50 odtieňov podvodu, alebo čo s obvyklou mierou opatrnosti a ultima ratio
kpt. JUDr. Miroslav Srholec - vyšetrovateľ
50 odtieňov podvodu, alebo čo s obvyklou mierou opatrnosti a ultima ratio
O problematike podvodného konania sa toho už, čo to popísalo a to nie len na stránkach Právnych listov[1], ale aj odprednášalo na početných vedeckých konferenciách. Dostupné sú viaceré hodnotné články[2] či publikácie na tému podvodného konania, medzi inými aj kvalitná monografia[3].
Napriek zdaniu, že ku podvodnému konaniu už hádam ani nie je čo dodať, autor postaví skutočnosť, že samotná problematika posudzovania podvodného konania nie je uzatvorená kapitola právnych dejín ale naopak, neprestajne sa vyvíjajúcim procesom vyhodnocovania vzťahov medzi právnym stavom a napr. ekonomickou či sociálnou situáciou v spoločnosti. Naviac dynamika aplikácie podvodného konania a vlastná diferenciácia spôsobov podvodného konania vytvárajú neustály protitlak voči „ustátiu“ výkladových postupov[4]. Napríklad od určitého obdobia[5]zaujali OČTK voči podvodnému konaniu asertívnejší postoj[6], ktorý so sebou prináša aj „nové“ právne rozvrstvenie problematiky. Autor sa preto vynasnaží o ozrejmenie niektorých právnych a výkladových vektorov tak, aby sa „nový“ prístup k podvodnej agende neprehupol späť k formálnemu prístupu zo strany OČTK s obyčajným poukazom na takú či onakú zásadu či princíp.
Pre zrozumiteľnosť obsahu autor len v krátkosti uvedie, že podvodné konanie je mimoriadne mnohostranné konanie,ktorým sa osoba/y zákonom určeným spôsobom pokúša na úkor alebo prostredníctvom inej osoby/osôb o spravidla oceniteľnú výhodu, ku ktorej dospeje vďaka špecifickej informačnej asymetrií medzi páchateľom a podvedeným[7]. Sám zákonodarca rozlišuje niekoľko druhov podvodných konaní napr. úverový, poistný, kapitálový či subvenčný podvod, ale aj veľké množstvo úpadkových trestných činov a ďalších konaní, ktoré možno zjednodušiť ako podvodné konanie.
V nasledujúcich riadkoch sa autor výhradne zameria na ustanovenie § 221 Trestného zákona tj. podvod[8]. Z hľadiska podvodných konaní sa jedná o generálne ustanovenie skutkovej podstaty, ktoré v prípade nutnosti zákonodarca špecifikoval samostatnými skutkovými podstatami. Zjednodušene, ak z hľadiska kauzy neprichádza do úvahy aplikácia špecifického podvodného konania podľa iného ustanovenia skutkovej podstaty, nastupuje „samozrejmá“ aplikácia ustanovenia podľa § 221 Trestného zákona. Pomer medzi generálnou a špeciálnou skutkovou podstatou, spoločne so všeobecným, jednoduchým a teda vágnymnormatívnym vyjadrenímskutkovej podstaty trestného činu podvod spôsobuje, že chápanie tejto podvodnej činnosti nie výnimočne, zasahuje do civilnoprávnej či správnoprávnej sféry[9]. V prípade doslovného chápania skutkovej podstaty ustanovenie § 221 Trestného zákona, by sme museli konštatovať, že omylového, podvodného (civilnoprávneho) deliktu sa osoba/páchateľvie dopustiť len s vypätím všetkých právnych síl[10], nakoľko je z veľkej miery konzumovaný skutkovou podstatou trestného činu[11]. Uvedený extenzívny výklad by umožnil ingerenciu[12] represívnych orgánov do prevažnej väčšiny občianskoprávnych či obchodnoprávnych sporov, čo právny štát nepredpokladá a v zásade odmieta a tieto sa majú primárne riešiť pred nestranným a nezávislým civilnoprávnym súdom.
V súvislosti s novými trendami riešenia podvodných konaní sa nám v aplikačnej praxi často opakujú dva dnes už populárne pojmy. Prvým je tzv. „ultima ratio“[13], ktorý predstavuje zásadu zdržanlivosti orgánov činných v trestnom konaní pri vstupe do právnych vzťahov a zároveň, chápe celé trestné právo ako prostriedok poslednej inštancie v prípade, ak nie je predpoklad, že iné civilnoprávne prostriedky nebudujú schopné/spôsobilé odvrátiť protiprávny stav. Ako druhým pojmom je tzv. „obvyklá miera opatrnosti“[14]. Spomenutý pojem je už v súčasnosti obľúbeným evergreenom OČTK a slúži ako akási barlička pre presun občianskoprávnych zásad ostražitosti zo strany poškodeného do trestného konania. To, že obvyklá miera opatrnosti nie je produktom trestného práva podtrhuje aj skutočnosť, že pri posudzovaní jednotlivých znakov skutkovej podstaty nevystupuje subjektívny stav poškodenej osoby ako rozhodujúci pre posúdenie trestnosti konania páchateľa[15]. Aký význam má teda civilnoprávny pojem obvyklej miery opatrnosti pri posudzovaní trestnosti podvodu?
Pred tým ako budeme hľadať odpoveď na uvedenú otázku, musíme pristúpiť k určitej právnej chirurgiu, teda aspoň pojmologickej. Ustanovenie § 221 TZ má názov podvod. Uvedený výraz bude odrazovým pojmom. Zákonodarca v normatívnej časti ustanovenia uvádza: „kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetkumalú škodu, potrestá...“ Vzhľadom k obsahu skutkovej podstaty, ktorá a contrario nie je štylizovaná formou: „kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že iného podvedie...“; možno charakterizovať, že z trestnoprávneho hľadiska je podvodné konanie charakterizované ako medziľudský stav v ktorom musí byť prítomný (práve) omyl na strane podvádzanej osoby a konanie páchateľa, ktoré sa klasicky posudzuje podľa jednotlivých znakov skutkovej podstaty (objekt, subjekt, subjektívna stránka, objektívna stránka). Zákon predpokladá, že omyl, buď páchateľ vyvolal resp. ho využil.Autor má za to, že normatívny význam podvodu, podľa skutkovej podstaty trestného činu je relatívne diametrálne odlišný od hovorového významu, používaného v bežnej komunikácií. Záver typu: „subjektívny pocit či tvrdenie oznamovateľa (o podvedení resp. podvode) nepredstavuje objektívne podozrenie z trestnej činnosti zo strany OČTK“ vychádzajú aj z diskrepancie výrazových prostriedkov[16].
Tak alebo onak, zákonodarca napriek výhradnej zodpovednosti páchateľa za protiprávne konanie, odkazuje práve na subjektívny stav poškodenej (podvádzanej) osoby. Forma skutkovej podstaty, tak ako je klasifikovaná predstavuje určitý priestor pre prihliadnutie aj na „obvyklú mieru opatrnosti“zo strany podvedenej osobyči posúdenie ultima ratio. Podľa názoru autora, však nie je problematika obvyklej miery opatrnosti pre posudzovanie trestnosti skutku smerodajná. Z hľadiska poctivého prístupu k problematike by sa mali OČTK zamerať skôr na „kvalitu“ vzťahu medzi páchateľom a podvedeným. Posudzovanie jednotlivých skutočností, ako a čím bola osoba podvedená, totiž čiastočne napovedá aj o páchateľovi samotnom a dopĺňa tak klasické znaky skutkovej podstaty (subjektívna stránka, objektívna stránka).
V rámci našich pojmologických snáh sa preto zameriame na zásahu obvyklej miery opatrnosti, špeciálne, uvádzanie do omylu zo strany páchateľa a využívanie omylu nateraz opomenieme. Toto konanie v sebe môže obsahovať množstvo prístupov, na pomerne širokej škále činností. Aby sme si túto škálu aspoň zbežne načrtli, môžeme si ju rozdeliť od využitia omylu po uvádzania do omylu prostredníctvom a)činu/konania páchateľa, b) verbálneho prejavu c) kombinácia. „Kvalitu“ takéhoto konania možno rozlišovať na základe použitých prostriedkov. Páchateľ môže vyvolať omyl za použitia napr. vysimulovanej reality (situácie) do ktorej uvedie podvádzanú osobu. Miernejším by sa nám mohli zdať cielené zásahy páchateľa do priebehu reálnych udalostí. Možno miernejším prostriedkom by mohol byť len verbálny opis vysimulovanej udalosti, ktorým páchateľ podvádza. Ešte miernejší prostriedok by mohli byť verbálne opisy hrubo skresľujúce – skresľujúce – mierne skresľujúce priebeh reálnych udalostí, ktoré páchateľ využíva (ohýba) tak, aby podvádzanú osobu dostal do omylu.
V rámci tejto sústavy (uvádzania do omylu) tj. od skutkov k reči, by sme mohli doplniť vlastnú kvalitu podvodných informácií v rovine: hrubá lož – klamstvo/lož – polopravda – čiastočná pravda. K tejto kvalite možno doplniť určité formy funktorov napr. overiteľná – neoveriteľná – uveriteľná – ťažko uveriteľná – neuveriteľná (...lož, ...polopravda, ...klamstvo) a ďalšie.
Samostatnou kapitolou môžu byť určité techniky a taktiky použité páchateľom, ktoré síce priamo nevedú k uvedeniu omylu, ale pre vyvolanie resp. udržanie omylu sú nevyhnutné. Takými sú rôzne techniky či taktiky psychologického či sociálneho rázu, ktoré majú za cieľ utvrdiť či presvedčiť obeť o pravdivosti samotnej omylovej informácie.
Pre načrtnutie horného maxima podvodného konania si môžeme pomôcť legálnoudefiníciou ustanovenie § 122 ods. 6 TZ,kde je: „Trestný čin spáchaný ľsťou, ak bol spáchaný s využitím omylu, ktorý páchateľ vyvolal alebo s použitím úskoku.“ Ľsťou sa rozumie také aktívne konanie páchateľa, ktoré v objektívnej realite znemožňuje obeti spôsobilo sa brániť. Kvalita úskoku resp. uvedenia do omylu musí byť taká, že je obeť v stave úplnej bezbrannosti. V tomto bode autor dáva do pozornosti, že skutková podstata trestného činu podvod v ustanovení ods. 2 písm. c), závažnejším spôsobom konania, možno podľa § 138 písm. f) TZ spáchať aj ľsťou. Samozrejme uvedený právny názor možno odmietnuť s tým, že bežné uvádzanie do omylu je aj ľsťou a jedná sa len o duplicitné normatívne vyjadrenie, avšak pre výkladové ciele nám v tomto prípade uvedený právny názor napovie, že podvod vo forme ľstivého uvedenia obete do stavu bezmocnosti je kvalifikovanou formou páchania podvodného konania a zároveň teda jeho hraničnou - maximálnou hodnotou[17].
Ak je teda hraničnou hodnotou podvodného konania uvedenie obeti do stavu bezmocnosti, de facto jej podvodné „ovládnutie“, zvedavosť nás privádza na myšlienku, kde možno vysledovať hraničnú hodnotu tzv. minimálneho trestnoprávneho podvodného konania. Vyššie uvedené závery nám napovedajú, že táto hranica nebude vôbec pevná a bude na pomedzí podvodného civilnoprávneho/správnoprávneho a trestného konania. Pre praktickú aplikáciu je takto štruktúrovaná odpoveď neupotrebiteľná. V nasledujúcej časti sa autor pokúsi o načrtnutie základných vektorov vyhodnocovania sporných podvodných situácií medzi netrestnou a trestnou sférou. Za základné vektory autor označí a) závažnosť a spôsob konania páchateľa b) typ a charakteristiku omylu obete. Aby sme sa vo výklade posunuli, využijeme niekoľko fabulovaných prípadov:
A) oznamovateľka sa dostavila na najbližší policajný útvar na ktorom uviedla, že bola podvedená nasledovným spôsobom. Na sociálnej sieti ju písomne oslovila neznáma osoba, ktorá sa predstavila ako americký vojak XY, ktorý po úvodnom small talk vo forme „čo rada ješ“, „aké máš záľuby“, „aký je tvoj obľúbený seriál“; v priebehu pár dní požiadal oznamovateľku o finančnú pomoc s prevelením z bojovej línie do zápolia s tým, že toto prevelenie možno realizovať len tak, že príslušnému americkému generálovi zašle finančnéprostriedky na účty do Nigérie, Nigeru a Kamerunu. Páchateľ mal urgovať oznamovateľku spôsobom „...miláčik, láska moja, ak mi nepomôžeš zomriem tu...“. Oznamovateľka realizuje platby vo výške 70.000,-€ až po tom čo ju oznamovateľ utvrdí, že jej peniaze vráti a keď obdrží penziu, vrátenú sumu znásobí. Po zaslaní finančných prostriedkov sa americký vojak neozýva a peniaze nevracia na čo oznamovateľka zistí, že sa stala obeťou podvodu a dôvodí, že páchateľ nemal nikdy úmysel peniaze jej vrátiť.
B) Oznamovateľ podá trestné oznámenie na svoju bývalú priateľku tak, že trestné oznámene popíše spôsobom, že podozrivá osoba si ho vyhliadla približne pred 15 mesiacmi, pričom sa v uvedenom období tvárila a vystupovala ako jeho partnerka, pričom túto skutočnosť, podľa oznamovateľa predstierala a už od okamihu „vzniku“ partnerského vzťahu na tento pristúpila s úmyslom tento využiť tak, že si počas tohto obdobia nechala zakupovať rôzne šperky, dovolenkové pobyty či iné služby, čím sa takto podľa výpočtu oznamovateľa mala obohatiť o 9.657,42,-€.
C) Poškodená osoba vyššieho veku obdržala list. V liste od jej neznámej spoločnosti bolo uvedené, že je víťazom súťaže, do ktorej sa síce aktívne nezapojila, ale v ktorej vyhrala 100.000,-€ pričom samotná výhra mu bude odovzdaná až po tom, čo uhradí daňový poplatok vo výške 5.000,-€ na číslo účtu do Hongkongu, ktorý bol uvedený na priloženom šeku. Po niekoľkých mesiacoch sa na útvar dostavia rodinný príslušníci poškodenej osoby, ktoré podajú trestné oznámenie pre podvod.
D) Konateľ spoločnosti podal trestné oznámenie z dôvodu, že bol prvý krát telefonickyoslovený obchodnou spoločnosťou z Grécka, ktorá od spoločnosti poškodeného vylákala dodanie tovaru, pričom k tomuto podvodnému konaniu malo dôjsť takým spôsobom, že v mieste vykládky (v sídle odberateľskej firmy) nezistené osoby presvedčili vodiča na vykládku tovaru, pričom táto spoločnosť neuhradila faktúru za prebratý tovar a vyjadrila nespokojnosť s akosťou dodaného tovaru a následne žiadala zľavu na dodaný tovar. Oznamovateľ mieni, že bol podvedený odberateľom, ktorý podľa jeho názoru (objektívne údaje chýbajú)mal už v okamihu jednania zámer, pod zámienkou nízkej akosti a faktického ovládnutia tovaru umelo docieliť zníženie kúpnej ceny, čím mu mala byť spôsobená škoda 10.000,-€.
E) V rámci operatívnej činnosti bola vyhľadaná osoba XY, ktorá mohla byť obeťou podvodu ku ktorému malo dôjsť takým spôsobom, že spolukonateľ a zároveň osobný priateľ, presvedčil poškodeného o výhodnosti finančnej investície z podnikových a súkromných peňazí v prospech spoločnosti XZ, kde mala byť zároveň ručiteľom spoločnosť TK, ktorá mala ručiť svojim nehnuteľným majetkom, ktorý mal byť v niekoľkonásobnej hodnote oproti investovaným prostriedkom. Finančné prostriedky mali byť investované do developérskeho projektu, ktorý mal byť v pokročilom štádiu prípravy. Šetrením bolo zistené, že podozrivé osoby spolukonateľa k uvedenému postupu priviedli vydieraním s kompromitujúcim materiálom. Samotnému poškodenému predložili sfalšovaný znalecký posudok na založené nehnuteľnosti, ktoré boli zároveň zaťažené rozsiahlou environmentálnouzáťažou, pričom prípravné podklady, projektová dokumentácia a ďalšie listiny boli čiastočne pravdivé, čiastočne pozmenené ako aj falošné. Páchatelia vykonali v prítomnosti poškodeného obhliadku miesta plánovanej výstavby a taktiež absolvovali stretnutie so zamestnancom stavebného úradu. Podľa zistení, páchatelia v úvodnej fáze developérsky projekt skutočne zamýšľali realizovať, avšak z dôvodu zásadnej prekážky a hrozby zmarenia zámeru pristúpili k vylákaniu, čo možno najväčšieho možného objemu finančných prostriedkov od investorov, čím sa takto snažili získať prospech vo výške niekoľkých stoviek tisíc eur.
Všetky horeuvedené fiktívne prípady,rýdzo formálne napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu podvod. Zároveň však nie všetci budú súhlasiť s tvrdením, že všetky skutky sú podvodom podľa § 221 Trestného zákona. V každom je viditeľné konanie páchateľa, postavenie obete resp. poškodeného ako aj konanie, ktoré má formu uvádzania do omylu resp. využitia omylu. Na druhej strane ale pri každom prípade vidíme iný spôsob konania podozrivej osoby a to v podobe internetovej komunikácie, písomného či telefonického kontaktu, ako aj „face to face“ jednanie či dokonca spolužitia. Z hľadiska kvality môžeme posudzovať konanie na veľmi širokej škále od neoveriteľná/ťažko uveriteľná podvodná informácia až po overiteľná/overená dôveryhodná avšak podvodná informácia. Taktiež môžeme pozorovať prítomnosť osôb[18] s odbornou mierou starostlivosti - konateľ spoločnosti,[19] cez osoby obzvlášť zraniteľné[20], či osoby emočne citlivé. Ďalej môžeme postrehnúť „kvalitu“ konania páchateľov, keďže v prípadoch E, C poškodené osoby o samotnom podvode ani netušia.
V zásade a vo všeobecnosti platí, že páchatelia zneužívajú či už bezbrannosť(vyvolanú alebo využitú), naivitu, prípade ziskuchtivosť poškodených osôb a kvalitu vlastného podvodného konania prispôsobujú úrovni obete. Zároveň platí, že páchatelia musia zvoliť taký (minimálny)spôsob, ktorý im umožňuje dosiahnuť z protiprávnej činnosti majetkový prospech. Aj toto je nevyhnutné mať na pamäti pri posudzovaní trestnosti skutku[21].
Ak sa čitateľ nazdáva, že autor označí ktorýkoľvek z prípadov od A- E za trestnoprávny podvod resp. civilnoprávny spor, bude v omyle. Bez toho aby autor tento omyl využíval uvedie, že na miesto schematického či formálneho prístupu v podobe čisto jazykového chápania skutkovej podstaty trestného činu podvod; automatické aplikovanie „obvyklej miery opatrnosti“ poškodeného či ultima ratio, nie je na mieste nakoľko nevyhovujú zákonným nárokom na posúdenie konania. Rozhodnutie o skutku totiž musí prihliadnuť na všetky jemné detaily, každého individuálneho prípadu zvlášť. Takýmito rozhodnými detailmi sa môže zdať napríklad upozornenie odberateľa v prípade D, že požadovaná objednaná akosť musí dosahovať štandardy ISO, inak bude požadovať zľavu resp. tovar bude vrátený; v prípade A sa môže javiť rozhodnou skutočnosť, že fotografie na profile podozrivej osoby nezobrazujú tú istú osobu resp. samotný profil bol nedôsledne vyplnený a zriadený krátko pred kontaktom; prípad C sa nám môže javiť v inom svetle v prípade, ak obdobných obálok týkajúcich sa výhry, poškodený obdržal za niekoľko rokov desiatky alebo v prípade B, že podozrivá osoba takto naraz „chodila“ s ďalšími 3 osobami od ktorých týmto spôsobom vylákala finančné prostriedky či hodnotné dary resp. naopak, že sa v danom prípade jedná o klasický prípad ohrdnutého partnera a pod.
Podľa názoru autora, je podvodné konanie natoľko všeobecné, že nie je možné schematické vyznačenie presnej línie medzi podvodom v trestnoprávnom a civilnoprávnom/správnoprávnom zmysle. Presné vyznačenie tejto línie je síce možné,ale jedine a výhradne v individuálnom prípade a v konkrétnom rozhodnutí. Kvalita tohto rozhodnutia nemá a ani nemôže stáť na miere obvyklej či odbornej miere opatrnosti obete či netýkavosti trestného konania, ale na zrozumiteľnom vysvetlení všetkých okolností (teda aj formy konania páchateľa), ktoré v danom prípade napovedajú, že sa už nejedná len o podvodné konanie ale o kriminálnu činnosť. V úvode naznačovaná téma článku ako aj položená otázka si teda vyžaduje náležitú odpoveď:
Podvodné konanie, z hľadiska svojej šírky ako aj hĺbky konaní páchateľov a stavu obetí, si pre zákonné rozhodnutie v individuálnych prípadoch vyžaduje vnútorné pojmologické rozvrstvenie tak, aby bolo možné jednak správne popísanie a taktiež zákonné aplikovanie všeobecnej právnej normy na každý individuálny prípad.
Autor má za to, že neexistuje žiadna skratka ku kvalitnému posúdeniu podvodného konania bez zohľadnenia všetkých rozhodných okolností, každého individuálneho prípadu. Poctivý prístup si vyžaduje zodpovedné označenie rozhodných okolností, ktoré majú dosah na výsledok konkrétneho rozhodnutia. Zhodnotenie a výber rozhodných okolností nemá mať intuitívnu, náhodnú alebo arbitrárnu povahu, ale musí pochádzať z odborného predporozumenia problematiky podvodného konania, následného starostlivého vyhodnotenia jadra problematiky, odvetvia v ktorom bol podvor realizovaný a prihliadnutia na podstatné detaily či štruktúry, ktoré zásadne posúvajú konkrétnu kauzu do trestnoprávneho spektra posudzovania prípad.
Pre kvalifikované vyhodnotenie či konkrétna situácia je podozrením z trestného činu alebo prípadom klasickej medziľudskej lži, či nemimoriadnym porušením zmluvných podmienok je nevyhnutné podrobné vyhodnotenie všetkých rozhodných skutočností a ich „umiestnenie“ na pomyselnú právnu os, ktorá prechádza od civilného podvodného konania až po páchanie podvodov kvalifikovanou formou. Do posuvu kauzy na takto popísanej právnej osi následne vstupujú viaceré zásady trestného konania ako napr. zásada hospodárnosti trestného konania[22], ktorá najmä v súvislosti s určitými typmi podvodných konaní vystupuje do popredia a ďalej inštitúcie, a právne inštitútyči procedúry, napr. že o samotnej trestnosti skutku rozhoduje jedine príslušný súd.
Zhrnutie:
Podľa názoru autora, je posudzovanie podozrenia so spáchania skutku podľa § 221 TZ nevyhnutné posudzovať striktne individuálne. Uvedený postup je nutný z dôvodu vágnosti normatívneho vyjadrenia ako všeobecnej skutkovej podstaty. V príslušnom posudzovaní či rozhodovaní je nevyhnutné posudzovať všetky rozhodné okolnosti podvodného konania, ktoré je potrebné dôsledne špecifikovať (overiteľné nepravdivé informácie; hrubo skresľujúce údaje; neoveriteľné údaje apod.), ako aj vzťahu či statusu podvedenej či poškodenej osoby, spôsobu konania páchateľa a ďalších skutočností a vzťahov, ktoré vo vzájomných súvislostiach a v celosti umožňujú jednak uchopenie danej kauzy a jej následné zodpovedné vyhodnotenie v právnych a inštitucionálnych medziach[23] a umožňujú tak prijatie kvalifikovaného záveru, či podvodné konanie subsumovateľné pod skutkovú podstatu trestného činu § 221 TZ podvod, nabralo pre rozhodné okolnosti kriminálny rozmerv podobe naplnenia všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu[24].
[1]http://www.pravnelisty.sk/clanky/a78-podvod-miera-opatrnosti-poskodeneho-predmnichovska-judikatura ; file:///C:/Users/srholec1304599/Downloads/online-afi-1-2020-hamranov.pdf ;
[2] BLAŽEK, R. Povinná miera opatrnosti – kedy áno, kedy nie. Zo súdnej praxe, 5/2017
[3]ŠAMKO, P. Trestný čin podvodu, komentár s judikatúrou, Bratislava: Iura edition, 2012. 288 s. ISBN 978-80-8078-553-6
[4] HAMRANOVÁ, D. Trestný čin podvodu v zmysle rozhodovacej praxe orgánov činných v trestnom konaní a súdov, dostupné na file:///C:/Users/srholec1304599/Downloads/online-afi-1-2020-hamranov%20(2).pdf
[5] Približne od roku 2008, pričom intenzívnejší boom začal okolo roku 2013, 2014.
[6]Autor víta asertívny prístup OČTK k riešeniu podvodnej agendy, nakoľko predznamenáva plnenie vlastných zákonných povinností na zodpovedajúcej právnej a odbornej úrovni. Tiež treba povedať, že asertívny prístup nemá byť selektívny a vyžadovali by si ho aj ďalšie typy trestných konaní, napr. daňová trestná činnosť. Tiež treba uviesť, že asertívny prístup je prípustný jedine(a len) vtedy, ak ho predchádza zvyšovanie úrovne kvality trestného konania.
[7]Takto sformulovaná „poučka“ je značne nepresná. Podvodná trestná činnosť totiž pripúšťa, že podvádzaná osoba nie je zároveň poškodená osoba a naopak; taktiež, že osoba majetkovo obohatená nie je zároveň tá, ktorá uvádza do omylu podvedenú či majetkovo ukrátenú osobu. Napriek zjavnej nepresnosti predloženej formulácie, k výkladovému cieľu nateraz postačuje.
[8] Viď bližšie http://www.pravnelisty.sk/clanky/a772-kriminalisticke-avizo-cast-iv-podvod
[9] S prihliadnutím na ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona „Nejde o prečin, ak vzhľadom n a spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná“
[10] Ak je teda škoda vyššia ako 266,-€.
[11] K opačnému stanovisku viď: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a405-kde-su-hranice-aplikacieprincipu-ultima-ratio-v-trestnom-prave
[12] Termín ingerencia je v tomto prípade presný, nakoľko OČTK by tak s prihliadnutím na zásadu ex offo mohli vstupovať aj do vzťahov, v ktorých sa žiadna zo strán takéhoto vstupu nedovoláva.
[13]http://www.pravnelisty.sk/clanky/a215-princip-ultima-ratio.-vyznamne-interpretacne-pravidlo-alebo-prehnany-sudny-aktivizmus-bez-opory-v-zakone-a-judikature; http://www.pravnelisty.sk/clanky/a288-zakladne-vychodiska-principu-ultima-ratio ; http://www.lawconference.sk/zborniky/bpf/Zborn%C3%ADk_BPF2016_sekcia_01.pdf
[14] Podstatné ustanovenia „obvyklej miery opatrnosti“ možno normatívne dosledovať v ustanovení § 415 OZ „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“ a 441 OZ „Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením, znáša ju sám.“Početné odkazy možno dosledovať aj v judikatúre napr. IV. ÚS 106/2018, 2 Tdo V 21/2014,3Tdo 15/2014
[15] Tu autor uvedie, že civilnoprávna zásada rozhodne nie je všeliek a jej prítomnosť v trestnom nemôže byť automatická. Nemožnosť širšieho a všeobecného uplatnenia priblížime na povahe skutkovej podstaty trestnéhočinu znásilnenie. V uvedenom prípade, by sa páchateľ znásilnenia mohol vyviňovať tvrdením, že si jeho obeť nepočínala dostatočne obozretne, a zavinenie je teda zdieľané. Uvedený prístup je nutné striktne odmietnuť(!).
[16] Autor recykluje svoje predošlé závery: „Autor má za to, že podozrenie z trestného činu, môže mať z trestnoprávneho hľadiska relevanciu jedine, ak takého podozrenie má OČTK resp. súd, teda tí na ktorých sa viaže zásada ex offo... Naopak podozrenie zo strany OČTK musí byť dôvodné a to na základe posúdenia jednotlivých informácií, skutkového a právneho stavu, osoby oznamovateľa, páchateľa a pod.,„podozrenie musí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami zistenými v trestnom konaní“[5], teda sa musí jednať aspoň o overiteľnú domnienku. Kvalifikované podozrenie preto nemôže byť totožné so subjektívnym podozrením či názorom. Naopak toto kvalifikované podozrenie musí mať určitú kvalitu, aspoň v podobe dôvodného podozrenia štátneho orgánu...“ bližšie viď http://www.pravnelisty.sk/clanky/a688-trestnopravny-formalizmus-nas-kazdodenny-no-8
[17] Ani horná maxima nie je určená úplne exaktne. Podľa § 189 TZ vydieranie, ten: „kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel potrestá sa....“ s poukazom na § 122 ods. 7 Trestného zákona „trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použije na jeho spáchanie psychické násilie proti inému.“Rozdiel medzi posudzovaním typu úskoku páchateľa ako trestného činu podvod či vydieranie, by stál jednak na konaní páchateľa, ktorý „podvádza“ alebo vydiera a taktiež na stave obeti, či je nútená niečo konať/trpieť/opomenúť alebo konať v omyle. Len veľmi zjednodušene; o vydieranie pôjde vtedy, ak obeť aspoň v hrubých črtách pozná úmysel, cieľ či zámer páchateľa, pričom pri podvodnom konaní o tomto nemá tušenie, nakoľko stále postupuje v omyle.
[18] Autor by ešte rád zdôraznil, že úroveň miery opatrnosti nie je v populácií konštantná veličina.Každý občan má „svoju“ obvyklú mieru opatrnosti inde a táto sa dokonca v priebehu života jednotlivca neustále vyvíja; jej zjednodušujúce priemerovanie v sebe nesie aj odvrátenú stránku, nakoľko by sme z pod ochrany trestného práva vyňali dve hraničné hodnoty Gaussovej krivky tj. najinteligentnejšiu a najmenej inteligentnú časť populácie. Uvedený prístup by de facto diskriminoval časť populácie.
[19] § 135a Obchodného zákonníka „Konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.“
[20] § 2 ods. 1 písm. c) bod 2 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých predpisov („osoba staršia ako 75 rokov“)
[21] Autor má za to, že aj samotný „pomerový rozdiel“ medzi kvalitou páchanej trestnej činnosti a kvality úrovne v ktorej sa ešte poškodený mohol ubrániť podvodnému konaniu, ako aj pochopenie minimálneho podvodného konania, ktoré vystačí páchateľovi k majetkovému prospechu, je pre posúdenie vyhodnocovaných okolností relevantný.
[22]http://www.pravnelisty.sk/clanky/a750-trestnopravny-formalizmus-nas-kazdodenny-no-10
[23] Uvedené právno-teoretické vymedzenie spôsobu vyhodnocovania podvodného konania, je všeobecné a samo o sebe nechráni pred nevhodným výkladom v individuálnom prípade. Naopak pri dobromyseľnom prístupe k meritu veci, môže napomôcť k zákonnosti a udržateľnosti rozhodnutia, či je alebo nie je posudzovaná kauza trestným činom podvodu.
[24] Autor upriamuje pozornosť na skutočnosť, že každé trestné konanie je nutné vyhodnocovať individuálne. Vyššiu mieru individualizácie je potrebné vyžadovať práve pri všeobecných skutkových podstatách. Z množiny všeobecných skutkových podstát autor ozrejmoval práve trestný čin podvodu ako „učebnicový“ príklad nevyhnutnosti zákonného vyhodnocovania aj netrestnoprávnych súvislostí prípadu.
Diskusia
Najčítanejšie články
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.