej mo­ci. sa prik­lo­nil aj Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va. Svoj od­mie­ta­vý pos­toj k ta­kým­to am­nes­tiám Štras­burg potvr­dil v roz­sud­ku Veľ­kej ko­mo­ry vo ve­ci Mar­guš pro­ti Chor­vát­sku sta­no­vis­ko zo dňa 27. má­ja 2014, č. 4455/10. Prin­cí­pom práv­ne­ho štá­tu to­tiž nie je len tak čas­to pre­zen­to­va­ná práv­na is­to­ta ale aj ga­ran­cia zá­klad­ných ľud­ských práv, kto­rá v se­be za­hŕňa po­vin­nosť štá­tu účin­ne vy­šet­ro­vať, stí­hať a tres­tať pá­cha­te­ľov skut­kov zá­važ­ným spô­so­bom za­sa­hu­jú­cich do práv jed­not­liv­cov priz­na­ných Do­ho­vo­rom[12] IASĽP na­zý­va­né veľ­mi poe­tic­ky Prá­vom na prav­du.

skut­ko­vé okol­nos­ti

Dňa 20 ap­rí­la 1993 pro­ku­rá­tor po­dal ob­ža­lo­bu na sťa­žo­va­te­ľa pred Kraj­ským sú­dom v Osi­jek na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že dňa 20.11.1991 v mes­te Če­pin šty­ri krát vy­stre­lil na poš­ko­de­ných S. B., V. B. a Ne. V. z auto­ma­tic­kej zbra­ne pri­čom poš­ko­de­ní v dôs­led­ku zra­ne­ní zom­re­li, strie­ľal na ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho spô­so­biac mu tým ťaž­kú uj­mu na zdra­ví a dňa 1. 8. 1991 v mes­te Če­pin strie­ľal na ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho spô­so­biac mu zá­važ­né zra­ne­nia a poš­ko­de­né­ho R. C spô­so­biac mu ľah­šie zra­ne­nia na zdra­ví a sú­čas­ne ko­pal do poš­ko­de­né­ho R. C spô­so­biac mu ďal­šie ľah­šie zra­ne­nia a poš­ko­de­né­ho V. Ž. spô­so­biac mu zá­važ­né zra­ne­nia.

Dňa 24. 9. 1996 bo­la pri­ja­tá všeo­bec­ná am­nes­tia vzťa­hu­jú­ca sa na všet­ky tres­tné či­ny spá­cha­né v sú­vis­los­ti s voj­nou v Chor­vát­sku v ob­do­bí od 17. 8. 1990 a 23. 8 1996 s vý­nim­kou tých ko­na­ní za­hŕňa­jú­cich naj­zá­važ­nej­šie po­ru­še­nie hu­ma­ni­tár­ne­ho prá­va ale­bo voj­no­vé zlo­či­ny vrá­ta­ne ge­no­cí­dy. Dňa 24.6. 1997 Kraj­ský súd za­sta­vil tres­tné ko­na­nie na zá­kla­de zá­ko­na o Všeo­bec­nej am­nes­tii.

Dňa 26. 4. 2006 pro­ku­rá­tor opä­tov­ne po­dal ob­ža­lo­bu na sťa­žo­va­te­ľa na zá­kla­de ob­vi­ne­ní z voj­no­vých zlo­či­nov pro­ti ci­vil­né­mu oby­va­teľ­stvu na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že v ob­do­bí od 20 a 25. no­vem­bra 1991 po­čas ob­ra­ny úze­mia pro­ti oz­bro­je­né­mu úto­ku mies­tny­mi vzbú­ren­ca­mi Srbské­ho oby­va­teľ­stva a tzv. Ju­hos­lo­van­skej ľu­do­vej ar­má­dy na ús­tav­ný po­ria­dok a územ­nú ce­lis­tvosť Chor­vát­ska, v roz­po­re s pra­vid­la­mi me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va, za­bil a mu­čil ci­vi­lis­tov, sprá­val sa k nim ne­ľud­sky, ne­zá­kon­ne ich za­tý­kal, na­ria­dil za­bi­tie ci­vi­lis­tu a uk­ra­dol ma­je­tok ci­vil­né­ho oby­va­teľ­stva, me­dzi iný­mi aj zo za­bi­tia poš­ko­de­ných S. B., V. B a Ne. V. a spô­so­be­nia zá­važ­ných zra­ne­ní ma­lo­le­té­mu poš­ko­de­né­mu dňa 20. 11. 1991 v mes­te Če­pin. Sťa­žo­va­teľ bol uz­na­ný vin­ným a od­sú­de­ný k 15-roč­né­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal po­ru­še­nie čl. 4 pro­to­ko­lu 7 Do­ho­vo­ru (zá­sa­da ne bis in idem )a tvr­dil, že skut­ky, kto­ré bo­li pred­me­tom dvoch tres­tných ko­na­ní pro­ti ne­mu bo­li fak­tic­ky rov­na­ké a ich prek­la­si­fi­ko­va­nie na voj­no­vé zlo­či­ny v prí­pa­de dru­hé­ho tres­tné­ho ko­na­nia ne­mô­že zme­niť tú sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­nia bo­li pod­stat­ne iden­tic­ké. Na­vy­še tvr­dil, že roz­hod­nu­tie o ude­le­ní am­nes­tie bo­lo ko­neč­ným roz­hod­nu­tím, kto­ré vy­lu­ču­je ob­no­vu ko­na­nia.

Od­kaz na ju­di­ka­tú­ru In­ter-Ame­ric­ké­ho sú­du pre ľud­ské prá­va

prí­pad Barrios Al­tos , je jed­ným z pr­vých, v kto­rých sa In­ter-Ame­ric­ký súd pre ľud­ské prá­va za­obe­ral otáz­kou plat­nos­ti a účin­nos­ti am­nes­tií v prí­pa­de stí­ha­nia osôb, kto­rí ako čle­no­via Pe­ru­vian­skej ar­má­dy pra­co­va­li pre tzv. ko­man­do smr­ti zná­me ako sku­pi­na Co­li­na, kto­rá reali­zo­va­la vlast­ný an­ti-te­ro­ris­tic­ký prog­ram zod­po­ved­ných za usmr­te­nie prib­liž­ne 15 osôb a spô­so­be­nia ťaž­kej uj­my na zdra­ví ďal­ším šty­rom po­tom čo ich pri­nú­ti­li ľah­núť si na zem a po do­bu asi 2 mi­nú na nich nep­retr­ži­te stria­ľa­li. Streľ­ba ma­la byť od­ve­tou pro­ti údaj­ným čle­nom sku­pi­ny Sen­de­ro Lu­mi­no­so[13].

V ap­rí­li 1995 vy­šet­ro­va­cí sud­ca An­to­nio Saquicu­ray for­mál­ne za­čal vy­šet­ro­va­nie ma­sak­ru. V jú­ni 1995 bo­la ude­le­ná am­nes­tia prís­luš­ní­kom ar­má­dy, po­lí­cie ako aj ci­vi­lis­tom, kto­rí sa do­pus­ti­li skut­kov pred­sta­vu­jú­cich zá­važ­né po­ru­še­nie zá­klad­ných ľud­ských práv ale­bo sa na nich po­die­ľa­li.

Dňa 16. jú­na 1995 s pou­ka­zom na Ústa­vu Pe­ru, kto­rá uk­la­dá sud­com po­vin­nosť neap­li­ko­vať prá­vo, kto­ré po­va­žu­jú za v roz­po­re s ús­ta­vou, sud­ca Saquicu­ray roz­ho­dol, že am­nes­tia nie je ap­li­ko­va­teľ­ná na pre­jed­ná­va­ný prí­pad v dôs­led­ku jej roz­po­ru so ús­tav­ný­mi zá­ru­ka­mi a me­dzi­ná­rod­ný­mi zá­väz­ka­mi vy­plý­va­jú­ci­mi Pe­ru z Ame­ric­ké­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach.

In­ter-Ame­ric­ký súd pre ľud­ské prá­va vo svo­jom roz­hod­nu­tí zo dňa 14. mar­ca 2001 k otáz­ke am­nes­tií uvie­dol nas­le­dov­né:

„41. Všet­ky us­ta­no­ve­nia tý­ka­jú­ce sa am­nes­tií, us­ta­no­ve­nia up­ra­vu­jú­ce pri­jí­ma­nie opat­re­ní sfor­mu­lo­va­né za úče­lom vy­lú­čiť zod­po­ved­nosť sú nep­rí­pus­tné na­koľ­ko ich zmys­lom je za­brá­niť vy­šet­ro­va­niu a pot­res­ta­niu tých čo sú zod­po­ved­ní za zá­važ­né po­ru­še­nie zá­klad­ných ľud­ských práv ako mu­če­nie, pop­ra­va ale­bo pot­res­ta­nie bez sú­du, svoj­voľ­ná pop­ra­va, ná­sil­né zmiz­nu­tie na­koľ­ko za­sa­hu­jú do neod­ňa­teľ­ných práv uz­ná­va­ných me­dzi­ná­rod­ným prá­vom.“

Am­nes­tie brá­nia prí­buz­ným obe­tí a pre­živ­ším v mož­nos­ti byť vy­po­ču­tý pre sú­dom (čl. 8 ods. 2 Ame­ric­ké­ho do­ho­vo­ru) a po­ru­šu­je ich prá­vo na súd­nu ochra­nu (čl. 25 Ame­ric­ké­ho do­ho­vo­ru), brá­nia vy­šet­ro­va­niu, za­dr­ža­niu, stí­ha­niu a od­sú­de­niu osôb zod­po­ved­ných za uda­los­ti

Pozn. Svo­je sta­no­vis­ko k nep­rí­pus­tnos­ti am­nes­tií v prí­pa­doch pred­sta­vu­jú­cich zá­važ­né po­ru­še­nie zá­klad­ných ľud­ských prá­va zo­pa­ko­val IASĽP aj v ďal­ších svo­jich roz­hod­nu­tiach napr. An­zual­do Cas­tro v. Pe­ru zo dňa 22. 9. 2009, Gel­man v. Uru­gay zo dňa 24. 2. 2011, Ma­sak­ce z El Mo­zo­te a oko­lia v. El Sal­va­dor zo dňa 25. 10. 2012 ale­bo prí­pad zmiz­nu­tých de­din­ča­nov v. Pe­ru zo dňa 13. 11. 2015.

prí­pad AL­mo­na­cid-Arella­no a prí­pad La Can­tu­ta sa za­obe­ra­li prin­cí­pom ne bis in idem (čl. 4 pro­to­ko­lu 7 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach) v kon­texte am­nes­tií keď In­ter-ame­ric­ký súd pre ľud­ské prá­va de­fi­no­val tzv. “ap­pa­rent“ ale­bo „frau­de­lant“ res iudi­ca­ta ale­bo doub­le jeo­par­dy[14]:

Vo vzťa­hu k zá­sa­de ne bis in idem, ho­ci je rov­na­ko po­va­žo­va­ná za sú­časť ľud­ských práv v zmys­le čl. 8 ods. 4 Ame­ric­ké­ho do­ho­vo­ru, sa ne­jed­ná o ab­so­lút­ne prá­vo a te­da nie je ap­li­ko­va­teľ­né v prí­pa­doch

1.      keď úče­lom roz­hod­nu­tia sú­du pre­jed­ná­va­jú­ce­ho prí­pad za­sta­viť tres­tné­ho ko­na­nie ale­bo os­lo­bo­diť oso­by zod­po­ved­né za zá­važ­né po­ru­še­nie ľud­ských práv ale­bo me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va bo­la ochra­na ob­ža­lo­va­ných pred tres­tnop­ráv­nou zod­po­ved­nos­ťou

2.      tres­tné ko­na­nie ne­bo­lo ve­de­né ne­zá­vis­le a nes­tran­ne v sú­la­de s pra­vid­la­mi prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces

3.      neexis­to­val sku­toč­ný úmy­sel pred­viesť ob­ža­lo­va­ných pred spra­vod­li­vosť

V roz­hod­nu­tí vo ve­ci Gel­man v. Uru­guay sa IASĽP za­obe­ral prí­pus­tnos­ťou am­nes­tií za úče­lom uzav­re­tia mie­ro­vej zmlu­vy keď uvie­dol, že prís­ľub am­nes­tie za voj­no­vé zlo­či­ny, zlo­či­ny pro­ti ľud­skos­ti a zlo­či­ny pred­sta­vu­jú­ce zá­važ­ný zá­sah do zá­klad­ných ľud­ských práv ne­mô­že byť sú­čas­ťou mie­ro­vých do­hôd...Vo vzťa­hu k zdan­li­vé­mu kon­flik­tu me­dzi pot­re­bou mie­ru a prá­vom na spra­vod­li­vosť je pot­reb­né uviesť, že am­nes­tie ude­le­né v sna­he za­bez­pe­čiť po­koj v kra­ji­ne čas­to zly­há­va­jú a na­mies­to to­ho pov­zbu­dzu­jú am­nes­to­va­ných pá­cha­te­ľov k pá­chaniu ďal­ších tres­tných či­nov.

sta­no­vis­ko Veľ­kej ko­mo­ry

124. Súd poz­na­me­ná­va, že ob­vi­ne­nia v tres­tných ko­na­niach pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi za­hŕňa­li za­bi­tie spô­so­be­nie zá­važ­nej uj­my na zdra­ví ci­vi­lis­tov a tým za­sia­hol do ich prá­va na ži­vot chrá­ne­né­ho čl. 2 Do­ho­vo­ru a, prav­de­po­dob­ne, ich práv pod­ľa čl. 3 Do­ho­vo­ru, kto­ré sa ra­dia k naj­zák­lad­nej­ším us­ta­no­ve­niam Do­ho­vo­ru. Pred­sta­vu­jú zá­klad­né hod­no­ty de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, kto­rá zria­di­la Ra­du Euró­py (me­dzi mno­hý­mi poz­ri napr. An­dro­ni­cou and Con­stan­ti­nou pro­ti Cyp­ru, § 171 a So­lo­mou a os­tat­ní pro­ti Tu­rec­ku, § 63).

125. Po­vin­nosť chrá­niť prá­vo na ži­vot pod­ľa čl. 2 Do­ho­vo­ru a za­bez­pe­čiť ochra­nu pro­ti zlé­mu za­ob­chá­dzaniu pod­ľa čl. 3 Do­ho­vo­ru, vy­kla­da­né v spo­je­ní so všeo­bec­nou po­vin­nos­ťou štá­tu pod­ľa čl. 1 Do­ho­vo­ru „kaž­dé­mu za­bez­pe­čiť v rám­ci svo­jej prá­vo­mo­ci prá­va a slo­bo­dy ga­ran­to­va­né Do­ho­vo­rom“, rov­na­ko ne­pria­mo vy­ža­du­je účin­né ofi­ciál­ne vy­šet­ro­va­nie v prí­pa­doch ná­sil­né­ho usmr­te­nia jed­not­liv­cov (McCann a os­tat­ní pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu. § 161, a Kaya pro­ti Tu­rec­ku, § 86) ale­bo zlé­mu za­ob­chá­dzaniu (El Mas­ri pro­ti bý­va­lej Ju­hos­lo­van­skej Ma­ce­dón­skej re­pub­li­ke, § 182). Zá­klad­ným úče­lom ta­ké­ho­to vy­šet­ro­va­nia je za­bez­pe­če­nie účin­nej reali­zá­cie vnút­roš­tát­ne­ho prá­va chrá­nia­ce­ho prá­vo na ži­vot a za­bez­pe­če­nie vy­vo­de­nie zod­po­ved­nos­ti vo­či pá­cha­te­ľom.

126. Súd už dos­pel k zá­ve­ru, že v prí­pa­doch keď ve­rej­ný či­ni­teľ bol ob­vi­ne­ný zo spá­chania tres­tných či­nov za­hŕňa­jú­cich mu­če­nie ale­bo zlé za­ob­chá­dzanie[15], je na­naj­výš dô­le­ži­té, že tres­tné ko­na­nie ani od­sú­de­nie sa nep­reml­ču­je a ude­le­nie am­nes­tie ale­bo mi­los­ti je nep­rí­pus­tné (poz­ri Abdüsa­met Yaman pro­ti Tu­rec­ku, § 55[16]; Ok­ka­li pro­ti Tu­rec­ku, § 76, Yeşil a Se­vim pro­ti Tu­rec­ku, § 38). Ná­rod­né or­gá­ny nes­mú vy­jad­riť, že chcú ne­chať ta­ké­to ko­na­nie ne­pot­res­ta­né (Eg­mez pro­ti Cyp­ru, § 71; Tu­ran Ca­kir pro­ti Bel­gic­ku, § 69). Am­nes­tia je vo všeo­bec­nos­ti nez­lú­či­teľ­ná s po­vin­nos­ťou ulo­že­nou štá­tom vy­šet­ro­vať skut­ky ako mu­če­nie a po­vin­nos­ťou stí­hať zlo­čin­cov nes­mie byť pod­ko­pá­va­ná ude­ľo­va­ním bez­tres­tnos­ti pá­cha­te­ľom vo for­me am­nes­tií, kto­ré mô­žu byť po­va­žo­va­né za v roz­po­re s me­dzi­ná­rod­ným prá­vom (roz­hod­nu­tie o nep­rí­pus­tnos­ti sťaž­nos­ti vo ve­ci Ould Dah pro­ti Fran­cúz­sku[17]). Ta­ký­to prís­tup by zľah­čo­val účel ochra­ny pos­ky­to­va­nej čl. 2 a 3 Do­ho­vo­ru a ga­ran­cie vzťa­hu­jú­ce sa na prá­vo jed­not­liv­ca na ži­vot a ochra­nu pre zlým za­ob­chá­dza­ním[18] by sa sta­li for­mál­ny­mi. Ob­jek­tom a úče­lom Do­ho­vo­ru ako nás­tro­ja ochra­ny jed­not­liv­cov vy­ža­du­je aby je­ho us­ta­no­ve­nia bo­li vkla­da­né a ap­li­ko­va­né ta­kým spô­so­bom aby je­ho ga­ran­cie bo­li reál­ne a účin­né.

kon­šta­to­va­nie Štras­bur­gu

139. V pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de bo­la sťa­žo­va­te­ľo­vi ude­le­ná am­nes­tia za skut­ky za­hŕňa­jú­ce zá­važ­né po­ru­še­nie zá­klad­ných ľud­ských práv. Me­dzi­ná­rod­ní prá­vo sme­ru­je čím ďa­lej tým viac k to­mu, že ta­ké­to am­nes­tie sú nep­ri­ja­teľ­né pre ich nez­lú­či­teľ­nosť so všeo­bec­ne uz­ná­va­nou po­vin­nos­ťou štá­tov stí­hať a tres­tať zá­važ­né po­ru­še­nie zá­klad­ných ľud­ských práv. Aj v prí­pa­de ak by bo­lo ak­cep­to­va­né, že am­nes­tie sú za ur­či­tých okol­nos­tí prí­pus­tné, ako nap­rík­lad pro­ces uzat­vá­ra­nia mie­ru a/ale­bo for­my od­škod­ňo­va­nia obe­tí, am­nes­tia ude­le­ná sťa­žo­va­te­ľo­vi v tom­to prí­pa­de by bo­la stá­le nep­rí­pus­tná na­koľ­ko z okol­nos­tí prí­pa­du žiad­ne ta­ké­to sku­toč­nos­ti ne­vyp­lý­va­jú.

140. Opä­tov­ným po­da­ním ob­ža­lo­by na sťa­žo­va­te­ľa a je­ho od­sú­de­ním pre voj­no­vé zlo­či­ny pro­ti ci­vil­né­mu oby­va­teľ­stvu Chor­vát­ske or­gá­ny pos­tu­po­va­li v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi čl. 2 a 3 Do­ho­vo­ru a spô­so­bom zlú­či­teľ­ným s po­žia­dav­ka­mi a od­po­rú­ča­nia­mi me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va.

141. Z uve­de­né­ho dô­vo­du súd dos­pel k zá­ve­ru, že čl. 4 Do­ho­vo­ru 7 nie je ap­li­ko­va­teľ­ný na okol­nos­ti pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­de.

Zá­ve­rom

Pod­ľa me­diál­ne dos­tup­ných in­for­má­cii[19] dňa 31. 8. 1995 ôsmi mu­ži za­sta­vi­li auto syna vte­daj­šie­ho pre­zi­den­ta ne­ďa­le­ko Svä­té­ho Ju­ra pri Bra­tis­la­ve, kde Ko­váč ju­nior bý­val. Čle­no­via osá­dok áut vy­vliek­li Ko­vá­ča mlad­šie­ho z au­ta a oh­ro­zo­va­li ho piš­to­ľou. Po­tom mu na­sa­di­li mas­ku, da­li mu elek­tric­ké šo­ky a ná­si­lím doň­ho vlia­li fľa­šu whis­ky. Syn slo­ven­ské­ho pre­zi­den­ta sa vo svo­jom aute, kto­ré pô­vod­ne os­ta­lo vo Svä­tom Ju­re, preb­ral pred po­li­caj­nou sta­ni­cou v ra­kús­kom Hain­bur­gu. Na zá­kla­de te­le­fo­ná­tu zo Slo­ven­ska ho tam naš­la ra­kús­ka po­lí­cia a pre­viez­la do ne­moc­ni­ce. Po krát­kom po­by­te v ne­moc­ni­ci ho za­dr­ža­li v sú­vis­los­ti s me­dzi­ná­rod­ným za­ty­ka­čom Inter­po­lu, kto­rý na ne­ho vy­da­li v Ne­mec­ku. Nás­led­ne pad­li po­doz­re­nia z ov­plyv­ňo­va­nia vy­šet­ro­va­nia, za­stra­šo­va­nia sved­kov, vraž­dy blíz­kej oso­by sved­ka v spolu­prá­ci s člen­mi zlo­či­nec­kej sku­pi­ny.

Uve­de­né ko­na­nie pred­sta­vu­je tak zá­važ­ný zá­sah do zá­klad­ných práv jed­not­liv­ca ga­ran­to­va­ných čl. 3 a čl. 5[20] Do­ho­vo­ru, oso­bit­ne v prí­pa­de ak je tu po­doz­re­nie, že k spá­chaniu skut­ku doš­lo za ak­tív­nej účas­ti štá­tu (pri­chá­dza do úva­hy aj prek­va­li­fi­ko­va­nie skut­ku na trest­ný čin pro­ti ľud­skos­ti pod­ľa § 259a ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na)[21], je že v zmys­le vy­ššie ci­to­va­nej ju­di­ka­tú­ry ESĽP ta­ké­ho ko­na­nie neam­nes­to­va­teľ­né a v prí­pa­de ich ude­le­nia nie je ne­vyh­nut­né aby bo­li zru­še­né ces­tou ús­tav­né­ho zá­ko­na ale­bo roz­hod­nu­tím Ústav­né­ho sú­du ale kto­rý­koľ­vek súd pre­jed­ná­va­jú­ci sku­tok je nie­len op­ráv­ne­ný ale po­vin­ný ich od­miet­nuť ap­li­ko­vať. Zo zneu­ží­va­ním prá­vo­mo­ci ne­mož­no spá­jať účin­ky pred­pok­la­da­né zá­ko­nom. Prá­vo ude­ľo­vať am­nes­tie nie je sí­ce vý­slov­ne ús­ta­vou li­mi­to­va­né na­priek to­mu ne­mož­no ho vní­mať ani ako ab­so­lút­ne. Je­ho li­mi­ty vy­plý­va­jú z čl. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa kto­rej Slo­ven­ská re­pub­li­ka je zvr­cho­va­ný, de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát. Uz­ná­va a dodr­žia­va všeo­bec­né pra­vid­lá me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va, me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­rý­mi je via­za­ná, a svo­je ďal­šie me­dzi­ná­rod­né zá­väz­ky.

Via­za­nosť sú­du zá­ko­nom si to­tiž ne­mož­no za­mie­ňať so sle­pou pos­luš­nos­ťou. Sú­dy sú nie­len po­moc­ní­kom zá­ko­no­dar­nej a vý­kon­nej mo­ci v ap­li­ká­cii prá­va ako nás­tro­ja spra­vod­li­vos­ti v kon­krét­nom prí­pa­de ale naj­mä ich bde­lým stráž­com a neú­nav­ným kri­ti­kom. Dô­ve­ra v or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a v sú­dy sa od­ví­ja prá­ve od ich schop­nos­ti účin­ne rie­šiť zá­važ­nú tres­tnú čin­nosť pria­mo či ne­pria­mo spá­ja­nú s naj­vyš­ší­mi pred­sta­vi­teľ­mi štá­tu. Ich zly­há­va­ním do­chá­dza k pod­rý­va­niu dô­ve­ry spo­loč­nos­ti v sa­mot­ný štát a zmy­sel je­ho exis­ten­cie a po­sil­ňo­va­niu extré­miz­mu.

V ko­neč­nom dôs­led­ku mož­nosť „zru­še­nia am­nes­tií“ pros­tred­níc­tvom všeo­bec­ných sú­dov naz­na­čil aj Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky keď v roz­hod­nu­tí zo dňa 5. 3 2013 sp. zn. Pl. ÚS 4/13 ako obi­ter di­ctum uvie­dol:

Lze též zva­žo­vat, zda navr­ho­va­te­li sle­do­va­né­mu zá­jmu by ne­moh­ly vy­jít vstříc též obec­né sou­dy v říze­ních o tom, kdo a jak je na­pa­de­né am­nes­tie (v je­jí abo­lič­ní čás­ti) účas­ten....Rovněž zřejmě nel­ze vy­lou­čit, aby v těchto říze­ních byl po­sou­zen případ­ný roz­por reál­né­ho (kon­krét­ní­ho) do­pa­du am­nes­tij­ní­ho roz­hod­nu­tí s navr­ho­va­te­li též do­vo­lá­va­ný­mi "me­zi­ná­rod­ní­mi smlou­va­mi" (srov. bod 28 sho­ra) tak, že obec­ný soud dá před člán­kem 63 od­st. 1 písm. k) Ústa­vy před­nost je­jí­mu člán­ku 1 od­st. 2 (srov. i již zmíně­ný roz­su­dek Ev­rop­ské­ho sou­du pro lid­ská prá­va ze dne 13. 11. 2012 ve věci Mar­guš v. Chor­vat­sko, stíž­nost č. 4455/10). Ve shodě s tím - a jme­no­vitě - pak bu­de přilé­ha­vé pos­tu­po­vat v přípa­dech, kdy am­nes­tij­ní roz­hod­nu­tí by in con­cre­to mělo do­pad­nout do tres­tních říze­ní, v nichž vy­stu­pu­jí ja­ko poš­ko­ze­ní "kva­li­fi­ko­va­né" obě­ti po­ru­še­ní již vý­še zmíněných (bod 36) čl. 2 a 3 Úmlu­vy (srov. Kmec, Jiří. Ko­sař, Da­vid. Kra­toch­víl, Jan. Bo­bek, Mi­chal. Ev­rop­ská úm­lu­va o lid­ských prá­vech. Ko­men­tář. Pra­ha. C. H. Beck, 2012, s. 377).

Net­re­ba snáď pri­po­mí­nať, že sú­dy sú po­vin­né nas­le­do­vať vý­klad us­ta­no­ve­ní do­ho­vo­ru vy­jad­re­né v roz­sud­koch Veľ­kej ko­mo­ry ESĽP ale­bo v iných je­ho roz­hod­nu­tiach ak je ju­di­ka­tú­ra us­tá­le­ná a jed­noz­nač­ná (poz­ri. roz­su­dok od­vo­la­cie­ho sú­du pre An­glic­ko a Wales [2014] EWCA Civ 3, zo dňa 22. 1. 2014, § 80)[22] a otáz­ka kva­li­fi­ká­cie skut­ku ako zlo­či­nu pro­ti ľud­skos­ti je z poh­ľa­du čl. 7 Do­ho­vo­ru[23] pri­már­ne ve­cou me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va nie vnút­roš­tát­ne­ho (roz­su­dok ESĽP vo ve­ci VA­SI­LIAUS­KAS v. LIT­HUANIA zo dňa 20. ok­tób­ra 2015, č. 353­43/05,§ 165 a nasl.)[24].

Slo­va­mi Sha­kes­pea­rov­ho Co­rio­la­na po­ve­da­né:

 

Po tom ob­do­bí, keď ne­bo­lo prá­vo prá­vom,
pri­šiel čas slo­bod­nej voľ­by,
ten im po­mo­hol ho­re,
no po­vy­šu­jú sa aj oni nad zá­kon.
Za­vr­hni­me ich !
Nech je zá­kon nad na­mi, nech je prá­vom, čo je správ­ne !

 

(W. Sha­kes­pea­re, Co­rio­la­nus, tre­tie dej­stvo 1. vý­stup, v prek­la­de Ľ. Fel­de­ka)

 

Diskusia