25 rokov stíhaná úradníčka - ŠTS a UŠP, špecialisti na korupciu, či len na prieťahy?

Mgr. Erika Krutková

25 rokov stíhaná úradníčka – ŠTS a ÚŠP, špecialisti na korupciu, či len prieťahy?

A: Úvod

Nie je tomu až tak dávno, čo na stránke právnych listov bol zverejnený prípad úradníčky, ktorá bola 15 rokov po vydaní vecne nesprávneho rozhodnutia stíhaná pre trestný čin marenia úlohy verejného činiteľa podľa § 159 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961, ktorého sa mala dopustiť ešte v roku 1998 (pozri tu). Nakoniec sa jej musel zastať až Ústavný súd ČR, keď okrem iného v závere konštatoval, že: „Po dvadsiatich štyroch rokoch od spáchania trestného činu, ktorý bol sťažovateľke kladený za vinu, sa trestné konanie skončilo odsúdením sťažovateľky na trest odňatia slobody v trvaní 24 hodín, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka. Takýto priebeh trestného stíhania a najmä jeho záver sa javí ako absurdný (aj vzhľadom na rozsah spisu, ktorý má viac ako 2.500 strán)“. Aká by bola reakcia Ústavného súdu ČR pri pohľade na viaceré trestné veci prejednávané pred ŠTS desiatky rokov pri vysoko nadštandardných podmienkach, ktoré im zákonodarca pre ich prácu vytvoril a celkových nákladoch s tým spojených?

Pred časom som poukázala na slovenskú trestnú vec obvinenej Rosselet-Christ a spol. stíhanej 13 rokov pre pokračovací trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 01.01.2006 a iné, ktorá umožnila porovnať prácu prokuratúry a ÚŠP ako aj všeobecného súdu a ŠTS, pričom špecializované trestné zložky sa nepredviedli v pozitívnom svetle, keď trestná vec nakoniec skončila zastavením trestného stíhania uznesením senátu „2T“ ŠTS na základe svojvoľného výkladu a dezinterpretácie rozhodovacej činnosti ESĽP (pozri tu).

Ako dosvedčujú viaceré trestné veci, ktorých priebeh a až absurdný procesný postup sudcov ŠTS som detailne opísala, Okoličány a spol. (pozri tu) prejednávaná 10 rokov, Majský a spol. (pozri tu) prejednávaná 16 rokov a E. Čuňo a spol. (pozri tu) prejedávaná 20 rokov a mnohé ďalšie, jediná špecializácia, o ktorej v prípade ŠTS a ÚŠP nemožno mať žiadne pochybnosti, je špecializácia na prieťahy.

B: Trestná vec obvinenej Silvie K.

Extrémom, ktorému vyššie uvedené trestné veci takpovediac „nesiahajú ani po členky“ je trestná vec bývalej riaditeľky daňového úradu Silvie K., ktorá je nepretržite stíhaná už celých 25 rokov[1] pre skutky z rokov 1996-1999 a aktuálne sa už šiestym rokom prejednáva na ŠTS pod sp. zn. 2T/1/2020 na základe v poradí už tretej obžaloby prokurátora ÚŠP. Najbližší termín pojednávania sa očakáva dňa 30.09.2025[2].

Vyšetrovanie pôvodne vedené Krajským úradom vyšetrovania Policajného zboru v Prešove pod dozorom prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad a následne konanie pred Okresným súdom Poprad a Krajským súdom Prešov trvalo 9 rokov, z čoho vyšetrovanie 4 roky a 3 mesiace, konanie pred súdmi dvoch inštancii necelých 5 rokov a z toho samotné hlavné pojednávanie len 2 roky, zatiaľ čo doplnenie dokazovania v prípravnom konaní pod dozorom prokurátora ÚŠP a konanie pred ŠTS k dnešnému dňu trvá už viac ako 16 rokov, z toho konanie pred ŠTS na základe v poradí tretej obžaloby trvá už takmer 6 rokov a samotné hlavné pojednávanie už 3 roky. Od prevzatia dozoru v trestnej veci prokurátorom ÚŠP tak trestné konanie trvá už takmer 2-krát tak dlho ako konanie pred „nešpecializovanými“ zložkami.

Napriek nespornej osobitosti a výnimočnosti celej trestnej veci, a to v mnohých smeroch, však nepúta toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila, a to nielen zo strany verejnosti, médií ale najmä príslušných štátnych orgánov a v neposlednom rade aktuálne konajúceho sudcu ŠTS, ktorému bola trestná vec pridelená na základe opatrenia predsedu súdu zo dňa 08.12.2021[3], a pritom najlepšie vypovedá o aj objektívne spochybňuje tak veľmi skloňovanú a ospevovanú prácu prokurátorov ÚŠP a sudcov ŠTS, ich reálny prínos a údajne nenahraditeľné skúsenosti a roky budovanú špecializáciu v boji proti korupcii. V jednom však možno dať sudcom ŠTS za pravdu, takémuto heroickému výkonu okresné súdy rozhodne nedokážu konkurovať, a to ani Mestský súd Bratislava I.

Nedá mi v tomto kontexte nespomenúť, že aktuálne dozorujúcim prokurátorom v predmetnej trestnej veci je bývalý prokurátor ÚŠP JUDr. Špirko, ktorý patrí do skupinky bývalých prokurátorov zrušeného ÚŠP, ktorí pravidelne vo svojich mediálnych výstupoch vyplakávajú o údajnej šikane a diskriminácii zo strany generálnej prokuratúry. Ak však niečo možno považovať za štátom riadenú „šikanu“, je to 25 rokov bezvýsledne vedené trestné stíhanie v podstatnej miere zapríčinené nekompetentnosťou dozorujúceho prokurátora ÚŠP a nadmieru laxným prístupom sudcov ŠTS.

Trestná vec obvinenej Silvie K. je výnimočná hneď z viacerých hľadísk, nielen celkovou dĺžkou trestného stíhania. Pre mňa má naviac osobitný význam, keďže išlo o prvú trestnú vec, ktorá mi bola pridelená na rozbor a prípravu rozhodnutia po mojom nástupe na ŠTS v apríli 2016 a v ktorej som sa nechala inšpirovať aj závermi článku prof. Lawtona P. Cummingsa „Can an ethical person be an ethical prosecutor? A social cognitive approach to systemic reform“ (pozri tu). V poradí druhá obžaloba bola pridelená JUDr. Petejovi ako predsedovi senátu, do ktorého súdneho oddelenia som bola, žiaľ, zaradená. Potom, čo nebol schopný reagovať ani na moje základné otázky týkajúce sa trestnej veci a pri vysvetľovaní niektorých úvah na mňa neprítomne pozeral, som na akékoľvek snahy o spoluprácu s ním rezignovala a trestnú vec som spracovala a rozhodla podľa seba. Nakoniec bol schopný aspoň doslovne zopakovať na verejnom zasadnutí, čo som mu vopred pripravila a podpísať sa. Jeho celkový prínos v trestnej veci však bol doslova „nulový“, aj to mierne povedané.

Medzi ďalšie špecifiká trestnej veci patria:

- trestná vec bezprostredne súvisí s úpadkom troch najväčších slovenských likérok,[4] ktoré boli významným zamestnávateľom v regióne a trestnou vecou známou ako „Liehofruct White Lady, s.r.o. Levoča“ rovnako prejednávanou pred ŠTS pod sp. zn. 4T/13/2007

- rovnako ako trestná vec obvinenej Rosselet-Christ a spol.aj trestná vec obvinenej Silvie K.umožňuje porovnať postup a efektivitu špecializovaných protikorupčných zložiek v porovnaní s „nešpecializovanými“ v tej istej trestnej veci a vyvracia mnohé mýty, ktoré vo verejnom priestore odzneli na adresu špecializovaných protikorupčných zložiek

- posúdenie vplyvu ustanovení Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 na trestné konanie vedené podľa Trestného poriadku účinného od 01.01.2006 a záväznosť pokynov krajského súdu na doplnenie dokazovania v kontexte následne prijatej zásady kontradiktórnosti trestného konania

- ide o jeden z prvých prípadov, v ktorom je základnou spornou otázkou správnosť výkladu resp. možnosť zneužitia správneho uváženia a aplikácie práva zo strany rozhodujúceho verejného činiteľa, inak povedané „ohýbanie práva“, a to daňových noriem aplikovateľných v období 1996 až 1998, v období stále prebiehajúcej ekonomickej transformácie zo socialistického hospodárenia na trhovú ekonomiku,

- najvyšší súd poskytol výklad k aplikačným problém zániku nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť podľa § 65 Trestného zákona účinného do 31.12.2005

- obvinená sa domáhala zastavenia trestného stíhania z dôvodu extrémnych prieťahov, pričom v rovnakom období ten istý senát „2T“ ŠTS rozhodol o zastavení trestného stíhania v trestnej veci Rosselet-Christ a spol. napriek mojim upozorneniam na jeho nesprávnosť, s čím som sa neskôr podrobne musela vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia

- v priebehu vyšetrovania došlo k odcudzeniu vyšetrovacieho spisu z kancelárie vyšetrovateľa

C: Trestná vec „Liehofruct White Lady, s.r.o. Levoča

Trestná vec obvinenej Silvie K. bezprostredne súvisí s úpadkom troch najväčších slovenských likérok[5] ako aj trestnou vecou obvinených Miroslava G. a spol., známej aj ako „Liehofruct White Lady, s.r.o. Levoča“ pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a iné (dnešnou terminológiou daňový podvod podľa § 277a Trestného zákona), na základe obžaloby prokurátora ÚŠP z 25.05.2007, keď v rokoch 1997-1998 bol spoločnostiam neoprávnene vyplatený nárok na vrátenie spotrebnej dane z liehu a súčasne si spoločnosti neoprávnene zahrnuli dane z pridanej hodnoty do dane na vstupe, čím spôsobili celkovú škodu na štátnom rozpočte vo výške takmer 7,3 milióna eur, čo aktuálne predstavuje ekvivalent sumy približne 22 miliónov eur, ktorú vo výsledku aj tak zaplatili ľudia.

V poradí prvým rozsudok vyhláseným dňa 27.07.2011 sp. zn. 4T/13/2007, t. j. až 4 roky od podania obžaloby, senát ŠTS uznal siedmich obvinených uznal vinných a uložil im tresty odňatia slobody v rozpätí od 3 rokov do 6 rokov a jeden trest s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu a peňažné tresty od 10.000 eur do 40.000 eur a jednu obvinenú spod obžaloby prokurátora oslobodil. Už v poradí prvom rozsudku ŠTS pri ukladaní trestov jednotlivým obvineným zohľadnil dĺžku konania vo svetle práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obvineným uložil tresty vo výmere pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Najvyšší súd SR uznesením z 04.06.2013 sp. zn. 2To/10/2012 zamietol odvolania obvinených. Napriek tomu, musel napraviť závažné pochybenie ŠTS, keď jeden z obvinených bol uznaný vinným, hoci o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor vôbec nerozhodol, teda uznesenie o vynesení obvinenia nebolo právoplatné, a uznesením z 18.12.2012 sp. zn. 2To 12/2011 napadnutý rozsudok vo vzťahu k tomuto obvinenému v celom rozsahu zrušil a trestné stíhanie zastavil.

V konaní o dovolaní však najvyšší súd rozsudkom z 04.02.2014 sp. zn. 2TdoV/21/2013 vyslovil porušenie zákona v neprospech obvinených a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok ŠTS a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Výhrady najvyššieho súdu smerovali najmä k formulácii formy úmyselného zavinenia, ktorú použil vo svojom odôvodnení súd prvého stupňa „....obžalovaní minimálne vedeli, že svojim konaním môžu porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a pre prípad, že takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobia, boli s tým uzrozumení....“ Ak súd v odôvodnení rozsudku konštatuje „minimálne nepriamy úmysel“, treba aj u majetkových trestných činov pri tejto forme zavinenia preukázať vôľovú zložku konania obvineného. Priamy úmysel za inak rovnakých okolností je totiž závažnejší ako úmysel nepriamy. Rovnako miera zavinenia je u priameho úmyslu vyššia. „Ak nie je jasné, akú formu úmyselného zavinenia považoval súd za preukázanú, ide o zásadný nedostatok rozsudku, ktorý je z tohto dôvodu v odvolacom konaní nepreskúmateľný.“

Spoločný základ podvodných konaní spočíva v „omyle“ inej osoby (osoby odlišnej od páchateľa). Omyl ako rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí mať určitú „kvalitu“ (nestačí akákoľvek nepravda) a musí byť prostriedkom spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona, zo zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za „uvádzanie do omylu“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. V posudzovanej veci nejde o situáciu, že samotné uvedenie nepravdy, ktorej preskúmavanie nie je bežné, resp. omyl ani pri zvýšenej miere opatrnosti nemožno rozpoznať prípadne osoba vykonávajúca dispozíciu nie je objektívne schopná v určitom čase a stave disponujúcimi prostriedkami prípadný omyl eliminovať. V danom prípade je potrebné brať do úvahy aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo ktorej omyl chce páchateľ využiť. Je absolútnou samozrejmosťou a úplne legitímne očakávať od štátnych zamestnancov daňových úradov nielen odborno-profesionálnu znalosť pozitívneho daňového práva, ale aj tomu zodpovedajúci profesionálny prístup k vyššej miere opatrnosti. Pokiaľ by tomu tak nebolo, ťažko môžeme hovoriť, že ide o daňové orgány.

Rovnako najvyšší súd zdôraznil, že daňový únik môže byť nielen nelegálny (taký, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi), ale aj legálny, ktorý len využíva určitý priestor poskytnutý právnymi predpismi. Daňové konanie a trestné konanie sú samostatnými konaniami, ktoré sa navzájom síce dopĺňajú (najmä pokiaľ ide o preberanie výsledkov daňových kontrol do trestného konania), avšak sú na sebe nezávislé (v trestnom konaní môže byť rozsah skrátenej dane ustálený v inej výške ako v daňovom konaní a podobne).

Kto chce vidí vecnú stránku výhrad najvyššieho súdu a kto nechce vidí len argument „lebo Harabin“ a umára sa v nepriazni osudu, či vyplakáva do médií o nespravodlivosti a zlopovestnej „harabinizácii“.

Po vrátení spisu ŠTS tento rozsudkom z 20.02.2015 sp. zn. 4T/13/2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.05.2016 sp. zn. 2To/9/2015 opätovne obvinených uznal vinnými a uložil im tresty odňatia slobody vo výmere 1 až 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu na 16 mesiacov až 4 roky a peňažné tresty vo výške 5.000 eur až 30.000 eur. Konanie pred súdom v troch stupňoch trvalo 9 rokov, z toho 5 rokov pre ŠTS, pričom od samotného spáchania skutkov uplynulo 19 rokov. Obvineným boli uložené skôr len symbolické tresty z pohľadu celkovej výšky škody na štátnom rozpočte.

Spáchanie uvedenej trestnej činnosti a odčerpanie finančných prostriedkov zo spoločností resp. prospech spočívajúci v dispozícii s majetkom týchto spoločností, ktoré následne skončili v úpadku, mala svojím konaním, v zmysle obžaloby, umožniť práve obvinená Silvia K., i keď vo výsledku jej nie je kladené za vinu prípadné účastníctvo na vyššie uvedenej trestnej činnosti. Dokonca samotní obvinení boli stíhaní „len“ v súvislosti so spotrebnou daňou z liehu a nie z porušovania povinnosti zo správy cudzieho majetku, či iného majetkového trestného činu hovorovo označovaného ako „tunelovanie“.

D: Priebeh trestnej veci obvinenej Silvie K.

Vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prešove uzneseniami zo dňa 28.01.2000 a zo dňa 13.08.2001 pod ČVS: KUV-7/20-1999 začal trestné stíhanie a súčasne vzniesol obvinenie Silvii K. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 150 ods. 1 písm. a), ods. 2. písm. a) a c) Trestného zákona a trestný čin prijímania úplatku podľa § 160 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. Vyšetrovanie pomerne rozsiahlej trestnej veci, s objasňovaním ktorej OČTK nemali skúsenosti, tak trvalo 4 roky a 3 mesiace.

Uvedených trestných činov sa obvinená Silvia K. mala dopustiť na tom skutkovom základe (skrátene), že ako riaditeľka daňového úradu a manželka spoločníka v spoločnosti Liehofruct White Lady, s.r.o. Levoča, v úmysle zadovážiť obchodným spoločnostiam Liehofruct White Lady, s.r.o. Levoča, Spišský liehoškrob, s.r.o., MERKUR, s.r.o. Kežmarok a COOIMEX Slovakia, s.r.o. značný prospech, vykonávala v období od roku 1996 do konca roka 1998 svoju právomoc pri rozhodovaní o daňových povinnostiach a celkovej správe daní podľa zákona č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov v rozpore s týmto zákonom a internými predpismi finančnej správy, a to najmä pri zabezpečovaní daňových nedoplatkov, keď v rozpore so zákonom zrušila daňové záložné právo na hnuteľný a nehnuteľný majetok spoločností v celkovej hodnote minimálne 41 miliónov eur, povolila zaplatenie daňového nedoplatku na spotrebnej dani z liehu v celkovej sume minimálne 27 miliónov eur v splátkach, povolila odklad zaplatenia daňového nedoplatku na spotrebnej dani z liehu v celkovej sume minimálne 13 miliónov eur, povolila odklad daňovej exekúcie v celkovej sume minimálne 3,7 milióna eur bez splnenia zákonných podmienok, bez oprávnenia vykonala daňovú kontrolu, v dôsledku nesprávnych záverov ktorej nebola spoločnosti vyrúbená spotrebná daň z liehu v sume minimálne 7,8 milióna eur a rozhodla o vrátení spotrebnej dane z liehu a jej neoprávnenom vyplatení v sume 3,2 milióna eur, čím umožnila spoločnostiam voľne nakladať s majetkom a ďalej disponovať finančnou hotovosťou v situácii, keď celkové nedoplatky spoločností na dani predstavovali sumu celkom 45,1 milióna eur, k zaplateniu ktorých nedošlo a spoločnosti skončili v úpadku. Uvedená suma je aktuálne ekvivalentom sumy približne 136 miliónov eur.

Za vyššie uvedené konanie mala od spoločnosti Liehofruct White Lady, s.r.o Levoča, prijať úplatok v podobe dodávok stavebných prác a materiálov na rekonštrukciu rodinného domu a prístavby garáže v období od októbra 1997 až do júna 1999 v celkovej hodnote najmenej 104.387,97 eur, čo je aktuálne ekvivalentom sumy 285.000 eur.

V priebehu vyšetrovania došlo k odcudzeniu vyšetrovacieho spisu z kancelárie vyšetrovateľa. Trestné stíhanie bolo prerušené, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe, po tom, čo došlo k výsluchu svedkov z radov príslušníkov policajného zboru a osôb pracujúcich v budove policajného zboru, vykonaniu obhliadky miesta činu a expertízne skúmanie zaistených stôp. Príslušný vyšetrovateľ nerozšíril vyšetrovanie na všetky osoby, ktoré mali záujem na odcudzení spisu a pochybnosti vyvolával aj spôsob následnej rekonštrukcia vyšetrovacieho spisu.

D.I.: Prvá obžaloba a vrátenie veci prokurátorovi

V poradí prvú obžalobu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Poprad dňa 30.04.2004 pod č. k. 1 Pv 107/00 na Okresný súd Poprad.

Okresný súd Poprad uznesením zo dňa 06.09.2004, č. k. 2T/75/2004-3442, rozhodol, že na prejednanie veci nie je príslušný a vec postúpil Krajskému súdu v Banskej Bystrici s príslušnosťou Špeciálneho súdu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.09.2004, spis bol Krajskému súdu v Banskej Bystrici doručený dňa 04. 11. 2004. Krajský súd v Banskej Bystrici s príslušnosťou Špeciálneho súdu uznesením zo dňa 19.04.2005, sp. zn. 4 Tš/7/2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.04.2005, postúpil vec Okresnému súdu Poprad. Spisový materiál bol Okresnému súdu v Poprade doručený dňa 12.05.2005.

Okresný súd Poprad uznesením zo dňa 26.05.2005, č. k. 3T/28/05-3471, postúpil vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves, ktorý uznesením zo dňa 23.08.2005, č. k. 4T/174/2005-3478 neuznal svoju príslušnosť a predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 19.07.2006, sp. zn. 3Ndt/40/2005, rozhodol, že príslušným na vykonanie konania v prvom stupni je Okresný súd Poprad. Nakoniec Okresný súd Poprad ktorý rozsudkom zo dňa 08.04.2008, sp. zn. 5T/74/2006, uznal obvinenú vinnou v zmysle obžaloby a uložil jej nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny spolu s uložením zákazu činnosti vykonávania riadiacich a rozhodovacích funkcií v orgánoch štátu a verejnej správy po dobu 10 rokov. Samotné hlavné pojednávanie pre súdom prvého stupňa trvalo približne 2 roky.

Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 31.03.2009, sp. zn. 1To/51/2008, zrušil rozsudok prvostupňového súdu a súčasne rozhodol o vrátení veci prokurátorovi na došetrenie a uložil mu povinnosť doplniť dokazovanie. Konanie tak trvalo na prvom stupni 4 roky, resp. len 2 roky a na odvolacom súde necelý rok.

Krajský súd v Prešove primárne vytýkal OČTK nedostatočné objasnenie trestnej veci z pohľadu naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, vyjadrenie ktorých absentovalo v popise skutkovej vety a preukázanie vedomosti obvinenej o správnosti výkladu a aplikácie sporných ustanovení daňového konania. Krajský súd veľmi detailne popísal rozsah dokazovania, ktoré je potrebné doplniť, a to:

- zistiť celkovú účtovnú hodnotu majetku všetkých predmetných spoločností k dátumom vydania jednotlivých sporných rozhodnutí na účely porovnania s aktuálnou výškou daňového nedoplatku a posúdenia možnosti jeho zabezpečenia zriadením záložného práva na tento majetok, pričom s ohľadom na prebiehajúce konkurzné konanie účtovné podklady sledovaných spoločností má s najväčšou pravdepodobnosťou k dispozícii správca konkurznej podstaty,

- vyžiadať z daňového úradu daňové priznania všetkých spoločností, ktorých súčasťou je aj súvaha a údaje o účtovnej hodnote tak hnuteľného ako aj nehnuteľného majetku daňovníka a záznamy o pohybe v týchto údajoch za posledné zdaňovacie obdobie,

- vyžiadať z daňového úradu všetky rozhodnutia o zriadení záložného práva na majetok sledovaných spoločností,

- zistiť celkovú účtovnú hodnotu majetku predmetných spoločností založeného v prospech daňového úradu na účely zabezpečenia daňových nedoplatkov diferencovane k dátumu vydania sporných rozhodnutí,

- v prípade, že účtovná hodnota zostávajúceho majetku nie je dostatočná na pokrytie zvyšného daňového dlhu, zistiť trhovú hodnotu majetku predmetných spoločností založeného v prospech daňového úradu znaleckým dokazovaním, nakoľko je potrebné overiť aj možnosť, že obvinená vychádzala pri svojom rozhodovaní z odhadnutej trhovej hodnoty s poukazom na § 72 ods. 13 zák. č. 511/1992 v znení zák. č. 12/1998,

- upozornil na nesprávne kombinovanie účtovnej a trhovej ceny v skutku a za tým účelom uložil povinnosť vypočuť znalkyňu, ktorá vypracovala znalecký posudok za účelom zistenia trhovej ceny vecí obsiahnutých v žiadosti o zrušenie záložného práva.

- zistiť na účely výšky škody, prípadne neoprávneného prospechu, účtovnú hodnotu majetku, ku ktorému bolo záložné právo zrušené,

- podľa knihy došlej pošty, prípadne inej registračnej pomôcky, ozrejmiť, kedy bolo stanovisko Ústredného daňového riaditeľstva SR Banská Bystrica zo dňa 16.07.1998, č. j. I/240/2431-14760/98, zaoberajúce sa otázkou premlčacej doby, v ktorej sa môže daňový nedoplatok premlčať, a to v lehote 6 rokov, a len podľa § 69 ods. 2 zák. č. 511/1992, začína po vykonaní tam uvedených úkonov plynúť opätovne a v súhrne nesmie presiahnuť 20 rokov, doručené daňovému úradu, a teda kedy mala obvinená možnosť sa s ním oboznámiť

- zistiť, v akom rozsahu bol dlh na dani, ktorého sa týkalo povolenie zaplatenia v splátkach zabezpečený záložným právom v zmysle Opatrenia na zvýšenie účinnosti vymáhania daňových nedoplatkov vydaného ÚDR SR dňa 04.05.1998 pod č. j. I/322/9433/98 a príkazu riaditeľa ÚD SR č. 3/97/320 zo dňa 06.02.1997 ku dátumu vydania sporných rozhodnutí,

- zistiť, či celkový daňový nedoplatok bol v celom rozsahu zabezpečený,

- zistiť, či predmetné spoločnosti mali v rozhodnom období iný majetok a v akej hodnote, na ktorý bolo potrebné zriadiť záložné právo a tieto skutočnosti uviesť v skutkovej vete,

- zistiť, kedy bol príkaz riaditeľa ÚDR SR Banská Bystrica č. 3/97/320 zo dňa 06.02.1997 doručený daňovému úradu,

- zabezpečiť do spisu príkaz riaditeľa ÚDR SR Banská Bystrica č. 14/95,

- doplniť do skutkovej vety kvalifikačný znak skutkovej podstaty, a to zabezpečenie značného prospechu pre predmetné spoločnosti a jeho presné vyčíslenie a na ten účel dať vypracovať znalecký posudok či spoločnosť LIEHOFRUCT WHITE LADY, s.r.o. Levoča vôbec bola schopná odviesť daň v uvedenej výške 103.08.046 Sk, ktorá má byť považovaná za prospech, ktorý spoločnosť získala,

- zistiť stav na účtoch a v pokladni spoločnosti COOIMEX Slovakia, s.r.o., Levoča ku dňu 01.06.1998,

- zaoberať sa otázkou, či úhradou daňového nedoplatku by nedošlo k ohrozeniu samotnej činnosti spoločnosti a tie účely dať vypracovať znalecký posudok znalcom z odboru ekonómie,

- zabezpečiť všetky rozhodnutia daňového úradu, týkajúce sa spoločnosti COOIMEX Slovakia, s.r.o., Levoča, za účelom zistenia hodnoty majetku, na ktorý bolo zriadené záložné právo,

- zistiť celkovú hodnotu založeného majetku spoločnosti COOIMEX Slovakia, s.r.o., Levoča daňovým záložným právom k dátumu vydania rozhodnutia o povolení splátok v prípade, že celková hodnota už založeného majetku má menšiu hodnotu ako daňový nedoplatok, zistiť či spoločnosť vlastnila aj iný majetok, na ktorý by bolo možné záložné právo zriadiť,

- zabezpečiť výpis z účtu alebo iný doklad o úhrade sumy 184 000 000 Sk z faktúry č. 97/95 spoločnosťou Spišský Liehoškrob, s.r.o., Spišská nová Ves, ktorá si následne ohľadom uhradenej sumy uplatnila nadmerný odpočet dane pridanej hodnoty, ktorý jej bol daňovým úradom uznaný a v dôsledku čoho spoločnosť COOIMEX, s.r.o., bola schopná odviesť DPH vo výške 257.371.058,- Sk príslušnému daňovému úradu,

- zabezpečiť protokol daňového úradu o čiastkovej kontrole dane z pridanej hodnoty u daňovníka Spišský Liehoškrob, s.r.o., aj vo vzťahu k uplatneniu nadmerného odpočtu sumy vo výške 184.000.000 Sk a platobný poukaz na vrátenie spomínaných uplatnených súm nadmerného odpočtu DPH spoločnosťou Spišský Liehoškrob, s.r.o., ktoré mala obvinená podpísať,

- dovypočuť svedkov Iľaša a Kuchárovú vo vzťahu k nezrovnalostiam vo výpovedi týkajúcej sa kontroly zo dňa 2.2.1998,

- doplniť znalecké dokazovanie vo vzťahu k na hlavnom pojednávaní predloženým dokladom o čiastočných úhradách nákladov na rekonštrukcii domu a ich porovnanie s faktúrami, ktoré boli uhradené spoločnosťou LIEHOFRUCT WHITE LADY, s.r.o. Levoča

- založiť do spisu zápis riaditeľa príslušnej organizačnej zložky o šetrení straty dotknutých písomností obsahujúci spôsob ich nahradenia v súlade s čl. 56 nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 19/1999.

D.II.: Druhá obžaloba a opätovné vrátenie veci prokurátorovi

Po vrátení veci do prípravného konania dňa 18.06.2009 dozor v trestnej veci vykonávala prokurátorka ÚŠP. Na základe jej pokynu zo dňa 08.12.2009 došlo uznesením vyšetrovateľa zo dňa 03.02.2010 k vylúčeniu konania o trestnom čine prijímania úplatku podľa § 160 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona na samostatné konanie, aby následne na základe pokynu generálneho prokurátora zo dňa 30.04.2010 došlo k ich opätovnému spojeniu uznesením vyšetrovateľa zo dňa 29.06.2010 pod ČVS: PPZ-35/BPK-V-2010. Zo strany prokurátorky ÚŠP išlo skôr o snahu zbaviť sa zložitejšej a rozsiahlejšej časti trestnej veci, bez ktorej by však zostávajúca „korupčná“ časť nedávala veľký zmysel a logiku.

Dňa 12.05.2010, 17.05.2010 a 20.05.2010 vo vylúčenej trestnej veci pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa vyšetrovateľ začal dopĺňať listinné doklady týkajúce sa interných aktov vydaných Ústredným daňovým riaditeľstvom SR a listinné dôkazy týkajúce sa spoločností COOIMEX Slovakia, s. r. o., LIEHOFRUCT WHITE LADY, s. r. o., Levoča a Spišský Liehoškrob, s. r. o. a jeho právneho nástupcu DREVOMAX PLUS spol. s r. o., pričom duplicitne sa tieto listinné dôkazy zabezpečovali aj po spojení vylúčených vecí na spoločné konanie (dožiadanie vyšetrovateľa zo dňa 07.09.2010).

Následne vyšetrovateľ v zmysle pokynu Krajského súdu v Prešove doplnil dokazovanie o výsluch znalca dňa 14.10.2010, výsluch dňa 14.12.2010.

V dňoch 18.04.2011, 19.04.2011, a 25.07.2011 sa uskutočnilo preštudovanie vyšetrovacieho v spisu v zmysle § 208 Trestného poriadku. Dňa 28.07.2011 bol prokurátorovi ÚŠP doručený návrh na podanie obžaloby.

V poradí druhú obžalobu podal prokurátor ÚŠP už na ŠTS, a to až dňa 05.04.2016, t. j. po takmer siedmich rokoch od vrátenia spisu Krajským súdom Prešov, na totožnom skutkovom základe. Trestná vec bola pridelená senátu „2T“ a predsedovi senátu JUDr. Petejovi.

Uznesením zo dňa 03.08.2016 sp. zn. PK-2T/12/2016 súd opätovne odmietol obžalobu prokurátora a vec mu vrátil do prípravného konania pre závažné procesné chyby. Výhrady sa primárne dotýkali porušenia práva obvinenej na obhajobu prostredníctvom ustanoveného obhajcu, podporne však ďalšie výhrady súdu smerovali k dôvodmi k nedostatkom opisu skutkovej vety, ktorá neobsahovala všetky znaky skutkovej podstaty tvrdeného ani iného trestného činu, nedostatkom náležitostí obžaloby, určeniu okruhu poškodených, nerešpektovaniu záväzných pokynov krajského súdu, jednostrannému vyšetrovaniu a nevysporiadaniu sa s obhajobou obvinenej.

Porušenie práva na obhajobu

Hlavným dôvodom pre odmietnutie obžaloby bolo porušenie práva obvinenej na obhajobu, keď vyšetrovateľ nepredložil sudcovi pre prípravné konanie žiadosť obvinenej o ustanovenie obhajcu a naiesto toho si sám vyhodnotil jej majetkové pomery, pričom vychádzal len zo skutočnosti, že obvinená je zapísaná v Slovenskej advokátskej komore. Uvedenej problematike som sa venoval už vo svojom predchádzajúcom príspevku(pozri tu). Nad rámec toho sa súd vyjadril aj k námietke vyšetrovateľa o „obštrukčnom“ postupe obvinenej v konaní: „Konanie obvinenej, podanie žiadosti o ustanovenie obhajcu až mesiac po doručení oznámenia o termíne určenom na záverečné preštudovanie spisu a len tri dni pred jeho uskutočnením, je možné vnímať ako procesnú obštrukciu zo strany obvinenej, avšak jedná sa o legitímny postup obvinených, ktorí nie sú povinní vzorne spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom a je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdov, aby sa s takýmto postupom obvinených, ktorý môže byť aj súčasťou taktiky obhajoby, vysporiadali zákonne súladným spôsobom. V prípade procesných obštrukcií zo strany obvineného alebo šikanóznom spôsobe výkonu jeho práv je na zákonodarcovi, aby prijal také zákonné opatrenia, ktoré minimalizujú takýto postup zo strany obvineného alebo jeho obhajcu.... najmä ak obžaloba bola podaná na súd až o päť mesiacov neskôr a za šesť rokov od vrátenia spisu Krajským súdom Prešov orgány činné v trestnom konaní vykonali úkony s minimálnou časovou náročnosťou“.

Záväznosť predchádzajúceho pokynu súdu na doplnenie dokazovania v kontexte novoprijatých procesných predpisov

Trestný poriadok účinný do 31.12.2005 umožňoval súdu v rámci predbežného prejednania obžaloby vrátiť vec prokurátorovi na došetrenie, teda „že vec nie je v potrebnom rozsahu objasnená z hľadísk, ktoré súd potrebuje pre svoje rozhodnutie resp. na objasnenie základných skutkových okolností, bez ktorých nie je možné rozhodnúť na hlavnom pojednávaní a v konaní pred súdom by bolo také došetrenie spojené s výraznými ťažkosťami alebo by bolo zrejme na ujmu rýchlosti konania“[6] Z Trestného poriadku účinného od 01.01.2006 uvedená možnosť vypadla pod vplyvom zavedenia niektorých prvkov kontradiktórnosti do trestného konania a aj následnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súd, možnosť vrátenia veci prokurátorovi pre nedostatky skutkových zistení je obmedzená len na v prípady (medzi mnohými pozri napríklad tu, tu, tu, tu, tu, tu, tu).

Otázka znela, ako zmena právnej úpravy ovplyvňuje záväznosť uznesenia odvolacieho súdu, ktorý vrátil vec prokurátorovi na došetrenie? V tomto smere súd v uznesení uviedol: „..to neznamená, že orgány činné v trestnom konaní sú v dôsledku legislatívnej zmeny oprávnené odignorovať záväzné pokyny súdu, ak k vráteniu obžaloby prokurátorovi na došetrenie došlo za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy ...a opätovne podať takmer totožnú obžalobu... Súd by akceptoval, ak by sa prokurátor s nevykonaním týchto dôkazov náležite vysporiadal v odôvodnení obžaloby s tým, že doplnenie dokazovania v rozsahu uloženom Krajským súdom v Prešove je z objektívnych príčin nemožné alebo ho vzhľadom na iné vykonané dôkazy nepovažuje za potrebné. To sa však nestalo.“ Rovnako „uvedené nezbavuje orgány činné v trestnom konaní objasniť skutok minimálne v rozsahu umožňujúcom jeho náležité formulovanie v skutkovej bez umelého nahrádzania nedostatku skutkových zistení terminológiou právnej vety alebo ničím nepodloženými skutkovými tvrdeniami, ktoré im zapadajú do ich predstavy o skutku“

„Ohýbanie práva“

Daňové predpisy v období hospodárskej transformácie v rokoch od 1996-1999 boli všetko možné len nie jasné a transparentné. Tieto dopĺňali početné metodické usmernenia a interné predpisy. Podstatou obhajoby obvinenej vo veci samej bola najmä nejednoznačnosť právnej úpravy a údajný rozpor interných predpisov s vtedy platnou a účinnou zákonnou úpravou.

Z hľadiska vyjadrenia subjektívnej stránky prichádzala do úvahy celá škála spôsobov vyvodenia zodpovednosti za tvrdené nezákonné rozhodnutia obvinenej, počnúc ich zrušením alebo zmenou v rámci inštančného postupu, cez vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti, obvinenie z trestného činu marenia úlohy verejného činiteľa až po aktuálne obvinenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa ako najzávažnejšej formy postihu nezákonného postupu verejného činiteľa.

Osobitne zložitým sa stáva dokazovanie v prípade, keď úlohou OČTK je preukázať zneužitie správneho uváženia zo strany obvineného verejného činiteľa, a teda spätne objasniť jeho myšlienkové postupy. Bez ohľadu na nejednoznačnosť ustanovení zákonných právnych predpisov správne uváženie nesmie viesť k nepodloženým rozhodnutiam a nesmie viesť ani k ľubovôli štátnych orgánov. Úlohou OČTK bolo preukázať, že obvinená si bola vedomá správneho výkladu a aplikácie daňových predpisov a uvedené vyjadriť v skutkovej vete.

V prípade, ak je obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu konanie v rozpore so zákonom, potom spor o obsah práva, k porušeniu ktorého malo dôjsť konaním obvineného je rovnako predmetom dokazovania ako skutkové okolnosti. Rovnako v prípade vágneho ustanovenia zákona nemožno bez ďalšieho prijať za správny taký výklad, ktorý svedčí o protiprávnosti konania obvineného, ale je potrebné vychádzať výlučne z vtedy platných právnych predpisov, dostupne a známej judikatúry a ich výkladu, ktorými bol obvinený viazaný, bez ohľadu na skutočnosť, či neskôr došlo k zmene právneho názoru alebo právnych predpisov špecifikujúcich sporné ustanovenia alebo odstraňujúcich aplikačné nezrovnalosti a nedostatky.

Čo teda robiť v prípade ak sa obvinenej kladie za vinu zneužitie právomoci verejného činiteľa na tom skutkovom základe, že : „ako verejný činiteľ....v úmysle zadovážiť spoločnosti značný prospech....vykonávala svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov.....internými predpismi, opatreniami a metodickými usmerneniami dňového riaditeľstva tak, že nedôsledne chránila záujmy štátu v zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona....“?

Dokazovanie si v takom prípade vyžaduje perfektnú znalosť v rozhodnom období účinných právnych predpisov, aplikačných problémov a výkladu jednotlivých ustanovení v praxi správneho orgánu ako aj podrobiť analýze celkovú rozhodovaciu činnosť obvinenej a podklady, z ktorých pri svojej rozhodovacej činnosti bežne vychádzala a jednoznačne tak odlíšiť prípadnú nedbalosť alebo nedôslednosť zo strany obvinenej pri jej rozhodovacej činnosti od jej úmyselného zavinenia. K spätnému hodnoteniu rozhodovacej činnosti obvinenej však OČTK musia pristupovať s maximálnou opatrnosťou, a to z pohľadu obvinenej v danom čase a podkladov, z ktorých mala možnosť vychádzať a nie v kontexte skutočností, ktoré neskôr vyšli najavo. Aj rozhodnutie, ktoré sa na prvý pohľad javí ako súladné so zákonom, sa môže v kontexte ostatných skutkových okolností preukázať ako protiprávne a trestné, na druhej strane samotná nezákonnosť rozhodnutia neznamená automaticky jeho trestnosť.

Nutnosť preukázať, že obvinená si bola vedomá zákonného postupu a aj zjednocujúceho výkladu ustanovení prostredníctvom interných usmernení zo strany nadriadeného orgánu, si bol vedomý aj Krajský súd v Prešove, keď uložil OČTK povinnosť zabezpečiť informácie o ich doručení daňovému úradu a zabezpečiť ďalšie interné predpisy vzťahujúce sa k rozhodovacej činnosti obvinenej, keďže OČTK zabezpečili do spisu výlučne tie interné predpisy, ktoré svedčili v neprospech obvinenej, napr. k otázke výkladu ustanovení týkajúcich sa premlčania daňových nedoplatkov, postupu pri zriaďovaní záložného práva na majetok daňových dlžníkov. Pre náležité objasnenie aplikácie daňových predpisov bolo potrebné analyzovať všetky interné predpisy týkajúce sa problematiky v sporných rozhodnutiach obvinenej. Tiež je potrebné mať na pamäti, že interné predpisy, usmernenia či odporúčané postupy v prípade obvinenej iste nie sú bez významu, avšak pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa sa vyžaduje porušenie zákona a nie interného predpisu, usmernenia či príkazu, a to ani záväzného[7].

Rovnako tak veľmi správne Krajský súd v Prešove uložil OČTK povinnosť zabezpečiť všetky rozhodnutia týkajúcich sa dotknutých spoločností. Snahy krajského súdu naviesť OČTK správnym smerom k náležitému objasneniu trestnej veci však zostali bez náležitej reakcie z ich strany.

Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2017 sp. zn. 4Tost/44/2016 zamietol sťažnosť prokurátora ÚŠP osobitným spôsobom vlastným zloženiu senátu. Podľa najvyššieho súdu:

Prokurátor po odstránení závažných procesných chýb, pre ktoré bola pôvodná obžaloba odmietnutá, ak nezmení nič na závere, že je dôvodné postavenie obvineného pred súd, musí podať novú obžalobu a nestačí súdu predložiť pôvodnú obžalobu, s poukazom na to, že na nej trvá.

Tvrdenie sťažovateľa, že nemožno nútiť, resp. zaväzovať prokurátora, aby rešpektoval všetky pokyny Krajského súdu v Prešove, ktoré uložil vo vracajúcom uznesení a určil mu povinnosť zadováženia aj dôkazov, ktoré si môže obhajoba zabezpečiť, ak nimi disponuje, lebo iba prokurátor alebo vyšetrovateľ rozhoduje o ich dôležitosti, je svojvoľné.

Argumentačná oponentúra špeciálneho prokurátora prezentovaná v sťažností proti uzneseniu prvostupňovému súdu je odborne neprofesionálna, nemá oporu v Trestnom poriadku a je minimálne dôvodom na disciplinárne stíhanie dozorujúceho prokurátora. Vychádza z ničím nepodložených faktov a tvrdení, na ktoré reálnym, detailným a analytickým spôsobom odpovedal už samotný Špeciálny súd napadnutého rozhodnutia. Nerešpektovanie nariadených pokynov ešte Krajského súdu v Prešove, ako na to zákonným spôsobom upozornil a vytkol prvostupňový súd, znamená, nie rozklad právneho štátu, ale destabilizáciu justičného systému a neplnenie základných ústavno-Štátnych funkcii samotnou Slovenskou republikou

Ak vyšetrovateľ, resp. prokurátor v odôvodnení rozhodnutia, ktorým je aj obžaloba, reaguje iba na dôkazy usvedčujúce, bez toho, aby prihliadol aj na skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, len preto, že obvinená odmietla vypovedať, takýto postup nesvedčí o spravodlivom procese v štádiu rozhodovania o podaní obžaloby.

Špecializovaný súd správne a opodstatnene vytkol obžalobe ÚŠP, že nepreukázala u obžalobných skutkov úmyselné zneužitie správneho uváženia obvinenou, t.j. že si bola vedomá správneho výkladu daňových predpisov a porušila ich s úmyslom zabezpečiť neoprávnený prospech tretej osobe. Nejednoznačnosť obsahu ustanovení' daňových predpisov v otázke správneho uváženia nesmie viesť k ľubovôli orgánov činných v daňovom, resp. správnom konaní pri rozhodovaní.

Domnienka a špekulácia sú v trestnom súdnom procese rigorózne neprípustné a sú posudzované ako „zlé slúžky“ vo veci spravodlivosti. Trestný poriadok nedáva OČTK procesný základ na selektívny spôsob jednostranného vykonávania dôkazov iba v neprospech obvineného.

D.III: Tretia obžaloba a zastavenie trestného stíhania

V poradí už tretiu obžalobu podal prokurátor ÚŠP na ŠTS dňa 07.01.2020 pod č. VII/1 Gv 20/20/1000, t. j. takmer po troch rokoch, a bola pridelená samosudcovi Mgr. Matelovi. Uznesením zo dňa 01.07.2020 sp. zn. PK-2T/1/2020 zastavil trestné stíhanie obvinenej s poukazom na § 215 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku z dôvodu, že zanikla trestnosť činu podľa § 65 Trestného zákona účinného do 31.12.2005[8].

Obdobne ako v trestnej Rosselet-Christ a spol. aj v tomto prípade z odôvodnenia uznesenia a doslova „kričí“ snaha sudcu zbaviť sa trestnej veci za akúkoľvek cenu, čo neuniklo pozornosti ani najvyššieho súdu. Samotné odôvodnenie v podstatnej časti len kopíruje závery môjho uznesenia, aj to značne nekonzistentne bez hlbšieho pochopenia jeho záverov a najmä trestnej veci a nevyhnutných účtovno-daňových súvislostí z obdobia 90-tych rokov. Až v závere odôvodnenia uznesenia ŠTS stručne konštatuje, že:

„Podľa názoru súdu v súčasnej dobe, po viac ako 22, resp. 24 rokoch od spáchania skutkov uvedených v obžalobe, závažné procesné pochybenia vytýkané orgánom činným v trestnom konaní už nie je možné odstrániť' a účel trestného konania nemožno dosiahnuť'. Zatiaľ' čo porušenie ustanovení Trestného zákona zo strany obvinenej do dnešného dňa preukázané nebolo, porušenie ustanovení Trestného poriadku zo strany orgánov činných v trestnom konaní je nepochybné. Bolo preto povinnosťou súdu využiť' v súčasnom štúdiu konania prostriedky na zabezpečenie nápravy a trestné stíhanie zastaviť".

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 21.07.2021 sp. zn. 1Tost/15/2020 zrušil uznesenie ŠTS a prikázal mu vo veci opätovne konať a rozhodnúť. V odôvodnení uznesenia zaujmú najmä tieto pomerne ostré výhrady najvyššieho súdu nielen k samotnému rozhodnutiu ale najmä jeho odôvodneniu:

Špecializovaný trestný súd vo svojom uznesení v dominantnom rozsahu, konštatoval danosť dôvodov pre odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi do prípravného konania (resp. oslobodenie páchateľa spod obžaloby), ale napriek tomu zastavil trestné stíhanie obvinenej, čomu venoval pár riadkov. Zjednodušene povedané Špecializovaný trestný súd odôvodňoval (v absolútnej miere) to o čom nerozhodol.

Špecializovaný trestný súd zvolil pomerne neštandardný, ba až paradoxný procesný postup. Nie je totiž možné, aby samosudca postupujúc v zmysle § 241 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku takýmto „nepriamym" spôsobom predostrel viacero alternatív pre rozhodnutie o podanej obžalobe v procesnej fáze jej predbežného preskúmania, nakoľko alternovať medzi jednotlivými modalitami, ktoré má samosudca k dispozícii pri postupe podľa § 241 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku je z právneho hľadiska vylúčené.

Ani to ale nebránilo Špecializovanému trestnému súdu, aby hodnotil nedostatky podanej obžaloby tým spôsobom, akoby mienil rozhodnúť o odmietnutí obžaloby

Úvahy samosudcu ohľadom ním prezumovanej obligatórnej a priam „urgentnej“ potreby zastaviť trestné stíhanie využitím .prostriedkov na zabezpečenie nápravy (v tejto súvislosti nie je najvyššiemu súdu jasné, aké „prostriedky na zabezpečenie nápravy“ v zmysle platného a účinného znenia Trestného poriadku iná Špecializovaný trestný súd na mysli, nakoľko ide skôr o pojem civilnoprávny, resp. úzko súvisiaci s postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) sú totiž podľa názoru najvyššieho súdu nesprávne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou tak súdnych orgánov Slovenskej republiky ako aj ESĽP.

Pokiaľ ide o náležitosti obžaloby a „náznaky“ Špecializovaného trestného súdu ohľadom ďalšieho „zamýšľaného" postupu (ktorým má byt' zrejme odmietnutie obžaloby a jej vrátenie prokurátorovi) najvyšší súd poukazuje na uznesenie NS SR, sp. zn. 2Tost/35/2015, zo 14. decembra 2015, v zmysle ktorého nemožno odmietnuť prejednať vec na základe posudzovania rozsahu a kvality v obžalobe prezentovaných právnych úvah, ktoré sú, na rozdiel od dôkazného bremena ťažiaceho v skutkovej oblasti prokurátora , doménou súdu iura novit curia.

Porušenie povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností nie je procesnou chybou a nie je sankcionované rozhodnutím o odmietnutí obžaloby a vrátením veci prokurátorovi[9].

Najvyšší súd sa vyjadril aj aplikácii § 65 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a poukázal na to, že: „Pod zmenou situácie treba v takom prípade rozumieť' napríklad podstatnú zmenu sociálne politických podmienok, resp. iných spoločenských zmien ako aj ostatných relevantných iných okolností ovplyvňujúcich hodnotenie významu chránených spoločenských záujmov (napríklad okolnosť, že záujem štátu stíhať a trestať protištátnu činnosť' zameranú proti socialistickému zriadeniu, už nie je predmetom ochrany normami trestného práva hmotného v období po novembri 1989, resp. trestné činy opustenia republiky a pod.)“. Predmetným ustanovením sa malo zabrániť odsúdeniu páchateľa v prípadoch, kedy v dobe rozhodovania o trestnom čine vzhľadom k tam predpokladaným „zmenám“ v období nasledujúcom po tzv. „Nežnej revolúcii“, ako aj v akomsi „medziobdobí“ už zanikla nebezpečnosť trestného činu pre spoločnosť.

V stručnosti povedané, najvyšší súd doslova naložil ŠTS spôsobom, ktorý opodstatnene vyvoláva pochybnosti, či na ŠTS vôbec pôsobia osoby s právnickým vzdelaním, nieto ešte údajne „elitní“ sudcovia, ktorí pri každej príležitosti zdôrazňujú svoju špecializáciu na najzávažnejšiu rozsiahlu trestnú činnosť a z toho vyplývajúcu nenahraditeľnosť v sústave všeobecných súdov. Na druhej strane, treba úprimne uznať, že kreativitu pri účelovom zbavovaní sa spisov im nemožno uprieť, a to nielen v tejto trestnej veci. Veď prečo by mali sudcovia ŠTS robiť aspoň to málo podľa zákona, keď sa vždy dá ešte menej, najlepšie nič. Za štandardných okolnosti, by takéto závery nadriadeného súdu minimálne nabádali k uváhám o možnom disciplinárnom postihu. Lenže na ŠTS nie je nič štandardné.

E: Aktuálny stav trestnej veci

Od vrátenia spisového materiálu ŠTS dňa 22.07.2021 sudca vo veci nekonal a na základe už spomínaného opatrenia predsedu ŠTS zo dňa 08.12.2021 bola trestná vec náhodným výberom pridelená novému zákonnému sudcovi JUDr. Piknovi. Zatiaľ čo mne vypracovanie samotného rozboru trvalo mesiac, sudcovi trvalo preskúmanie spisu trvalo pol roka, aby následne úplne nezmyselne vydal trestný rozkaz, ktorým obvinenej uložil peňažný trest 1.000 eur a proti ktorému obvinená, prekvapivo, podala odpor. Hlavné pojednávanie na ŠTS vo veci prebieha od októbra 2022 doteraz,[10] teda vo veci celkovo ŠTS už koná rovnako dlho ako na „nešpecializovanom“ Okresnom súde Poprad, resp. samotné hlavné pojednávanie trvá už o rok dlhšie, pričom ani zďaleka nejde o rozsiahly spisový materiál (cca 3.500 listov), z čoho podstatnú časť tvoria len kópie listinných dôkazov vyhotovených v dôsledku vylúčenia časti trestnej veci v roku 2009 na samostatné konanie.

Súčasne treba zdôrazniť, že aktuálnemu zákonnému sudcovi bolo v roku 2021 v hlavnej agende „T“ pridelených len 5 trestných vecí, v roku 2022 len 13 trestných vecí, v roku 2023 rovnako len 13 trestných vecí, v roku 2024 len 8 trestných vecí, takže ani zďaleka sa nedá povedať, že „padali od vyčerpania.“[11]. Zdá sa, že vziať ročne plat takmer 100.000 eur problém nie je, vyvinúť tomu adekvátne úsilie a prezentovať zodpovedajúce pracovné výsledky, problém už asi je.

 

Diskusia