Väzobné anomálie ako dôvod na zmeny v inštitúte väzby

 

           Vä­zob­né ano­má­lie ako dô­vod na zme­ny v in­šti­tú­te väz­by

V sú­vis­los­ti s mož­ný­mi zme­na­mi v práv­nej úp­ra­ve in­šti­tú­tu väz­by v Tres­tnom po­riad­ku bo­li v pos­led­nej do­be pub­li­ko­va­né v mé­diách via­ce­ré prís­pev­ky, kto­ré vy­chá­dza­li z to­ho, že nie je žiad­ny dô­vod za­sa­ho­vať do in­šti­tú­tu väz­by, pri­čom aké­koľ­vek prí­pad­né zme­ny bo­li ozna­čo­va­né za úče­lo­vé zme­ny navr­ho­va­né len z dô­vo­du vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia kon­krét­ne­ho ob­vi­ne­né­ho s tým, že Trest­ný po­ria­dok ne­má byť tr­ha­cím ka­len­dá­rom.

Za všet­ky tie­to člán­ky mož­no spo­me­núť je­den, kto­rý pub­li­ko­val v Den­ní­ku N dňa 14.05.2021 sud­ca Sta­nis­lav Soj­ka pod náz­vom „Sud­ca z Mi­cha­lo­viec o ko­lúz­nej väz­be: Za­se „na­ši“ ľu­dia“[1] (ďa­lej len autor člán­ku). 

V pred­met­nom člán­ku je­ho autor uvá­dza, že „neb­rá­nim sa a nik­dy som sa neb­rá­nil žiad­nej od­bor­nej dis­ku­sii, vrá­ta­ne tej o väz­be, ale pre­čo prá­ve te­raz a pre­čo čím skôr a naj­rad­šej hneď? Pre­čo zra­zu ta­ký zá­ujem? Trest­ný po­ria­dok ne­mô­že byť tr­ha­cím ka­len­dá­rom a ne­mô­že­me ho me­niť, keď sa to ne­ja­ké­mu pos­lan­co­vi, res­pek­tí­ve po­li­ti­ko­vi za­chce. Zá­ro­veň by ne­ma­lo vznik­núť ani len po­doz­re­nie, že ide­me me­niť ta­ký dô­le­ži­tý zá­kon len kvô­li kon­krét­nym ľu­ďom ale­bo do­kon­ca kvô­li jed­né­mu člo­ve­ku“. Autor v tom­to sme­re uzat­vá­ra, že „som pres­ved­če­ný o tom, že niet na Slo­ven­sku ta­ké­ho dô­le­ži­té­ho člo­ve­ka, kvô­li kto­ré­mu by sa mal tak rých­lo a bez dl­hšej od­bor­nej de­ba­ty me­niť zá­kon. Ak je ta­ký, tre­ba sa pý­tať, pre­čo je pre nie­ko­ho ta­ký dô­le­ži­tý...“.

Dú­fam, že mi to ko­le­ga od­pus­tí, ale je­ho ar­gu­men­tá­ciu po­va­žu­jem za vy­slo­ve­ne zjed­no­du­še­nú, povr­chnú a za pop­lat­nú čier­no­bie­le­mu vi­de­niu sve­ta den­ní­ka, v kto­rom svoj prís­pe­vok pub­li­ko­val.

Lex Oko­li­čá­ny

Po­kiaľ autor člán­ku kon­šta­tu­je, že na Slo­ven­sku niet člo­ve­ka ta­ké­ho dô­le­ži­té­ho, kvô­li kto­ré­mu by sa mal me­niť tak rých­lo a bez dl­hšej od­bor­nej de­ba­ty zá­kon s tým, že Trest­ný po­ria­dok ne­mô­že byť tr­ha­cím ka­len­dá­rom a ne­mô­že­me ho me­niť ke­dy sa ko­mu za­chce, tak by som mu rád pri­po­me­nul, že to na Slo­ven­sku nie je nič no­vé. Už v mi­nu­los­ti sa to to­tiž sta­lo a to tak­tiež v sú­vis­los­ti s in­šti­tú­tom väz­by. Ak te­da autor člán­ku hľa­dá ta­ké­ho dô­le­ži­té­ho člo­ve­ka, kvô­li kto­ré­mu bol ce­lý slo­ven­ský parla­ment „v po­zo­re“, tak sa vo­lal Ró­bert Oko­li­čá­ny.

Iš­lo o rok 2009 a ob­ža­lo­va­né­mu Ró­ber­to­vi Oko­li­čá­ny­mu kon­či­la maximál­na štvorroč­ná le­ho­ta tr­va­nia väz­by a hro­zi­lo je­ho pre­pus­te­nie na slo­bo­du. Iba a len kvô­li Ró­ber­to­vi Oko­li­čá­ny­mu sa expres­ne rých­lo me­nil Trest­ný po­ria­dok, keď sa maximál­na le­ho­ta tr­va­nia väz­by predĺži­la pri niek­to­rých tres­tných či­noch až na 5 ro­kov (v je­ho prí­pa­de na­ko­niec ani tá­to le­ho­ta nes­ta­či­la). Tá­to ab­so­lút­ne ne­kon­cep­čná zme­na le­hôt tr­va­nia väz­by pre­beh­la nie­len bez dl­hšej od­bor­nej dis­ku­cie, ale bo­la do­kon­ca schvá­le­ná NR SR v skrá­te­nom le­gis­la­tív­nom ko­na­ní (!), aby sa to všet­ko stih­lo eš­te „pred vy­pr­ša­ním je­ho väz­by“. Pred­met­ná zme­na bo­la pri­tom schvá­le­ná tak pos­lan­ca­mi vte­daj­šej koa­lí­cie ako aj pos­lan­ca­mi vte­daj­šej opo­zí­cie a nik­to nes­krý­val, že dô­vo­dom bo­lo to (ako sa to v mé­diách po­li­tik­mi pre­zen­to­va­lo) „aby bol Ró­bert Oko­li­čá­ny po­ne­cha­ný vo väz­be do prá­vop­lat­nos­ti roz­sud­ku“.

Ne­viem si pred­sta­viť úč­lo­vej­šiu zme­nu Tres­tné­ho po­riad­ku kvô­li jed­né­mu člo­ve­ku než bo­la tá v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho Ró­ber­ta Oko­li­čá­ny­ho, kto­rá bo­la vy­slo­ve­ne „ši­tá na mie­ru“ len jed­nej kon­krét­nej oso­be a do­kon­ca bol na pri­ja­tie tej­to zme­ny „pok­ri­ve­ný“ aj le­gis­la­tív­ny pro­ces, keď bo­la tá­to zme­na schvá­le­ná v skrá­te­nom le­gis­la­tív­nom ko­na­ní.

Pou­ka­zo­val vte­dy autor člán­ku na ab­so­lút­nu úče­lo­vosť tej­to zme­ny Tres­tné­ho po­riad­ku oh­ľad­ne in­šti­tú­tu väz­by? Brá­nil Trest­ný po­ria­dok pred tým, aby z ne­ho po­li­ti­ci ne­ro­bi­li tr­ha­cí ka­len­dár kvô­li jed­né­mu člo­ve­ku? A vô­bec. Je ne­ja­ký roz­diel me­dzi tým, keď sa Trest­ný po­ria­dok úče­lo­vo me­ní v nep­ros­pech kon­krét­ne­ho ob­vi­ne­né­ho a tým, keď by sa mal me­niť v pros­pech kon­krét­ne­ho ob­vi­ne­né­ho? Pod­ľa mňa nie...Tak pre­čo zra­zu toľ­ko kri­ku kô­li mož­ným zme­nám v in­šti­tú­te väz­by v sú­čas­nos­ti, keď úče­lo­vosť zmien v zá­ko­noch je za­kó­do­va­ná v DNA slo­ven­ské­ho zá­ko­no­dár­ne­ho zbo­ru? Hrá­me sa na zá­sa­do­vých, len keď sa nám to ho­dí a keď vie­me, že nám za to bu­dú tlies­kať?

Pre­čo je nut­né zme­niť in­šti­tút väz­by v Tres­tnom po­riad­ku

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je úpl­ne bez vý­zna­mu aký mo­tív by vie­dol zá­ko­no­dar­cu (vlá­du, či pos­lan­cov) k mož­ným zme­nám v in­šti­tú­te väz­by. Pod­stat­ným je to, či in­šti­tút väz­by sku­toč­ne pot­re­bu­je ne­ja­ké zme­ny ale­bo nie. Po­kiaľ sú tu ur­či­té okol­nos­ti, kto­ré naz­na­ču­jú, že by mal zá­ko­no­dar­ca za­siah­nuť do práv­nej úp­ra­vy väz­by, po­tom je ne­vyh­nut­né ta­ké zme­ny uro­biť a skva­lit­niť Trest­ný po­ria­dok. Aj prí­pad­né ne­čes­tné, úče­lo­vé mo­tí­vy mô­žu viesť k skva­lit­ne­niu le­gis­la­tí­vy. Pod­stat­ným je, čo je v zá­ko­ne na­pí­sa­né, te­da, či má zá­kon kva­lit­ný ob­sah a nie z aké­ho dô­vo­du (mo­tí­vu, úče­lu) k skva­lit­ne­niu le­gis­la­tí­vy doš­lo.

Som ná­zo­ru, že via­ce­ré uka­zo­va­te­le naz­na­ču­jú, že je ne­vyh­nut­né, aby zá­ko­no­dar­ca za­sia­hol do sú­čas­nej po­do­by in­šti­tú­tu väz­by.

Ten­to svoj ná­zor opie­ram, v pr­vom ra­de, o šta­tis­tic­ké úda­je, kto­ré bo­li zve­rej­ne­né v mé­diách. Po­kiaľ sú správ­ne (a ne­vi­dím dô­vod im ne­ve­riť), tak pod­ľa úda­jov ZVJS bo­lo ku kon­cu ro­ku 2020 vo väz­be cez 1600 osôb, pri­čom ma­lo ísť o naj­vyš­ší po­čet osôb vo väz­be od ro­ku 2009 (!). Prib­liž­ne 145 osôb bo­lo v ko­lúz­nej väz­be a to buď sa­mos­tat­ne ale­bo v spo­je­ní aj s iným dô­vo­dom väz­by (nap­rík­lad v ČR ma­lo byť za po­rov­na­teľ­né ob­do­bie v ko­lúz­nej väz­be prib­liž­ne o po­lo­vi­cu (!) me­nej osôb).

 Z tých­to úda­jov je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru zrej­mé, že ide o ce­los­lo­ven­ský prob­lém na­du­ží­va­nia in­šti­tú­tu väz­by, keď zo zá­sa­dy, že „tres­tné stí­ha­nie sa má viesť na slo­bo­de a vä­zob­né tres­tné stí­ha­nie je len vý­nim­kou z toh­to pra­vid­la“ sa sta­la iba frá­za. Je ne­vyh­nut­né si priz­nať, že do väz­by sa člo­vek na Slo­ven­sku v sú­čas­nos­ti dos­ta­ne až prís­liš ľah­ko a po­tom v nej spra­vid­la nie je „ne­vyh­nut­ný čas“, tak ako to uk­la­dá Trest­ný po­ria­dok, ale dl­hé me­sia­ce a dos­tať sa z nej sa po­ma­ly rov­ná zá­zra­ku.

Z vlas­tnej praxe sud­cu sťaž­nos­tné­ho sú­du ako aj z dos­tup­ných roz­hod­nu­tí rôz­nych iných sú­dov môž­no vy­po­zo­ro­vať trend

- povr­chne od­ôvod­ňo­va­ných roz­hod­nu­tí o väz­be (ako aj návr­hov pro­ku­rá­to­rov na vza­tie do väz­by),

- stro­hé kon­šta­to­va­nie vä­zob­ných dô­vo­dov, kto­ré je čas­to za­lo­že­né iba na opi­so­va­ní zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní tý­ka­jú­cich sa dô­vo­dov väz­by,

- ne­rea­go­va­nie na pod­stat­né ná­miet­ky ob­vi­ne­ných, kto­ré sa tý­ka­jú práv­nej kva­li­fi­ká­cie, či dô­vo­dov väz­by,

-  predl­žo­va­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by sa stá­va pra­vid­lom, na­priek to­mu, že by k ne­mu ma­lo prísť len vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch a z  pres­ne zá­ko­nom sta­no­ve­ných dô­vo­dov,

- vä­zob­né ko­na­nia sú príl­iš dl­hé, čo je čas­to za­prí­či­ne­né po­ma­lou čin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rá v niek­to­rých prí­pa­doch zjav­ne vy­ka­zu­je zna­ky úče­lo­vos­ti, aby „bol ob­vi­ne­ný vo väz­be čo naj­dlh­šie“ (na kraj­skom sú­de, na kto­rom pô­so­bím nie je zried­ka­vos­ťou pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by pre neo­pod­stat­ne­né prie­ťa­hy or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré tr­va­jú aj me­sia­ce),

- ďa­lej mož­no spo­me­núť trend vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia prak­tic­ky vo všet­kých ve­ciach, kto­ré sú práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako spá­cha­né or­ga­ni­zo­va­nou, či zlo­či­nec­kou sku­pi­nou, res­pek­tí­ve, v kto­rých má ísť nap­rík­lad o ko­rup­ciu  (v tých­to prí­pa­doch ide prak­tic­ky už o ob­li­ga­tór­ne väz­by a zá­ko­nom sta­no­ve­ná fa­kul­ta­tív­nosť väz­by sa sta­la mŕtvym us­ta­no­ve­ním, keď sa dô­vod väz­by čas­to iba vág­ne vy­vo­dzu­je z to­ho, že ide o tres­tnú sú­čin­nosť via­ce­rých osôb, či zá­važ­nú tres­tnú čin­nosť),

- v zlo­ži­tej­ších tres­tných ve­ciach je po­mer­ne čas­to po­doz­re­nie, že väz­ba slú­ži len ako pros­trie­dok zís­kať priz­na­nie as­poň niek­to­ré­ho z via­ce­rých ob­vi­ne­ných, kto­rý by tak po­mo­hol vy­lep­šiť sla­bú dô­kaz­nú si­tuáciu, či po­mo­hol vy­šet­ro­va­te­ľo­vi sa pod­rob­nej­šie zo­rien­to­vať v stí­ha­nej prob­le­ma­ti­ke,

- v ne­pos­led­nom ra­de je nut­né spo­me­núť prax pra­vi­del­né­ho vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­ných, kto­rí sa nep­riz­ná­va­jú, vä­zob­né stí­ha­nie osôb, kto­ré sú ob­vi­ne­né len na zá­kla­de tzv. „dô­ka­zu z po­ču­tia“, či len na nep­re­ve­re­nej vý­po­ve­di ka­júc­ni­ka, kto­ré­mu sa vždy ve­rí (ho­ci ka­júc­nik má x dô­vo­dov pre­čo vy­po­ve­dať skres­le­ne, ma­ni­pu­la­tív­ne a po­dob­ne), t. j. ne­ve­nu­je sa ná­le­ži­tá po­zor­nosť tzv. ma­te­rál­nej pod­mien­ke väz­by, či nut­nos­ti zo­siľ­ňo­va­nia dô­vod­nos­ti po­doz­re­nia pri dlh­šie tr­va­jú­cej väz­be (oje­di­ne­lým nie je pok­ra­čo­va­nie vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­doch, keď nap­rík­lad vý­po­veď ka­júc­ni­ka, či tzv. roz­ho­du­jú­ce­ho us­ved­ču­jú­ce­ho sved­ka nie­len že ne­potvr­dzu­jú žiad­ne ďal­šie sve­dec­ké vý­po­ve­de, ale prá­ve nao­pak, vy­ko­na­né sve­dec­ké vý­po­ve­de je­ho vý­po­veď vy­vra­ca­jú),

- vy­ni­moč­ným vo vä­zob­ných tres­tných stí­ha­niach nie je ani úče­lo­vé nad­hod­no­te­nie práv­nej kva­li­fi­ká­cie (nap­rík­lad v praxi prak­tic­ky vy­miz­lo spolu­pá­cha­teľ­stvo a tak­mer kaž­dá tres­tná sú­čin­nosť je už po­va­žo­va­ná za mi­ni­mál­ne or­ga­ni­zo­va­nú sku­pi­nu, kto­rá mu­sí byť vždy spo­je­ná aj s väz­bou) a jej nás­led­né ne­dôs­led­né skú­ma­nie pri vä­zob­ných roz­hod­nu­tiach,

- z ko­lúz­nej väz­by sa bež­ne stá­va ob­li­ga­tór­na väz­ba, na­koľ­ko čas­to tr­vá aj po­tom ako sú už vy­po­ču­tí pod­stat­ní sved­ko­via s od­ôvod­ne­ním, že do­ka­zo­va­nie sa bu­de eš­te vy­ko­ná­vať aj v ko­na­ní pred sú­dom[2],

- re­ťa­ze­nie vä­zieb, keď si or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­ne­chá­va­jú ďal­šie tres­tné stí­ha­nia tej is­tej oso­by „do zá­lo­hy“, a v prí­pa­de pre­pus­te­nia z väz­by nas­le­du­je po­ves­tné „oto­če­nie“ ob­vi­ne­né­ho v brá­ne väz­ni­ce a je vza­tý do väz­by v tej­to inej tres­tnej ve­ci.

Uve­de­ný zoz­nam vä­zob­ných ano­má­lií nie je ko­neč­ný a sku­toč­nosť, že s ap­li­kač­nou praxou oh­ľad­ne in­šti­tú­tu väz­by nie je všet­ko v po­riad­ku mož­no do­ku­men­to­vať aj nap­rík­lad na ná­le­zoch Ústav­né­ho sú­du SR vo ve­ci ob­vi­ne­né­ho Go­gu, či ob­vi­ne­né­ho Ri­bá­ra, res­pek­tí­ve na roz­hod­nu­tí NS SR vo ve­ci ob­vi­ne­né­ho Re­há­ka, pri­čom všet­ky tie­to roz­hod­nu­tia bo­li vy­da­né v prie­be­hu nie­koľ­kých týž­dňov[3]. Rov­na­ko tak je nut­né spo­me­núť nap­rík­lad roz­hod­nu­tia Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR z os­tat­ných dní vo ve­ci ob­vi­ne­ných Kol­cu­na a Mol­ná­ra, kto­rý­mi doš­lo k zru­še­niu čas­ti uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre ab­so­lút­nu neur­či­tosť skut­kov (pod­ľa uz­ne­se­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra bo­li „zru­še­né“ skut­ky tak neur­či­té, že sa fak­tic­ky vý­slu­chom ka­júc­ni­ka a ob­vi­ne­né­ho vy­čer­pa­lo do­ka­zo­va­nie, na­koľ­ko nič ďal­šie sa zo skut­ku zis­tiť ne­da­lo).

Nie­len ce­los­lo­ven­ská vä­zob­ná šta­tis­ti­ka naz­na­ču­je prob­lém s vä­zob­ný­mi tres­tný­mi stí­ha­nia­mi, ale hrô­zos­traš­né čís­la v tom­to sme­re pre­zen­to­val aj pred­se­da Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du. Pod­ľa šta­tis­tic­kých úda­jov, kto­ré zve­rej­nil, po­dal úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry nap­rík­lad v ro­ku 2019 55 návr­hov na vza­tie do väz­by a Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd vy­ho­vel 45 návr­hom. V ro­ku 2020 už úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry po­dal 112 návr­hov na vza­tie do väz­by (ná­rast o 57 návr­hov, te­da viac ako 100 per­cent­ný ná­rast) a Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd vy­ho­vel až 87 návr­hom (ná­rast o 47 návr­hov). Ta­ký­to bru­tál­ny ná­rast vä­zob­ných tres­tných stí­ha­ní sa cel­kom ur­či­te ne­dá od­ôvod­niť iba me­diál­ne zná­my­mi kau­za­mi (ale­bo mož­no dá tak, že v me­diál­ne zná­mych kau­zách sa spra­vid­la be­rú ob­vi­ne­ní po­vin­ne do väz­by). Ten­to trend pri­tom pok­ra­ču­je aj v ro­ku 2021, keď za pr­vé me­sia­ce ro­ku bo­lo už po­da­ných 45 návr­hov na vza­tie do väz­by (te­da viac než bo­lo po­da­ných návr­hov nap­rík­lad za ce­lý rok 2014, či 2015) a už 35 návr­hom bo­lo aj vy­ho­ve­né (te­da viac ako bo­lo vy­ho­ve­ných nap­rík­lad za ce­lý rok 2013, 2014, 2015). Z me­diál­nych vý­stu­pov pri­tom mož­no zis­tiť, že tak­mer všet­ky ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré sa nep­riz­ná­va­jú kon­čia vo väz­be (v ča­se pí­sa­nia toh­to člán­ku skon­či­li, ako inak, v ko­lúz­nej väz­be, ďal­ší sied­mi ob­vi­ne­ní s tým, že ich ob­vi­ne­nie ma­lo byť, ako inak, za­lo­že­né na "za­ru­če­ne prav­di­vej" vý­po­ve­di ka­júc­ni­ka).

Všet­ky tie­to úda­je sved­čia o tom, že je sku­toč­ne na­ča­se, aby do in­šti­tú­tu väz­by „vstú­pil“ zá­ko­no­dar­ca, na­koľ­ko ap­li­kač­ná prax vy­kla­dá vä­zob­né dô­vo­dy a tr­va­nie väz­by zjav­ne až príl­iš exten­zív­ne, me­cha­nic­ky, for­mál­ne a čas­to aj vág­ne.

Mož­no bu­de niek­to na­mie­tať, že ak je prob­lém s ap­li­kač­nou praxou, nez­na­me­ná to, že by na to mal ale­bo mu­sel rea­go­vať hneď zá­ko­no­dar­ca. Ide o správ­nu ná­miet­ku, ale po­kiaľ zá­ko­no­dar­ca dos­pe­je k zá­ve­ru, že ap­li­kač­ná prax už ne­do­ká­že sa­mu se­ba ko­ri­go­vať, mu­sí do to­ho za­siah­nuť zme­nou zá­ko­na.

Skú­se­nos­ti z Čes­kej re­pub­li­ky pri zme­ne zá­ko­na v dôs­led­ku na­du­ží­va­nia väz­by

Ob­dob­né to bo­lo aj v Čes­kej re­pub­li­ke, kde zá­ko­no­dar­ca v ro­ku 2001 prip­ra­vil po­mer­ne veľ­kú zme­nu Tres­tné­ho po­riad­ku a to aj in­šti­tú­tu väz­by.

Zo sprá­vy In­šti­tú­tu pre kri­mi­no­lo­giu a so­ciál­nu pre­ven­ciu[4] mož­no zis­tiť, že pred vy­da­ním no­ve­ly čes­ké­ho Tres­tné­ho po­riad­ku č. 265/2001 Sb. účin­nej od 01.01.2002 bo­li za naj­prob­le­ma­tic­kej­šie pr­vky čes­ké­ho vä­zob­né­ho ko­na­nia ozna­čo­va­né re­la­tív­ne vy­so­ké poč­ty osôb vo väz­be a neú­mer­ná dĺžka tr­va­nia väz­by. Prí­či­ny vy­so­ké­ho poč­tu osôb vo väz­be bo­li vi­de­né nie­len v na­du­ží­va­ní in­šti­tú­tu väz­by or­gá­ny­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, ale aj v nep­ri­me­ra­nej sklad­be osôb, ke­dy väč­ši­nu tvo­ri­li oso­by ob­vi­ne­né z me­nej zá­važ­ných tres­tných či­nov. Ten­to stav sa od­rá­žal v prepl­ne­nos­ti väz­níc a sú­vi­sia­cich nák­la­dov na ich pre­vádz­ku. Pros­tre­die vý­ko­nu väz­by je pri­tom vo všeo­bec­nos­ti po­va­žo­va­né za ná­roč­nej­šie na od­ol­nosť umies­tne­nej oso­by, než pros­tre­die vý­ko­nu sa­mot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

Prá­ve od­strá­ne­nie tých­to kri­ti­zo­va­ných ne­dos­tat­kov sle­do­va­la uve­de­ná no­ve­la čes­ké­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rá na­do­bud­la účin­nosť od 01.01.2002.

Čes­ká vä­zen­ská služ­ba v ro­ku 2006 k vä­zob­né­mu tres­tné­ho stí­ha­niu uvied­la: V pr­vej po­lo­vi­ci 90 ro­kov poč­ty ob­vi­ne­ných vý­raz­ne stú­pa­li. Ná­rast bol spô­so­be­ný zvy­šo­va­ním poč­tu pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov, kto­rí bo­li vy­šet­ro­va­ní vä­zob­ne. Ten­to trend sa za­sta­vil v ro­ku 1995, keď stav vä­zob­ne stí­ha­ných do­sia­hol naj­väč­šie­ho poč­tu. Od toh­to ro­ku kle­sal, čo bo­lo spô­so­bo­va­né skra­co­va­ním dĺžky vä­zob­né­ho ko­na­nia. K vý­raz­né­mu pok­le­su poč­tu ob­vi­ne­ných osôb doš­lo až v zá­ve­re ro­ku 2001 a za­čiat­kom ro­ku 2002, čo bo­la reak­cia na no­ve­lu čes­ké­ho Tres­tné­ho po­riad­ku č. 265/2001 Sb., kto­rou bo­li up­ra­ve­né na­no­vo aj vä­zob­né le­ho­ty. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní za­ča­li už v de­cem­bri ro­ku 2001 pre­púš­ťať ob­vi­ne­ných, u kto­rých bo­lo zrej­mé, že im po účin­nos­ti no­ve­ly (od 01.01.2002) skon­čí vä­zob­ná le­ho­ta. Len za me­siac de­cem­ber ro­ku 2001 bo­lo tak­to pre­pus­te­ných 1000 osôb a v pr­vom štvrťro­ku 2002 bo­lo pre­pus­te­ných z väz­by ďal­ších 1000 osôb. Od účin­nos­ti uve­de­nej no­ve­ly bo­lo do vý­ko­nu väz­by príj­ma­ných o tre­ti­nu me­nej osôb než v mi­nu­los­ti. Po­tom sa stav sta­bi­li­zo­val, ale od ro­ku 2004 stav ob­vi­ne­ných vo väz­be opäť mier­ne kle­sal.

Nap­rík­lad v ro­ku 2006 bol op­ro­ti ro­ku 2001 (rok pred účin­nos­ťou no­ve­ly) pri­ja­tých do vý­ko­nu väz­by o 42% me­nej ob­vi­ne­ných. Ide o veľ­mi vý­raz­ný pok­les. Op­ro­ti mi­nu­los­ti sa skrá­ti­la aj prie­mer­ná dĺžka väz­by a to o 85 dní, z to­ho v príp­rav­nom ko­na­ní o 49 dní.

V tom­to sme­re mož­no pri­po­me­núť, že pred­met­ná no­ve­la čes­ké­ho Tres­tné­ho po­riad­ku pre­ci­zo­va­la dô­vo­dy väz­by, ob­me­dzi­la vä­zob­né stí­ha­nie pri me­nej zá­važ­ných úmy­sel­ných tres­tných či­noch a ned­ban­li­vos­tných tres­tných či­noch, up­ra­vi­la na­no­vo maximál­ne le­ho­ty tr­va­nia väz­by (pre­čin 1 rok, zlo­čin 2 ro­ky, obzvlášť zá­važ­ný 3 ro­ky, vý­ni­moč­ný trest 4 ro­ky) a špe­ciál­ne aj dĺžku tr­va­nia ko­lúz­nej väz­by (3 me­sia­ce) s tým, že iba jed­na tre­ti­na z tej­to cel­ko­vej le­ho­ty tr­va­nia väz­by pri­pad­ná na príp­rav­né ko­na­nie. Rov­na­ko tak tá­to no­ve­la zme­ni­la spô­sob roz­ho­do­va­nia o väz­be a pri­nies­la väč­ší tlak na vy­šet­ru­jú­ce or­gá­ny.

Zo zá­ve­reč­né­ho hod­no­te­nia do­pa­dov pred­met­nej no­ve­ly na ap­li­kač­nú prax vy­plý­va, že zme­ny uro­be­né vo vä­zob­ných ko­na­niach tou­to no­ve­lou ma­li vý­raz­ne po­zi­tív­ny do­pad na tres­tné ko­na­nie. Neus­po­ko­ji­vý stav praxe, pre kto­rú bol cha­rak­te­ris­tic­ký vy­so­ký po­čet vä­zieb a dl­há pria­mer­ná dĺžka väz­by, tak doz­nal pod­stat­ných zmien. Zo šta­tis­tic­kých úda­jov vy­plý­va, že po­čet vä­zieb sa zni­žu­je a prie­mer­ná dĺžka väz­by sa skra­cu­je.

Čo te­da v in­šti­tú­te väz­by zme­niť

Prík­lad so zme­na­mi vo vä­zob­nom tres­tnom stí­ha­ní v Čes­kej re­pub­li­ke v ro­ku 2001 vhod­ne ilus­tru­je, že zá­ko­nom vy­ko­na­ná zme­na v in­šti­tú­te väz­by by moh­la mať po­zi­tív­ny do­pad na ap­li­kač­nú prax aj v práv­nych po­me­roch SR. V tom­to sme­re by pre­to cel­kom ur­či­te bo­lo vhod­ným, aby bo­li skrá­te­né cel­ko­vé le­ho­ty tr­va­nia väz­by, aby bo­la sta­no­ve­ná oso­bit­ná le­ho­ta tr­va­nia väz­by pri ko­lúz­nom dô­vo­de väz­by (je ne­vyh­nut­né vy­ko­nať tlak na vy­šet­ro­va­cie or­gá­ny, aby ko­neč­ne za­ča­li vo všet­kých vä­zob­ných ve­ciach riad­ne a bez­prie­ťa­ho­vo ko­nať), aby bo­li pre­ci­zo­va­né vä­zob­né dô­vo­dy (nap­rík­lad pri ko­lúz­nej väz­be by ma­lo byť vy­slo­ve­ne zdô­raz­ne­né, že mož­né ov­plyv­ňo­va­nie sa mô­že tý­kať iba do­po­siaľ ne­vy­po­ču­tých sved­kov, res­pek­tí­ve, že tých kto­rých sa ko­lúz­ny dô­vod tý­ka by ma­li byť uve­de­ní me­no­vi­te); ďa­lej by ma­la byť pre­ci­zo­va­ná ma­te­riál­na pod­mien­ka vza­tia do väz­by s tým, že súd mu­sí rea­go­vať na prí­pad­nú nes­práv­nu, nap­rík­lad nad­hod­no­te­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu, mu­sí za­ujať pos­toj k nej a nie vy­slo­vo­vať iba všeo­bec­né kon­šta­to­va­nie, že „bu­de ve­cou ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia, či sa uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sta­no­ve­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia potvr­dí ale­bo prí­de k jej zme­nám“ tak ako sa to čas­to uvá­dza vo vä­zob­ných roz­hod­nu­tiach v sú­čas­nos­ti a po­dob­ne (tak­tiež by ma­lo byť pria­mo v Tres­tnom po­riad­ku up­ra­ve­né, že v prí­pa­de zis­te­ných prie­ťa­hov na stra­ne or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du a je bez vý­zna­mu, či pôj­de o prie­ťa­hy v me­ri­te ve­ci, ale­bo vo vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní by ma­lo vždy nas­le­do­vať ako kom­pen­zá­cia pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du; jas­né pra­vid­lá by si za­slú­ži­lo aj tzv. re­ťa­ze­nie vä­zieb). Tak­tiež by bo­lo pot­reb­né nap­rík­lad „ok­re­sať“ prá­vo ob­vi­ne­né­ho navr­ho­vať od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci (ge­ne­rál­na ná­miet­ka za­uja­tos­ti), kto­ré sa naj­mä vo vä­zob­ných ve­ciach ob­vi­ne­ný­mi extrém­ne zneu­ží­va a v niek­to­rých prí­pa­doch ide až o ši­ka­nóz­ny vý­kon prá­va.

Zme­ny v in­šti­tú­te väz­by po­va­žu­jem vy­slo­ve­ne za ne­vyh­nut­nosť a je bez­výz­nam­né, či me­diál­ne bu­dú ta­ké­to zme­ny naz­va­né nap­rík­lad ako „Lex Pčo­lin­ský“ ale­bo ako­koľ­vek inak. Hor­šie ako ta­ký­to ná­zov zá­ko­na je za­tvá­ra­nie si očí pred tým, že vä­zob­né tres­tné stí­ha­nie je na­du­ží­va­né a že sú po­doz­re­nia z mož­né­ho vy­uží­va­nia vä­zob­ných tres­tných stí­ha­ní na vy­nú­te­nie priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho (to pla­tí o to viac, keď je čas­to ta­ké­to priz­na­nie ne­vyh­nut­né, aby potvr­di­lo osa­mo­te­nú vý­po­veď ka­júc­ni­ka), či rôz­nych iných ma­ni­pu­lá­cií.

Priz­na­nie ako krá­ľov­ná dô­ka­zov

Keď už sme pri priz­ná­va­ní sa ob­vi­ne­ných, tak po­zo­ru­hod­ným je aj tvr­de­nie auto­ra člán­ku, kto­rý naj­skôr sí­ce pí­še o tom, že si pri ob­vi­ne­ných oso­bách ctí pre­zum­pciu ne­vi­ny, aby ju však nás­led­ne pop­rel slo­va­mi, „ale už dnes je zrej­mé, že via­ce­rí sa k tres­tnej čin­nos­ti priz­na­li a zá­ro­veň us­ved­ču­jú aj iných. Tak­že tvá­riť sa dnes, že sku­tok sa nes­tal, sa už v mno­hých prí­pa­doch ne­dá“ (autor člán­ku neš­pe­ci­fi­ko­val aké kon­krét­ne ve­ci má na mys­li).

Ide o prek­va­pi­vé tvr­de­nie, na­koľ­ko autor člán­ku tu po­mer­ne ne­lo­gic­ky sto­tož­nil priz­na­nie s tým, že „sa sku­tok stal“ (t. j. so skut­ko­vým zis­te­ním, kto­ré sa vy­tvá­ra na zá­kla­de do­ka­zo­va­nia a nie na zá­kla­de len priz­na­nia). Ta­ké­to tvr­de­nie má ry­sy feu­dál­nej in­kvi­zič­nej jus­tí­cie, keď sa priz­na­nie po­va­žo­va­lo „za krá­ľov­nú dô­ka­zov“. To, že sa niek­to priz­ná k to­mu, čo mu je kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pri­tom vô­bec ne­mu­sí zna­me­nať, že sa sku­tok stal ale­bo, že sa stal tak, ako je v uz­ne­se­ní po­pí­sa­ný. Exis­tu­jú aj tzv. fa­loš­né, či skres­le­né priz­na­nia, kto­ré už bo­li viac­krát spo­mí­na­né aj na tom­to webe[5]. Nap­rík­lad pro­fe­sio­nál­ny ka­júc­nik Kraj­čík, kto­rý sa priz­ná­val aj k to­mu, čo sa nik­dy nes­ta­lo, res­pek­tí­ve sprá­va o jus­tič­ných omy­loch vy­da­ná v USA, kto­rá potvr­dzu­je, že po­mer­ne veľ­ké per­cen­to jus­tič­ných omy­lov bo­lo za­lo­že­ných na fa­loš­nom priz­na­ní a na­po­kon mož­no spo­me­núť ako pou­če­nie z mi­nu­los­ti, nap­rík­lad pro­ces s Mi­la­dou Ho­rá­ko­vou, v kto­rom vy­stu­po­va­lo 13 ob­ža­lo­va­ných a aj tu sa pro­ku­rá­tor vy­sta­to­val, tak ako sa to stá­va aj v sú­čas­nos­ti, že má za­do­ku­men­to­va­ných 13 priz­na­ní. Zna­me­na­lo to, že sa ža­lo­va­né skut­ky sta­li? Nie je už nut­né viesť do­ka­zo­va­nie, keď sa ob­vi­ne­ný priz­nal a keď us­ved­čil aj iných? Nao­zaj sa chce­me mys­le­ním a vý­kla­dom v tres­tnom prá­ve vrá­tiť do feu­dál­ne­ho sve­ta?

Na­mies­to zá­ve­ru

V žiad­nom prí­pa­de sa net­re­ba báť za­siah­nuť le­gis­la­tív­ne do in­šti­tú­tu väz­by v Tres­tnom po­riad­ku a pre­ci­zo­vať jed­not­li­vé us­ta­no­ve­nia. Ta­ká­to zme­na je nie­len pot­reb­ná, ale je aj vy­slo­ve­ne nut­ná, pri­čom už vče­ra bo­lo nes­ko­ro. A už vô­bec sa net­re­ba pri­pá­jať k me­diál­ne­mu, či po­li­tic­ké­mu fan­ta­zí­ro­va­niu, že skrá­te­nie le­hôt tr­va­nia väz­by, či prí­pad­ne aj iné zme­ny toh­to in­šti­tú­tu oh­ro­zia ne­ja­ké vy­šet­ro­va­nie. Neoh­ro­zia, tak ako neoh­ro­zi­li v Čes­kej re­pub­li­ke, či in­de, kde ne­ma­jú až ta­ké dl­hé le­ho­ty tr­va­nia väz­by, či až ta­ký lax­ný prís­tup k vä­zob­né­mu roz­ho­do­va­niu. Vy­šet­ro­va­nie mô­že oho­ro­ziť len po­ma­lý, neod­bor­ný, pre­mo­ti­vo­va­ný, či úče­lo­vý pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (prí­pad­ne aj ich per­so­nál­na pod­di­men­zo­va­nosť), ale cel­kom ur­či­te nie skrá­te­nie le­hôt tr­va­nia väz­by.

 

 

 

Diskusia